Husľový koncert č. 1 (Prokofiev)
Husľový koncert č. 1 D dur, Op. 19 je dielo ruského skladateľa Sergeja Prokofieva.
Husľový koncert č. 1 D dur | |
| Druh skladby | husľový koncert |
|---|---|
| Vznik | 1916 – 1917 |
| Približná dĺžka | 22 min. |
| Časti skladby | |
| |
| Inštrumentácia | |
| Picc., 2 Fl., 2 Ob., 2 Cl., 2 Fag. – 4 Cor., 3 Tr., Tb. – Timp., Tamb.picc., Tamb. – Ar. – Vn. Solo – Archi | |
Skladateľ začal na diele pracovať v roku 1916. V tej dobe bol zavalený prácou na opere Hráč, preto najskôr uvažoval, že zloží iba concertino, práca na husľovom diele ho však tak zaujala, že nakoniec zložil trojvetý koncert obvyklého rozsahu. Dielo dokončil v lete 1917 s myšlienkou na jeho premiéru v jeseni, Veľká októbrová socialistická revolúcia však jeho plány zmarila a dielo sa dočkalo prvého uvedenia až v roku 1923 v Paríži. Kvôli časovémi sklzu dielo uviedol huslista Marcel Darieux, namiesto povodne zamýšľaného interpreta, poľského huslistu Paula Kochanského, s ktorým skladateľ počas tvorby diskutoval technické aspekty diela. Orchester parížskej opery na premiére dirigoval Sergej Kusevickij. Tak ako mnoho iných opusov tohto progresívneho skladateľa sa prvý husľový koncert stretol s nepochopením kritiky. Až neskôr si získal miesto v základnom repertoári medzi najobľúbenejšími husľovými koncertami 20. storočia.
Dielo kritikov podráždilo hneď z niekoľkých dôvodov. Prokofiev sa držal zaužívaných kompozičných pravidiel len rámcovo, a to čo sa týka formy ako aj celkovej hudobnej koncepcie. Ignoroval samoúčelné technické prvky husľovej hry, ktoré dosiahli svojho rozmachu v romantizme a sólové husle votkal do orchestrálnej štruktúry ako vedúci hlas, nie však ako suverénný a dominantný prvok. Vzdal sa prežitku exhibičného charakteru koncertu a vo svojom diele očaruje predovšetkým čistotou melodickej linky. Stavba koncertu je takisto odchýlna, stredná veta je totiž rýchla, zatiaľ čo okrajovým vetám dominuje voľnejšie tempo.
Prvá veta Andantino začína chvením sláčikov, ku ktorým sa pridávajú husle s hlavnou témou, ktorou je krehká a citovo úprimná kantilénová melódia vedená vo vysokom husľovom registri. Téma je nezvyčajne dlhá, expanzívna vo svojej lyrickosti a poukazuje na silnú inšpiráciu, ktorou bola údajne Prokofievova láska Nina Mešerskaja. Úsečná chromatická vedľajšia téma prichádza až po značnom časovom odstupe. Rozvedenie tém so staccatom a rýchlymi husľovými figúrami kontrastuje s expozíciou hlavnej témy. Tradičná kadencia na konci rozvedenia je zredukovaná len na krátku dvojhmatovú pasáž. Repríza, ktorá nasleduje, prináša už iba nežnú reminiscenciu hlavnej témy. Krátka druhá veta charakteru scherza je najrýchlejšou časťou diela, a prejavuje sa v nej typický Prokofievov sarkazmus a zmysel pre humor a provokáciu. Záverečná veta vo forme ronda spája nálady predošlých častí. Začína úsečným sláčikovým ostinatom a vtipným fagotovým sólom. To uvádza husle s ústrednou témou, ktorá svojou spevnosťou pripomína otvorenie prvej vety. V záverečnej kóde skladateľ integroval celé dielo, keď sólový nástroj prinavracia hlavnú tému prvej vety. V príjemnej a ležérnej nálade tón huslí postupne utíchne, bez akéhokoľek nároku na dramatický účinok, typický pre záver vačšiny husľových koncertov.
Zdroje upraviť
- Ainsly, Robert: Encyklopédia klasickej hudby. Bratislava: Perfekt, 1997. ISBN 80-8046-085-X
- Gammond, Peter: Velcí skladatelé. Praha: Svojtka & Co., 2002. ISBN 80-7237-590-3
- Hrčková, Naďa: Dějiny hudby VI - Hudba 20. století (1). Praha: Ikar, 2007.
- Schonberg, Harold: Životy velkých skladatelů. Praha: BB Art, 2006. ISBN 807341905X