Carskoje Selo

Carskoje Selo je aj starší názov mesta Puškin, v ktorom sa rezidencia nachádza, pozri Puškin (mesto).

Súradnice: 59° 43′ 24″ s.š., 30° 24′ 57″ v.d.

Carskoje Selo (rus. Царское Село), po slovensky zriedkavo aj Cárske Selo, je bývalá letná rezidencia ruských imperátorov, ktorá sa nachádza 25 km južne od Petrohradu.

Ide o architektonicko-parkový komplex palácov, parkovej architektúry, jazier, sôch a iných pamätihodností. Komplex sa nachádza v mestečku, ktoré v minulosti nieslo rovnaké meno, ale od roku 1937 sa volá Puškin na pamiatku slávneho ruského spisovateľa, ktorý tu študoval.

Medzi najkrajšie pamiatky komplexu patrí Katarínsky palác, ktorý má tri poschodia a je dlhý 300 metrov. Do dnešnej podoby ho na želanie cárovnej Kataríny I. prestaval známy taliansky architekt Francesco Bartolomeo Rastrelli, ktorý navrhol aj Zimný palác a iné petrohradské architektonické skvosty. Medzi najznámejšie miestnosti v paláci patrí Jantárová komnata, ktorú venoval imperátorovi Petrovi I. pruský kráľ Fridrich Wilhelm I. Počas nemeckej okupácie ju nacistické vojská demontovali a odviezli do nemeckého Königsbergu. Odvtedy sa o nej nič nevie. V roku 2003 bola vystavená verná kópia Jantárovej komnaty, ktorú môžu turisti obdivovať i v súčasnosti.

Dejiny komplexu

Na území dnešného Cárskeho Sela sa v 17. storočí nachádzala švédska osada Sarishoff. Pozemky získala ako dar Katarína I. od svojho manžela Petra I. v 18. storočí. Na želanie Kataríny I. tu začal nemecký architekt Braunstein budovať prvý cársky kamenný palác. Budova bola dostavaná v r. 1724 a cárovná Katarína I. ho s obľubou využívala ako svoje letné sídlo. V tom čase sa už presadil ruský názov Sarskoje Selo, resp. neskôr v čase existencie letnej cárskej rezidencie Carskoje Selo (o názvoch pozri článok Puškin). Vtedajší palác však mal len veľmi málo spoločného s dnešnou podobou – išlo o menšiu dvojpodlažnú budovu. Po smrti Kataríny pokračovala vo zveľaďovaní rezidencie jej dcéra Alžbeta Petrovna. Objednala si rozšírenie paláca, ktorú postupne v rokoch 1742 – 1752 realizovali architekti Zemcov, Kvasov a Čevakinskij. V r. 1752 bolo príkazom cárovnej rozhodnuté o generálnej prestavbe paláca, ktorý sa mal stať letnou cárskou rezidenciou Veľký carskoselský palác (ako Katarínsky palác sa začal označovať až od r. 1910). Touto úlohou bol poverený dvorný cársky architekt Francesco Bartolomeo Rastrelli. Prestavba bola dokončená v roku 1756 a celý komplex vďaka nej získal veľkolepý barokový vzhľad. Počas dvoch storočí bolo Cárske Selo letným prímestským sídlom ruských cárov a dôležitým miestom, na ktorom sa tvorili dejiny celého Ruského impéria.

Cár Mikuláš II. (maľba Ernest Lipgart)

V r. 1792 nastáva ďaší dôležitý moment v „živote“ komplexu – Katarína II. poverila talianskeho architekta Giacoma Quarenghiho stavbou druhého paláca pre svojho vnuka Alexandra I. Palác sa preto označuje ako Alexandrovský palác. Palác bol dokončený v r. 1796, ale žiaľ nebol príliš obľúbeným cárskym sídlom. Jeho prvý majiteľ, Alexander I. sa radšej zdržiaval vo Veľkom carskoselskom paláci. Veľkej obľube sa tešil Alexandrovský palác počas panovania jeho nástupcu, cára Mikuláša I. Dokonca aj v čase, keď bol palác ustanovený ako hlavná rezidencia Mikulášovho vnuka, veľkokniežaťa Alexandra Alexandroviča (budúceho cára Alexandra III.), ten sa oveľa častejšie a radšej zdržiaval v oveľa menšej Gatčine.

