Pohyb kontinentov
Pohyb kontinentov alebo kontinentálny drift je hypotéza vysvetľujúca relatívny pohyb kontinentov po povrchu Zeme.[1] V súčasnej teórii platňovej tektoniky je vysvetľovaná na základe pohybu litosférických platní po astenosfére. Príčin pohybu je viacero. Poháňa ich pravdepodobne najmä subdukcia oceánskej kôry a rozchádzanie oceánskeho dna.
Dejiny
upraviťKontinentálny drift bol po prvýkrát navrhnutý Alfrédom Wegenerom. V roku 1912 si všimol, že tvary kontinentov na oboch stranách Atlantiku do seba zapadajú (napr. Afrika a Južná Amerika). Táto skutočnosť však bola pozorovaná už predtým. Podobnosť niektorých vedúcich skamenelín a geologických formácií viedla k návrhu, že kontinenty boli kedysi spojené do jedného celku nazvaného Pangea. Toto považovali mnohí geológovia, ktorým chýbalo vysvetlenie príčiny tohto pohybu, za smiešny názor. Tento stav pretrval až do šesťdesiatych rokov 20. storočia, keď bol tento koncept podložený výskumom morského dna. Geológovia Harry Hess, Robert S. Dietz a Bruce Heezen znovu rozvírili túto teóriu, ktorú podporil vysvetlením mechanizmu pohybu John Tuzo Wilson a krátko na to sa stala akceptovanou väčšinou geológov.
Pohyb kontinentov sa stal súčasťou teórie platňovej tektoniky. Tento článok sa zaoberá vývojom poznania pred rokom 1950. Neskoršiemu vývoju sa venuje samostatný článok venovaný platňovej tektonike.
Dôkazy pohybu kontinentov
upraviťMožnosť, že Afrika a Južná Amerika boli spojené, si všimol už Sir Francis Bacon v 17. storočí.
Dôkazy pohybu kontinentov sú dnes rozsiahle. Zhoda živočíšnych a rastlinných skamenelín, nájdených na oboch brehoch kontinentov nám vypovedá o tom, že dané kontinenty boli kedysi spojené. Napríklad nájdenie skamenelín sladkovodného krokodíla v Brazílii a Južnej Afrike. Ďalší dobrý príklad je objavenie skamenelín morského plaza Lystrosaurusa nájdeného v horninových vrstvách rovnakého veku v Afrike, Južnej Amerike a Antarktíde. Takisto aj žijúce organizmy sú dôkazom (ten istý druh červa v Južnej Afrike a Brazílii).
K sebe pasujúce tvary pobrežia Južnej Ameriky a Afriky sú zrejmé, ale je to len zhoda okolností. V priebehu miliónov rokov sa morské dno rozširovalo, kontinenty sa pohybovali a fyzikálne sily budú ďalej pohybovať kontinentami. Práve toto bola príčina, ktorá inšpirovala Wegenera k štúdiu a zadefinovaniu pohybu kontinentov.
Vývoj kontinentov
upraviťPrvým doložiteľným veľkým kontinentom, ktorý vznikol na Zemi bola Rodinia, ktorá vznikla ešte v starohorách. Vznikla zrážkou asi štyroch menších kontinentov. Po asi 600 mil. rokov sa koncom starohôr začala táto obrovská pevnina rozpadať, vznikla Gondwana, Laurentia, Baltika či Sibír. Aj keď tieto pevniny tvorili základ kontinentov, ktoré poznáme aj dnes, v tej dobe boli iba pustými kamenistými oblasťami bez živočíšneho či rastlinného života makroskopických rozmerov. Po asi 100 mil. rokoch vznikol zrážkou ďalší obrovský kontinent zvaný Pannotia, ktorý neexistoval príliš dlho a opäť sa rozpadol. Vznikali nové pevniny, ktoré sa postupne nabaľovali na už existujúce staršie platne. V mladších prvohorách pred asi 390 - 310 mil. rokov vznikla Pangea, ktorá existovala ešte najmenej 100 mil. rokov.
Permokarbón
upraviťPermokarbón bola perióda veľkého zaľadnenia Zeme približne pred 250 mil. rokmi. Je to jedna z mnohých ľadových dôb, ktoré sa vyskytli na Zemi. Taktiež je to doba, kedy sa predpokladá, že na povrchu Zeme sa nachádzal jeden veľký superkontinent Pangea. Horninové formácie z tohto obdobia sa nachádzajú po celej Zemi. Široké rozšírenie permokarbónskych glaciálnych sedimentov v Južnej Amerike, Afrike, Madagaskare, Arabskom polostrove, Indii, Austrálii a Antarktíde bol jeden z hlavných dôkazov dávneho spojenia kontinetov. Obdobie zaľadnenia trvalo počas celého karbónu až do raného permu. Ku koncu karbónu pokrývalo zaľadnenie väčšinu južných častí pevniny, čo dokazujú sedimenty tilitov vo vrstvách hornín. Ľadovce sa však rozširovali opačným smerom ako dnes: smerom od rovníka k pólom, čo dokazuje aj zachované ryhovanie hornín spôsobené masami ľadu. Opačný smer postupu je tiež dôkazom, že dané kontinenty neboli v rovnakej polohe ako dnes.
