Ján Vilček

Profesor MUDr. Ján Vilček, PhD. uvádzaný tiež ako Ján Tomáš Vilček (*17. jún 1933, Bratislava) je slovenský lekár, virológ, imunológ, vedec a filantrop pracujúci v USA na NYU School of Medicine, objaviteľ liečiva infliximab, blokátora tumor nekrozitujúceho faktora α, ktorý sa používa na symptomatickú liečbu Crohnovej choroby, reumatoidnej artritídy, ankylozujúcej spondylitídy, psoriatrickej artritídy, ulceróznej kolitídy, psoriázy.

Ján Vilček
slovenský lekár, vedec, imunológ, virológ
slovensko-americký mikrobiológ
Rod. meno	Ján Wilcsek
Štát pôsob.	USA
Narodenie	17.6.193317. jún 1933 (91 rokov) Bratislava, Československo
Bydlisko	New York, USA
Národnosť	československá
Zamestnanie	NYU School of Medicine
Známy vďaka	objaviteľ liečiva infliximab, výskum interferónu, cytokínov, tumor nekrotizujúceho faktora α
Alma mater	Univerzita Komenského v Bratislave
Profesia	lekár, mikrobiológ, virológ, imunológ
Rodičia	Július Wilcsek (*1896, Jedľové Kostoľany, Rakúsko-Uhorsko; † 1979, Bratislava, Československo); Friderika "Fricy" Fischer (*1907, Budapešť, Rakúsko-Uhorsko; † 1979, Bratislava, Československo)
Súrodenci	nemá
Manželka	Mária "Marica" Vilček, née Gerháthová
Poznámky	https://med.nyu.edu/faculty/jan-t-vilcek
Odkazy
Webstránka	vilcek.org
Commons	Ján Vilček
Medicínsky portál  Chemický portál  Slovenský portál  Biografický portál

Narodil sa v Bratislave v židovskej rodine, ktorej sa podarilo vyhnúť transportu do koncentračného tábora. V roku 1964 emigroval a od roku 1965 pracoval v USA vo výskume cytokínov, interferónov, monoklonálnych protilátok a tumor nekrotizujúce faktora α. V roku 2000 spolu s manželkou založili nadáciu The Vilcek Foundation, ktorá finančne podporuje vedcov a umelcov pôsobiacich v USA, ale narodených mimo USA. Bol ocenený viacerými cenami na Slovensku aj v USA.

Ján Vilček stále ešte rozumie aj hovorí aj po slovensky.

Životopis

Detstvo

Narodil sa v Bratislave 17. júna 1933 ako jediné dieťa Júliusa Wilcseka a Frideriky Wilcsekovej, rodenej Fischerovej. Od narodenia žil v nájomnom byte v Grösslingovej ulici v Bratislave. Do veku jeden a pol roka mala rodina pestúnku, nemecky hovoriacu rakúšanku Hildegard, s ktorou Ján komunikoval po nemecky. Ďalšou pestúnkou bola slovensky hovoriaca Terka, ktorá naučila Jána po slovensky. Maďarsky sa naučil Ján od svojich rodičov, ktorí medzi sebou komunikovali po maďarsky vtedy, keď chceli, aby im Ján nerozumel. Maďarsky komunikoval aj s deťmi pri dovolenkách, ktoré trávil so svojou matkopu a pestúnkou pri Balatone. Ján Vilček sa tak v detstve naučil slovensky, nemecky a maďarsky. Doteraz je schopný týmito jazykmi plynule komunikovať. Oveľa neskôr zvládol angličtinu, ktorú ho učila najatá Angličanka a neskôr súkromný učiteľ. Zvládol tiež francúzštinu a ruštinu, ktorú sa povinne učil v škole po nástupe komunizmu. Latinčinu sa učil na gymnáziu počas komunizmu.

Druhá svetová vojna

Na základnú školu začal chodiť v septembri 1939, keď začala druhá svetová vojna. Prvé dva ročníky základnej školy ukončil na verejnej chlapčenskej škole na Grösslingovej ulici v Bratislave.

