Kubánska raketová kríza

Kubánska raketová kríza (iné názvy kubánska kríza, karibská kríza) bola medzinárodná konfrontácia medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom v roku 1962, ktorá vznikla v dôsledku rozmiestnenia sovietskych jadrových rakiet na Kube. Ide o jednu z podstatných kapitol studenej vojny. Rakety boli na Kubu umiestnené za účelom ochrany ostrova pred prípadnými útokmi zo strany USA. Sovietsky zväz ich prítomnosť odôvodnil ako protiopatrenie za umiestnenie amerických rakiet v Turecku a Taliansku. Kubánska kríza sa považuje za moment, keď sa studená vojna dostala najbližšie k vyústeniu do jadrovej vojny.

Maximálny dosah sovietskych rakiet rozmiestnených na Kube počas krízy

Američanmi získaný letecký záber na sovietsku raketovú základňu pri San Cristóbal na Kube, 14. október 1962

Kríza začala 14. októbra 1962 odhalením sovietskych raketových základní na ostrove americkým prieskumným lietadlom Lockheed U-2. O dva dni neskôr bol o tejto skutočnosti informovaný prezident USA John F. Kennedy, ktorý v reakcii na to 22. októbra oznámil spustenie námornej blokády Kuby s cieľom zabrániť dopraveniu ďalších rakiet na ostrov a dosiahnuť stiahnutie jadrových rakiet a bombardérov z tohto územia. To sa aj podarilo, pretože sovietske plavidlá sa na hranici kontrolovanej zóny skutočne zastavili a 28. októbra prvý tajomník ÚV KSSZ Nikita Chruščov nariadil odstránenie rakiet z Kuby. Spojené štáty sa zaviazali, že nenapadnú Kubu a stiahnu svoje rakety stredného doletu z Turecka, pričom taktické jadrové bomby B61 tam zostávajú dodnes. Námornú blokádu Kuby udržiavali do 20. novembra 1962, kedy ju prezident Kennedy po stiahnutí všetkých sovietskych útočných rakiet a bombardérov z ostrova definitívne odvolal. Ďalším významným dôsledkom tejto krízy bolo zavedenie ďalekopisnej horúcej linky Moskva – Washington v roku 1963.

Začiatky

Udalosti vedúce k vypuknutiu karibskej krízy sa začali odohrávať už v roku 1952, kedy sa k moci na Kube dostal bývalý prezident Fulgencio Batista. Takmer okamžite sa vytvorila opozícia proti jeho vláde – sformovala sa do Hnutia mládeže storočia (Hnutie 26. júla) do ktorého čela sa postavil mladý ľavicovo orientovaný právnik Fidel Castro, ktorý za vyvíjanie opozičnej činnosti (ale predovšetkým za zorganizovanie ozbrojeného útoku na kasárne Moncada 26. júla 1953) bol aj vo väzení. Castro neskôr odišiel do mexického exilu, odkiaľ v roku 1957 začal organizovať partizánsku vojnu proti ostrovnému režimu.

V roku 1959 povstalci zvíťazili a dočasným prezidentom sa stal Manuel Urrutia. Fidel Castro zaujal pozíciu veliteľa ozbrojených síl. Tam ale nevydržal dlho – už 17. februára 1959 bol Castro menovaný za predsedu novej reorganizovanej vlády. Nová vláda od začiatku bezvýhradne podporovala najchudobnejších obyvateľov. Jedným z prvých rozhodnutí bolo zvýšenie najnižších miezd a zníženie cien liekov, elektriny a pod. Od začiatku vo vláde vzrastal vplyv komunistickej strany – v októbri 1959 dokonca Castro ostro zasiahol proti pravicovým odporcom komunistickej strany (napr. jeden z dôstojníkov, Hubert Matos, bol odsúdený na dvadsať rokov väzenia za svoju kritiku strany).

