Otvoriť hlavné menu

Eduardo Duhalde

bývalý prezident Argentíny

Eduardo Alberto Duhalde Maldonado (* 5. október 1941, Lomas de Zamora) je argentínsky politik a právnik. 2. januára 2002 sa stal 44. prezidentom Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 49. prezidenta krajiny. Pred tým pôsobil ako guvernér provincie Buenos Aires, viceprezident, federálny senátor, poslanec a intendant (starosta) svojho rodného mesta Lomas de Zamora.

Eduardo Duhalde
Eduardo Duhalde
Eduardo Duhalde, podpis
44. prezident Argentínskej republiky
V úrade
2. január 2002 – 25. máj 2003
Predchodca Adolfo Rodríguez Saá
Eduardo Camaño (dočasný)
Néstor Kirchner Nástupca
bývalý viceprezident Argentínskej republiky
V úrade
8. júl 1989 – 10. december 1991
PrezidentCarlos Menem
Predchodca Víctor Martínez Carlos Ruckauf Nástupca
bývalý guvernér Provincie Buenos Aires
V úrade
10. december 1991 – 10. december 1999
Predchodca Antonio Cafiero Carlos Ruckauf Nástupca
Biografické údaje
Narodenie5. október 1941 (78 rokov)
Lomas de Zamora, Argentína
Politická stranaJusticialistická strana
Alma materUniverzita v Buenos Aires
Profesiaprávnik
Národnosťargentínska
Vierovyznanierímskokatolícke
Rodina
Manželka
Deti5
Odkazy
Spolupracuj na CommonsEduardo Duhalde
(multimediálne súbory)

ŽivotopisUpraviť

Mladosť a profesionálne začiatkyUpraviť

 
Eduardo Duhalde v roku 1974.

Narodil sa v meste Lomas de Zamora v provincii Buenos Aires, už v mladom veku vstúpil do Justicialistickej strany. V roku 1970 úspešne absolvoval štúdium práva na Univerzite v Buenos Aires. Už o štyri roky neskôr bol po politických dohodách vybraný za intendanta, teda starostu svojho rodného mesta. Jeho úradovanie však bolo poznačené útokom krajne pravicovej teroristickej organizácie Triple A, ktorá pri útoku 21. marca 1975 zabila viacero členov a podporovateľov jeho strany.[1] V marci 1976 však bol Duhalde zbavený funkcie po vojenskom prevrate, ktorý zosadil vtedajšiu perónistickú prezidentku Maríu Estelu Martínezovú Perónovú. V ďalších rokoch pracoval ako realitný maklér, pričom do politiky sa vrátil až po návrate k demokratickým pomerom v decembri 1983, kedy sa stal znova starostom svojho rodného mesta.[2] Podľa neskôr zverejnených informácii mal byť krátko potom Duhalde navštívený neznámym vojenským predstaviteľom, ktorý jeho, ako aj iných politikov presviedčal, aby podporili vojenský prevrat voči demokraticky zvolenému prezidentovi Raúlovi Alfonsínovi. To však mal Duhalde odmietnuť a o plánoch časti ozbrojených síl informoval prezidenta. V decembri 1987 sa skončil jeho mandát intendanta mesta Lomas de Zamora a bezprostredne potom bol zvolený do federálnej poslaneckej snemovne a stal sa poslancom.[3]

V roku 1989 bol vybraný za kandidáta na viceprezidenta v rámci prezidentskej kampane Carlosa Menema, ktorý prezidentské voľby vyhral. Duhalde sa tak stal viceprezidentom Argentíny, no nebol s týmto postom úplne spokojný, keďže preferoval skôr prácu na regionálnej úrovni. Prezident Menem tak o krátky čas navrhol Duhaldemu, aby kandidoval za guvernéra provincie Buenos Aires, čo tento prijal za podmienky, že provincia dostane finančnú pomoc od federálnej vlády.[3] Duhalde voľby bez problémov vyhral, následne rezignoval na funkciu viceprezidenta a stal sa guvernérom provincie. Vďaka zvýšenej finančnej podpore od centrálnej vlády začal Duhalde s veľkými infraštruktúrnymi a stavebnými projektmi, to mu umožnilo v ďalších voľbách jeho funkciu obhájiť. Ďalšiu kandidatúru mu ale umožnila až neskoršia novela ústavy, ktorú presadil prezident Menem v snahe získať možnosť opätovného znovuzvolenia pre seba. Duhalde sa postupne stal kritikom prezidenta Menema a jeho politiky, pretože ju nepovažoval za dostatočne perónistickú. Duhalde už krátko po voľbách v roku 1995 oznámil, že by chcel kandidovať v roku 1999 za prezidenta. Aj z tohto dôvodu sa začal vyhraňovať voči prezidentovi Menemovi, ktorý bol z rovnakej strany ako Duhalde. V ďalších rokoch však musel Duhalde čeliť viacerým podozreniam z korupcie a iných trestných činov, ktoré postupne odhaľovali novinári. Bol dokonca spájaný s vraždou fotografa Josého Luisa Cabezasa, ktorý bez stopy zmizol v januári 1997. V tomto roku oznámil prezident Menem, že by sa chcel uchádzať o možnosť znovuzvolenia aj v roku 1999, čo však nakoniec zablokoval najvyšší súd. Duhaldemu sa tak podarilo získať podporu Justicialistickej strany a na prezidenta kandidoval on. Proti nemu sa postavil Fernando de la Rúa z Radikálnej občianskej únie, ktorý aj pre nepopularitu vtedajšieho prezidenta Menema voľby vyhral a stal sa prezidentom.[2]