Sirotinec

Kvôli tomu, že 14. marca 1941 vznikol fašistický Slovenský štát s podporou Hitlera, ktorého prezidentom sa stal po voľbách Tiso, ktorý už mesiac po vzniku štátu začal vydávať protižidovské zákony, zaviedol arizáciu a židovský kódex, rodičia umiestnili Jána do katolíckeho sirotinca pre prípad, ak by ich odvliekli do koncentračného tábora. Sirotinec bol vedený vincentkami, mníškami rádu Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, ktoré ochotne skrývali židovské deti konvertované na katolícku vieru. Sirotinec sa nachádzal na ulici Hlboká cesta v Bratislave, Ján mohol navštevovať rodičov každý víkend v sobotu po škole. V sirotinci zotrval rok a pol až do začiatku roka 1943, keď jeho matka, oftalmologička, dostala ordináciu v Prievidzi, kde sa so synom Jánom presťahovala. Jeho otec Július zostal pracovať a bývať v Bratislave v byte na Kalvárii spolu s Friderikinou matkou. Ďalším dôvodom ukončenia pobytu v sirotinci bolo, že v miestnych novinách vyšla fotografia, na ktorej bol Ján Vilček a rodičia mali strach, že ho niekto spozná a udá fašistom, že sa schováva v sirotinci. Tretím dôvodom ukončenia pobytu v sirotinci bol fakt, že na jeseň v roku 1942 boli ukončené deportácie Židov zo Slovenska do koncentračných táborov. V sirotinci Ján dokončil tretí a štvrtý ročník základnej školy.

Prievidza

Do Prievidze sa Friderika presťahovala so synom Jánom, vďaka dobrým známkam zo školy, mohol Ján preskočiť piaty ročník a v Prievidzi ho zapísali do verejného osemročného gymnázia. V Prievidzi strávil niečo vyše roka, s matkou býval v malom byte, veľká izba slúžila ako oftalmologická ambulancia, v ktorej Friderika spávala na gauči, malá izba slúžila ako obývačka a detská izba pre Jána. Koncom júna 1944 Ján dokončil prvý ročník gymnázia.

29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. Prievidza bola oslobodená od fašistov slovenskými povstalcami. Vtedy sa otec Jána Vilčeka vydal sa svpojou manželkou a synom do Prievidze, nešiel s nimi však doValaskej Belej, pokračoval s povstalcami do Banskej Bystrice. Keďže slovenské fašistické jednotky začali premáhať povstalcov, Friderika mala strach, že fašisti ich budú pokladať za povstalcov a preto utiekli z Prievidze do Valaskej Belej.

Valaská Belá

Friderika, Ján a pani Neumannová ušli z Prievidze do Valaskej Belej, kde sa uchýlili v lazoch, kde bolo 6 domčekov v neprístupnom teréne. Ján tam ako 11 ročný pásol kravy. Z Valaskej Belej utiekli po chvíli do Nitrianskeho Rudna, pretože sa tam necítili bezpečne.

Nitrianske Rudno

Útek Frideriky, Jána a pani Neumannovej do Nitrianskeho Rudna bol bez prípravy, nikoho tam nepoznali, ale stretli židovského zubára, ktorý im poradil, že sa môžu schovať u Javorčekovcov, ktorí bývali vo veľkostatkárskom dome. Pani Neumannová sa hneď vrátila do Prievidze. Ján a Friderika Vilčekovci bývali u Javorčekovcov od polovice októbra 1944 do oslobodenia dňa 4. apríla 1945. Z Nitrianskeho Rudna sa následne Friderika rozhodla ísť späť do Prievidze. Skontaktovala sa s vojakom, ktorý ich dvoch previezol do Novákov. V Novákoch na križovatke vystúpili a hľadali spôsob, ako sa z Novákov dostať do Prievidze. V tom pri nich zastalo auto, v ktorom bol úplnou náhodou otec rodiny, Július Vilček, ktorý sa ich vydal hľadať z Košíc, kde pôsobil spolu s povstaleckou protifašistickou vládou. Z Košíc sa autom dostal do Prievidze, kde sa dozvedel, že jeho manželka a syn by mali byť pravdepodobne v Nitrianskom Rudne, preto sa z Prievidze vybral do Nitriasnskeho Rudna, v protismere, v akom šli Friderika a Ján. Stretli sa teda mna križovatke v Novákoch, kde v tom istom čase Friderika a Ján vystúpili z vojenského povozu a kadiaľ v tom istom čase prechádzal otec Július smerom na Nitrianske Rudno.