Hlavným dôvodom Castrových zásahov proti nesúhlasným postojom však nebola priama sympatia s komunistami – Castro sa skôr obával spojenia vnútornej opozície s exilovými organizáciami, ktorých aktivita výrazne narastala. Castrova vláda medzitým stále viac zasahovala do súkromného sektoru hospodárstva (napr. uvalila vysokú daň na ťažbu ropy) – tieto opatrenia sa kubánskych firiem výrazne nedotkli, dotkli sa však amerických firiem, ktoré sčasti podnikali na Kube.

Spojené štáty sa ihneď rozhodli pre odvetné opatrenia a začali blokovať obchod s Kubou. Nebolo to príliš šťastné riešenie – odštartovali tým totiž kubánsky príklon k Sovietskemu zväzu a priradili im tak úlohu v bipolárnom rozdelení sveta. V priebehu roku 1960 začala sovietska podpora Kuby. V apríli 1960 ukončili Spojené štáty americké všetku svoju pomoc Kube a o mesiac neskôr nadviazala Havana oficiálne diplomatické a obchodné vzťahy s Moskvou. Kuba zároveň prestala dodávať cukor do Spojených štátov a skončila tak svoju úlohu „cukorničky“. Sovietsky zväz potom začal masívne podporovať Kubu. Poskytol jej úver vo výške sto miliónov amerických dolárov určený predovšetkým na nákup zbraní. Obe veľmoci potvrdili začiatok nových sporov posilnením svojich vojenských pozícií – v novembri 1960 napríklad Spojené štáty posilnili všetko svoje vojsko v oblasti Antíl.

Ďalším krokom obrany proti akémukoľvek americkému vplyvu bolo znárodňovanie kubánskych podnikov, čo zrejme utvrdilo Američanov v odhodlaní zničiť Castrov režim. Definitívne sa to potvrdilo 19. októbra 1960, kedy Spojené štáty z Havany odvolali svojho veľvyslanca a úplne zablokovali vývoz amerického tovaru na Kubu. Všetkými týmito opatreniami však len prehlbovali vzťahy Moskva – Havana, a posilňovali pozíciu Kuby ako predsunutej hliadky ZSSR na západnej pologuli. Táto úloha Kuby bola potvrdená, keď 3. januára 1961 došlo k prerušeniu diplomatických vzťahov medzi Havanou a Washingtonom – Spojené štáty svojou reakciou na kubánsku agrárnu reformu prakticky vohnali Castra do náručia Sovietskeho zväzu. Fakt, že jediná obrana proti politike USA vedie cez ZSSR, priviedol Castra k akceptovaniu komunizmu, hoci sám nebol vyznávačom marxizmu-leninizmu a s kubánskymi komunistami mal nejeden konflikt.

Útok na Kubu

Obrázok plánov Kennedyho administratívy na inváziu v Zálive svíň

Po tomto Castrovom rozhodnutí o znárodnení začali Spojené štáty organizovať tajné operácie a opatrenia proti havanskej vláde – okrem iného začali s podporou kubánskeho exilového hnutia. Opatrenia vyústili 16. apríla 1961 do invázie v Zálive svíň – pri ktorej sa na Kube vylodili skupiny Američanmi vycvičených a vyzbrojených kubánskych exulantov. Pôvodne malo pri invázii dôjsť aj k ich priamej americkej vojenskej podpore, ale rozhorčená reakcia svetovej verejnosti donútila prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho svoje rozhodnutie stiahnuť. Castrove milície tak Američanmi podporovanú inváziu ľahko porazili a Castro pokračoval v transformovaní Kuby na štát komunistického typu. To aj urobil založením Zjednotenia revolučných organizácií (ORI), ktoré spojovalo dovtedy samostatné politické subjekty (Hnutie 26. júla, Ľudovú socialistickú stranu a Direktórium 13. marca) a neskôr sa premenovalo na Komunistickú stranu Kuby.

