Wikipédia

Eumenes I.

Eumenes I. (starogr. Εὐμένης;) bol vládca Pergamonu v rokoch 263 – 241 pred Kr.[1]

Eumenes I.
panovník
Eumenes I.
Panovanie
Panovanie263 pred Kr. – 241 pred Kr.
NástupcaAttalos I.
Biografické údaje
Úmrtie241 pred Kr.
Pergamon
Rodina
OtecEumenes
MatkaSatyra
Odkazy
Spolupracuj na CommonsEumenes I.
(multimediálne súbory na commons)
Tetradrachma so sediacou Athénou na rube, za vlády Eumena I.

Eumenes, vládca Pergamonu (nikdy však kráľ), bol synovec a nástupca Filetaira. Pôvodne bol poddaným seleukovského kráľa Antiocha I., ktorého v roku 262 pred Kr. s pomocou egyptského vládcu Ptolemaia II. porazil pri Sardách. Eumenes významne rozšíril hranice svojej krajiny a vykúpil si bezpečie pred nájazdmi Galov.[1]

Životopis

upraviť

Eumenes bol syn Eumena, Fileteirovho brata (Fileteiros mal dvoch bratov, z ktorých starší bol Eumenes, mladší Attalos).[2] Jeho matka Satyra bola dcérou inak neznámeho Poseidónia.[3] Nie je známe, či mal Eumenes deti. Filetaira na nápise „Filetairos, syn Eumena“ (nápis Roesch, IThesp 303[4]), uvedeného v meste Thespiai, niektorí znalci považujú za Eumenovho syna, ktorý zrejme zomrel pred jeho smrťou. Identita Filetaira, syna Eumenena (alebo brata), ktorý rovnako ako vládca Filetairos priniesol obete Múzam v Thespiách, však nebola preukázaná.[5] Zomrel po vláde, ktorá trvala dvadsaťdva rokov (podľa Athénaia na následky alkoholizmu[6]). Nástupcom Eumena sa stal Attalos, syn jeho bratranca Attala a Antiochis.[7]

Panovanie

upraviť

Eumenes s pomocou egyptského vládcu Ptolemaia II., ktorý mu umožnil najať veľké sily žoldnierov, porazil v roku 262 pred Kr. pri Sardách seleukovského kráľa Antiocha I.[8][9] Nie je známe aké nezhody nastali v rokoch 263 až 262 pred Kr. medzi Antiochom I. a novým pergamským vládcom Eumenom, ktoré nakoniec vyústili do vojny vedúcej k porážke seleukovskej armády. Pergamon sa ale po nej pozdvihol z čiastočnej do skutočnej nezávislosti. Šťastie im prialo aj preto, že po smrti Antiocha I. jeho nástupca v nasledujúcich rokoch viedol vojnu proti Ptolemaiovi (to zrejme súviselo s pokojom zbraní medzi Eumenom a seleukovským kráľom Antiochom II.).[10]

Územie Pergamonu, zväčšené najmä na úkor Seleukovskej ríše, sa potom rozprestieralo nad údolím rieky Kaikos, na juh od lesného masívu Ida,[8] ako aj smerom k pobrežiu s kontrolou miest Gryneion a Elaia, budúceho veľkého prístavu Pergamonu (prístup k moru otvoril cestu pre rozvoj námorných síl mladého štátu). Na severozápade, na úpätí hory Ida, založil Eumenes vojenské posádky v meste Filetaireia (alebo možno jeho predchodca[11])[12] a na východe v meste Attaleia (získal tak kontrolu nad územím Mysie a Aiolis[13]). Existuje však len málo dôkazov o rozšírení územia Pergamonu Eumenom I. Dôkaz o „rozchode“ so seleukovským kráľovstvom sa hľadal hlavne v razbe pergamských mincí s portrétom Filetaira zavedenej počas jeho vlády (boli to tetradrachmy s hlavou Filetaira, zakladateľa dynastie, na lícnej strane a sediacou Athénou na rube, s jediným slovom „Filetairou“ - „Filetairova“ minca.[14]).[15]