Aj keď rodičia prežili, viacerí členovia Vilčekovej rodiny holokaust neprežili, medzi nimi jeho stará mama po matkinej strane Júlia Kleinová, ktorá zostala sama v Bratislave, po tom, čo jej zať, Július Vilček odišiel za rodinou do Prievidze a následne s povstalcami do Užhorodu a Košíc. Júlia Kleinová bola v priebehu Slovenského národného povstania deportovaná v októbri 1944 do koncentračného tábora Ravenbrück, kde pravdepodobne začiatkom roka 1945 zomrela na brušný týfus.

Košice

Tri mesiace, od 4. apríla 1945 do konca júna 1945, žili Vilčekovci ešte v Košiciach. Ján Vilček tam roku pauzy začal zniva chodiť do školy, kde navštevoval druhý ročník gymnázia.

Medzi fašizmom a komunizmom

Bratislava

Návrat do Bratislavy sa uskutiočnil až koncom júna 1945. Rodina sa nasťahovala do nájmu v byte v priestrannom trojgeneračnom dome postaveného na začiatku 20. storočia. Ján Vilček začal v septembri 1945 navštevovať tretí ročník gymnázia, aj keď v priebehu roku 1944 a 1945 vymeškal väčšinu druhého ročníka. V školách sa už nevyučovala nemčina, ale ruština, ale v školstve bol nedostatok ruštinárov.

V tomto čase si aj zmenili priezvisko z Wilcsek na Vilček. Friderika Vilčeková si v byte otvorila oftalmologickú ambulanciu a Július Vilček pokračoval v kancelárskej práci pre Handlovské uhoľné bane.

Komunizmus

Po nástupe komunizmu po komunistickom prevrate vo februári 1948 musela Friderika Vilčeková zatvoriť svoju súkromnú ambulanciu a nastúpiť do oftalmologickej kliniky. Otec Július Vilček mohol pokračovať pre znárodnenú firmu Hadlovské uhoľné bane. Rodina sa musela vzdať slúžky, ktorú si najali po návrate do Bratislavy.

Zaujímavosťou je, že počas gymnázia Ján Vilček nemal rád prírodovedné predmety ako chémia, fyzika alebo matematika, inklinoval skôr k cudzím jazykom, literatúre, dejepisu a zemepisu. Vo ôsmom ročníku gymnázia rozmýšlal nad svojou akademickou kariérou. Keďže rád písal básne a eseje, rozmýšlal nad štúdiom žurnalistiky ale práva a ekonómie. Všetko to boli spolitizované odbory, preto sa priklonil ku medicíne. Deň pred záverečným termínom podania prihlášok na VŠ podal prihlášku na Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave.

Vysokoškolské štúdium medicíny

Študoval na Lekárskej fakulte Univerzite Komenského v Bratislave. Spomína na to, ako bolo štúdium medicíny zideologizované v prostech komunostickej doktríny. Museli sa učiť, že živý bunky vznikajú z neživej hmoty (Oľga Lepešinská) alebo genetické nezmysly od komunistu Trofima Lysenka, ktorý popieral mendelovské zákony (pretože bol mních) a Morganove pravidlá genetiky.

Eugénia Štekláčová

Za náročný považoval štvorsemestrový kurz anatómie vedený Eugéniou Štekláčovou, pričom v USA sa učí len jeden semester. Spomína, že do prvého ročníka nastúpilo okolo 500 študentov a koncom druhého ročníka ich bolo len 250. Väčšina študentov sa do tretieho ročníka nedostala kvôli tomu, že nezvládli anatómiu. Eugéniu Štekláčovú následne komunisti prepustili z lekárskej fakulty, pretože vyhadzovala od skúšok deti komunistických potentátov.

