Komunistická strana Slovenska (1939)

Komunistická strana Slovenska (skr. KSS) bola komunistická strana, ktorá sa vydelila z KSČ v máji 1939. Počas existencie Slovenského štátu a 2. sv. vojny pôsobila v ilegalite aby ako Komunistická strana Slovenska (1948) (znovu súčasť KSČ) dostala k vláde vo voľbách v roku 1946 a potom Februárovým prevratom 1948 získala tzv. "vedúcu úlohu" v spoločnosti, ktorá bola zakotvená v Ústave ČSSR z 11. júla 1960 a trvala do roku 1989 (komunistický režim).

Mapa volebných ziskov KSČ a KSS vo voľbách 1946.

PôsobenieUpraviť

KSČ na Slovensku mala na čele slovenských komunistov krajinské vedenie KSČ.[1] Kominterna ale uznávala za jedinú predstaviteľku komunistov v okupovanom Česko-Slovensku (resp. v Protektoráte Čechy a Morava a Slovenskej republike) jedine Komunistickú stranu Československa.[2] Slovenskí komunisti si dokonca na jar 1940 museli svoje propagandistické heslo: Za slobodné samostatné Slovensko nechať schváliť moskovským vedením KSČ.[2] Slovenskí komunisti v reakcii na rozširovanie ZSSR v rokoch 1939 a 1940 očakávali, že Slovensko bude pripojené k ZSSR, a preto vyšli na verejnosť s heslom Za sovietske Slovensko.[2] Sľubne sa rozvíjajúce vzťahy Slovenskej republiky a ZSSR boli zmrazené po salzburských rokovaniach a po odstránení Ferdinanda Ďurčanského z postu ministra zahraničných vecí.[2]

Na stretnutí predstaviteľov HSĽS s predstaviteľmi ďalších politických strán v Žiline 5. a 6. októbra 1938 bola vyhlásená autonómia Slovenska. Ústavným zákonom z 22. novembra 1938 došlo k decentralizácii súdnictva a výkonnej a zákonodarnej moci. Slovensko malo vlastnú vládu a zákonodarný orgán - Snem slovenskej krajiny. Zákaz činnosti KSČ bol prijatý už 9. októbra 1938.[3] Počas existencie Slovenského štátu trval zákaz činnosti a KSČ pôsobila v ilegalite.

Zákaz činnosti KSČ bol prijatý už 9. októbra 1938.[4] Počas existencie Slovenského štátu (od marca 1939) trval zákaz činnosti a KSČ pôsobila v ilegalite. V máji 1939 sa na pokyn Moskvy vytvorila samostatná Komunistická strana Slovenska (KSS 1939).[5]

V Ilegalite (1939 - 1945)Upraviť

Na čele KSS stáli najprv pomerne neznámi komunistickí predáci ako Július Ďuriš, Ľudovít Benada a Ján Osoha, pretože tí známejší žili v emigrácii na Západe ako napríklad Jozef Valo alebo V. Clementis alebo v ZSSR:Viliam Široký, Marek Čulen, Eduard Friš, Karol Bacílek, Karol Šmidke).[6][7]

V  júni 1941 k posilneniu domácich kádrov poslalo moskovské vedenie na Slovensko Viliama Širokého s ilegálnym poslaním na Slovensko. O jeho príchode bola však Ústredňa štátnej bezpečnosti vopred informovaná.[7] Nechala ho založiť nový ústredný výbor KSS a potom ho v júli r. 1941 zatkla aj s celým výborom okrem jediného člena. Ján Osoha im ušiel a v auguste zorganizoval ďalší (v poradí tretí) ilegálny výbor.

