Wikipédia

Červenofigúrová keramika

Červenofigúrová keramika vznikla okolo roku 530 pred Kr. v starovekých Aténach (za vlády Peisistratovcov). Technika červenofigúrovej vázovej maľby sa potom v gréckom svete presadila a dominovala približne do roku 300 pred Kr.,[1][2] a to spočiatku predovšetkým v Aténach a neskôr v južnej Itálii.[3][4]

Atická červenofigúrová amfora typu A, zobrazujúca zápasenie v palaistre, od hrnčiara Andokida (podpísaný na nôžke amfory), maľoval: Andokidov maliar, cca 525 pred Kr., Altes Museum (Antikensammlung) F 2159, Berlín.
Atická červenofigúrová špicatá amfora, Dionýzos so satyrmi a mainádou - od Kleofradovho maliara, cca 500 pred Kr., Staatliche Antikensammlungen inv. č. 2344, Mníchov.

Približne v rokoch 530 – 520 pred Kr. sa v Aténach vyskúšalo niekoľko nových techník maliarskych výzdob váz (po takmer sto rokoch keď sa všetka výzdoba aténskych váz vykonávala čiernofigúrovou technikou[5]). Červenofigúrová technika zdobenia váz bola opakom čiernofigúrovej techniky, ale nenahradila čiernofigúrovú keramiku okamžite. Na niektoré keramické vázy v Aténach sa tiež používala čiernofigúrová technika na jednu stranu a červenofigúrová technika na druhú stranu (vázy s dvojitým dekorom). V Korinte sa červenofigúrová technika používala iba po veľmi krátku dobu.[3]

Červenofigúrovú vázu pokrýva kovovolesklý lak s výnimkou postáv a ornamentov, ktoré majú tehlovočervenú farbu. Detaily tela a odevu sa už nevyrývali ako pri čiernofigúrovej technike (spočiatku sa používala i vyrývaná dekorácia), ale maľovali jemným štetcom v tmavšom odtieni (jemnejšie detaily sa kreslili tenšími linkami, ktoré po vypálení skôr zhnedli ako sčerneli[3]).[2] Zvyšok vázy sa namaľoval štetcom do čierneho lesku.[2] Červenofigúrová maľba vznikla v dielni aténskeho hrnčiara Andokida (údajne ju vynašiel Andokidov maliar, pomenovaný po hrnčiarovi[3]).[6] Nástup červenofigúrového maliarstva ale neznamenal koniec čiernofigurového maliarstva, najnadanejší maliari sa ale od neho odvrátili a niekedy v polovici 5. stor. pred Kr. čiernofigurová maľba zanikla celkom (výnimku tvorili iba panathenajské amfory).[7]

Staršiu fázu červenofigúrového maliarstva nazvali umeleckí historici obdobím prísneho štýlu, ďalšiu voľného a napokon poslednú štýlom rozkvitnutým. Prechody medzi nimi sú však plynulé. Zdá sa, že priekopníkom červenofigúrového maliarstva bol bližšie neznámy maliar, ktorý pracoval u hrnčiara Andokida.[8] Zachovali sa však od neho aj čiernofigúrové vázy, podobne ako červenofigúrové od maliarov Nikosthenovej dielne, pre ktorú pracoval Exékias. Koncom 6. stor. pred Kr. sa vyhranili medzi maliarmi červenofigúrových váz tri významné osobnosti: Eufronios s dokonale realisticky spracovanými námetmi z mýtov i zo života (napr. Krásny Learchos v mníchovskom Antikváriu), Euthymides s majstrovským zachytením pohybu a Fintias s efektnou výzdobou maľby. Na prelome 6. a 5. storočia pred Kr. pracoval pre hrnčiara Kleofrada tzv. Kleofradov maliar, azda najväčší grécky maliar váz. Z jeho diel je najznámejšia Maináda (na amfore z okolo roku 500 pred Kr., z mníchovského Antikvária) a Théseus s Kerkyónom (v parížskom Kabinete medailí).[2] Na začiatku 5 stor. pred Kr. vyrobil hrnčiar Sótades niekoľko nádob s vymodelovanými časťami, napr. vázu so sfingou. Figury sa miesto v jednej základnej línii objavujú skôr po celom povrchu nádoby, ale všetky sú v rovnakej miere. Do polovice 5. stor. pred Kr. klesla obľuba mytologických výjavov a miesto nich sa začali objavovať výjavy z bežného života, zvlášť nahých mladých žien. Drapérie sa tiež javili ako transparentnejšie, a kopírovali sa sochárske štýly.[3]