František Klein

Patológ František Klein bol obľúbený pedagóg na fakulte, pretože mal zaujímavé prednášky, ktoré boli vždy naplnené do poledného miesta, mal prenikavý hlas a bol tak uctievaný, že ho nedokázali vyhodiť z fakulty.

Dušan Šťastný

Dušan Šťastný bol pražák, ktorý nastúpil na štúdium do Bratislavy, pretože nemal vhodný režimný profil, čo sa v Bvratislave o ňom nevedelo. Po druhom ročníku prestúpil do Prahy na Univerzitu Karlovu.

Kaviareň Metropol

Študentstvo z lekárskej fakulty sa stretávalo v kaviarni Metropol, kde trávili čas namiesto sedenia na prednáškach, hrali šach, karty debatovali.

Výskum na katedre mikrobiológie a imunológie

Imunológii sa venoval od druhého ročníka štúdia.

Promócia

Štúdium ukončil v roku 1957.

Postgraduálne štúdium doktorátu na Virologickom ústave Československej akadémie vied

V Bratislave začal aj svoju vedeckú kariéru. V roku 1962 získal titul kandidáta vied na Virologickom ústavu Československej akadémie vied v Bratislave.

Útek z komunistického Československa

V roku 1964 sa rozhodol spolu s manželkou emigrovať z vtedajšieho komunistického Československa. Do zahraničia sa dostal na trojdňovú priepustku do Viedne, odtiaľ do Nemecka, kde požiadal o utečenecký pas a o americké víza. Po troch mesiacoch od odchodu získal víza a odišiel do New Yorku.

Vedecká práca v New Yorku

V USA ho čakali tri pracovné ponuky sprostredkované kolegami - vedcami. Vybral si miesto docenta katedry mikrobiológie na Lekárskej fakulte (Medical center) súkromnej Newyorskej univerzite: NYU School of Medicine, pretože to bola jediná ponuka, ktorá bola v New Yorku, kde žil jeho švagor, brat Marici Vilčekovej. Ponuku si vybral tiež z dôvodu, že New York je kozmopolitné mesto s veľkým množstvom imigrantov, takže predpokladal, že sa tam ľahšie uchytia. Ponuka do New Yorku bola tiež jediná, kde bola presne v ponuke práce definová aj presná pozícia, ktorú by mal zastávať (Assistant professor) a bol definovaný aj presný plat (12500 USD ročne).

Rodinné zázemie

Otec Július Wilcsek

Jánov otec Július Wilcsek sa narodil vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku v roku 1896 v dedine Jedľové Kostoľany, ktorá sa nechádza severne od Zlatých Moraviec. Jeho crodičia Vilmos Wilcsek a Júlia Wilczeková mali v dedine obchod so zmiešaným tovarom.

V roku 1906, keď mal Július Wilczek 10 rokov, sa celá rodina presťahovala z Jedľových Kostolian do Budapešti, vtedajšieho hlavného mesta Uhorského kráľovstva. Vilmos Wilcsek sa tu venoval dodávkam uhlia a palivového dreva, mal podnik na okraji mesta. Vilmos Wilcsek zomrel na začiatku 40. rokov 20. storočia prirodzenou smrťou v Budapešti. Július Wilcsek v Budapešti dokončil strednú školu a ďalej vo vzdelaní nikdy nepokračoval.

Július Wilczek, vtedy ešte ako 17 ročný, musel po vypuknutí Prvej svetovej vojny narukovať do rakúsko-uhorskej armády, pričom sa zapísal ako Einjähriger Freiwilliger (dobrovoľník na jeden rok), pričom však narukovanie do armády nebolo dobrovoľné a na vojne nestrávil iba rok. Bojoval na talianskom fronte.