Funkcia prezidentaUpraviť

 
Eduardo Duhalde podporil kandidatúru Néstora Kirchnera na prezidenta. Po jeho zvolení sa však začali sporiť. Na fotke sú obaja pri rokovaní v marci 2004.

V októbri 2001 bol Duhalde zvolený do senátu. Na konci tohto roka však Argentínu naplno zasiahli dôsledky ekonomickej krízy, krajina sa dostala do veľkých ekonomických problémov. Tieto následne vyvolali masové celonárodné násilné protesty, po ktorých 21. decembra rezignoval prezident De la Rúa. Práve Duhaldeho obviňoval odchádzajúci prezident, že mal na burcovaní demonštrantov veľký podiel. Keďže krajina v tej dobe nemala viceprezidenta, ktorý rezignoval rok pred tým, právomoci prezidenta prevzal dočasný predseda senátu Ramón Puerta. Ten okamžite zvolal zasadnutie legislatívneho zhromaždenia, ktoré 23. decembra zvolilo za nového prezidenta Adolfa Rodrígueza Saá, ktorý mal zostať prezidentom až do volieb. Prezident Saá vyhlásil očakávaný štátny bankrot, no jeho ostatné opatrenia na riešenie krízy iba vystupňovali protesty a tak aj Saá o krátky čas odstúpil.[4] 30. decembra sa tak právomocí prezidenta mal opätovne ujať dočasný predseda senátu Ramón Puerta, ktorý však v tento deň ohlásil svoju rezignáciu zo zdravotných dôvodov.[5] Ďalším v poradí, ktorý podľa ústavy mal prevziať právomoci prezidenta bol predseda poslaneckej snemovne, ktorým bol Eduardo Camaño. Aj Camaño, podobne ako pred tým Puerta, okamžite zvolal legislatívne zhromaždenie, ktoré 2. januára 2002 zvolilo nového prezidenta, ktorým sa stal práve Eduardo Duhalde. Ten mal byť v úrade až, kým funkciu neprevezme prezident, ktorý vyhrá voľby v roku 2003.[3]