Mladý vzostupný štát bol však ešte stále krehký a moc Eumena z veľkej časti závisela od lojality jeho vojakov a žoldnierov, ktorí sa už na začiatku jeho vlády vzbúrili (v kolóniách Filataira a Attaleia). Keď už vzbura trvala štyri mesiace, vládca Pergamonu, aby vojsko uspokojil, sčasti vyhovel ich požiadavkám. Vďaka týmto vyjednávaniam však bola popri tom uzavretá tiež dohoda, ktorá jasne formulovala služobné podmienky vojakov. Rozsiahly nápis objavený v Pergamone okrem dohody uvádza aj prísahu zloženú obomi stranami, že dohodu neporušia (nápis naznačuje, že Eumenes, alebo možno jeho predchodca, založil žoldnierske posádky v lýdskej Attalii a vo Filetaire v Troade.) V dohode sa z požiadaviek žoldnierov napr. vyhovelo: „Pravidelne vyplácať príspevok štyri drachmy na medimnos obilia a štyri drachmy na metretes vína“ (medimnos predstavoval asi 48 litrov obilia a metretes sa rovnal asi 48 litrom vína[16]) a napr. tiež „Čo sa týka záležitostí sirôt: nech ich prevezmú najbližší príbuzní, alebo ten, komu (potomok) ich prenechal...“ Na základe zmluvy bola uzavretá aj táto dohoda: „Nech sa táto prísaha a dohoda napíše (vyteše) na štyri kamenné stély a tie nech postavia, jednu v Pergamone vo svätyni Atény, jednu v Gryneione, jednu na Delose, jednu v Mityléne vo svätyni Asklépia“.[17][12] Mnohí tento dokument datujú do obdobia po bitke pri Sardách, teda do roku 261 pred Kr.. Zdá sa však, že je možné podporiť skôr hypotézu, že pochádza z úplného začiatku vlády Eumena I., a to do roku 263, ešte pred bitkou pri Sardách, okrem iných argumentov sa zdá byť na nápise podložená zmienkou v riadkoch 10–11, v 44. roku, ktorá ešte stále odkazuje na seleukovskú éru.[18][16]

Pre existenciu mladého štátu však ešte stále predstavovali hrozbu galské kmene. Eumenes sa ich ničivým nájazdom dokázal vyhnúť hlavne tak, že im zo svojej nesmierne bohatej štátnej pokladnice dával veľké sumy peňazí.[1] Keltské kmene (Galovia) prišli do Malej Ázie z Európy v prvej štvrtine 3. storočia pred Kr. a usadili sa na oboch stranách rieky Halys, na územie známeho ako Galatia.[19]

Okolo roku 258 pred Kr. po vojne (konflikte) so seleukovským kráľom Antiochom II. stratil značnú časť svojho územia.[20] Jeho nástupca Seleukos II. mu niekedy medzi rokmi 246 pred Kr. až 241 pred Kr. právnou dohodou postúpil územie významného prístavu Pitané.[15]

Vláda Eumena I. sa pre Pergamon ukázala ako veľmi plodná. Svoju pozornosť venoval výstavbe a skrášľovaniu budov vo svojom štáte. Samotné mesto Pergamon sa stalo popredným kultúrnym centrom helenistického sveta. Podľa Diogena Laertia bol patrónom filozofov, najmä Arkesilaa z Pitany, zakladateľa strednej Platónskej akadémie a Lykóna z Troady, riaditeľa peripatetickej školy.[21][22] Laertios uvádza, že Eumenes bol jediným panovníkom, ktorému filozof Arkesilaos venoval svoje knihy.[23]

Keďže Eumenes nemal priameho mužského potomka jeho nástupcom sa stal bratrancov syn Attalos.