Prezident USA John F. Kennedy (vľavo) a prvý tajomník ÚV KSSZ Nikita Chruščov vo Viedni v Rakúsku, máj 1961

Ešte pred týmto útokom, 13. marca 1961, americká vláda vyhlásila otvorený dištanc od latinskoamerických diktatúr (aj keď inak boli Spojené štáty voči nim lojálnym diktatúram v Latinskej Amerike zväčša veľmi ústretové a štedré).

Napriek všetkým nezhodám kubánski činitelia, predovšetkým Ernesto „Che“ Guevara a Fidel Castro, niekoľkokrát naznačili možnosť uvoľnenia väzieb so sovietskym blokom a ochotu „rozmraziť“ vzťahy medzi Havanou a Washingtonom. Kennedyho vláda ale na tieto náznaky nereagovala a posunula tak Kubu opäť bližšie k Sovietskemu zväzu. Začiatkom roka 1962 sa Castro dokonca demonštratívne prihlásil k ideológii marxizmu-leninizmu – čím však stratil podporu niektorých juhoamerických štátov a na januárovom zjazde OAS (Organizácia amerických štátov) bola z nej Kuba v podstate vypovedaná ako nástroj komunistického bloku. O niekoľko dní neskôr, 3. februára, uvalili Spojené štáty embargo na všetok obchod s Kubou, onedlho bola Kuba dokonca vylúčená z Hospodárskej a sociálnej rady OAS a iných združení a rád OAS (navyše bola ustanovená komisia, ktorej úlohou bol dozor nad dodržiavaním všetkých sankcií voči Kube). Spojené štáty sa začali intenzívnejšie vyzbrojovať (zo siláckych rečí Nikitu Sergejeviča Chruščova totiž Kennedy nadobudol dojem, že Sovietsky zväz je oveľa silnejší, než v skutočnosti bol).

Rozmiestnenie sovietskych rakiet

Mapa vytvorená americkou spravodajskou službou zobrazujúca všetky známe a potenciálne stanoviská rakiet zem-vzduch na Kube, 5. september 1962

V roku 1961 boli najmä v Turecku rozmiestnené americké rakety PGM-19 Jupiter, ktoré boli schopné zasiahnuť Moskvu jadrovými hlavicami

Medzitým sa v Moskve zrodila operácia Anadyr, ktorej náplňou bol projekt vybudovania sovietskych základní na Kube – plán bol myslený ako odpoveď na rozmiestnenie amerických striel Jupiter v Turecku a Taliansku. Počas jari 1962 sa o operácii definitívne rozhodlo a v máji na Kubu vyrazila sovietska delegácia, ktorej úlohou bolo vyjednať súhlas od kubánskej vlády. Súhlas dostala bez váhania, jednohlasne a v júni už Chruščov potvrdzoval zostavu veliteľského zboru pre operáciu. Na Kubu bola zároveň vyslaná ďalšia sovietska delegácia, ktorá s Havanou uzatvorila sovietsko-kubánsku vojenskú zmluvu.

Od 12. júla sa začal presun vojenského materiálu a personálu na Kubu. Vtedy zlyhala americká rozviedka – Washington totiž o dianí na Kube dostal informácie až koncom augusta. Prvé varovanie, ako reakciu na tieto informácie, dostala Moskva 4. septembra 1962, zároveň Spojené štáty povolali do akcie 150 tisíc záložných vojakov. Na varovanie Chruščov odpovedal vyhlásením, že na Kube žiadne sovietske rakety neumiestnia – vtedy už ale rakety na Kube boli.

Letecký pohľad na základňu sovietskych balistických rakiet stredného doletu v Sagua La Grande na Kube, 17. október 1962

O necelý mesiac neskôr založil John F. Kennedy, na základe pozorovaní prieskumných lietadiel, zvláštnu skupinu CIA pre Kubu. V rovnakom čase sa uskutočňovalo zasadanie Valného zhromaždenia OSN, na ktorom kubánsky prezident Osvaldo Dorticos Torrado reagoval na kritiku militarizácie vyhlásením, že krajina iba reaguje na hrozbu vonkajšej agresie.

