Berlínsky maliar
Berlínsky maliar je konvenčné meno gréckeho maliara červenofigúrových váz, činného v Aténach približne v rokoch 500 až 460 pred Kr.[1]
.jpg)
.jpg)
Skutočné meno Berlínskeho maliara nie je známe. Pomenoval ho tak britský archeológ a historik umenia John Beazley podľa jedného z jeho majstrovských diel, a to červenofigúrovej amfory (F 2160) uloženej v Berlíne (diela maliarov váz vedel spoľahlivo identifikovať najmä podľa štýlu a techniky ich práce[2]).[3] Bol maliarom váz, ktorému John Beazley venoval najviac času vo svojej výskumnej kariére. Hoci Beazley považoval Kleofradovho maliara za „najlepšieho medzi najlepšími maliarmi váz neskorého archaického obdobia“, vždy mal slabosť pre Berlínskeho maliara, ktorého diela boli predmetom jeho hĺbkového vedeckého skúmania.[3]
Pripisuje sa mu asi 300 váz. Štýl Berlínskeho maliara sa vyznačuje jemnou eleganciou (je maliarom χάρις – charis, čo je pojem, ktorý v gréčtine zahŕňa eleganciu a harmóniu[4]). Jeho postavy a ornamenty, ktoré ich sprevádzajú, sú prevedené s obratnou precíznosťou, či už na nádobách s vodou (hydriai), veľkých misách na víno (kratéroch) alebo na menších nádobách, ako sú džbány (oinochoai) a fľaše na olej (lékythoi). Jednotlivé postavy na oboch stranách jeho váz často zdieľajú rovnaký konceptuálny priestor.[5][1] Berlínsky maliar zdobil prvé známe zvoncové kratéry s rúčkami, zdobil aj amfory so zúženým krkom, niektoré so skrútenými rúčkami (tzv. šnúrové amfory), baňaté amfory, nolanské amfory (podľa mesta Nola v Kampánii) alebo panathenajské amfory[6] zdobené tradične čiernofigúrovou maľbou, ktoré dostávali víťazi na panathenajských hrách.[7][6] Rané jeho vázy sú najlepšie a medzi nimi je mnoho majstrovských diel vázovej maľby. V strednom období jeho tvorby sa kresba stáva konvenčnou a v neskoršom období až mechanickou. V neskoršom období nie je vždy ľahké rozoznať umelcovu vlastnú tvorbu od napodobenín a nad každou z váz označených v zozname ako „neskoré“ vyvstáva táto otázka.[8][9] Beazley o umelcových raných dielach povedal: „Jemná pôvabnosť jeho postáv nie je nič slabého alebo klamlivého; očaruje ako mladosť a jar.“[10]
Jeho najznámejším dielom je červenofigúrová amfora typu A s vekom vystavená v Berlíne (Altes Museum, Antikensammlung F 2160).[6] Na zadnej strane berlínskej amfory stojí alebo sa pomaly pohybuje vpravo satyr, v ľavej ruke nesie barbitos (barbitos je sofistikovaná forma jednoduchej lýry, vynález dieťaťa Herma, s prírodným korytnačím pancierom ako zvukovou skriňou, na rozdiel od prepracovanej z dreva zhotovenej kithary) a v pravej dvíha kantharos a prikláňa sa k nemu perami, aby sa z neho napil. Na opačnej strane nádoby stojí podobný satyr so sklonenou hlavou potočenou dozadu. Aj on drží v ľavej ruke barbitos, prsty má položené na strunách a v pravej ruke má malé oinochoé. Bezprostredne za ním je postava mladého Herma takmer úplne prekrytá jeho telom, ktorý sa svižne pohybuje doprava, je zobrazená s okrídlenou čiapkou a okrídlenými sandálmi, ktoré je vidieť po oboch stranách. Aj jeho ruky sú rozopäté, v ľavej ďalej od tela drží kerykeion a v pravej kantharos. Medzi oboma postavami stojí laň so zdvihnutou hlavou. Postavy sú na seba starostlivo navrstvené a vytvárajú jednotný obrys izolovaný na čiernom pozadí vázy. Nad scénou je starostlivo namaľovaný pás listov brečtanu a strapcov hrozna a pod scénou je špirálovitý pás, vzácny vzorový ornament na vázach s červenofigúrovou technikou maľby.[11][6]