Pokus o vyslobodenie Širokého a ďalších politických väzňov v Nitre v predvečer vypuknutia Slovenského národného povstania ani neskôr nevyšiel. Široký bol vo väzení až do roku 1945. Gustáva Husáka potom Široký do konca života podozrieval, že ho nechal za mrežami úmyselne a po vojne sa za to jemu aj ďalším organizátorom Povstania pomstil.[7]

Ján Osoha[8] člen druhého a organizátor tretieho ilegálneho vedenia KSČ bol účastníkom Interhelpa, kde pracoval ako učiteľ a v ZSSR absolvoval politického vzdelávania. Bezpečnostné orgány pochytali zatýkali členov už v marci 1942. Otec Dubčeka Štefan Dubček (tiež účastník Interhelpa) bol v máji 1942 kooptovaný za člena 3. ilegálneho ÚV KSS. Od jari 1942 sa skrýval v Bratislave. Najprv zatkli Osohu a 19. júla 1942 zatkla ÚŠB aj Dubčeka. Väznili ho najskôr v Bratislave. V roku 1944 ho Krajský súd v Bratislave odsúdil na 28 mesiacov väzenia. Väznený bol naďalej vo väznici Krajského súdu v Nitre, kde väznili politických väzňov. Už pod dohľadom Nemcov boli väzni z Nitry prevezení do Bratislavy a potom vo februári 1945 ich Gestapo previezlo do koncentračného tábora v Mauthausene. Osoha zomrel, Štefan Dubček prežil a po skončení vojny sa vrátil a ďalej žil v Topoľčanoch.[9]

Štvrtý ilegálny výbor zorganizoval Štefan Bašťovanský, ktorý bol dobrý organizátor, úplne oddaný politike Moskvy. V apríli r. 1943 slovenské bezpečnostné orgány zavreli aj jeho. Po tomto zásahu bola KSS oslabená.

V auguste 1943 sa po prílete z Moskvy Karol Šmidke stretol s Gustávom Husákom (právny poradca veľkej špeditérskej firmy) a v septembri 1943 vytvorili spolu s Ladislavom Novomeským (šéfredaktor časopisu „Budovateľ") piate (ilegálne) ústredné vedenie KSS, neskôr nazývané ako ústredný výbor KSS.

1945 - 1948Upraviť

V rokoch 1945 – 48 bola KSS formálne samostatnou politickou stranou.[1]

Vo voľbách v roku 1946 získala na Slovensku 30,37 % hlasov, v celoštátnom meradle 6,89 %.[1] Od 50. rokov bola len územnou organizáciou KSČ – pozri Komunistická strana Slovenska (1948).

ReferencieUpraviť

  1. a b c Komunistická strana Slovenska (KSS) [online]. totalita.cz, [cit. 2013-06-23]. Dostupné online. (po česky)
  2. a b c d MIČIANIK, Pavel. Slovenská samostatnosť v strategických plánoch Sovietskeho zväzu (1939 - 1945) [online]. [Cit. 2013-06-23]. Dostupné online.
  3. DZIMKOVÁ, Zuzana. Slovenský štát a jeho ideológia In: Sipko, Jozef – Chovanec, Marek – Zubenko, Eugen (eds.): 4. študentská vedecká konferencia. [online]. [Cit. 2022-11-07]. Dostupné online.
  4. DZIMKOVÁ, Zuzana. Slovenský štát a jeho ideológia In: Sipko, Jozef – Chovanec, Marek – Zubenko, Eugen (eds.): 4. študentská vedecká konferencia. [online]. [Cit. 2022-11-07]. Dostupné online.
  5. Komunistická strana Slovenska (KSS) [online]. totalita.cz, [cit. 2013-06-23]. Dostupné online. (po česky)
  6. Ako pykal Široký za smrť Clementisa [online]. Pravda.sk, 2008-01-19, [cit. 2022-11-07]. Dostupné online.
  7. a b c HUČKO, Ján. I. TAJOMNÍK ÚSTREDNÉHO VÝBORU KSS - KAROL BACÍLEK (1945 – 1963 Čiastkový inventár) [online]. Slovenský národný archív, Bratislava 2008, [cit. 2022-11-07]. Dostupné online.
  8. Gašparíková, V. - Pollák, P.: Interhelpo vo svetle spomienok. In Slovenský národopis Volume 35, 1987, No. 4ISSN 1339-9357 e-ISSN 1339-9357 (online), s. 621 - 637
  9. BRABENEC, Vojtech. Dubčekovci - Trenčania [online]. TRENČAN - Trenčanom o Trenčíne, [cit. 2018-06-13]. Dostupné online.

Pozri ajUpraviť

Externé odkazyUpraviť