Po skončení Prvej svetovej vojny sa Július Wilczek nevrátil do Budapešti, ale naspäť na Slovensko, do Bratislavy, ktorá bola vtedy súčasťou novovzniknutého Československa. V priebehu 20. rokov 20. storočia nastúpil Július Wilcsek do spoločnosti Handlovské uhoľné bane, pričom pracoval na centrále v Bratislave. Zastával funkciu prokuristu, úradníka, ktorý mohol podpisovať dokumenty, hoci mal lne stredoškolské vzdelanie. Július Wilczek plynulo hovoril po slovensky, maďarsky a nemecky.

Július zomrel v roku 1979 ako 83 ročný. Július Wilczek zomrel v Bratislave na rakovinu žalúdka, ktorá ho trápila niekoľko rokov.

Matka Friderika "Fricy" Wilcseková, née Fischerová

Kleinovci, prastarí rodičia Jána Vilčeka, sa presťahovali z rakúskeho regiónu Burgenland do Budapešti, pričom Burgenland bol vtedy súčasťou Uhorska. Hovorili medzi sebou po nemecky. Stará mama Jána Vilčeka, Júlia Kleinová, sa vydala za Alexandra Fischera. Mali spolu jedno dieťa Frideriku Fischerovú, matku Jána Vilčeka, ktorá sa narodila v roku 1907. Alexander Fischer bol bankár rakúskej banky v Budapešti, mal súrodencov.

Friderika Fischerová vyrastala v Budapešti, mala troch bratracov. Friderika bola veľmi ambiciózna, preto sa nechala zapísať vo veku 11 rokov na gymnázium, kde brali len akademicky nadané deti.

Alexandra Fischera preradili z banky v Budapešti do Bratislavy po konci prvej svetovej vojny. Samozrejme sa s ním presťahovala celá rodina, aj manželka Júlia a dcéra Friderika. Dospievajúca Friderika sa tak ocitla prvákrát na Slovensku, pričom nerozumela po slovensky, ani po česky, ale vďaka tomu, že v Bratislave bolo veľa nemecky a maďarsky hovoriacej populácie to nebol problém. Ambiciózna Friderika sa nechala v Bratislave zapísať na prestížne Maďarské gymnázium známe svojou kvalitou. Tu sa venovala štúdiu latinčiny, starej gréčtiny, francázštiny, angličtiny a svetovej literatúry. Friderika celý život preferovala maďarčinu ako svoj komunikačný jazyk, milovala maďarskú literatúru. Friderika chodievala počas prázdnin do Ženevy a Lausanne vo Švajčiarsku, kde sa učila jazyky a dámske správanie. Friderika Fischerová sa v Bratislave napísala na Lekársku fakultu Univerzity Komenského, pričom nevedela dobre po slovensky. V jej ročníku boli len tri dievčatá. Štúdium ukončila v roku 1931 (ako 24 ročná) V polovici 30. rokov si spravila atest z oftalmológie na univerzitnej klinike v Bratislave po študijných pobytoch vo Viedni a v Londýne.

Po atestácii z oftalmológie si Friderika otvorila súkromnú ambulanciu v byte na Grösslingovej ulici, v ktorom bývali, pretože sa musela starať o dieťa.

Friderika zomrela v roku 1979, niekoľko mesiacov po smrti manžela. Friderika si zlomila bedrovú kosť a náhle zomrela na pľúcnu embóliu.

Manželstvo Frideriky Fischerovej a Júliusa Wilcseka

Friderika Fischerová si vzala Júliusa Wilcseka ešte počas štúdia medicíny v roku 1928, keď mala 21 rokov a Július 32 rokov. Július mal vtedy dobre platenú pozíciu v Handlovských uhoľných baniach, bol menej vzdelaný (stredné škola) a jeho rodina mala nižšie spoločenské postavenie (obchodovali s uhlím a drevom v Budapešti) ako Friderikina rodina. Friderika pochádzala z rodiny bankára a mala vysokoškolské vzdelanie. Friderika a Július mali spolu len jedno dieťa, Jána Vilčeka. Bývali v nájomnom byte na Grösslingovej ulici v centre Bratislavy.

Friderika a Július mali otvorený vzťah, obidvaja mali počas manželstva niekoľko mimonaželských pomerov. Friderika sa stretávala s Ottom, Júliusovým kolegom a kamarátom, ktorého fotku mala dokonca pri manželskej posteli. Syn Ján volal Otta "Onkel Motto". Otto zomrel v Osviečime.