Ďalším jeho pozoruhodným dielom je volutový kratér (datovaný do rokov 490 – 480 pred Kr.[12]) vystavený v Britskom múzeu v Londýne, ktorý umelec na tele nádoby ponechal bez výzdoby, takže jej čierny povrch s vysokým leskom dáva vyniknúť vyváženému tvaru a pripomína nádobu z bronzu. Jedine na okraj ústia umiestnil efektné palmetové ornamenty a na hrdle po oboch stranách znázornil bojové výjavy. Všetky postavy sú označené červenými nápismi, ktoré sú už však slabšie čitateľné. Na jednej strane je výjav z Homérovej Iliady (Ilias XXII, 208-209), kde sa grécky hrdina Achilles stretáva v boji s Hektorom, najstarším a najstatočnejším synom trójskeho vládcu Priama. Za Achillom stojí a gestom ho povzbudzujúce jeho ochrankyňa bohyňa Aténa. Od Hektora odchádza Apollón, pretože o osude jeho chránenca je už rozhodnuté a ani boh to nemôže zmeniť. Keď totiž Hektor, ako jediný z Trójanov zostal pred bránami mesta, dal sa spočiatku pred rozhnevaným Achillom na útek. Výjav teda zodpovedá vyvrcholeniu Homérovej Iliady pred záverom eposu. Taktiež bojový výjav na druhej strane vázy predstavuje postavy z Trójskej vojny. Ide tu však o výjav, odohrávajúci sa po smrti Hektora, ktorý nie je spracovaný v Iliade. Je tu opäť Achilles, za ktorým stojí tentokrát jeho matka Thetis. Achilles postupuje vpred s dlhým oštepom, proti nemu sa rúti s vytaseným mečom Memnón, ktorý prišiel na pomoc Trójanom na čele vojska afrických Aithiopov. Za ním stojí jeho matka Éós, bohyňa ranných zôr, ktorá bude onedlho oplakávať svojho smrteľného syna. Počas prvej polovice 5. storočia pred Kr. boli bojové výjavy z cyklu o Trójskej vojne zvlášť obľúbené. Gréci sa na nich vtedy pozerali ako na legendárnu predohru svojho vlastného zápasu s Peržanmi (najväčší rozkvet atického vázového maliarstva spadá práve do obdobia perzských vojen [13]).[14][12]
Berlínsky maliar bol vo svojej ranej tvorbe štýlovo blízko k maliarom Euthymidovi a Fintiovi, a preto sa predpokladá, že sa mohol u nich vyučiť.[8] Sám potom slúžil ako vzor pre generáciu nasledujúcich umelcov, z ktorých niektorých možno sám vychoval, ako Achillovho maliara, Hemonaka alebo „Maliara z Providence“. Jeho stvárnenia každodenného života a mytologických príbehov ponúkajú neoceniteľný pohľad na sociálne, politické, náboženské a umelecké fungovanie Atén na začiatku 5. storočia pred Kr.[5]
Referencie upraviť
- ↑ a b Ian Chilvers. The Oxford Dictionary of Art and Artists. Oxford : Oxford University Press, 2009. ISBN 978-01-9860-476-1. S. 72.
- ↑ Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 235.
- ↑ a b Diana Rodríguez Pérez, Thomas Mannack. La Cerámica Ática y su Historiografía. Coimbra : Imprensa da Universidade de Coimbra / Coimbra University Press, 2019. ISBN 978-98-9261-533-2. S. 63-65.
- ↑ Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, BERLINO, Pittore di [1]
- ↑ a b J. Michael Padgett. The Berlin Painter and His World. Princeton : Princeton University Art Museum, 2017. ISBN 978-03-0022-593-8. S. 13.
- ↑ a b c d Tyler Jo Smith, Dimitris Plantzos. A Companion to Greek Art. Hoboken : John Wiley & Sons, 2018. ISBN 978-11-1926-681-5. S. 54.
- ↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 387.
- ↑ a b Philippe Rouet. Approaches to the Study of Attic Vases. Oxford : Oxford University Press, 2001. ISBN 978-01-9815-272-9. S. 102-103.
- ↑ J. Paul Getty Museum. Papers on the Amasis Painter and His World. Malibu : Getty Publications, 1987. ISBN 978-08-9236-093-2. S. 14.
- ↑ American Philosophical Society. Year Book - The American Philosophical Society. Philadelphia : American Philosophical Societ, 1972. S. 118.
- ↑ Martin Robertson. The Art of Vase-Painting in Classical Athens. Cambridge : Cambridge University Press, 1992. ISBN 978-05-2133-881-3. S. 68-69.
- ↑ a b Susan Woodford. An Introduction to Greek Art. London : Bloomsbury Publishing, 2015. ISBN 978-14-7252-639-7. S. 69.
- ↑ Gustav Adolf Lehmann. Dějiny světa 2. Praha : Albatros Media a.s., 2019. ISBN 978-80-7601-416-9. S. 138.
- ↑ Raymond V. Schoder. Mistrovská díla r̆éckého umĕní. Praha : Státní nakladatelství krásné literatury a umĕní, 1963. 01-508-63. S. 31.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Berlínsky maliar