Medzitým, 8. a 16. septembra, dopravili Sovieti na Kubu dve zásielky kompletných rakiet typu R-12 s doletom vyše 2000 km a začali s výstavbou štartovacích síl pre tieto rakety. Celkovo bolo na Kube vybudovaných 9 takýchto raketových pozícií, 6 pre dovezené R-12 (v oblastiach San Cristobal a Sagua la Grande) a 3 pre plánované R-14 s doletom 4500 km (v oblastiach Guanajay a Remedios).

Dňa 16. októbra 1962, prezident Kennedy dostal snímky sovietskych základní na Kube – okamžite zvolal schôdzku s poradcami, na ktorej sa riešila otázka možného zásahu, prípadne jeho charakteru a možných rizík. O dva dni neskôr mal John F. Kennedy k dispozícii ďalšie zábery Kuby – celkom zreteľne sa z nich dal rozpoznať rýchly postup sovietskych prác. Podľa vedeckej analýzy nové ozbrojovanie „ostrova slobody“ ohrozovalo celých 80 miliónov Američanov. Znova, tentoraz naliehavejšie, diskutoval americký prezident so svojimi poradcami o možnostiach obrany proti takému druhu ohrozenia a sovietskych reakciách na tieto opatrenia. Ešte v ten deň, o 17. hodine, sa Kennedy stretol so sovietskym ministrom zahraničia Andrejom Andrejevičom Gromykom. Na stretnutí Gromyko vzniesol požiadavku, aby Spojené štáty prestali ohrozovať Kubu a zároveň konštatoval, že Sovietsky zväz Kube iba pomáha s modernizáciou poľnohospodárstva a poskytuje jej len malé množstvo obranných zbraní. O raketách sa na stretnutí nerozprávali (Gromyko o nich rozprávať pochopiteľne nezačal a udivený prezident Kennedy nakoniec tiež nie).

Námorná blokáda a vyhrotenie

Inštalácia sovietskych rakiet na Kube a americká námorná blokáda

Spojené štáty sa nakoniec, cez všetky dohady, rozhodli reagovať na ohrozenie námornou blokádou Kuby – bolo rozhodnuté, že to bude iba čisto vojenská blokáda a Spojené štáty budú útočiť len v prípade zlyhania tohto opatrenia. Hoci podľa medzinárodného práva je blokáda dôvodom na začatie vojny, Kennedyho vláde to neprekážalo a myslela si, že obyčajná blokáda nevyprovokuje Sovietsky zväz k vojne. Prvé vojenské opatrenia sa začali 22. októbra 1962 na poludnie. V ten istý deň o 19:00 vystúpil Kennedy v televízii a rozhlase – vo svojom prejave vysvetľoval občanom nasledujúcu akciu, ktorá sa začala 24. októbra o 10:00. Predchádzajúci deň sa Rada OAS uzniesla na ukončení dodávky zbraní na Kubu. Zároveň začali kubánske jednotky obliehať Guantánamo a v krajinách Varšavskej zmluvy sa začala mobilizácia. Predpoludním 23. októbra dorazila do Washingtonu odpoveď na chystanú blokádu: Moskva sa v nej (celkom pochopiteľne) postavila proti akcii Spojených štátov a označila ju za ohrozenie svetového mieru, zasahovania do cudzích záležitostí a pod.

Vrtuľník HSS-1 Seabat amerického námorníctva letí nad sovietskou ponorkou B-59, ktorú americké námorné sily donútili vynoriť sa na hladinu v Karibiku neďaleko Kuby, október 1962

Americké námorné hliadkové lietadlo SP-5B Marlin a torpédoborec USS Charles P. Cecil sprevádzajú sovietsku ponorku B-36 počas kubánskej krízy