Friderika aj Július zomreli v roku 1979. Július Wilczek zomrel na rakovinu žalúdka, ktorá ho trápila niekoľko rokov, Friderika si o niekoľko mesiacov po smrti Júliusa zlomila bedrovú kosť a náhle zomrela na pľúcnu embóliu.

Výskum

Už počas svojho pobytu v Československu pracoval na interferónoch. V práci pokračoval aj na Newyorskej univerzite. Tejto práci sa venoval ako jeden z prvých. Spolu s tímom začal neskôr pracovať aj na inej látke, ktorá patrí do skupiny cytokínov (ako aj interferóny). Táto látka je známa ako tumor nekrotizujúci faktor (TNF). Postupne spoluvyvinul protilátku Infliximab (obchodný názov Remicade), patent drží s kolegom Junming Le-m. Táto protilátka sa používa na liečenie Crohnovej choroby, reumatologickej artritídy psoriázy a ďalších chronických zápalových ochorení. Išlo o objav, ktorý mal významný vplyv na predĺženie života pacienta.

Ján Vilček publikoval viac než 350 článkov v odborných periodikách a je držiteľom a spoludržiteľom 46 patentov. Pracoval tiež vo viacerých redakčných radách vedeckých publikácií a je čestným členom niekoľkých medzinárodných vedeckých spoločností.

Filantropia

Licenčné poplatky za každý vynález si Vilček zväčša delí s univerzitou. V roku 2005 venoval časť svojho podielu z predaja Remicade vo výške 105 miliónov dolárov Lekárskej fakulte (Medical center) Newyorskej univerzity. Zisky budú plynúť až do vypršania patentu. Dar vtedy patril medzi najväčšie dary lekárskej fakulte a najväčší dar, ktorý kedy zamestnanec daroval vlastnej univerzite. Určený je na výskum a vzdelávanie.

Z ostatnej časti podielu za licenčné poplatky založil spolu s manželkou nadáciu, ktorá sa venuje významu imigrácie do USA ako aj vede a umeniu. "The Vilcek Foundation" bola založená v roku 2000. (Nadácia bola pôvodne založená 1. decembra 2000 ako Friderika Fisher Foundation, teda s menom Vilčekovej matky, ktorá bola oftalmologička. ) Každoročne nadácia udeľuje štyri ceny v celkovej hodnote 150 tisíc dolárov, dve v oblasti medicínskeho výskumu a dve v oblasti umenia.  Nadácia The Vilcek Foundation spolupracuje s Lekárskou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave.

Ocenenia

• 2001 získal prof. Vilček ocenenie „Mummum Memorialem“ od Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave,
• v roku 2005 cenu Alberta Gallatina, čo je najvyššie univerzitné vyznamenanie, ktoré udeľujú za vynikajúce zásluhy pre spoločnosť na New York University.
• Prof. Vilček bol vymenovaný čestným absolventom lekárskej fakulty New York University
• Prof. Vilček bol vymenovaný čestným členom Americkej asociácie pre rozvoj vedy.
• Prof. Vilček prijal čestnú medailu J. E. Purkyně za zásluhy v biomedicínskych vedách od prezidenta Akadémie vied Českej republiky
• Cena Českej imunologickej spoločnosti „Granátový imunoglobulín“ za prínos v českej imunológii.
• Dr. Vilčeka uviedli v roku 2010 do biotechnologickej siene slávy
• v roku 2012 získal ocenenie Vynikajúci Američan-Pristahovalec od americkej občianskej a imigračnej služby. Slovenskému vedcovi Jánovi Vilčekovi, ktorý dlhodobo pôsobí v New Yorku, odovzdal prezident USA Barack Obama najvýznamnejšie ocenenie, ktoré Amerika dáva za technologický pokrok.
• Prof. MUDr. Ján T. Vilček, PhD., si 1. februára 2013 prevzal v Bielom dome ocenenie „National Medal of Technology and Innovation“. Medzi laureátov ocenenia tradične patria poprední vedci, inžinieri a vynálezcovia pôsobiaci v USA.
• Dr. Vilček bol tiež ocenený piatimi čestnými doktorátmi
  • (i) Univerzity Komenského v Bratislave – 2013,
  • (ii) Graduate Center, City University v New York – 2014,
  • (iii) New York University – 2015,
  • (iv) Slovenskej akadémie vied – 2016, a
  • (v) Univerzity Karlovej v Prahe – 2018.