Roky najväčšej slávy zažíval Alexandrovský palác začiatkom 20. storočia. Od r. 1902 bol sídlom posledného ruského cára Mikuláša II. Palác sa stal hlavným dejiskom všetkých významných štátnych udalostí spojených s cárskou rodinou posledných Romanovcov. Prijímali sa tu štátne návštevy, vyslanci zahraničných krajín, významné svetové osobnosti, slávili sa tu tie najdôležitejšie sviatky, štátne a cárske jubileá. Tu navštevoval cársku rodinu Rasputin, no a odtiaľto bol cár Mikuláš II. s rodinou 1. augusta 1917 deportovaný do Toboľska.

Zlom nastal v r. 1917 po Októbrovej revolúcii. Palácový komplex Carskoje Selo bol vyhlásený za múzeum, v Katarínskom paláci a v časti Alexandrovského paláca boli v r. 1918 zriadené muzeálne expozície a Alexandrovský palác spolu s parkmi sa využívali ako ozdravovňa pre deti, neskôr ako rekreačné zariadenie a detský domov. Predovšetkým v čase revolúcie došlo k zničeniu alebo k odcudzeniu mnohých častí vybavenia komplexu, v porevolučnom období sa začalo pracovať na katalogizovaní muzeálnych exponátov a ich reštaurovaní.

Najviac škôd komplexu spôsobili boje počas 2. svetovej vojny. Mesto v blízkosti obliehaného Leningradu (dnes Petrohrad) bolo často cieľom bombardovania. 28 mesiacov bolo mesto aj komplex priamo okupované fašistickými vojskami. Okrem vojenského významu miesta mala devastácia pamiatok aj dôležitý politický a propagandistický význam. Nebolo žiadúce zachovať v Rusku akékoľvek historické pamiatky pripomínajúce silu a veľkosť niekdajšieho impéria. Historické budovy boli zničené a umelecké predmety buď rozkradnuté vojakmi alebo zabavené špeciálnymi komandami SS a prevezené do Ríše. Snáď najznámejším ukradnutým umeleckým súborom je Jantárová komnata. Časť zariadenia sa podarilo zachrániť pri evakuácii zbierok petrohradskej Ermitáže. Katarínsky palác na konci vojny pozostával už len z vyhorených ruín, Alexandrovský palác bol výrazne poškodený. Ďalšie stavby v parkoch komplexu boli taktiež buď úplne zničené, alebo silne poškodené. S obnovou zničeného komplexu sa začalo krátko po vojne – v 50. rokoch 20. storočia a pokračuje sa dodnes (r. 2011). Rozsah rekonštrukčných a reštaurátorských prác nemá obdobu dokonca ani v celosvetovom meradle. Na prácach sa zúčastňujú celé generácie reštaurátorov z viacerých krajín sveta. Medzi najvýraznejšie úspechy patrí predovšetkým zrekonštruovanie Katarínskeho paláca do predvojnovej podoby a obnova Jantárovej komnaty.

Charakteristika

Komplex Carskoje Selo tvoria dve hlavné cárske rezidencie – Katarínsky palác a Alexandrovský palác, ku ktorým prináležia rozsiahle parky – Katarínsky park a Alexandrovský park. Parky sa rozpriestierajú na ploche 300 hektárov a nachádza sa v nich viac ako 100 rôznych menších stavieb (pavilóny, sochy, pamätníky či mosty).

Katarínsky palác

Veľký Katarínsky palác, Puškin, Rusko

Zlatá brána

Katarínsky palác (rus. Екатерининский дворец) je dominantnou stavbou celého komplexu. Bol postavený ruskými architektmi M. Zemcovom, A. Kvasovom a S. Čevakinským. Do dnešnej barokovej podoby ho v rokoch 1752 – 1756 prebudoval architekt Francesco Bartolomeo Rastrelli. Samotná budova paláca je dlhá 300 metrov. Nádvorie obkolesujú po oboch stranách polkruhovito zahnuté jednopodlažné administratívne budovy. Pri honosnej prestavbe ich Rastrelli architektonicky pričlenil k palácu, čím vznikol mohutný polkruh s dĺžkou 740 m. Fasádu blankytnej farby zdobia sochy atlantov, ktorí akoby držali múry paláca na svojich ramenách, biele karyatídy, stĺpy a prekrásna štuková výzdoba plná levých hláv a iných ornamentov. Na výzdobu atlantov a ďalších detailov budovy bolo pôvodne použitých 100 kilogramov zlata, pri obnove vojnou zničeného paláca však už bola na vonkajšiu výzdobu kedysi pozlátených kúskov fasády použitá iba okrovozlatá farba. Počas 2. svetovej vojny bolo zničených 58 sál, obnovených bolo 32.