Eumenes I.
Vladárske tituly
Predchodca
Filetairos 		panovník
263 pred Kr. – 241 pred Kr. 		Nástupca
Attalos I.

Referencie a bibliografia

upraviť
  1. ↑ a b c Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 59.
  2. ↑ Julius Beloch. Griechische Geschichte. Cambridge : Cambridge University Press, 2012. ISBN 978-11-0805-099-9. S. 208.
  3. ↑ Inscriptiones Graecae XI, IG XI,4 1107 [1]
  4. ↑ Roesch, Les Inscriptions de Thespies, Roesch, IThesp 303 [2]
  5. ↑ David Magie. Roman Rule in Asia Minor. Princeton : Princeton University Press, 2017. ISBN 978-14-0088-774-3. S. 728.
  6. ↑ Athénaios z Naukratidy, Deipnosofistai, 10,64. [3]
  7. ↑ Strabón, Geographica 13,4,2.
  8. ↑ a b Iain Spence. Historical Dictionary of Ancient Greek Warfare. Lanham : Scarecrow Press, 2002. ISBN 978-08-1086-612-6. S. 152.
  9. ↑ Ludvík Václav Wellner. Ptolemaiovci. Praha : Epocha, 2011. ISBN 978-80-7425-070-5. S. 123.
  10. ↑ John D Grainger. Seleukos Nikator (Routledge Revivals). Hoboken : Routledge, 2014. ISBN 978-13-1780-099-6. S. 211.
  11. ↑ Spencer C. Tucker. Middle East Conflicts from Ancient Egypt to the 21st Century. Santa Barbara : ABC-CLIO, 2019. ISBN 978-14-4085-353-1. S. 413.
  12. ↑ a b Roger S. Bagnall, Peter Derow. The Hellenistic Period. Hoboken : John Wiley & Sons, 2008. ISBN 978-14-0514-344-8. S. 46-47.
  13. ↑ Simon Hornblower, Antony Spawforth, Esther Eidinow. The Oxford Classical Dictionary. Oxford : OUP Oxford, 2012. ISBN 978-01-9954-556-8. S. 547.
  14. ↑ William E. Metcalf. The Oxford Handbook of Greek and Roman Coinage. Oxford : Oxford University Press, 2012. ISBN 978-01-9937-218-8. S. 182.
  15. ↑ a b Peter Thonemann. Attalid Asia Minor. Oxford : OUP Oxford, 2013. ISBN 978-01-9163-010-1. S. 94.
  16. ↑ a b Michael Sage. Warfare in Ancient Greece. London : Routledge, 2002. ISBN 978-11-3476-332-0. S. 219.
  17. ↑ Inschr. von Pergamon I, IvP I 13 [4]
  18. ↑ Roland Oetjen. New Perspectives in Seleucid History, Archaeology and Numismatics. Berlin : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2019. ISBN 978-31-1028-384-6. S. 604.
  19. ↑ Sara E. Phang, Iain Spence Ph.D., Douglas Kelly Ph.D., Peter Londey Ph.D.. Conflict in Ancient Greece and Rome. Canberra : ABC-CLIO, 2016. ISBN 978-16-1069-020-1. S. 266.
  20. ↑ John Hazel. Who's Who in the Greek World. London : Routledge, 2013. ISBN 978-11-3480-224-1. S. 100.
  21. ↑ Jerome Jordan Pollitt. Art in the Hellenistic Age. Cambridge : Cambridge University Press, 1986. ISBN 978-05-2127-672-6. S. 79.
  22. ↑ Diogenes Laertios. Životopisy slávnych filozofov. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2007. ISBN 978-80-8061-286-3. S. 192.
  23. ↑ Diogenes Laertios. Životopisy slávnych filozofov. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2007. ISBN 978-80-8061-286-3. S. 162.

Pozri aj

upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Eumenes_I.&oldid=7458955“