Rad vynikajúcich maliarov nie je známych podľa mena, ale vedia ich identifikovať podľa štýlu a techniky ich práce, napríklad tzv. Berlínskeho maliara, autora Ganyméda (z okolo roku 490 pred Kr. v Louvri) a Súboja Achillea s Hektorom (v Britskom múzeu), tzv. Brygovho maliara, maliara Pana a iných. Medzi majstrov z prvých desaťročí 5. stor. pred Kr. patrí ďalej Mysón (Kroisos na hranici, po roku 490 pred Kr.), Makrón (Mainady, okolo roku 480 pred Kr.), a najmä Dúris, známy hlavne vázovou maľbou Bohyňa Eós s mŕtvym Memnonom z okolo roku 490 pred Kr. (dnes v parížskom Louvri), ktorá sa stala pravzorom neskorších piet.[2]

Atický červenofigúrové peliké v kerčskom štýle, zobrazuje Parida ako rozhodcu v spore bohýň o prvenstvo v kráse, cca 360 pred Kr.

Kerčský štýl upraviť

Červenofigúrová technika sa v Aténach udržala i počas peloponézskej vojny. V 4. stor. pred Kr. sa niektoré vázy začali zdobiť aj v tzv. kerčskom štýle, v ktorom sa používala doplnková farba, zvlášť žltá, biela a zlatá a do menšej miery i modrá a zelená. Tento štýl bol pomenovaný po nálezisku Kerč na Ukrajine, kde sa našlo mnoho takýchto aténskych váz[9] v hrobkách neďaleko Pantikapaiónu, kedysi najbohatšieho mesta v regióne (pri dnešnom meste Kerč).[10]

Zdá sa však, že vázy v kerčskom štýle boli zhotovené pre vyššiu spoločenskú triedu (ako symboly statusu). Tieto okázalé vázy boli často ozdobené zobrazeniami, ktoré mali pre svojich kupcov mimoriadny význam. Vázy v kerčskom štýle sa vyrábali v Aténach a Atike a možno aj na Chalkidiké. Našli sa nielen na brehoch Čierneho mora, ale aj na gréckej pevnine a ostrovoch, v Malej Ázii, Taliansku, Levante, Egypte a severnej Afrike, južnom Francúzsku a na Pyrenejskom polostrove. Je možné ich datovať do druhej a tretej štvrtiny 4. stor. pred Kr. na základe štýlu a ďalšie datovať presnejšie od niektorých čiernofigúrových panathenajských amfor, ktoré boli často signované tým istým maliarom.[11]

Obľúbenými tvarmi váz v kerčskom štýle boli kratéry (zvoncové či kalichové), hydriai, pelikai, lekanidy a lebétes gamikoi, ktoré maliarom ponúkali široké kompozičné možnosti určené tvarom obrazovej plochy. Tí istí umelci zdobili aj menšie nádoby (ako napr. čaše pyxidy, oinochoai alebo lékythoi). Kerčské vázy predstavujú poslednú etapu vo vývoji atického červenofigúrového vázového maliarstva. Predĺžené, štýlové tvary týchto váz, malátna, často zmyselná pôvabnosť zobrazených postáv, nachádza paralely v iných médiách, akými boli mramorové reliéfne sochy alebo gravírované etruské zrkadlá.[11]

Paestský červenofigúrový kalichový kratér, zobrazuje mladého Dionýza a satyra, miesto výroby: Paestum - maliar: Asteas, signované bielou farbou, cca. 350 pred Kr., Altes Museum (Antikensammlung), Berlín.

Juhoitalská červenofigúrová keramika upraviť

Aj keď sa v Aténach v polovici 4. stor. pred Kr. objavili niektorí vynikajúci maliari, výroba červenofigúrovej keramiky v druhej polovici storočia poľavovala a okolo roku 320 pred Kr. ustala.[9] Na gréckom západe (Itália a Sicília) sa jemná keramika vyrábala dlho len málo a prevažnú časť svojej potreby kryli dovozom z materského Grécka: spočiatku z Korintu a lónie, neskôr z Atén (vázy boli vyrobené a maľované podľa korintských vzorov. V čiernofigúrovom štýle pracovali rôzne dielne v gréckych mestách v južnej Itálii[12]). Založenie aténskej kolónie Thurioi v roku 444/43 pred Kr. v Tarantskom zálive mohol byť dôležitým impulzom pre výrobu červenofigúrových váz a krátkom časovom období sa tu objavilo päť hlavných dielní: lukánska (bola prvá z nich, okolo roku 440 pred Kr. v Metapontione[13][14]), apulská, kampanská, paestská a sicilská.[15]