Po začatí blokády sa sovietske lode zastavili na hranici blokády (niektoré sa obrátili na návrat), tankery podľa dohody mohli prejsť. Sovietsky zväz však vyslal do oblasti (z Murmanska) v tajnosti aj eskadru ponoriek B-59, B-4, B-36 a B-130 (trieda Foxtrot/objekt 641) vyzbrojených torpédami s taktickými jadrovými hlavicami (o sile 15 kt TNT), schopné potopiť značnú časť americkej flotily. Sovietska strana nikdy nevysvetlila, aký bol jej zámer. Ponorky oficiálne plávali ako eskorta hladinových plavidiel, ale predpokladá sa, že atómové zbrane mali použiť v prípade amerického vylodenia na Kube. Sami velitelia ponoriek však nemali jasné inštrukcie ako majú taktické jadrové zbrane použiť. Ponorky síce Američania postupne odhalili, ale o ich výzbroji vôbec netušili. Ponorky udržiavali rádiový kľud a neboli informované o aktuálnej situácii v oblasti. Američania navyše vyslali jednotku torpédoborcov, ktorá na nich zhadzovala cvičné hlbinné nálože, aby ich prinútila vynoriť sa. Sovieti netušili, že ich bombardujú cvičnými náložami a Američania netušili, že Sovieti môžu v prípade ohrozenia použiť torpéda s taktickými jadrovými zbraňami. Nutné je tiež poznamenať, že podmienky na ponorkách prispôsobených na plavbu v arktických vodách boli v Karibiku veľmi ťažké, námorníci v nich trpeli. Američania však napokon prinútili ponorky B-36 a B-130 k vynoreniu. Tie sa spojili s veliteľstvom a dostali rozkaz odplávať späť. Spojenie sa však nepodarilo nadviazať s vedúcou ponorkou B-59 a ponorkou B-4. Kritická však bola situácia na ponorke B-59, ktorá 27. októbra 1962 klesla pri úniku hlboko na to, aby mohla rádiovo komunikovať. Dieslovo-elektrickej ponorke sa však postupne takmer vybili batérie a navyše došlo k poruche klimatizácie. Situácia na palube bola kritická, vnútri vládla vysoká teplota a námorníci strácali vedomie. Veliteľ ponorky kapitán Valentin Savickij, v presvedčení že sa začal ozbrojený konflikt, nariadil nabiť torpédo T-4 s jadrovou zbraňou. Na jej použitie však potreboval súhlas svojich kolegov. Bol to politický zástupca veliteľa ponorky kapitán Semion Maslennikov a veliteľ 69. brigády ponoriek a služobne najstarší dôstojník na palube kapitán Vasilij Archipov. Práve Archipov však presvedčil kapitána ponorky aby sa pred použitím torpéda vynoril a zistil situáciu. Pri vynorení najprv spozorovali, že Američania v skutočnosti nevysielajú nepriateľské signály. Následne sa ponorka spojila s veliteľstvom a dostala rozkaz na návrat na základňu. Incident ponorky B-59 27. októbra 1962 bol jedným z momentov, kedy bolo ľudstvo v priebehu studenej vojny najbližšie jadrovej vojne.

Jediná zo sovietskych ponoriek, ktorá splnila svoju misiu a doplávala v utajení do kubánskeho prístavu bola B-4 „Čeľabinskij komsomolec“. Na území Kuby však naďalej prebiehala kompletizácia už dovezených raketových systémov. V Severnej Amerike sa začali preventívne opatrenia (otváranie krytov, poplašné cvičenia a iné, zároveň sa začala veľká nákupná horúčka). Vláda Spojených štátov zvažovala aj embargo na dovoz ropy na ostrov a takisto začala nacvičovať v Západnom Berlíne (obávala sa, aby sa konflikt nepreniesol i tam).

