Kozmonautika obsahuje aj teóriu kozmických letov s výpočtami dráh, technické riešenie kozmických rakiet, palív, systémov navádzania na dráhu, riadenia, spojenia, komunikácie, spracúvania údajov, konštrukcie družíc a iných kozmických zariadení. Medzi jej oblasti patrí okrem iného aj problematika spojená s pobytom človeka v kozme.
Kozmické laboratóruium Spacehab predtým, ako bolo vložené do nákladového priestoru raketoplánu Columbia. Za ním sa nachádza externá plošina FREESTAR, ktorá tiež tvorila časť prístrojového vybavenia pri poslednej vedeckej misii v histórii letov raketoplánov – STS-107.
„Zvedavosť je podstatou ľudskej existencie. Kto sme? Kde sme? Odkiaľ pochádzame? Kam vlastne smerujeme? Ja to neviem. Nemám na tieto otázky odpovede. Neviem, čo je za rohom. Ale chcem to zistiť.“ – Eugene Cernan
Bol to jediný let orbitera Atlantis k HST, pretože predchádzajúce štyri misie absolvoval dvakrát Discovery, raz Endeavour a raz Columbia. Pôvodne malo ísť aj o poslednú misiu raketoplánu Atlantis, ktorý ako jediný zo zostávajúcich orbiterov nemal systém SSPTS (Station-to-Shuttle Power Transfer System) na čerpanie elektrickej energie zo stanice. NASA však svoje rozhodnutie zmenila a po tejto misii Atlantis absolvoval ešte tri lety k ISS. Hlavným cieľom tejto misie bolo zvýšiť obežnú dráhu ďalekohľadu, nainštalovať nové prístroje (Cosmic Origins Spectrograph a Wide Field Camera 3), gyroskopy a batérie, zvýšiť tepelnú ochranu a zaistiť tak ďalekohľadu životnosť minimálne do roku 2013. V priebehu letu prebehlo päť výstupov do otvoreného vesmíru a všetky hlavné úlohy misie boli splnené.
Kvôli tomu, že Hubblov vesmírny ďalekohľad obieha po dráhe s iným sklonom a výškou, ako Medzinárodná vesmírna stanica, v prípade problémov počas misie sa Atlantis nemohol s ISS spojiť. Z tohto dôvodu na rampe 39-B nachádzal druhý raketoplán (Endeavour), aby mohol prípadne odštartovať na pomoc posádke Atlantisu. Prípadná záchranná misia Endeavouru bola pomenovaná STS-400 a mala mať štvorčlennú posádku. Nijaké vážne problémy sa však v priebehu letu nevyskytli a misia STS-400 preto neprebehla.
...Číňania evakuujú obyvateľstvo z oblastí, nad ktorými prelietajú rakety štartujúce z ich vnútrozemských kozmodrómov?
...v dobe, keď štartoval sovietsky Sputnik 1, panoval v USA zákaz vypustiť umelú družicu?
...ak by na program Apollo ihneď nadviazal program letov na Mars, najpravdepodobnejším kandidátom na prvého človeka na povrchu cudzej planéty by bol John Young?
... nad hranicou vesmíru boli desiatky psov, ale iba jediná mačka – Félicette?
