Husrav II.
Husrav II. (gr. Chosroés, * asi 570 – † február 628), známy ako Husrav Pervez („Víťaz“; po novoperzsky Parvíz پرویز), bol perzský veľkokráľ z dynastie Sásánovcov panujúcej v rokoch 590/591 – 628. Za jeho vlády dosiahla Perzská ríša zenit moci (ovládla na čas dokonca Sýriu, Egypt a veľkú časť Malej Ázie), stálymi vojnami ju však kráľ veľmi vyčerpal a pripravil tak cestu k jej pádu v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 7. storočia.
| Husrav II. | |
| perzský veľkokráľ | |
 Husrav II. vyobrazený na minci | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Sásánovci |
| Predchodca | Hormizd IV. |
| Nástupca | Báhrám Čóvén, Kavád II. |
| Biografické údaje | |
| Narodenie | asi 570 |
| Úmrtie | február 628 |
| Rodina | |
| Manželka |
Mária, Širin |
| Potomstvo | |
| Otec | Hormizd IV. |
| Odkazy | |
 | Husrav II. (multimediálne súbory na commons) |
Vláda upraviť
Husrav II. sa dostal na trón po zosadení svojho otca Hormizda IV. roku (590), na ktorom mal zrejme priamu účasť, aj keď hlavné úlohy pripadli jeho strýkom Vistámovi a Vindóému. Jeho pozícia nebola vtedy vôbec pevná, po krátkej vláde bol sám zvrhnutý vojvodcom Bahrámom Čóvénom a musel utiecť do Byzancie, kde mu cisár Maurikios I. poskytol azyl. S jeho pomocou dobyl trón roku 591 naspäť, tentoraz definitívne.
Cenou za podporu bolo uzavretie mierovej dohody medzi Byzanciou a Perziou, v ktorej Husrav rezignoval na niektoré sporné oblasti v Mezopotámii, Arménsku a Gruzínsku. Vzťahy medzi oboma panovníkmi sa v najbližších rokoch vyvíjali priaznivo, čo podľa byzantských prameňov umocňovala aj formálna adopcia perzského kráľa cisárom.[1] Vnútropoliticky vystúpil Husrav proti obom svojim strýkom, možným konkurentom v boji o moc, z ktorých Vindóého sa mu podarilo odstrániť. Vistám, vtedajší správca Chorasánu, sa pod tlakom uchýlil k vzbure a niekoľko rokov vládol na východe ríše úplne nezávisle (razil aj vlastné mince). Až okolo roku 600 bol aj on zavraždený.[2]
Z náboženského hľadiska sa správal Husrav zmierlivo voči kresťanom, ešte v 5. storočí často prenasledovaným, čo mu vynieslo nemilosť u zarathuštrovského kňazstva. Kresťanskú vieru vyznávali ako jeho obľúbené manželky, byzantská princezná Mária a Arménka menom Širin (jej syna Mardánšáha chcel vraj dokonca vymenovať následníkom), tak aj správca financií Jazdín a mnohí ďalší činitelia. Zdá sa, že kráľ pod rôznymi vplyvmi osciloval medzi podporou monofyzitizmu a nestoriánstva, hoci inak zostával verný tradičnému zarathuštrizmu. Husrav sa preslávil ako podporovateľ umenia a hudby, labužník aj zberateľ umeleckých predmetov a kuriozít, medzi ktorými boli aj mechanické prístroje vrátane orloja. Na jeho dvore pôsobil legendárny minstrel Bárbad. Husravova vášnivá láska k arménskej princeznej Širin inšpirovala rady umelcov a básnikov, vrátane Firdaúsího a Nizámího, ale aj hudobných skladateľov a maliarov perzských miniatúr.
Počiatok vojny s Byzanciou upraviť
Zvrhnutie a poprava cisára Maurikia roku 602 v Konštantínopole ukončila desaťročia mieru medzi perzskou a byzantskou ríšou. Voči novému cisárovi Fókovi vystupoval Husrav ako Maurikiov pomstiteľ a podľa jedného prameňa vraj nosil istú dobu aj smútočné šaty a verejne svojho dobrodinca oplakával. Ihneď tiež začal vojenské operácie, v prvej fáze zameranej hlavne proti Mezopotámii. Do roku 605 dobyl byzantské pohraničné mestá Edessa, Amidu, Mardin a Aleppo (Berroiu), o ktoré sa zvádzali boje už od 3. storočia.
Zhruba v tom istom čase pripojil kráľ tesnejšie k svojej ríši vazalský lachmovský štát a jeho vládcu An-Nu'mána III. dal usmrtiť. Do oblasti, ktorá doteraz tvorila nárazníkové pásmo pri hraniciach Mezopotámie (predovšetkým voči kočovným arabským kmeňom), bol dosadený sásánovský miestodržiteľ. V roku 604 došlo pri Dhu Káru k prvému meraniu síl medzi Peržanmi a Arabmi, ktoré skončilo perzskou porážkou. Arabi si z neho odniesli ponaučenie, že s Peržanmi je možné nielen bojovať, ale aj nad nimi zvíťaziť, z perzského hľadiska išlo zatiaľ len o epizódu.