Do komplexu sa vstupuje zo severu hlavnou Zlatou bránou. Železná kovaná brána s plotom je ukážkou vrcholného umenia ruských kovotepcov. Základná kostra je vyplnená pozlátenými doplnkami s motívmi kvetín, girlánd, mušlí či hviezdičiek. Na samom vrchu je brána zakončená veľkým pozláteným cárskym dvojhlavým orlom a korunou. Katarínsky palác je prvou stavbou, ktorú návštevník prechádzajúci bránou uvidí. Baroková výzdoba fasády plná plastík ešte umocňuje veľkolepý dojem. Interiéry paláca sú zdobené honosne, no veľmi rôznorodo. Nachádzajú sa tu miestnosti v štýle baroka, rokoka, ako aj antiky a klasicizmu. Tak, ako sa na cárskom tróne striedali panovníci, menil sa i vzhľad interiérov paláca podľa ich želaní, vkusu a vtedajšej módy. Samozrejmosťou sú obrazy namaľované na stropoch miestností, honosná výzdoba stien pozlátenou drevorezbou, jantárom, vzácnym ručne tkaným hodvábom, mramorom či zrkadlami. Podlahy sú z mramoru alebo parkiet zo vzácnych zámorských druhov dreva, pričom vždy vytvárajú zložité obrazce.

Najzaujímavejšie miestnosti paláca

Veľká tanečná sála

Veľká tanečná sála, Katarínsky palác, Puškin, Rusko

Veľká tanečná sála je jedným z najväčších skvostov architekta Rastrelliho. Sála je najväčšou miestnosťou komplexu, rozprestiera sa na ploche 846 metrov². Miestnosť navyše opticky zväčšuje dvanásť párov vysokých okien a steny vyplnené zrkadlami. Najefektnejšími sú pozlátené drevorezby v tvare postáv a kvetinových ornamentov pokrývajúce každé voľné miesto na stenách. Strop je pokrytý jediným obrazom. Dlážka je tvorená parketami z rôznych druhov dreva, ktoré odlišnosťou farby a štruktúry vytvárajú zložité obrazce.

Jantárová komnata

Jantárová komnata, Katarínsky palác; Puškin; Rusko zdroj:www.kremlin.ru

Bližšie informácie v hlavnom článku: Jantárová komnata

Jantárová komnata je najznámejším pokladom Cárskeho Sela. Ide o panely vyplnené jantárom rôznych odtieňov, ktorý vytvára rôzne ornamentálne vzory. Pôvodne sa jantárové obloženie dostalo do Ruska v r. 1717 ako dar pruského kráľa Fridricha Wilhelma I. cárovi Petrovi I. a bolo inštalované postupne vo viacerých miestnostiach a palácoch cárskej rodiny. V r. 1755 obloženie preniesol Rastrelli do jednej z miestností letnej cárskej rezidencie – Cárskeho Sela. Pôvodný obklad bol doplnený florentskými mozaikami z drahých kameňov, zrkadlami, drevenými ornamentmi a sochami tak, aby výzdoba pokryla kompletne celú plochu miestnosti. Počas 2. svetovej vojny bola celá Jantárová komnata demontovaná fašistickou okupačnou armádou v priebehu 36 hodín a odvezená z Ruska do nemeckého Königsbergu, kde sa nachádzala do konca vojny. Po skončení vojny sa záhadne stratila a originál sa dodnes nenašiel. Už krátko po skončení 2. svetovej vojny sa začalo s rekonštrukciou Jantárovej komnaty, šlo však o komplikovanú záležitosť, nakoľko neboli dochované všetky potrebné informácie o detailoch výzdoby miestnosti, postupovalo sa podľa pôvodných nákresov a dobových fotografií. Rekonštrukcia prebiehala pomaly, súbežne s pátraním po origináli. V r. 1997 bolo v Nemecku objavených niekoľko originálnych častí výzdoby. Rekonštrukcia bola definitívne ukončená v máji 2003 (31. mája 2003) pri príležitosti 300. výročia Petrohradu a sprístupnená verejnosti. Celkové náklady nebolo možné vzhľadom na dlhú dobu rekonštrukcie presne vyčísliť, odhady sa však pohybujú v rozpätí desiatok miliónov amerických dolárov.

