Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Bajkonur pozri Bajkonur (rozlišovacia stránka).

Kozmodróm Bajkonur (kaz. Байқоңыр ғарыш айлағыBayqoñır ğarış aylağı; rus. Космодром БайконурKosmodrom Bajkonur) je kozmodróm v južnom Kazachstane dlhodobo prenajatý Rusku. Z kozmodrómu sú a v minulosti boli vypúšťané všetky sovietske a ruské pilotované kozmické lode typov Vostok, Voschod a Sojuz a bezpilotné nákladné kozmické lode typu Progress. Vypúšťajú sa odtiaľto aj stacionárne telekomunikačné družice, sondy k Mesiacu a k planétam, časť vedeckých, aplikovaných a vojenských umelých družíc Zeme. Na tento účel sa používali a tiež používajú rôzne typy nosných rakiet.

Štartovací komplex pre rakety Sojuz
Poloha kozmodrómu

Pôvod názvuUpraviť

Raketový kozmodróm Bajkonur patril svojho času medzi prísne strážené a utajované miesta. Dňa 5. augusta 1957 americké špionážne lietadlo Lockheed U-2 síce prvýkrát odhalilo jeho skutočnú polohu, ale Sovieti naďalej tajili jeho súradnice. Odvtedy až do začiatku 90. rokov 20. storočia bol kozmodróm v západnej tlači často nazývaný ako Ťuratam (rus. Тюратам), do roku 1959 Ťura-Tam (rus. Тюра-Там), podľa blízkej železničnej stanice. V otázke pôvodu názvu Bajkonur sú zdroje nejednoznačné. Podľa niektorých zdrojov názov vznikol v roku 1961 po kozmickom lete Jurija Gagarina, prvého človeka, ktorý vyletel do kozmického priestoru. Sovietsky zväz vtedy požiadal Medzinárodnú leteckú federáciu (Fédération Aéronautique Internationale, FAI) o uznanie rekordného letu a uviedol, že Gagarin štartoval z kozmodrómu Bajkonur. Tento názov bol pre kozmodróm vybraný zrejme kvôli utajeniu jeho skutočnej polohy. Na mape tejto oblasti bola vtedy zakreslená len malá banská obec Bajkonur, ktorá leží asi 320 km severovýchodne od kozmodrómu, a inak tu bol trestanecký tábor, a tak sa Sovieti rozhodli uviesť vzdialenú obec ako miesto štartu rakety Vostok. Iné zdroje uvádzajú, že názvom Bajkonur sa označovala oblasť stanice Ťuratam ešte pred založením kozmodrómu.[1][2] Od 20. decembra 1995 nesie názov Bajkonur aj uzavreté mesto nachádzajúce sa pri kozmodróme.

HistóriaUpraviť

 
Štartovacia rampa pre rakety R-7 na kozmodróme Ťura-Tam na fotografii z amerického špionážneho lietadla Lockheed U-2 z 5. augusta 1957

Vznik a uvedenie do prevádzkyUpraviť

Kozmodróm bol vybudovaný v Kzyl-Ordinskej a Karagandskej oblasti na území vtedajšej Kazašskej SSR (dnešný Kazachstan) medzi sídlami Kazalinsk a Džusaly na základe rozhodnutia vlády ZSSR č. 292-181 z 12. februára 1955 ako 5. vedecko-výskumný skúšobný priestor (rus. 5-й научно-исследовательский испытательный полигон5-j naučno-issledovateľskij ispytateľnyj poligon; skratka: rus. 5-й НИИП5. NIIP) Ministerstva obrany ZSSR pre skúšky balistických rakiet. Dovtedy slúžila na pokusy s raketami vojenská strelnica Kapustin Jar, ​​ktorá ale nestačila na pokusy viacstupňových rakiet vyvíjanými hlavným konštruktérom Sergejom Koroľovom a jeho spolupracovníkmi. Preto maršal delostrelectva Mitrofan Nedelin rozhodol postaviť väčšiu základňu. Výstavbu novej základne dostal na starosť generál ženijného vojska Georgij Šubnikov. Na budúce stavenisko sa dostal s prvými spolupracovníkmi už 12. januára 1955. Železničné vagóny im slúžili ako dielne aj obydlia. Organizačná štruktúra vojenskej správy strelnice bola stanovená direktívou Generálneho štábu ozbrojených síl ZSSR z 2. júna 1955. Tento deň bol neskôr rozkazom ministra obrany ZSSR č. 00105 z 3. augusta 1960 oficiálne označený za dátum zriadenia kozmodrómu. Správou kozmodrómu bolo poverené Raketové vojsko strategického určenia. Neskôr spravovali rampy pre kozmické nosiče vojenské kozmické sily, ktoré v roku 1996 prešli naspäť do raketového vojska. Prvý štart balistickej rakety z kozmodrómu sa uskutočnil 15. mája 1957. Od 4. októbra 1957, kedy bola odtiaľto vypustená prvá umelá družica Zeme Sputnik, sa používa aj na kozmické štarty. V roku 1990 bol kozmodróm oficiálne premenovaný na 5. štátny skúšobný kozmodróm (rus. 5-й государственный испытательный космодром5-j gosudarstvennyj ispytateľnyj kosmodrom; skratka: rus. 5-й ГИК5. GIK).[3]

