Fradmón z Argosu

Fradmón (starogr. Φράδμων) bol grécky sochár v 5. storočí pred Kr.[1]

Fradmón, grécky sochár z Argosu, bol činný pravdepobne v polovici 5. storočia pred Kr.[1] Staroveký cestovateľ Pausanias zaznamenal, že bol autorom sochy Amerta z Élidy, olympijského víťaza v zápasení dorastencov na 90. olympijských hrách v roku 420 pred Kr., ktorú videl na posvätnej pôde Olympie.[2]

Aj rímsky polyhistor Plínius Starší datuje jeho tvorbu do čias 90. olympiády[3] a uvádza, že zhotovil sochu Amazonky v súťaži s najväčšími umelcami svojej doby na výzdobu Artemidinho chrámu v Efeze (okolo roku 430 pred Kr.).[4] Podľa inej anekdoty sa tejto súťaže zúčastnili len Polykleitos, Feidias a Krésilas, ktorých správcovia chrámu vyzvali, aby sami posúdili Amazonky. Každý označil za najlepšiu tú svoju, ale keďže všetci porotcovia jednomyseľne na druhé miesto zaradili sochu Polykleita, zvíťazil Polykleitos. Ak je tento príbeh pravdivý, je pekným dôkazom antickej múdrosti. Z troch bronzových sôch sa zachovali len rímske kópie.[5] Amazonka nájdená vo Villa Doria Pamphili, ktorá sa kedysi pripisovala Fradmónovi sa dnes považuje za kópiu Polykleitovho diela.[6]

S týmto datovaním je v kontraste epigram od Theodórida zaznamenaný v gréckej antológii (Anthologia Graeca, IX, 743), ktorý uvádza, že Fradmón zhotovil dvanásť bronzových kráv pre chrám bohyne Atény Itónie (Itónia bol epiteton tejto bohyne v Tesálii) v Tesálii, ako dar od Atén Tesálčanom po ich víťazstve proti Ilýrom okolo roku 356 alebo 336 pred Kr., Tesálčania totiž uctievali bohyňu Aténu Itóniu až po tomto víťazstve (tieto diela mohol zhotoviť aj iný sochár s rovnakým menom).[7]

Epigrafický nález na podstavci objavený v roku 1969 v Ostii, podľa typu písma datovaný do 1. storočia pred Kr., hlása, že Fradmón z Argosu zhotovil sochu kňažky Charité z Delf.[8] Datovanie typu písma nápisu na podstavci nemusí byť ale vždy smerodatné pre určenie doby zhotovenia sochy, lebo podstavce sa bežne menili (zrejme po poškodení) a pôvodný nápis na nich sa odpísal (často je aj nespoľahlivý[9]).[7]

Referencie a bibliografiaUpraviť

  1. a b Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-027-74. S. 362.
  2. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 445.
  3. Plínius, Naturalis Historia, 34,19,7.
  4. Plínius, Naturalis Historia, 34,19,48.
  5. José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 84.
  6. Archaeological Institute of America, 1959, Archaeology, str. 111
  7. a b Brunilde Sismondo Ridgway. Second Chance : Greek Sculptural Studies Revisited. London : Pindar Press, 2004. ISBN 978-1-899828-89-0. S. 87.
  8. Supplementum Epigraphicum Graecum [SEG], SEG 46:1325,3,C [1]
  9. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 264.