Mikuláš II. (Rusko)

posledný ruský imperátor, titulárny poľský kráľ a fínske veľkoknieža

Mikuláš II. (rus. Николай II; rodné meno Nikolaj Alexandrovič Romanov, rus. Николай Александрович Романов; * 18. máj 1868, Cárske Selo, Ruská ríša – † 17. júl 1918, Jekaterinburg, Sovietske Rusko) bol posledný ruský imperátor (20. október 1894 – 15. marec 1917; skráteným oficiálnym titulom Z milosti Božej, Mikuláš II., všeruský Imperátor a Samovládca), titulárny poľský kráľ (1894 – 1915) a fínske veľkoknieža (1894 – 1917). V ruskej pravoslávnej cirkvi bol spolu so svojou manželkou a deťmi vyhlásený za svätého.

Mikuláš II.
ruský imperátor
Mikuláš II.
Mikuláš II., erb (z wikidata)
Mikuláš II., podpis (z wikidata)
Panovanie
DynastiaRomanov-Holstein-Gottorp
Panovanie20. október 1894 – 15. marec 1917
Korunovácia26. máj 1896
PredchodcaAlexander III.
Ostatné titulypoľský kráľ, fínske veľkoknieža
Biografické údaje
Pôvodné menoНиколай II
Narodenie18. máj 1868
Cárske Selo, Ruská ríša
Úmrtie17. júl 1918 (50 rokov)
Jekaterinburg, Sovietske Rusko
PochovanieKatedrála sv. Petra a Pavla, Petrohrad
Rodina
Manželka
Potomstvo
OtecAlexander III.
MatkaMária Fiodorovna
Odkazy
Spolupracuj na CommonsMikuláš II.
(multimediálne súbory na commons)

ŽivotopisUpraviť

DetstvoUpraviť

Narodil sa v rodine cárovnej Márie Fiodorovny a cára Alexandra III. ako jedno zo šiestich detí. Už vo včasnej mladosti mal Mikuláš milenku – balerínu Matyldu Krzesinskú, ktorú opustil a po smrti svojho otca sa oženil s Alicou Hessensko-Darmstadskou, vnučkou kráľovnej Spojeného kráľovstva Viktórie, ktorá po sobáši v roku 1894 prijala nové náboženstvo a meno Alexandra Fiodorovna.

Rodinný životUpraviť

V roku 1895 sa cárskemu páru narodila prvá dcéra, Oľga Nikolajevna; v roku 1897 prišla na svet ďalšia dcéra, Tatiana Nikolajevna. Cárovná si veľmi želala chlapca, ale v roku 1899 sa jej narodila ďalšia dcéra – veľkokňažná Mária Nikolajevna, tak isto ako aj v roku 1901, keď sa narodila ich štvrtá dcéra – Anastázia Nikolajevna. Cárovná s cárom zúfalo túžili mať syna a ich želanie sa napokon splnilo v roku 1904, keď sa narodil cárovič Alexej Nikolajevič, no cár sa z neho nikdy nestal. U Alexeja sa v detstve prejavila závažná porucha zrážanlivosti krvi – hemofília, ktorá sa vyskytovala v rodine cárovnej, hoci samotná cárovná nemala nijaké príznaky tejto choroby, iba ju prenášala.

Na čele krajinyUpraviť

Mikuláš bol napriek svojej miernej povahe veľkým obdivovateľom svojho otca Alexandra III. Presadzoval cársku absolutistickú moc, ale sám bol nerozhodný a neschopný riešiť zásadné problémy, v ktorých sa krajina nachádzala.[1] Mikuláš II. sa zúčastňoval na vedení bojových operácií počas rusko-japonskej vojny v rokoch 1904 až 1905. Pričom výrazne podcenil nepriateľské sily. Po neúspechoch Ruska, ako aj prehlbujúcej sa nespokojnosti obyvateľstva s podmienkami v krajine sa začala prvá ruská revolúcia, ktorá otriasla pozíciou cára. Mikuláš II. bol preto nútený prisľúbiť vytvorenie ústavy a vznik parlamentuŠtátnej dumy. Vznik parlamentu a dumy považoval za veľkú chybu a po celý čas sa pokúšal oslabovať jeho moc.[1]

Mikuláš podporoval viaceré spiatočnícke a kontrarevolučné organizácie ako boli napr. radikálni černosotenci, kde bol čestným členom. [2]

V roku 1914 Rusko držalo ochrannú ruku nad Srbským kráľovstvom, ktorému Rakúsko-Uhorsko po atentáte na následníka trónu Ferdinanda d’Este, vyhlásilo nesplniteľné ultimátum, čo malo za následok vypuknutie 1. svetovej vojny. Cár odišiel na front. Cárovná sa starala o chorého cároviča Alexeja s pomocou ruského mystika Rasputina. Spolu so svojimi dcérami sa až do roku 1916 starali v cárskej nemocnici v Cárskom Sele o zranených vojakov.