Na vrchole moci upraviť
V októbri 610 bol v byzantskej ríši zosadený cisár Fókas, a hoci jeho nástupca Herakleios ponúkol Husravovi mier, vojna pokračovala s ešte väčšou prudkosťou než doteraz. V krátkej dobe padla do sásánovských rúk Antiochia nad Orontom, Damask a Tarsos a roku 614 po trojtýždňovom obliehaní dokonca aj Jeruzalem, odkiaľ Peržania odvliekli kríž, na ktorom bol údajne ukrižovaný Ježiš Kristus. Tisíce kresťanov počas bojov zahynulo, korisť z dobytých miest bola nesmierna.
Pre Byzanciu nastalo jedno z najhorších období v jej dlhých dejinách. Husravovi vojvodcovia Sahin a Šahrvaráz obsadili roku 619 Egypt a ich oddiely postupovali hornatou Malou Áziou smerom ku Konštantínopolu. Bola tu zreteľná tendencia pripojiť okupované provincie natrvalo k sásánovskej ríši. Cisár Herakleios síce usilovne vykonával reformy a konsolidoval vojsko, ale až roku 622 mohol začať s pomalou protiofenzívou proti unavenému protivníkovi. Ten v medziobdobí vyplienil prinajmenšom tretinu teritória ríše, bez toho, aby utrpel výraznejšie straty. V roku 626 v spojení s Avarmi obliehal nakrátko samotný Konštantínopol.
Porážka a pád upraviť
V čase zahraničnopolitických úspechov sa Husravov dvor skvel dosiaľ nebývalým leskom. Kráľ podporoval umenie a vedy a prezentoval sa ako pán sveta. Avšak ani obrovské príjmy z dobre organizovaného daňového systému a prostriedky odvádzané novo ovládnutým krajom nestačili na financovanie nákladnej vlečúcej sa vojny, ktorej koniec bol v nedohľadne. Byzancia, ktorá bojovala o svoje bytie a nebytie, sa postupne spamätala a Husrav sa počas krátkej doby dostal do úzkych. Po niekoľkých menej významných porážkach bol v decembri 627 úplne rozdrvený v bitke pri Ninive, ktorá zvrátila všetko, čo na poli vojnovom do polovice dvadsiatych rokov získal.
Následné sprisahanie predných hodnostárov ríše, v ktorom figuroval aj Husravov syn Šéróé, nečakane ľahko ukončilo panovanie mocného kráľa. Šéróé sa ako Kavád II. stal novým vladárom, zatiaľ čo Husrav bol pár dní po svojom zvrhnutí v zinscenovanom súdnom procese odsúdený a vo väzení zavraždený. Údajne ho sťal jeden z dvoranov menom Mihr Hormizd, ktorého otca o niekoľko rokov skôr Husrav nechal z malicherného dôvodu zmrzačiť. Kavád II. otca verejne oplakával a usporiadal mu veľkolepé pohrebné obrady, zatiaľ čo Mihr Hormizd bol popravený. Potom Kavád II. uzavrel s Byzanciou mier.
Odkaz upraviť
Hoci Husravovo panovanie skončilo katastrofou a oslabená monarchia už o niekoľko rokov podľahla moslimskej expanzii z Arábie, bola postava kráľa v perzskom prostredí populárna po celý stredovek. Početní básnici mu venovali svoje epické diela a skladby, pričom najznámejšie je zrejme Nizámího dielo Chosrau a Širin (o Husravovej láske ku kresťanskému dievčaťu). Pramene väčšinou zdôrazňujú kráľove despotické sklony, aj keď napríklad Tabara vyzdvihuje aj pozitívne stránky jeho osobnosti. Počas európskej renesancie sa tematika Husravovho boja s cisárom Heracliom dostala do západného umenia, ako o tom svedčia fresky Piera della Francesca v Arezze.
Poznámky upraviť
- ↑ Theofylaktos Simokattes 5, 3, 11.
- ↑ Podľa mincí, razených v meste Rajj, vládol Vistám prinajmenšom sedem rokov. Pozri R. Göbl, Sasanidische Numismatik, Braunschweig 1968, s. 53, 100.
Literatúra upraviť
- KLÍMA, Otakar. Sláva a pád starého Íránu. Praha : Orbis, 1977. S. 252.
- SCHIPPMANN, Klaus. Grundzüge der Geschichte des sasanidischen Reiches. Darmstadt : Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 1990. ISBN 3-534-07826-8. S. 155.
- BAHNÍK, Václav. Na přelomu věků. Praha : Odeon, 1986. S. 272.
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Husrav II. na českej Wikipédii.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Husrav II.
Externé odkazy upraviť
Husrav II.
| ||
| Vladárske tituly | ||
|---|---|---|
| Predchodca Hormizd IV. |
Perský Veľkokráľ 590 – 591 |
Nástupca Báhrám Čóvén |
Husrav II.
| ||
| Vladárske tituly | ||
|---|---|---|
| Predchodca Báhrám Čóvén |
Perský Veľkokráľ 591 – 628 |
Nástupca Kavád II. |