Obrazáreň

Obrazáreň je ďalšou miestnosťou vytvorenou architektom Rastrellim. Jedinečný dekoratívny efekt dosiahol tým, že 130 obrazmi západoeurópskych majstrov 17. – 18. storočia pokryl celé steny sály. Zdá sa, akoby šlo o „tapetu“ vytvorenú z pozliepaných zarámovaných obrazov.

Modrá hosťovská izba

Modrá hosťovská izba je centrálnou izbou severnej časti paláca, ktorú celú pridelila Katarína II. následníkovi cárskeho trónu Pavlovi Petrovičovi a jeho manželke Márii Fiodorovne. Výzdobou tejto časti paláca bol poverený škótsky architekt Charles Cameron v 80. rokoch 18. storočia. Steny sú pokryté maľovaným hodvábom dovezeným z Číny, podlaha je z farebných drevených parkiet. Horný okraj stien pokrývajú po celom obvode miestnosti pozlátené ornamenty s medailónmi, v ktorých sú antické vyobrazenia. Strop je pokrytý obrazmi s mytologickými motívmi.

Zelená jedáleň

Zelená jedáleň taktiež patrila cárovičovi Pavlovi Petrovičovi. Pri jej výzdobe sa Charles Cameron inšpiroval antickými vilami v Pompejách. Na svetlozelených stenách sú štukové reliéfy Ivana Martosa zobrazujúce mladé ženy a mužov v rímskych odevoch, hry amorov, ktoré dopĺňajú vetvičky viniča.

Odpočiváreň Márie Fiodorovny

Odpočiváreň Márie Fiodorovny vybudoval Charles Cameron. Na stenách sú štukové dekoratívne reliéfy od Ivana Martosa s alegorickými motívmi radosti a šťastia rodinného života. Najzaujímavejším doplnkom sú tenké fajansové bohato zdobené a zlátené stĺpy podopierajúce budoár na boku miestnosti.

Palácová kaplnka

Cárska kaplnka

Palácová kaplnka sa nachádza vo východnom krídle paláca. Zvonka ju označujú pozlátené vežičky čnejúce zo strechy. Kaplnka bola postavená architektom Rastrellim v r. 1745 – 1748. Interiér kaplnky bol priestranný a svetlý vďaka dvom radom veľkých okien. Azúrovomodré steny zdobili pozlátené koryntské stĺpy a 114 ikon v pozlátených vyrezávaných rámoch. Všetko bolo doplnené pozlátenými drevorezbami a sochami anjelov. Na strope bol namaľovaný obraz Vzkriesenie podľa náčrtov talianskeho maliara Giuseppe Valerianiho. Počas 2. svetovej vojny bola kaplnka vyplienená fašistickými vojskami a čiastočne zborená. Zo vzácnych ikon sa podarilo zachrániť len 3. Dnes (r. 2010) v kaplnke prebiehajú prípravné práce na reštaurovanie.

Katarínsky park

Zároveň s výstavbou palácov boli ako ich neoddeliteľná súčasť budované aj rozsiahle parky. Hlavné parky sú dnes označované podľa palácov, ktoré sa v nich nachádzajú. Katarínsky park (rus. Екатерининский парк) je tvorený z dvoch častí – pôvodného Holandského sadu a Anglického parku. Staršia časť (Holandský sad) začala vznikať s pomocou holandských odborníkov za čias Petra I. v štýle francúzskych záhrad. Väčšia časť má podobu anglického parku a rozprestiera sa kaskádovito v troch stupňoch za Katarínskym palácom. Súčasťou parku je aj sústava rybníkov a veľké jazero uprostred.

V parku bolo postupne vybudovaných veľké množstvo menších stavieb – pavilónov, pričom každý z nich vyniká osobitou architektúrou a sú vrcholnou ukážkou tzv. „malej“ architektúry. Rastrelli vytvoril pavilóny Ermitáž a Jaskyňa, ktoré svojím vzhľadom pripomínajú architektúru Katarínskeho paláca. Od konca 18. storočia boli postupne ďalšími architektami na základe objednávok panovníkov dobudovávané ďalšie pavilóny či iné drobné stavby. V starom holandskom parku to boli pavilóny Horný kúpeľ, Dolný kúpeľ a Ermitážna kuchyňa. Ďalšia výstavba sa orientovala na druhú, rozsiahlejšiu plochu anglického parku. Vznikol tu komplex Admiralita, pavilóny Pyramída, Sál na ostrove, Turecký kúpeľ, Vŕzgajúci altánok, Večerná sála, Koncertná sála, Chladný kúpeľ, Kameronova galéria, ako aj veľké množstvo iných prvkov záhradnej architektúry. Počas vlády Kataríny II. sa rozsiahly anglický park rozprestieral na ploche 100,5 hektára. Jej úmyslom bolo spraviť z neho „panteón ruskej slávy“ s množstvom pamätníkov, obeliskov, pamätných stĺpov, ktoré majú pripomínať ruské víťazstvá (Česmenský stĺp, Morejský stĺp, Kaguľský obelisk, Krymský stĺp a pod.).

