Haličsko-volynské kniežatstvo
| Haličsko-volynské kniežatstvo Галицко-Волинскоє князство
| |||||||||||
Geografia
| |||||||||||
| Obyvateľstvo | |||||||||||
Národnostné zloženie
|
|||||||||||
| Štátny útvar | |||||||||||
dedičná monarchia
| |||||||||||
Materský štát
|
nezávislý štát (1199 – 1246)
vazal Zlatej hordy (1246 – 1349) | ||||||||||
| |||||||||||
Haličsko-volynské kniežatstvo[1] (od roku 1253 presnejšie kráľovstvo; lat. Regnum Galiciae et Lodomeriae alebo Regnum Russiae[2]) bol historický štátny útvar, konglomerát dvoch kniežatstiev existujúci v rokoch 1199 – 1253.
Zakladateľom štátu bolo volynské knieža Roman Mstislavič, ktoré pod svojou nadvládou zjednotil Volynsko a Haličsko. Vlády na Volynsku sa Roman ujal už v roku 1170, Halič získal po tom, čo v roku 1198 zomrel Vladimír Jaroslavič, posledný člen rostislavičskej vetvy Rurikovcov. V roku 1203 získal aj moc nad Kyjevom a Perejaslavom.[3] Po jeho smrti, za vlády jeho maloletých synov Daniela a Vasiľka, sa kniežatstvo dočasne rozpadlo a došlo k posilneniu moci miestnych šľachtických elít, ktoré začali bojovať o moc. Záujem o územie kniežatstva mali aj Poľsko, Litva a Uhorsko, zvláštny záujem o územie mal uhorský kráľ Ondrej II., ktorý bol z Haličska v roku 1189 vyhnaný.[4]
Moc vo volynskej časti bola znovu zjednotená po tom, čo Daniel Romanovič v roku 1238 obsadil hlavné mesto Halyč. Ešte v tom istom roku sa mu pri Drohiczyne podarilo odraziť útok teutónskych rytierov. Už v roku 1240 však do Ruska a následne do Európy vpadli Mongoli pod vedením Batuchána, a kniežatstvo sa dostalo do podriadenosti Zlatej hordy. V područí Mongolov, ako ich spojenec však kniežatstvo prežívalo územný a mocenský rozmach, dočasne sa mu podarilo získať rozsiahle územia na Ukrajine, vrátane Kyjeva, a územia v Litve, Moldavsku a Bielorusku. V roku 1245 sa Danielovi v bitke pri Jarosławe podarilo poraziť svojho rivala Rastislava Michajloviča podporovaného Poliakmi a Uhrami, čím zavŕšil obnovu spojeného kniežatstva. Kniežatstvo ekonomicky rástlo, oživil sa obchod so soľou a do krajiny prichádzali nemeckí, arménski, židovskí a poľskí imigranti. Vážnosť krajiny stúpala, a Daniel začal byť aktívny aj v európskej politike, keď sa ako uhorský spojenec zúčastnil bojov o babenberské dedičstvo a vyplienil dokonca okolie Opavy. Danielova prestíž a západná politika mu priniesla uznanie aj na pápežskom dvore, na čo bol následne pápežským legátom v roku 1253 v Drohiczyne korunovaný za kráľa. Očakávanú konverziu Rusov na katolicizmus však tento krok nepriniesol. Danielova nezávislá politika a snaha o nezávislosť od Mongolov vyústila v mongolskú punitívnu kampaň v roku 1259, ktorá skončila Danielovou porážkou a obnovením mongolského vplyvu. Významná bola Danielova budovateľská činnosť. V tomto období vzniká viacero miest, medzi nimi Chełm (1237), či Ľvov (1256).[5] Práve do Chełmu sa v tomto období presunulo panovníkovo sídlo, pretože Halyč bol zničený Mongolmi.[1][4]
Po Danielovi v roku 1264 na trón nastúpil Lev II., ktorý hlavné mesto preniesol do Ľvova. Za Levovej vlády boli ku krajine dočasne pripojené poľské územia v okolí Lublina a uhorské územia v Zakarpatsku s centrom v Mukačeve. Moc panovníka však poklesla, pretože hoci krajina navonok zostala celistvá, vnútorne bola rozdrobená medzi dve rodové vetvy a niekoľko bojarských panstiev, jednota v rámci panovníckeho rodu bola obnovená až začiatkom 14. storočia. Za vlády Juraja I. vznikla v roku 1303 samostatná haličská metropolia. Po smrti Jurajových synov, spoluvládcov Leva II. a Andreja I. v boji s Mongolmi v roku 1323 vymrela priama línia dynastie Monomachovičovcov, a bojari určili za nástupcu syna ich sestry Boleslava, ktorý prijal ortodoxnú vieru a meno Juraj II. Jeho vládu sprevádzal rozkvet obchodu a tovarovej výroby, nemecká kolonizácia na územie Ukrajiny v tomto období priniesla magdeburské právo. Preferovanie cudzincov na dvore, čo však vzbudilo nevôľu domácich šľachticov, ktorí Juraja otrávili. Jurajova smrť v roku 1340 priniesla zánik romanovičskej vetvy rodu a moci sa ujal miestny oligarcha Dmitro Dedko. Kniežatstvo sa začalo rozpadať, jeho bývalé územia si rozdelili Poľsko a Litva, až kým krajina v roku 1349 definitívne nezanikla.[1][4][6]
Referencie
upraviť- ↑ a b c Haličsko-volynské kniežatstvo In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2020-03-21]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
- ↑ The Cambridge History of Poland. From the Origins to Sobieski. Ed. W. F. Reddaway, J. H. Penson, O. Halecki. Cambridge : Cambridge University Press, 1950. S. 173. (po anglicky)
- ↑ ROMAN MSTYSLAVYCH (ca. 1152-1205). In: KATCHANOVSKI, Ivan; KOHUT, Zenon E; NEBESIO, Bohdan Y; YURKEVICH, Myroslav. Historical Dictionary of Ukraine. 2nd Ed. Lanham, Toronto, Plymouth, UK : Scarecrow Press, Inc., 2013. (Historical dictionaries of Europe.) ISBN 978-0-8108-7847-1, 978-0-8108-7845-7. S. 512.
- ↑ a b c GALICIA-VOLHYNIA, PRINCIPALITY OF. In: KATCHANOVSKI, Ivan; KOHUT, Zenon E; NEBESIO, Bohdan Y; YURKEVICH, Myroslav. Historical Dictionary of Ukraine. 2nd Ed. Lanham, Toronto, Plymouth, UK : Scarecrow Press, Inc., 2013. (Historical dictionaries of Europe.) ISBN 978-0-8108-7847-1, 978-0-8108-7845-7. S. 196 – 198.
- ↑ DANYLO ROMANOVYCH (1201-64). In: KATCHANOVSKI, Ivan; KOHUT, Zenon E; NEBESIO, Bohdan Y; YURKEVICH, Myroslav. Historical Dictionary of Ukraine. 2nd Ed. Lanham, Toronto, Plymouth, UK : Scarecrow Press, Inc., 2013. (Historical dictionaries of Europe.) ISBN 978-0-8108-7847-1, 978-0-8108-7845-7. S. 123 – 124.
- ↑ Údelná rozdrobenosť: Haličsko-volynské kniežatstvo [online]. Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, [cit. 2020-03-21]. Dostupné online.