Longue durée (výslovnosť IPA [lɔ͂g dyʀe]; doslova z franc. „dlhé trvanie“; angl. long term, nem. lange Dauer) je koncepcia, ktorá uprednostňuje pozornosť na dlhodobé, pomalé a permanentné historické procesy a štrukturálne zmeny pred krátkodobými, tzv. udalostnými dejinami (histoire événementielle). Do historiografie bol tento termín uvedený Fernandom Braudelom v článku „Histoire et sciences sociales: La longue durée“ (1958) publikovanom vo vedeckom časopise Annales.[1] Charakterizoval ho ako „čas spomalený, niekedy takmer sa nepohybujúci“.[2]

Predstavitelia školy Annales totiž vnímajú historický čas – na rozdiel od fyzikálneho času, ktorý možno rozdeliť na rovnaké časti (hodiny, dni atď.) – vo viacerých, spravidla troch úrovniach – krátkodobý, udalostný čas (histoire événementielle), cyklický čas (court durée) a čas dlhého trvania (longue durée), pričom práve posledný menovaný pokladajú za hierarchicky najdôležitejší pre výklad historických procesov.[3][4] Udalostný historický čas tvoria jednotlivé udalosti, ktoré sú momentálne a samotné majú krátkodobý dopad. Sú stredobodom záujmu kronikára a žurnalistu. Pritom ide o udalosti vo všetkých sférach ľudského života – politickej (napr. voľby, vojna), ekonomickej (napr. náhly prepad cien na burze), sociálnej (napr. krádež), umeleckej (napr. divadelná premiéra), inštitucionálnej, náboženskej a dokonca i geografickej (napr. búrka).[5] Cyklický čas sa týka strednodobých procesov, ekonomických a sociálnych cyklov ako vzrast a pokles cien (napr. zanedbajúc krátkodobé odchýlky, v období rokov 1791 – 1817 došlo v Európe k vzrastu cien, v nasledovnom období rokov 1817 – 1852 k ich poklesu).[6] Longue durée sa týka ešte dlhodobejších procesov, vytvárajúcich „štruktúry“, ktoré pôsobia na spoločnosť ako „piliere“ a „medze“ zároveň. F. Braudel k tomu uvádza:[7]

Najprístupnejším príkladom sú geografické obmedzenia. Človek je po dlhé storočia zajatcom podnebí, vegetácií, zvieracích populácií, druhov plodín, pomaly vytvorenej rovnováhy, ktorú nemôže pretransformovať bez rizika ohrozenia všetkého. (...) Pozrite sa na trvácnosť ciest a obchodných trás, či prekvapujúcu nemennosť geografických hraníc civilizácií.

F. Braudel uplatnil tento prístup vo svojej práci La Méditerranée et le Monde Méditerranéen à l'Epoque de Philippe II („Stredozemie a jeho svet v dobe Filipa II.“, 1941), kde v prípade veľmi dlhých časových úsekov píše o „takmer nehybnej histórii“ (une histoire quasi immobile) a o zmenách v priebehu len jedného alebo dvoch storočí ako o „pomaly sa rytmizujúcej histórii“ (une histoire lentement rythmée).[8]

Pozri aj upraviť

Referencie upraviť

  1. Burke 1990, s. 114. Článok bol publikovaný ako: Braudel, Fernand (1958), „Histoire et sciences sociales: La longue durée“, Annales. Histoire, Sciences Sociales 13 (4): 725 – 753 . V anglickom preklade uverejnený ako Braudel 2009 (preklad od Immanuela Wallersteina) alebo ako Braudel 1980, s. 25-54 (preklad od Sarah Matthews).
  2. Braudel 2001, s. 54. „temps ralenti, parfois presque à la limite du mouvant“.
  3. Heffer 2001, s. 125-126
  4. Braudel 2009, s. 174
  5. Braudel 2009, s. 175
  6. Braudel 2009, s. 176
  7. Braudel 2009, s. 179. „The most accessible example is still that of geographical constraint. Man is a prisoner for long centuries of climates, of vegetations, of animal populations, of types of crop, of slowly constructed equilibria, which he cannot transform withouth the risk of endangering everything. [...] Look at the endurance of roads and trade routes, and the surprising unchangeability of the geographical boundaries of civilizations“
  8. Burke 1990, s. 114

Použitá literatúra upraviť

Odporúčaná literatúra upraviť