V jure pred asi 200 mil. rokov sa Pangea rozpadla na Lauráziu a Gondwanu. Z týchto dvoch kontinentov sa v nasledujúcich obdobiach odštiepili všetky kontinenty tak ako ich poznáme dnes.
Rozprava o pohybe kontinentov
upraviťPred druhou svetovou vojnou vyvolávala myšlienka pohybu kontinentov ostrý nesúhlas medzi geológmi. Wegener uviedol svoju teóriu v roku 1912 na mítingu v Nemecku. V tom roku bola aj publikovaná a knižne vydaná v roku 1915. V roku 1921 Berlínska geologická spoločnosť usporiadala sympózium na túto tému. V roku 1922 bola kniha preložená do angličtiny. V roku 1923 bola rozoberaná na konferencii Kráľovskej geologickej spoločnosti a geologickej sekcie Britskej asociácie pokroku vo vede. Teória bola opatrne posúdená v časopise Nature. V roku 1926 Americká asociácia ropných geológov (AAPG) usporiadala sympózium, kde prebehla búrlivá debata o tejto téme. Výsledky debaty boli vydané v roku 1928 pod titulom Teória pohybu kontinentov, kde prispel článkom aj samotný Wegener.
Najväčším problémom Wegenerovej teórie bola predstava „plávajúcich“ kontinentov po morskom dne. Mnoho geológov odmietalo uveriť tomu, že je to možné. Navyše, Wegener sám nemal uspokojivé vysvetlenie síl, ktoré tento pohyb umožňujú. Taktiež ignoroval početné argumenty proti tejto teórii.
Platňová tektonika, moderná verzia starých myšlienok Wegenera o pohybe kontinentov, ich zahrnula do mechanizmu rozširovania sa morského dna. Horniny sa tvoria v stredooceánskych chrbtoch a zanikajú v hlbokomorských priekopách. Je pozoruhodné že v roku 1928 v článku vydanom AAGP navrhol G. A. F. Molengraaf mechanizmus rozpínania sa morského dna, aby korešpondoval s vytvorením Stredoatlantického chrbta a Východoafrickým riftom. Arthur Holmes navrhol, že pohyb kontinentov je zapríčinený konvekčným prúdením tepla, stúpajúceho z vnútra Zeme, ako „plávaním“ kontinentov po morskom dne. Tieto myšlienky viedli neskôr k teórii platňovej tektoniky, ktorá nahradila teóriu pohybu kontinentov a stala sa široko akceptovanou.
Zopár zaujímavostí
upraviťJužná Amerika a Afrika sa od seba vzďaľujú rýchlosťou 5,7 cm za rok. Tento pohyb je porovnateľný s rýchlosťou rastu ľudských nechtov.
Najrýchlejšie sa od seba pohybujú platne vo východnom Pacifiku: až 17,2 cm za rok.
Referencie
upraviť- ↑ Allaby, M. (ed.), 2013, A Dictionary of Geology and Earth Sciences. Oxford University Press, Oxford, s. 130
Milióny rokov dozadu | 1100 – 750 | 600 – 550 | – 200 | |||||||||||||||||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
↗ | Arábia | |||||||||||||||||||||||
↗ | Madagaskar | |||||||||||||||||||||||
↗ | India | |||||||||||||||||||||||
↗ | Kongo | ↓ | ↗ | Afrika | → | Afrika | ||||||||||||||||||
↗ | Patagónia | ↓ | ↗ | Sibír | ↓ | ↗ | Atlantika | → | Južná Amerika | |||||||||||||||
Atlantika | ↘ | ↗ | Západná Arábia | ↓ | ↗ | Baltika | ↘ | ↗ | Austrália | |||||||||||||||
Ur | → | Rodinia | → | Východná Gondwana | → | Protogondwana | → | Pannotia | → | Laurentia | → | Euramerika (Laurussia) |
→ | Pangea | → | Gondwana | → | Antarktída | → | Antarktída | ||||
Arktída | → | Nena | ↗ | ↘ | Západná Gondwana | → | Protolaurázia | ↗ | ↘ | Gondwana | ↗ | ↘ | Laurázia | → | Laurentia | → | Severná Amerika | |||||||
Baltika | ↗ | ↘ | Baltika | ↗ | ↓ | Avalónia | ↘ | Eurázia | ||||||||||||||||
↘ | Laurentia | ↗ | ↓ | Severná Čína | ||||||||||||||||||||
↘ | Sibír | ↗ | ↓ | Južná Čína | ||||||||||||||||||||
Oceány | Mirovia | Prototethys, Paleotethys | Panthalassa | Tethys |
- vodorovné a šikmé šípky - rozdelenie a spojenie
- zvislé šípky - postupné pripájanie a oddeľovanie