Fenolát

Fenoláty sú anióny, soli alebo estery fenolov (arylalkoholov), ktoré obsahujú fenolátový anión. Fenolátový anión predstavuje deprotonizovaný arylalkohol, je to teda konjugovaná zásada fenolov. Fenoláty sa dajú opísať ako záporne nabitý kyslíkový atóm viazaný na aromatické jadro, kvôli čomu sa niekedy preto niekedy označujú i ako fenoxidy. IUPAC odporúča používať názov aryloxidy,^[1] aby sa predišlo zámene s aryloxidom fenolu (benzenolu).

Fenoláty vznikajú reakciou fenolov so silnými zásadami.^[2] Fenoly sa deprotonizujú za vzniku príslušných fenolátov jednoduchšie než alifatické alkoholy vďaka stabilizácii aromatickým jadrom.^[3]

Vlastnosti

Fenoláty alkalických kovov, napríklad fenolát sodný, hydrolyzujú vo vodných roztokoch za vzniku zásaditých roztokov.^[4] Pri pH = 10 sa fenol a fenolát nachádzajú v roztoku v pomere približne 1:1.

Fenoxidy sú silné nukleofily, porovnateľné s karbaniónmi alebo terciárnymi amínmi.^[5] Všeobecne je atak fenoxidového kyslíka výhodný kineticky, zatiaľ čo atak uhlíka je výhodný termodynamicky (pozri aj termodynamické a kinetické riadenie reakcie). Ak je reakcia riadená difúziou, dochádza k ataku kyslíkom i uhlíkom a tým i k strate selektivity reakcie.^[6]

Použitie

Alkylarylétery možno syntetizovať pomocou Williamsonovej syntézy éterov, pri ktorej sa na fenolát pôsobí alkylhalidom^[7]^[8] alebo alkylsulfonátom či alkylsíranom:^[8]

C₆H₅ONa + CH₃I → C₆H₅OCH₃ + NaI

C₆H₅ONa + (CH₃O)₂SO₂ → C₆H₅OCH₃ + (CH₃O)SO₃Na

Tvorba kyseliny salicylovej

Kyselina salicylová vzniká Kolbeho-Schmittovou reakciou medzi fenolátom sodným a oxidom uhličitým:^[8]^[9]

References

↑ IUPAC, Compendium of Chemical Terminology, 2nd ed. (the "Gold Book") (1997). Online corrected version: (2006) "phenoxides". DOI:10.1351/goldbook.P04543
↑ SMITH, Michael; MARCH, Jerry. March's advanced organic chemistry: reactions, mechanisms, and structure. Hoboken (N.J.) : J. Wiley &sons, 2007. (6th ed.) ISBN 978-0-471-72091-1. S. 506.
↑ MCMURRY, John. Organic chemistry. Boston, MA, USA : Cengage Learning, 2016. (Ninth edition.) ISBN 978-1-305-08048-5. S. 531.
↑ JAKUBKE, Hans-Dieter; KARCHER, Ruth. Lexikon der Chemie in drei Bänden, Band 3. Heidelberg : Spektrum Verlag, 1999. ISBN 3-8274-0381-2. S. 14.
↑ [1]. Mayr’s Database of Reactivity Parameters. Retrieved July 10, 2019.
↑ Ambident Reactivity of Phenolate Anions Revisited: A Quantitative Approach to Phenolate Reactivities. Journal of Organic Chemistry, 2019-06-26, s. 8837–8858. DOI: 10.1021/acs.joc.9b01485. PMID 31241938.
↑ BEYER, Hans; WALTER, Wolfgang. Organische Chemie. Stuttgart : S. Hirzel Verlag, 1984. ISBN 3-7776-0406-2. S. 463–464.
↑ ^a ^b ^c SOLOMONS, T. W. Graham; FRYHLE, Craig B.. Organic chemistry. Hoboken, NJ : Wiley, 2011. (10th ed.) OCLC: ocn368018840. Dostupné online. ISBN 978-0-470-40141-5. S. 972, 975.
↑ LINDSEY, Alan S.; JESKEY, Harold. The Kolbe-Schmitt Reaction. Chemical Reviews, 1957-08-01, roč. 57, čís. 4, s. 583–620. Dostupné online [cit. 2024-08-01]. ISSN 0009-2665. DOI: 10.1021/cr50016a001. (po anglicky)

Zdroj

Chemický portál

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Phenolates na anglickej Wikipédii.

[1] IUPAC, Compendium of Chemical Terminology, 2nd ed. (the "Gold Book") (1997). Online corrected version: (2006) "phenoxides". DOI:10.1351/goldbook.P04543

[2] SMITH, Michael; MARCH, Jerry. March's advanced organic chemistry: reactions, mechanisms, and structure. Hoboken (N.J.) : J. Wiley &sons, 2007. (6th ed.) ISBN 978-0-471-72091-1. S. 506.

[3] MCMURRY, John. Organic chemistry. Boston, MA, USA : Cengage Learning, 2016. (Ninth edition.) ISBN 978-1-305-08048-5. S. 531.

[„Lexikon“-4] JAKUBKE, Hans-Dieter; KARCHER, Ruth. Lexikon der Chemie in drei Bänden, Band 3. Heidelberg : Spektrum Verlag, 1999. ISBN 3-8274-0381-2. S. 14.

[5] [1]. Mayr’s Database of Reactivity Parameters. Retrieved July 10, 2019.

[6] Ambident Reactivity of Phenolate Anions Revisited: A Quantitative Approach to Phenolate Reactivities. Journal of Organic Chemistry, 2019-06-26, s. 8837–8858. DOI: 10.1021/acs.joc.9b01485. PMID 31241938.

[Beyer-7] BEYER, Hans; WALTER, Wolfgang. Organische Chemie. Stuttgart : S. Hirzel Verlag, 1984. ISBN 3-7776-0406-2. S. 463–464.

[:0-8] SOLOMONS, T. W. Graham; FRYHLE, Craig B.. Organic chemistry. Hoboken, NJ : Wiley, 2011. (10th ed.) OCLC: ocn368018840. Dostupné online. ISBN 978-0-470-40141-5. S. 972, 975.

[9] LINDSEY, Alan S.; JESKEY, Harold. The Kolbe-Schmitt Reaction. Chemical Reviews, 1957-08-01, roč. 57, čís. 4, s. 583–620. Dostupné online [cit. 2024-08-01]. ISSN 0009-2665. DOI: 10.1021/cr50016a001. (po anglicky)

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]