Pavilón „Ermitáž“

Záhradné pavilóny označované ako „ermitáže“ (z francúzskeho jazyka, vo význame „príbytok pustovníka“) boli v 18. storočí bežnou súčasťou vtedajších kráľovských či šľachtických zámockých parkov. Pavilón Ermitáž (rus. Эрмитаж) postavil architekt Rastrelli a bol určený na obedy a bankety panovníka a jeho hostí. Je postavený v barokovom slohu a architektonicky pripomína Katarínsky palác. Hlavnú obdĺžnikovú sálu po diagonálach dopĺňajú štyri kabinety so štvorcovým pôdorysom. Vysokými oknami sa dalo vychádzať na balkóny. Steny miestností sú zdobené pozlátenými ornamentmi a veľkými zrkadlami v pozlátených drevených vyrezávaných rámoch. Výzdobu dopĺňajú alegorické obrazy a účel hlavnej sály naznačuje obraz na strope od Giuseppe Valerianiho: „Junona a Jupiter pozývajú obyvateľov nebies k pestro prestretému stolu“. V sále sa nachádzali stoly s výťahmi spojené s dômyselným mechanizmom v dolnej časti pavilónu, ktorým zásobovali baviacu sa spoločnosť jedlami a nápojmi. Počas prebiehajúceho bálu za úžasu prítomných hostí z podlahy „vystúpili“ stoly plné vyberaných jedál a nápojov.

Pavilón „Jaskyňa“

Ďalším Rastrelliho barokovým pavilónom je Jaskyňa (rus. Грот). Pavilón sa nachádza na brehu veľkého jazera a slúžil pre oddych počas výletov na člnoch. Stavba sa začala počas panovania cárovnej Alžbety Petrovny, dokončená však bola až za vlády Kataríny II. Vnútorná výzdoba je inšpirovaná svetom „vodných mýtov“ (motívy Neptúna, tritónov, morských príšer, delfínov a mušlí). Rastrelli pôvodne plánoval interiér vyzdobiť mušľami a tufom, tento jeho návrh sa však nikdy nezrealizoval. Podľa želania Kataríny II. tu boli umiestnené antické sochy a zbierka antických váz, dnes využívajú pavilón na príležitostné výstavy.

Pavilón „Horný kúpeľ“

Pavilón Horný kúpeľ (rus. Верхняя ванна) bol postavený v r. 1779 architektom I. V. Nejelovom v klasicistickom slohu. Súčasníkmi bol pavilón nazývaný „Kúpeľom Ich cárskych Veličenstiev“ a pôvodne budova slúžila naozaj ako „kúpele“. Bola tu vstupná sieň, šatňa, miestnosť s vaňami, parný kúpeľ, miestnosť na ohrev vody a hlavná osemhranná oddychová sála. Strop a steny tejto sály sú vyzdobené výjavmi z mytologického príbehu o Faetónovi – predlohou bol Neronov Zlatý dom v Ríme. Počas vojny bola budova zničená, ale podarilo sa ju obnoviť. Dnes slúži múzeu na umiestňovanie príležitostných výstav.

Pavilón „Dolný kúpeľ“

Dolný kúpeľ

Pavilón Dolný kúpeľ (rus. Нижняя ванна) bol taktiež postavený v r. 1779 architektom I. V. Nejelovom. Mal rovnaké použitie ako Horný kúpeľ, ale bol označovaný ako „Kúpeľ gavalierov“, takže nebol využívaný členmi cárskej rodiny. Zvláštnosťou stavby je, že obe hlavné strany pavilóna sú rovnaké, takže sa nedá určiť, ktorý vstup je hlavný. Tak, ako v prípade Horného kúpeľa, bola budova zničená počas 2. svetovej vojny a interiér sa obnoviť nepodarilo. V súčasnosti (r. 2011) sa pavilón rekonštruuje.

