Kozmonautika obsahuje aj teóriu kozmických letov s výpočtami dráh, technické riešenie kozmických rakiet, palív, systémov navádzania na dráhu, riadenia, spojenia, komunikácie, spracúvania údajov, konštrukcie družíc a iných kozmických zariadení. Medzi jej oblasti patrí okrem iného aj problematika spojená s pobytom človeka v kozme.
Kozmonautický index (22. september - 1705 článkov)
„Dôležitým prínosom programu Apollo bolo, že sa ukázalo, že ľudstvo nie je navždy pripútané k tejto planéte a že naše vízie idú ešte ďalej a naše možnosti sú neobmedzené.“ – Neil Armstrong
Titan boli nosné rakety vesmírnej agentúry NASA a USAF, ktoré sa používali od roku 1959 až do roku 2005. Projekt začal roku 1955 a mal slúžiť ako doplnok alebo náhrada programu medzikontinentálnych balistických strielSM-65 Atlas v prípade jeho zlyhania alebo oneskorenia. Na rozdiel od Atlasu, išlo o klasickú dvojstupňovú raketu. Prvým zástupcom rodiny rakiet bol Titan 1, označovaný tiež LGM-25 alebo SM-68, ktorý v motoroch oboch stupňov spaľoval kvapalný kyslík a RP-1. Mal mať nosnosť až 1 800 kg na nízku obežnú dráhu. Ako kozmický nosič však nebol použitý a čoskoro bol nahradený Titanom 2, ktorý bol vyrábaný pre potreby kozmickej dopravy, ale aj ako ICBM. S Titanom II prišla aj zásadná koncepčná zmena: namiesto kvapalného kyslíka a RP-1, bol použitý oxid dusičitý a Aerozín 50, vďaka čomu sa zvýšila reakcieschopnosť. Nové použité palivo nemuselo byt tankované tesne pred štartom, ale mohlo byt skladované v rakete dlhodobo.
Vývoj Titanu v 60. rokoch prebiehal súčasne so Saturnom I. Titan mal síce nižšiu nosnosť, ale relatívna jednoduchosť a schopnosť rýchlej reakcie hrali v jeho prospech. NASA aj USAF používali rakety Titan dlhú dobu, ale aj napriek solídnej úspešnosti (88,9%) komerčne prepadli. Titan 3 bol vybavený dvoma silnými pomocnými motormi a bol tak schopný dopraviť až 15 000 kg. Rakety Titan bývali vybavené rozličnými hornými stupňami: pokusne stupeň Able, Agena, Centaur, Transtage, a ďalšie.
Návratová kapsula americkej sondy OSIRIS-REx so vzorkami regolitu z povrchu blízkozemskej planétky Bennu odobratými v roku 2020 úspešne pristála v púšti v Utahu.[1]
Astronaut Francisco Rubio prekonal rekord v dĺžke pobytu amerického astronauta na ISS. K tomuto dňu strávil na palube stanice 355 dní. Pristáť má 27. septembra po 371 dňoch vo vesmíre.[3]
Misia vozidla Pragyaan, ktoré je súčasťou misie Čandraján-3, skončila z dôvodu západu Slnka v jeho lokalite a tým ukončenia prísunu energie pre jeho solárny panel. Stroj splnil všetky svoje plánované úlohy. Hoci nie je stavaný na prežitie mesačnej noci, riadiaci tím natočil vozidlo do ideálnej polohy na to, aby naň dopadalo po východe Slnka svetlo. Urobili tak pre prípad, že by vozidlo predsa len prežilo lunárnu noc.[5]
Americká mesačná sonda Lunar Reconnaissance Orbiter s najväčšou pravdepodobnosťou vyfotografovala miesto dopadu ruskej sondy Luna 25. Neúspešná sonda pri dopade vyhĺbila asi desaťmetrový kráter na strmej stene mesačného krátera Pontécoulant G. Nachádza sa asi 400 km od plánovaného miesta pristátia Luny 25.[6]
Pristávací modul Vikram misie Čandraján-3 úspešne pristál blízko južného pólu Mesiaca. India sa tak stala iba štvrtou krajinou sveta, ktorá dopravila svoj pristávací modul na Mesiac a prvá, ktorá to zvládla v náročnej polárnej lokalite.[7]
Misia Luna 25 zlyhala. Po neúspešnom manévri, ktorý mal sondu naviesť na dráhu pre pristátie, pristávací modul nekontrolovane narazil do povrchu Mesiaca. Snahy o komunikáciu boli neúspešné.[8][9]
Z kozmodrómu Vostočnyj odštartovala kozmická sonda Luna 25 s nosnou raketou Sojuz-2.1b. Táto výnimočná misia je pokračovaním programu Luna po 47 rokov trvajúcej pauze a prvá čisto ruská misia po 35 rokoch, ktorej sa podarilo opustiť bezprostredné okolie Zeme. Cieľom sondy bolo pristátie na južnom póle Mesiaca.[10][11]
Sonda Chandrayaan-3 uskutočnila motorický manéver, ktorý ju naviedol na obežnú dráhu okolo Mesiaca. Dráha je vysoko eliptická, ale sonda ju bude znižovať v súlade s tým, že 23. augusta sa pokúsi pristáť na mesačnom povrchu.[12]
Wernher bol druhým z troch synov nemeckého baróna Magna von Brauna (ktorý bol od júna 1932 do januára 1933 ministrom výživy a poľnohospodárstva Weimarskej republiky) a Emmy von Quistorp. Už v mladosti bol očarený myšlienkou vesmírneho cestovania, objavovaním nových svetov. To ho priviedlo k čítaniu sci-fi od takých velikánov ako bol Jules Verne, či Herbert George Wells. Neskôr sa začal o celý problém zaujímať aj z vedeckého hľadiska, a zoznámil sa tak s prácou Hermanna Obertha, ktorý napísal v roku 1923 štúdiu Raketa do planetárnych priestorov (Die Rakete zu den Planetenräumen). Vzhľadom na von Braunove znalosti z oblasti matematiky a fyziky nebolo pre neho zložité princípu raketových nosičov porozumieť.
Už ako mladík sa vďaka svojmu záujmu o vesmír aktívne zapojil do nemeckého Spolku pre kozmické lety (Verein für Raumschiffahrt, ktorý bol označovaný VfR), a to niekedy okolo roku 1929. Tento krok mu umožnil získavať podporu a finančné prostriedky pre budovanie väčšej a schopnejšej rakety. V roku 1930 začal mladý Wernher študovať technický inštitút v Berlíne a v roku 1932 získal titul bakalára.
Astronómia
Slnečná sústava
Hviezda
_rocket_with_Deep_Impact.jpg)
.svg){kind=small}