V Apúlii sa vyvinuli dva štýly, raný prostý štýl a zdobený štýl. Ten sa uplatňoval na veľkých vázach, zvlášť tých, ktoré sa používali pri pohreboch, z nich mnohé zobrazovali pohrebné výjavy. V Paestu sa zobrazovali scény z divadla.[9] Peloponézska vojna pravdepodobne podnietila viacerých remeselníkov k emigrácii z vlasti (počas peloponézskej vojny bol dovoz z Atén náročný[13]). Od roku 430 pred Kr. čiernofigúrové vázy aj v Apúlii, najmä v Tarante, postupne nahradili za červenofigúrové. Apúlske dielne sa čoskoro ujali vedenia. Pôvodne silný atický vplyv výrazne opadol koncom storočia, keď sa z Atén do Itálie vyvážalo čoraz menej váz. Juhoitalské vázy sa od atických váz líšia väčším počtom figúr a ornamentov.[12]

Jedným z mála juhoitalských maliarov váz známych po mene, bol napr. Asteas, pôsobiaci v meste Poseidónia (mesto v roku 273 pred Kr. premenovali Rimania na Paestum[16]), ktorý sa podpísal na 12 červenofigúrových váz. (alebo jeho neskorší kolega Pythón, ktorý sa tiež podpísal na množstvo váz[17]) Vo svojej dielni, väčšinou na hydrie a kratéry, maľoval najmä mytologické a divadelné výjavy.[18]

Červenofigúrá maľba sa v štýle v priebehu času (storočia) po obsahovej i formálnej stránke v mnohom menila. Aj keď keď neraz úmyselne zachovávala tradičné prvky, neustrnula na úrovni, ktorú dosiahla v archaickej dobe. Zachytila ovzdušie nových čias, ktoré sa ohlásilo už v dielach najlepších maliarov zo začiatku 5. stor. pred Kr., a ďalej sa rozvíjala.[2]

Referencie upraviť

  1. ↑ Ellen Schwinzer, Städtisches Museum Schloss Rheydt. Alltag in der Antike. Mönchengladbach : Städt. Museum Schloss Rheydt, 1986. ISBN 978-39-2525-623-3. S. 7.
  2. ↑ a b c d e f Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 234-235.
  3. ↑ a b c d e Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 387.
  4. ↑ John Boardman. Athenian Red Figure Vases. Oxford : Oxford University Press, 1979. ISBN 978-01-9520-155-0. S. 7.
  5. ↑ John Boardman. Rotfigurige Vasen aus Athen. Mainz am Rhein : P. von Zabern, 1981. ISBN 978-38-0530-234-0. S. 13.
  6. ↑ Martino Menghi. Encyklopédia starovekého Grécka. Bratislava : Perfekt, 2003. ISBN 978-80-8046-328-1. S. 189.
  7. ↑ Národní galerie v Praze. Antické umění v československých sbírkách. Praha : Vyd. Národ. Galerie, 1979. S. 27.
  8. ↑ R M Cook **Decd**, R. M. Cook. Greek Painted Pottery. London : Routledge, 2013. ISBN 978-11-3563-691-3. S. 158.
  9. ↑ a b c Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 388.
  10. ↑ Paul Greenhalgh. Ceramic, Art and Civilisation. London : Bloomsbury Publishing, 2020. ISBN 978-14-7423-972-1. S. 103.
  11. ↑ a b Beth Cohen. The Colors of Clay. Los Angeles : Getty Publications, 2006. ISBN 978-08-9236-942-3. S. 319.
  12. ↑ a b Florian Knauß. Die Kunst der Antike. München : C.H.Beck, 2017. ISBN 978-34-0671-176-3. S. 97.
  13. ↑ a b Národní galerie v Praze. Antické umění v československých sbírkách. Praha : Vyd. Národ. Galerie, 1979. S. 31.
  14. ↑ Alastair Small, Carola Small. Archaeology on the Apulian – Lucanian Border. Oxford : Archaeopress Publishing Ltd, 2022. ISBN 978-18-0327-065-4. S. 472.
  15. ↑ Albio Cesare Cassio, Sara Kaczko. Alloglо̄ssoi. Berlin : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2023. ISBN 978-31-1077-968-4. S. 164.
  16. ↑ Luca Cerchiai, Lorena Jannelli, Fausto Longo. The Greek Cities of Magna Graecia and Sicily. Los Angeles : Getty Publications, 2004. ISBN 978-08-9236-751-1. S. 62.
  17. ↑ Dimitrios Yatromanolakis. Epigraphy of Art: Ancient Greek Vase-Inscriptions and Vase-Paintings. Oxford : Archaeopress Publishing, 2016. ISBN 978-17-8491-487-5. S. 121.
  18. ↑ Arthur Dale Trendall. The Red-figured Vases of Paestum. Cambridge : British School at Rome, 1987. ISBN 978-09-0415-211-1. S. 11.

Iné projekty upraviť

  Umelecký portál

Pozri aj upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Červenofigúrová_keramika&oldid=7838127“