Po rozpade Sovietskeho zväzuUpraviť

Po rozpade ZSSR kozmodróm prešiel v roku 1993 do vlastníctva novovzniknutého samostatného štátu Kazachstan, ale po zložitých rokovaniach bola 4. januára 1994 podpísaná dvojstranná medzivládna dohoda o dlhodobom prenájme kozmodrómu Ruskej federácii na dobu najmenej 20 rokov za 115 miliónov amerických dolárov ročne. V roku 1999 bolo rozhodnutím ruskej vlády zriadené Federálne kozmické stredisko „Bajkonur“ (rus. Федеральный космический центр «Байконур»Federaľnyj kosmičeskij centr „Bajkonur“; skratka: rus. ФГУПFGUP) a v súvislosti s tým postupne prebrala rampy do svojej starostlivosti Ruská kozmická agentúra. V roku 2001 vzniklo Kozmické vojsko Ruskej federácie, ktorému podlieha vojenská časť kozmodrómu. Ruský prezident Vladimir Putin a kazašský prezident Nursultan Nazarbajev podpísali 9. januára 2004 dohodu o predĺžení prenájmu do roku 2050 (zmluva bola ratifikovaná ruskou Dumou 25. mája 2005). Parlament Kazachstanu ratifikoval zmluvu v marci 2010. V januári 2005 bola zriadená spoločná kazašsko-ruská spoločnosť „Bajterek“ pre komerčné zaisťovanie štartov nosných rakiet typu Angara.

InfraštruktúraUpraviť

 
Rozmiestnenie hlavných štartovacích rámp a letiska Jubilejnyj

Vlastný kozmodróm (bez pádových oblastí stupňov v streleckom sektore) zaberá plochu 6 717 km². Nachádza sa tu 15 rámp deviatich typov na vypúšťanie kozmických nosičov, štyri rampy na vypúšťanie medzikontinentálnych balistických rakiet, 11 montážnych budov MIK (montažno-ispytateľnyj korpus) s 34 halami na prípravu nosných rakiet, družíc a sond, 3 tankovacie stanice na plnenie nádrží kozmických telies kvapalnými pohonnými látkami a stlačenými plynmi, sledovacie stanice s výpočtovým strediskom na zaisťovanie vzletu rakiet, stanice pre skvapalňovanie vzduchu na výrobu kvapalného kyslíka a dusíka (kapacita 300 t/deň), tepelná elektráreň s výkonom 60 MW, energovlak s výkonom 72 MW, 2 letiská („Krajnij“ a „Jubilejnyj“, kde bola pristávacia dráha sovietskeho raketoplánu Buran), 470 km železničných tratí (z toho 40 km špeciálneho rozchodu), 1 281 km ciest, 6 610 km elektrorozvodných sietí a 2 784 km spojovacích sietí.

MúzeumUpraviť

 
Skúšobný model Buran OK-M v múzeu na kozmodróme

Na kozmodróme Bajkonur sa nachádza malé múzeum vedľa dvoch malých domčekov, bývalých rezidencií Sergeja Koroľova a Jurija Gagarina. Obe chatky boli zachované a sú súčasťou múzea, ktoré je domovom zbierky kozmických artefaktov. Renovovaný testovací exemplár zo sovietskeho programu Energija-Buran stojí vedľa vchodu do múzea. Súčasťou múzea sú aj fotografie súvisiace s históriou kozmodrómu vrátane obrazov všetkých kozmonautov. Posádka každej expedície začínajúcej z Bajkonuru tu zanecháva podpísanú fotografiu celej posádky, ktorá je vystavená za sklom.

Múzeum má tiež mnoho predmetov súvisiacich s Gagarinom, vrátane pozemného ovládacieho panelu z jeho letu, jeho uniformy a pôdy z miesta pristátia, ktoré sa uchovali v striebornom kontajneri. V jednej z múzejných miestností sa nachádza aj staršia verzia návratovej kabíny kozmickej lode Sojuz.

ZázemieUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bajkonur (mesto)
 
Mesto Bajkonur v roku 2005

Takmer 40 000 špecialistov a ich rodiny (stav z roku 2020) žije a pracuje v meste Bajkonur (do roku 1958 pôvodný názov Zaria, v rokoch 1958 až 1969 Leninskij a odvtedy až do 20. decembra 1995 Leninsk) na brehu rieky Syrdarja.

GalériaUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. SUVOROV, Vladimir; SABELNIKOV, Alexander. The First Manned Spaceflight (Russia's Quest for Space). Commack, New York : Nova Publishers, 1997. 155 s. ISBN 978-1-56072-402-5. Kapitola Trip to the Unknown: Baikonur Cosmodrome, s. 16 – 17.
  2. Final Round of Crew Training [online]. hq.nasa.gov, [cit. 2022-04-06]. Dostupné online.
  3. 5-й научно-исследовательский испытательный полигон (5 НИИП) (в/ч 11284), Байконур [online]. rvsn.info, [cit. 2022-04-06]. Dostupné online.

Pozri ajUpraviť

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bajkonur

Externé odkazyUpraviť