Prebehol tretí test letu najväčšej a najvýkonnejšej rakety všetkých čias, Superheavy Starship. Test opäť skončil haváriou oboch raketových stupňov, ale dostal sa oveľa ďalej než predchádzajúce skúšky. Štart prebehol v čase 14:25 na prvý pokus, úspešne došlo k separácii stupňov a vyhorený spodný stupeň vykonal brzdiaci zážih, v priebehu ktorého však let začali sprevádzať anomálie a vo výške 462 metrov nad morom stupeň vybuchol. Starship pokračovala po balistickej dráhe, od pokusu o uzavretie nákladového priestoru sa však začali objavovať poruchy a po úspešnom prelete atmosférou loď dopadla do Indického oceána.[1]
Pri prvom pokuse o štart novej štvorstupňovej rakety KAIROS raketa po piatich sekundách letu vybuchla. Štartovala z kozmodrómu Kii. Raketu postavila japonská firma Space One.[2]
Misia vedeckej družice AIM (Aeronomy of Ice in the Mesosphere) po šestnástich rokoch skončila. Príčinou bolo zlyhanie palubného akumulátora takmer rok predtým. Misia bola zamerané na výskum zemskej atmosféry a pomohla napríklad pochopiť nočné svietiace oblaky. Družicu čaká zhorenie v zemskej atmosfére okolo roku 2026.[4]
Napriek predpokladom japonský mesačný lander SLIM prežil lunárnu noc a po východe slnka vo svojej lokalite sa opäť ozval. Komunikácia však trvala len krátko kvôli prehriatiu komunikačného systému. Stihol však poslať snímku z miesta svojho pristátia.[5]
Krátko po polnoci na mesačný povrch mäkko dosadol pristávací modul Nova-C. Firma Intuitive Machines sa tak stala prvou súkromnou spoločnosťou, ktorá dokázala úspešne poslať svoju sondu na iné vesmírne teleso. Modul dosadol v kráteri Malapert A blízko južného pólu Mesiaca. Pri pristátí zlyhal navádzací systém, navyše sa zlomila jedna z nôh a modul dopadol na bok.[6][7]
Z obežnej dráhy sa prvýkrát vrátilo na Zem komerčné návratové puzdro misie Winnebago-1. Ide o zariadenie, ktoré na obežnej dráhe automaticky vyrábalo lieky a vykonávalo aj ďalšie experimenty. Puzdro sa malo vrátiť už o pol roka skôr, ale spoločnosť Varda space industries dostala povolenie na pristátie až 14. februára.
Štart rakety Electron s družicou ADRAS-J od japonskej spoločnosti Astroscale. Ide o prvú družicu, ktorá má skúmať kozmický odpad. Jej cieľom bude konkrétne horný stupeň japonskej rakety H-IIA, ktorý je na obežnej dráhe od roku 2009.
Štart rakety Falcon 9 s komerčným pristávacím modulom Nova-C, ktorý mieri k Mesiacu. Modul vyrobila firma Intuitive Machines. Pristátie sa očakáva 22. februára v blízkosti južného pólu Mesiaca.[8]
Kozmická loď Dragon 2 úspešne pristála po trojtýždňovej komerčnej misii Axiom-3 na ISS. Na Zem sa vrátili štyria muži, ktorí všetci majú európske občianstvo. Pristátie bolo v pláne už skôr, ale bolo odložené kvôli nevyhovujúcemu počasiu.[9]
Ruský kozmonaut Oleg Kononenko vytvoril nový rekord v dĺžke kumulatívneho pobytu vo vesmíre. S doterajšou dĺžkou pobytu 879 dní prekonal predošlého držiteľa rekordu Gennadija Padalku. Pokiaľ nedôjde k žiadnej mimoriadnej situácii a Kononenko pristane podľa plánu v lodi Sojuz MS-25, jeho rekord bude v deň pristátia dosahovať hodnotu až 1110 dní.[10]
Robert Hutchings Goddard (* 5. október1882, Worcester – † 10. august1945, Baltimore) bol americký inžinier a jeden zo zakladateľov raketovej techniky. Počas svojho dospievania začal byť fascinovaný všetkými vecami okolo pyrotechniky a onedlho mladý Robert začal sám rozoberať, miešať zmesi a vypúšťať svoje vlastné pyrotechnické hračky, ktoré mali až prekvapivo dobré výsledky po stránke pohonných zmesí.
Okolo šestnásteho roku sa v jeho živote objavil ďalší malý podnet, ktorý ho priviedol pravdepodobne k tomu, čo počas svojho života bude robiť. V tejto dobe sa mu do ruky dostala kniha legendárneho sci-fi autora H. G. WellsaVojna svetov. Po jej prečítaní začal snívať o možnostiach letov k iným planétam. Roku 1902 sa mu potom na South High School vo Worcesteru do rúk dostal článok Vesmírna navigácia (The Navigation Of Space). Roku 1908 Goddard zakončil štúdium na Worcester Polytechnic Institute a rozhodol sa ísť študovať na Clark Univerzity vo Worcesteri, kde o tri roky neskôr dostal doktorát z fyziky a po skončení začal na univerzite aj vyučovať.
V roku 1912 dokončil svoju matematickú teóriu raketových pohonov na tuhé palivá nezávisle od ďalšieho skvelého odborníka K. E. Ciolkovského. Dospel k rovnakým záverom ako on, a tak sa vrhol na ďalšiu prácu. Ňou bola teória kvapalinových rakiet a motorov, od ktorých si sľuboval, že jedného dňa by mohli človeka dopraviť až do vesmírneho priestoru.