RevolúciaUpraviť

Vo februári 1917 došlo v Petrohrade k nepokojom, ktoré prerástli do otvorenej revolúcie - tzv. februárová revolúcia. Viaceré vojenské jednotky v meste sa pridali na stranu vzbúrencov. Cár sa však nachádzal na fronte v Bielorusku. Situáciu vyhodnotil tak, že požadoval potlačenie nepokojov násilím. Vzhľadom na rozsah nepokojov to už však nebolo možné. Generál Alexejev, ktorý v neprítomnosti cára v hlavnom štábe zastával funkciu najvyššieho veliteľa armády zaslal Mikulášovi II. telegram, v ktorom ho varoval pred nebezpečenstvom šírenia nepokojov do armády, čo by mohlo viesť k „hanebnému ukončeniu vojny so všetkými vážnymi následkami pre Rusko.“ Generál vyzval cára, aby okamžite „prijal opatrenia na upokojenie obyvateľstva a obnovenie normálneho života v krajine“, varoval, že „potlačenie nepokojov násilím je za súčasných podmienok nebezpečné a povedie Rusko a armádu k smrti.[3]

Po korešpondencii s veliteľmi frontov a úvahách napokon Mikuláš II. oznámil svoju abdikáciu najprv v prospech korunného princa (svojho syna) Alexeja Nikolajeviča. Za jeho regenta mal byť ustanovený veľkovojvoda Michail Alexandrovič (cárov brat). Neskôr 2. marca (15. marca) 1917 o 23:40 však svoje rozhodnutie zmenil tak, že sa vzdal v prospech Michaila Alexandroviča. Veľkovojvoda Michail Alexandrovič však po diskusii s jedným z vodcov revolúcie Rodziankom pochopil, že ak by korunu prijal, nepokoje by pokračovali v rovnakej miere.

ZatknutieUpraviť

Keď sa 8. marca (21.) 1917 výkonný výbor Petrohradského sovietu dozvedel o cárových plánoch odísť do Anglicka, rozhodol sa cára a jeho rodinu zatknúť a skonfiškovať ich majetok. Následne bola cárovná a od 9. marca aj cár zatknutí a 5 mesiacov držaní v domácom väzení v Carskom Sele.

V auguste 1917 boli prevezení do Toboľska, menšieho mesta v Ťumenskej oblasti na západnej Sibíri, spolu s niekoľkými dvornými dámami a služobníctvom (tí s cárskou rodinou odišli dobrovoľne a niektorí z nich sa už nikdy nevrátili).

Medzitým bola Dočasná vláda, ktorá bola vytvorená po februárovej revolúcii zosadená boľševikmi pri tzv. októbrovej revolúcii. V apríli 1918 boľševici rozhodli, že Romanovcov budú súdiť v Moskve. Cára spolu s manželkou a dcérou Mariou začali prevážať z Toboľska do Moskvy. Ich cesta však skončila v Jekaterinburgu (na Urale), kde boli ubytovaní v dome inžiniera Ipatieva. Začiatkom mája 1918 za nimi presunuli aj zvyšok rodiny a služobníctva.

Poprava cára a jeho rodinyUpraviť

Keď sa k Jekaterinburgu blížili oddiely bielogvardejcov začali sa boľševické orgány obávať, že by sa mohla cárska rodina dostať na slobodu. V noci z 16. na 17. júla 1918 cársku rodinu prebuduli a všetkým prikázali presunúť sa kvôli bezpečnosti do suterénu. Tam do posledného momentu nič netušiacu rodinu bez súdu popravili. Zastrelení boli Mikuláš, jeho žena Alexandra, ich 5 detí, osobný lekár Botkin a traja služobníci (okrem kuchára Sedneva).[4]

V tom istom roku zavraždili aj cárovho brata Michaila Alexandroviča Romanova a sestru cárovnej, Alžbetu (Ellu) – ženu cárovho strýka Sergeja.

ReferencieUpraviť

  1. a b Figes, O., Lidská tragedie. Ruská revoluce 1891-1924. Beta-Dobrovský Ševčík, Praha-Plzeň, 2005, s. 44-52
  2. KLIER, John D. Black Hundreds. In Levy, Richard S. (ed.). Antisemitism : A Historical Encyclopedia of Prejudice and Persecution. Volume 1: A–K. Santa Barbara, California; Denver, Colorado; Oxford : ABC-CLIO, 2005. ISBN 1-85109-439-3, p. 71.
  3. Meľgunov, S. P., Martovskie dni 1917 goda / Мартовские дни 1917 года. Pariž, 1961. 453 s. Dostupné online
  4. DITERIKHS, M. K.. Ubijstvo carskych semi i členov doma Romanovych na Urale 1922 g. [online]. rus-sky.com, [cit. 2021-05-16]. Dostupné online.

LiteratúraUpraviť

  • Heresch, Elisabeth (1996), Mikuláš II., poslední ruský car, Liberec: Dialog, ISBN 8023804871 
  • Kuruc, Štefan (2006), „Mikuláš II. a jeho kanonizácia v kontexte vzťahov ruského pravoslávia a štátu“, in Kožiak; Nemeš, Svätec a jeho funkcie v spoločnosti, 2., Bratislava: Chronos, str. 223-244, ISBN 8089027202 
  • Mikuláš II. (1925), Nessy, Alois, ed., Deník Cara Mikuláše II., Praha: Mladá fronta, OCLC 19217389 
  • Radzinskij, Edvard Stanislavovič (1993), Poslední car : Zavraždění Mikuláše II. a jeho rodiny, Praha: Mladá fronta, ISBN 8020404112 
  • Veber, Václav (2000), Mikuláš II. a jeho svět, Praha: Karolinum, ISBN 8071847933 

Iné projektyUpraviť