• V roku 2013 bol zvolený za čestného člena Českej učenej společnosti,
• v roku 2014 si prevzal Zlatú medailu Univerzity Karlovej v Prahe,

• V roku 2010 dostal od vtedajšieho ministra zahraničných vecí SR Miroslava Lajčáka cenu Vyslanec dobrej vôle. (Goodwill Envoy - po prvýkrát udeľované v roku 2010. Ocenenie je určené úspešným Slovenkám a Slovákom, ktorí pôsobia v zahraničí a svojou prácou vynikajúcim spôsobom šíria dobré meno Slovenska vo svete.)
• V roku 2012 bol ocenený Národnou medailou za technológie a inovácie za svoju prácu na interferónoch. Je to najvyššie ocenenie, ktoré je možné na tomto poli v USA dostať. Cenu mu osobne odovzdal prezident Barack Obama v januári 2013.

Čestné doktoráty

• Doctor honoris causa, Univerzita Komenského v Bratislave, 2014.
• Doctor honoris causa, Slovenská akadémia vied, 2016.
• Doctor honoris causa, Univerzita Karlova, 16. mája 2018 na návrh Prvej lekárskej fakulty UK za "špičkovú vedeckú prácu a prínos s veľkým dopadom na vývoj modernej medicíny v oblasti biomedicíny - virologie a imunologie"

Memoáre

• Ján Vilček: Love and Science, Seven Stories Press, 2016 (anglicky)
• Ján Vilček: Láska a veda, Marenčin PT, 2017, 256 s., ISBN 9788081147197

Priezvisko

Priezvisko Vilček začala rodiny používať až v roku 1945, pričom vzniklo prepisom pôvodného tvaru Wilcsek. Zmenu realizoval Jánov otec Július Wilcsek, pretože po konci Druhej svetovej vojny panovali silné protinemecké nálady.

Judaizmus

Ján Vilček pochádzal zo židovského prostredia, jeho rodičia mali však k náboženstvu laxný prístup, neslávili židovské sviatky, nepodriaďovali sa židovským pravidlám, nechodili do synagógy, akurát mali v dokladoch (občiansky preukaz, rodný list, sobhášny list) zapísanú náboženskú príslušnosť izr. = izraelita (žid). Boli hrdí na svoj židovský pôvod, zdôrazňovali počet nobelistov a umelcov a osobvností židovského pôvodu. O svojom židovskom pôvode sa ale rodičia nebavili s cudzími ľuďmi, iba so židovskými priateľmi.

Konverzia na katolícku vieru

Z dôvodu rozmachu fašizmu v Európe a z obáv o svoj život, konvertovali Wilczekovci v roku 1939 po anšluse Rakúska na katolícku vieru. Dnes Ján Vilček hovorí, že konverzia na katolicizmus im v priebehu druhej svetovej vojny zachránila život. Vďaka konverzii získala Friderika od fašistickej vlády výnimku, nemusela sa podriaďovať fašistickým zákonom pre Židov, vďaka čomu sa vyhla transportu do vyhladzovacieho tábora. Július Wilcsek konvertoval až o tri roky neskôr (na jar 1942), čoho dôsledkom bolo, že nedostal úplnú (ako Friderika) ale len čiastočnú výnimku z fašistických zákonov.

Externé odkazy

• Život po rokoch Archivované 2007-09-29 na Wayback Machine
• Domáca stránka Archivované 2005-02-05 na Wayback Machine
• Rozhovor v denníku Pravda Archivované 2006-06-18 na Wayback Machine
• The Vilcek Foundation (anglicky)