O dva dni neskôr Chruščov prvý raz uznal existenciu rakiet na Kube a takisto prvý raz naznačil možnosť kompromisu. O deň neskôr vzniesol ako základnú požiadavku stiahnutie amerických rakiet z Turecka a Talianska. Ten istý deň, teda 27. októbra, bolo nad Kubou zostrelené americké prieskumné lietadlo Lockheed U-2 s majorom Rudolfom Andersonom, ktorý zahynul a stal sa tak nakoniec jedinou obeťou konfliktu. To malo za následok ďalší rozhorčený list adresovaný Nikitovi Chruščovovi, v ktorom sa Kennedy rozčuľoval nad zostrelením lietadla a pokračujúcou výstavbou sovietskych základní na Kube. V liste Kennedy definitívne vyhlásil, že jeho snaha o mierové riešenie končí a dal Sovietskemu zväzu jasné ultimátum, v ktorom žiadal stiahnutie sovietskych rakiet do 48 hodín. Zároveň uviedol, že ak sa tak stane, Spojené štáty upustia od blokády Kuby a budú garantovať jej bezpečnosť.

Koniec krízy

Americký letecký záber na takmer opustené sovietske stanovisko balistických rakiet stredného doletu pri San Cristóbal na Kube, 1. november 1962

Chruščov odpovedal 28. októbra dopoludnia – jeho odpoveď bola šokujúca pre Kubu a úľavou pre zvyšok sveta: Chruščov súhlasil so stiahnutím útočných zbraní z Kuby. Hneď ďalší deň boli nariadené demontážne práce. Pre Kubu to bolo čiastočná zrada zo strany Sovietov, keďže rozhodnutia o rozriešení krízy urobili výhradne Kennedy a Chruščov a určitým otázkam kubánskeho záujmu, ako napr. status Guantánama, sa nevenovala pozornosť. Toto spôsobilo naštrbenie kubánsko-sovietskych vzťahov na mnohé roky. Na druhej strane, Kuba bola aj naďalej chránená pred americkou inváziou.

Týmto súhlasom sa studená vojna stala znova studenou vojnou a hrozba jadrovej katastrofy bola odložená na neurčito. Napriek zdĺhavým rokovaniam o presných podmienkach stiahnutia útočných zbraní – spor nastal okolo určovania obranných a útočných zbraní (dotýkal sa predovšetkým lietadiel Iliušin); najväčším problémom bolo ale Castrove odmietnutie kontroly odsunu sovietskych zbraní. Fidel Castro sa totiž (celkom oprávnene) cítil oklamaný a vyradený z rokovania a neupokojil ho ani príchod Anastasa Ivanoviča Mikojana, ktorý mal za úlohu vysvetliť mu všetky dôvody vynechania kubánskej vlády z rokovania (ako hlavné dôvody uviedol nedostatok času a argument, že v prípade útoku jadrovou zbraňou by Kuba nebola len poškodená ako svetová veľmoc, ale rovno by zmizla z mapy sveta).

V čase, keď Mikojan upokojoval rozčúleného Castra, bol v New Yorku námestník sovietskeho ministra zahraničia Vasilij Vasilievič Kuznecov, ktorý tu rokoval o presnej podobe sovietsko-americkej dohody. Napriek americkej rezervovanosti voči pôvodným sľubom, vyjednal Kuznecov stiahnutie amerických rakiet z Turecka.

Blokáda Kuby bola definitívne odvolaná 20. novembra 1962 po splnení Kennedyho požiadaviek. Sovietsky zväz súhlasil i s kontrolou demilitarizácie, avšak rokovanie o tomto kroku elegantne prehodil na Kubu, čoby suverénny štát. Rokovania síce ešte pokračovali, Chruščov s Kennedym si vymenili niekoľko ďalších listov (tie sa však týkali skôr budúcnosti vzťahov s Kubou než krízy), ale karibská kríza pomaly utíchala, aj napriek tomu, že písomne potvrdil americké záväzky voči Kube až Henry Kissinger v roku 1970.

Po skončení krízy bola nainštalovaná tzv. telefónna „horúca linka“ medzi Moskvou a Washingtonom, ktorá symbolizovala snahu predchádzať ďalším konfliktom.

Médiá

V roku 2000 natočil režisér Roger Donaldson film 13 dní, ktorý dokumentuje atmosféru a pozadie krízy.

Pozri aj

• Nikita Sergejevič Chruščov
• Northwoods

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kubánska raketová kríza