Gemini (kozmická loď)

Gemini bola kozmická loď používaná v americkom programe pilotovaných letov Gemini. Bola určená na prepravu dvojčlennej posádky na obežnú dráhu okolo Zeme, umožňovala až 14-denný pobyt na obežnej dráhe, na skúšky manévrovania a spájania telies vo vesmíre. Lode programu Gemini štartovali s nosnou raketou Titan II z mysu Canaveral.

Gemini
Gemini 6 7.jpg
Kozmická loď Gemini 7 na obežnej dráhe Zeme
Základné údaje
VýrobcaMcDonnell Aircraft Company, St. Louis, Missouri
Krajina pôvoduSpojené štáty Spojené štáty
PrevádzkovateľNASA
Použitieorbitálne pilotované kozmické lety
Technické údaje
Typkozmická loď na dopravu posádky
Nosná raketaTitan II GLV
Životnosť14 dní
Hmotnosť pri štarte3 798,4 kg (pri štarte Gemini XI)
Kapacita posádky2 astronauti
Výška5,67 m
Priemer3,05 m
Objem2,55 m³
Motory4 × návratový (pevné palivo)
3 × oddeľovací (pevné palivo)
16 × RCS dýzy (N2O4/MHHH)
2 × manévrovacie OAMS dýzy (rotácia) (N2O4/MHHH)
6 × manévrovacie OAMS dýzy (posuv) (N2O4/MHHH)
8 × manévrovacie OAMS dýzy (pozícia) (N2O4/MHHH)
Oblasť pôsobenianízka obežná dráha Zeme
Výrobné špecifikácie a súvisiace zariadenia
Stavvyradená
Vypustených12
Prvý štart8. apríla 1964 (Gemini 1)
Posledný štart11. novembra 1966 (Gemini 12)
Odvodené zMercury

Opis lodeUpraviť

Kozmická loď Gemini mala podobne ako loď Mercury tvar zrezaného kužeľa, bola však celkovo väčšia, pretože musela poskytnúť dostatok priestoru pre dvoch astronautov a umiestnenia dodatočného vybavenia pre uskutočnenie dlhodobého orbitálneho letu.

Dĺžka lode bola 5,67 metra, maximálny priemer 3 metre a hmotnosť 3 600 kg. Pri Gemini 6A a Gemini 7 dosiahla hmotnosť 3 800 kg a 3 828 kg. Loď bola rozdelená na 2 základné časti: na návratovú kabínu s dĺžkou 3,35 m a maximálnym priemerom 2,32 m a adaptér s maximálnym priemerom 3,05 m a dĺžkou 2,32 m. Návratová kabína bola vyrobená rovnakou technológiou a z rovnakých materiálov ako kabína lodí Mercury. Mala dvojité steny medzi ktorými bola umiestnená väčšina prístrojového vybavenia ako sú navigačné a komunikačné zariadenia, počítač, zariadenie pre zaistenie životných podmienok apod. Vďaka tomu mohol byť vlastný interiér kabíny veľmi prehľadne zariadený. Nachádzali sa v ňom len kontrolné prístroje letu a brzdenia, mikrofóny, potrava a zariadenie pre regeneráciu atmosféry. Napriek tomu však v kabíne bolo len 1,6 m³ voľného priestoru, teda priestoru porovnateľného s prednou časťou osobného automobilu. Atmosféra sa skladala z čistého kyslíka s tlakom 0,35 kg/cm2. Teplota v kabíne bola 18°C.

Adaptér sa delil na dva hlavné bloky. Jednak blok so 4 návratovými raketami na tuhé palivo (dĺžka 92 cm), zabezpečujúcimi zníženie obežnej rýchlosti pre zahájenie návratu na Zem a ďalej na blok nesúci zásoby pohonných látok a raketové dýzy pre orbitálne manévre (dĺžka 140 cm). V adaptéri bol tiež umiestnený hlavný energetický zdroj lode. Pre krátkodobé lety išlo o zinkovo-strieborné články. Pre dlhodobé lety slúžila dvojica kyslíko-vodíkových palivových článkov. Priemerná elektrická spotreba činila 2,16 kW pri celkovej kapacite energetického systému 151 kWh.

Na špici návratovej kabíny bol ďalej umiestnený rádiolokátor a aktívny spojovací uzol, využívaný pre pripájanie lode k pasívnemu spojovaciemu telesu Agena. Na základni kabíny je pripevnený ďalší diel s priemerom 3 m nesúci brzdiace rakety, zásoby kyslíka, pohonných hmôt a ostatné zariadenia nutné pre dlhší kozmický let.

Pri štarte, pristátí a väčšine orbitálnych činností mali astronauti oblečené skafandre. V tých bola, podobne ako v návratovej kabíne, čistá kyslíková atmosféra s tlakom 0,35 atmosféry. V skafandroch bolo možné vystúpiť z kabíny priamo do kozmického priestoru. Loď nemala osobitnú prechodovú komoru, pred výstupom nastala dekompresia celej kabíny. Na výstup bola kabína vybavená dvojicou širokých vstupných dverí. Tie boli hlavným a jediným vstupom do kabíny a v prípade havárie nosnej rakety by slúžili ako otvor pre katapultáž astronautov s využitím katapultovacích kresiel. U lodí Gemini totiž nebola využitá záchranná veža, aká bola u lodí Mercury a Apollo. Katapultovacie rakety boli schopné v prípade nebezpečia vyniesť kreslá v uhle 15° do výšky 150 m a do vzdialenosti 300 m od lode. Tento systém bolo možné využiť až do výšky 20 km nad zemským povrchom.

Na Zem sa vracala iba kabína s astronautmi. Tá bola na svojom tupom dne chránená tepelným štítom z fenolovej živice a v priebehu zostupu atmosférou využívala aerodynamický vztlak. Bolo tak možné v určitých medziach ovplyvňovať miesto pristátia. Počítalo sa iba s mäkkým pristátím na vodu. To zabezpečoval pristávací padákový systém zložený zo stabilizačného padáku s priemerom 5,5 m a z hlavného padáku s priemerom 25,6 m. Maximálna rýchlosť pristátia mohla byť až 9 m/s. V priebehu letu sa preverili varianty ručne riadeného pristátia i pristátia riadeného palubným počítačom.