Ján zo Salisbury

Ján zo Salisbury (ang. John of Salisbury), (* okolo 1115 – † 25. október 1180, Chartres, Francúzsko) bol anglický diplomat, právnik a scholastický filozof, tajomník biskupa Tomáša Becketa. Mnohí ho pokladajú za zakladateľa stredovekej politickej filozofie.

ŽivotUpraviť

Narodil sa v blízkosti mesta Salisbury, asi v nemajetnej rodine. Okolo roku 1136 začal študovať v Paríži, kde medzi jeho učiteľmi bol i Thierry z Chartres a Pierre Abélard. Po ukončení štúdia teológie v roku 1147 bol vysvätený na kňaza, strávil nejakú dobu na pápežskom dvore v Ríme a v roku 1159 napísal, že „už desaťkrát prekročil Alpy“, pravdepodobne tiež v službách svojho priateľa, prvého anglického pápeža Hadriána IV. († 1159)[1]

S odporučením Bernarda z Clairvaux vstúpil do služieb arcibiskupa z Canterbury ako právnik a sekretár. Vo funkcii pokračoval i za nového arcibiskupa Tomáša Becketa, ale z neznámych dôvodov sa dostal do konfliktu s kráľom Henrichom II. a ešte skôr než Becket odišiel do exilu do Francúzska, kde žil u svojho priateľa, opáta v Reims. Vrátil sa až v roku 1170 v čele posolstva, ktoré dohodlo Becketov návrat. Pravdepodobne nebol očitým svedkom Becketovho zavraždenia. Od roku 1174 bol pokladníkom biskupa v Exeteri a v roku 1176 bol zvolený biskupom vo francúzskom Chartres, kde o štyri roky neskôr zomrel.[2]

Myslenie a dieloUpraviť

Ján zo Salisbury bol horlivý čitateľ antickej literatúry, z ktorej rád čerpal svoje príklady. Možnosti ľudského poznania posudzuje s miernou skepsou, odsudzuje snahy o úplnú istotu, ktorú nie je možné v pozemských veciach dosiahnuť. Preto je potrebné uspokojiť sa s pravdepodobnými súdmi a podľa nich tiež konať. V dobovom spore o univerzálie (pozri nominalizmus) zastával stredovú pozíciu Aristotela, že univerzálie sú pojmy pre všeobecné skutočnosti. Vo svojich raných spisoch hájil latinské literárne a filozofické vzdelávanie (trívium), ktoré môže človeka vybaviť zásobou vzorov konania, a neprial príliš subtilným logickým špekuláciám. V spise Metalogicus kritizuje súdobých učiteľov, ktorí sa uspokojujú s Boethiusovými spismi o logike, a vyžaduje, aby sa učilo podľa celého Aristotelovho Organon.[2]

PolicraticusUpraviť

Vo svojom najznámejšom spise Policraticus (1159) píše o úlohe panovníka, o jeho povinnostiach a o ľudskom šťastí. Spoločnosť a štát chápe ako organický celok v troch vrstvách. Prvú tvorí panovník ako hlava, sudcovia a senát ako oči a ústa, a cirkev ako duša. Tí musia byť vzdelaní a riadiť sa dobrým svedomím. Do druhej patria vojaci a úradníci ako ruky. Tých je však veľa a nemožno predpokladať, že by všetci boli cnostní; musia sa teda motivovať odmenami a trestami, panovník je však zodpovedný za ich vzdelávanie. Do tretej vrstvy patria sedliaci, remeselníci a obchodníci ako nohy spoločnosti; prvé dve vrstvy tu sú kvôli nim a majú sa starať o ich pozemské i večné blaho.[2]

Šťastie človeka je dvoje: pozemské a večné. Pozemské šťastie je síce obmedzené, ale napriek tomu cenné samo o sebe a človek ho má sledovať s nasadením svojich schopností. Vzťah medzi štátom a církvou je daný tým, že každý má iné úlohy a poslanie. Panovník nie je nadriadený cirkvi a cirkev nie je nadriadená panovníkovi, ale pretože úlohou cirkvi je starať sa o večný život je jej poslanie vyššie a vznešenejšie.

Zo svojich bohatých skúseností so životom na panovníckych dvoroch Ján ze Salisbury kritizuje obvyklých nemravníkov a kladie zvláštny dôraz na právo, ktoré panovník síce vyhlasuje, je však pritom viazaný povinnosťou nerušiť prirodzený zákon a raz vyhlásenému právu sám tiež podlieha. Podľa amerického historika práva H. J. Bermana je to prvá európska politická teória.[3]

Ostatné dielaUpraviť

Napísal knihu o Remešskom koncile (1148 – 1152), ktorého sa zúčastnil ako pápežský vyslanec, ďalej životopis Anselma z Canterbury a životopis Tomáša Becketa (Vita sancti Thomae), ktoré mali slúžiť pre ich vyhlásenie za svätých. Zachovala sa aj jeho rozsiahla korešpondencia.

Boh potrestá každého tyrana, ale niekedy k tomu používa i človeka s mečom.
Policraticus VIII.21.

ReferencieUpraviť

  1. J. of Salisbury, Metalogicus III., prolog.
  2. a b c K. Guilfoy, heslo John of Salisbury ve Stanford encyclopedia of Philosophy.
  3. H. J. Berman, Law and revolution I. Cambridge 1983.

Pozri ajUpraviť

Externé odkazyUpraviť

ZdrojUpraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jan ze Salisbury na českej Wikipédii.