Duhalde sa obával, že nepokoje môžu prerásť do občianskej vojny, ohlásil preto vytvorenie vlády národnej jednoty a ohlásil ozdravné opatrenia. Argentínska mena sa mala devalvovať, ukončiť sa mal tiež pevný výmenný kurz s americkým dolárom a vláda zamýšľala mierniť dopad očakávaných zmien na obyvateľstvo. Obyvatelia Argentíny už neboli ochotní čakať na ďalší vývoj a začali cestovať do susedných štátov a vyberať peniaze tam. Kríza sa tak rozšírila dokonca i do susedného Uruguaja.[6] Duhalde následne zrušil pevný kurz s dolárom, čo umožnilo devalváciu národnej meny, no súčasne nastala aj inflácia a Argentínčania začali vo veľkom strácať svoje úspory bez ohľadu na to, či ich mali v pese alebo dolároch. Výsledok bol katastrofálny. Na konci roka 2002 bola viac ako polovica obyvateľov Argentíny pod hranicou chudoby a nezamestnanosť sa vyšplhala na rekordných 21%. Prvýkrát v histórii Argentíny začalo obyvateľstvo z krajiny odchádzať a nie do nej prichádzať. Znova sa začali rozširovať násilné protesty. Zároveň sa výrazne zvýšila kriminalita, ktorá Argentínu trápila vo veľkej miere aj v ďalších rokoch. Duhaldemu sa však napriek všetkému poradilo aspoň zastaviť zhoršovanie situácie, aj keď nie ju výraznejšie zlepšiť. Pozitívne účinky Duhaldeho opatrení sa začali prejavovať až v polovici roka 2003, kedy však už nebol v úrade. Kvôli tzv. Avellanedskému masakru z júna 2002, pri ktorom boli pri demonštrácii tzv. piqueteros zabití dvaja demonštranti a ďalších 33 bolo zranených sa Duhalde rozhodol zvolať prezidentské voľby skôr o šesť mesiacov.[7] Na začiatku roka 2003 si Justicialistická strana vyberala kandidáta do prezidentských volieb, hlavnými kandidátmi sa stali bývalí prezidenti Carlos Menem a Adolfo Rodríguez Saá a menej známy guvernér chudobnej južnej provincie Santa Cruz Néstor Kirchner. Strana sa však rozdelila na dve veľké skupiny, jedna podporovala Menema a druhá prezidenta Eduarda Duhaldeho, ktorý však nechcel kandidovať a naopak podporoval Néstora Kirchnera, ktorý sa tak stal s Menemom hlavným favoritom.[2] Primárne voľby nakoniec členovia strany obišli a do volieb išli všetci traja hlavní kandidáti samostatne. Každý kandidoval súčasne za Justicialistickú stranu, no tiež za vlastný volebný koaličný front. Na konci apríla 2003 sa uskutočnilo prvé kolo prezidentských volieb, toto vyhral Carlos Menem s viac ako 24% hlasov, druhý Kirchner získal 22%, Saá skončil až na štvrtom mieste so ziskom 14%.[8] Druhé kolo sa malo konať v máji, ale predvolebné prieskumy naznačovali, že Kirchner drvivo vyhrá, keďže mal získať všetky hlasy, ktoré získali zvyšní kandidáti. Znova sa začali objavovať obvinenia z korupcie voči Menemovi a tak sa Menem rozhodol odstúpiť z volieb, prezidentom sa tak automaticky bez druhého kola stal Kirchner.[9]

Život po odchode z funkcie prezidentaUpraviť

25. mája 2003 sa funkcie prezidenta ujal Néstor Kirchner, ktorý sa začal napriek podpore od Duhaldeho počas volieb od tohto po nástupe do úradu dištancovať. Medzi oboma tak začali vznikať spory, no súčasne napriek tomu spolupracovali v záujme dosiahnutia dobrého volebného výsledku. Spor sa ale vyhrotil v roku 2005 pri voľbách do časti kongresu, kedy prezident Kirchner na post senátorky za provinciu Buenos Aires navrhol svoju manželku Cristinu a Duhalde zas svoju manželku Hildu. Voľby nakoniec vyhrala Fernándezová Kirchnerová, ale do senátu sa dostala aj Gonzálezová Duhaldeová.[10] V roku 2009 sa Duhalde rozhodol, že bude kandidovať v prezidentských voľbách v roku 2011, kde ho však jednoznačne porazila Cristina Fernándezová Kirchnerová, ktorá už v roku 2007 nahradila vo funkcii svojho manžela. Duhalde získal iba 5,86 % hlasov, následne sa stiahol z politického života.[11][3]

ReferencieUpraviť

  1. Masacre de Pasco, el día que abrió la dictadura militar argentina [online]. notimerica.com, [cit. 2018-12-01]. Dostupné online.
  2. a b c Eduardo Duhalde [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-12-01]. Dostupné online.
  3. a b c d Eduardo Duhalde [online]. biografias.es, [cit. 2018-12-01]. Dostupné online.
  4. Adolfo Rodríguez Saá [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-12-01]. Dostupné online.
  5. Federico Ramón Puerta [online]. ecured.cu, [cit. 2018-12-01]. Dostupné online.
  6. Argentina Shakes, Uruguay Rattles [online]. nytimes.com, [cit. 2018-12-01]. Dostupné online.
  7. A 16 años de la Masacre de Avellaneda [online]. anred.org, [cit. 2018-12-01]. Dostupné online.
  8. LAS COMPLEJAS ELECCIONES PRESIDENCIALES ARGENTINAS [online]. analisislatino.com, [cit. 2018-12-01]. Dostupné online.
  9. Don't cry for Menem [online]. economist.com, [cit. 2018-12-01]. Dostupné online.
  10. El PJ bonaerense se resquebraja por la pelea Duhalde - Kirchner [online]. perfil.com, [cit. 2018-12-01]. Dostupné online.
  11. ELECCIONES ARGENTINA 2011 [online]. canaltrans.com, [cit. 2018-12-01]. Dostupné online.

Iné projektyUpraviť