Pavilón „Ermitážna kuchyňa“

Pavilón Ermitážna kuchyňa (rus. Эрмитажная кухня) je ukážkou neogotiky v Cárskom Sele. Pavilón architekta Nejeleva mal pôvodne dve funkcie – bol (ako už názov hovorí) kuchyňou pre blízky pavilón „Ermitáž“, druhú funkciu plnil ako vstupná brána do parku, keďže pred prestavbou komplexu tu bol vstup do Katarínskeho parku. Budova pripomína gotický štýl anglických budov. V súčasnoti (r. 2011) sa budova rekonštruuje.

Cameronova galéria

Cameronova galéria; Cárske Selo; Puškin; Rusko

Cameronova galéria (rus. Камеронова галерея) spolu s pavilónom Chladný kúpeľ tvoria súbor postavený v r. 1780 – 1794 architektom Charlesom Cameronom v antickom štýle. Výstavba bola spustená na základe výslovného želania cárovnej Kataríny II., ktorá mala rada antiku. Cameronova galéria bola postavená v r. 1787 a tvorí výraznú dominantu parku, architekt ju zasadil do stúpajúceho svahu a vytvoril tak efekt, akoby „vystupovala do nebies“. To umocňuje mohutné mramorové schodište. Prvé podlažie je obložené travertínom, pripomínajúcim svojou farbou a štruktúrou antické stavby. Boli tu umiestnené obytné miestnosti dvorných dám. Zasklené horné podlažie je obkolesené kolonádou s iónskymi stĺpmi, ktorú zdobí 54 bronzových búst filozofov, vojvodcov, bohov a hrdinov staroveku. Po tejto kolonáde sa s obľubou prechádzala cárovná Katarína II., kochala sa výhľadmi na okolité parky a premýšľala nad svojimi štátnickými rozhodnutiami. Sama určovala, busty ktorých osobností budú odliate a umiestnené v jej galérii.

Pavilón „Chladný kúpeľ“

Achátové komnaty; Pavilón „Chladný kúpeľ“

Pavilón Chladný kúpeľ (rus. Холодная баня) je dielom škótskeho architekta Charlesa Camerona. Táto dvojpodlažná budova sa nachádza v tesnej blízkosti Katarínskeho paláca a spolu s Cameronovou galériou prirodzene oddeľuje holandskú starú časť parku od novšej rozsiahlejšej anglickej. Exteriér napovedá o dvojúčelovosti stavby. Dolná časť je obložená nahrubo opracovaným kameňom, čo navodzuje atmosféru starovekej antiky. Horné poschodie má hladkú svetlohnedú fasádu, medzi vysokými oknami sú výklenky so sochami mytologických postáv, nad oknami štukové medailóny taktiež s mytologickými výjavmi. ako už naznačuje vonkajšia úprava – pavilón ukrýva dve úplne odlišné poschodia. V dolnom podlaží sa nachádza kúpacia sála, teplá kúpeľňa a ruská parná sauna. Na hornom podlaží sú miestnosti určené na oddych a zábavu s príznačným názvom Achátové komnaty. Ide o šesť miestností bohato zdobených farebným uralským a altajským jaspisom, mramorom, nástennými maľbami a mozaikovými parketami. Dve miestnosti boli obložené kombináciou bieleho kremenca a tmavočerveného urazovského jaspisu, ktorý v 18. storočí nazývali „mäsovým achátom“ – odtiaľ pochádza názov „Achátové komnaty“.

Počas bojov 2. svetovej vojny a okupácie boli pavilón a predovšetkým Achátové komnaty výrazne poškodené. Zmizlo veľké množstvo mramorových sôch, šesť jaspisových váz, deväť bronzových nástenných basreliéfov. Jaspisová výzdoba viacerých stien a bronzové ornamenty ozdobujúce steny boli nenávratne zničené. V súčasnosti (r. 2011) prebiehajú v tomto pavilóne rozsiahle reštaurátorské práce.

Komplex „Admiralita“

Admiralita

Súbor troch pavilónov Admiralita (rus. Адмиралтейство) bol postavený v r. 1773 podľa projektu I. V. Nejelova na brehu Veľkého jazera v Katarínskom parku. V dolnej časti hlavnej stavby sa skladovali člny, ktoré využívali dvorania na člnkovanie po jazere. Nachádzala sa tu aj jedinečná kolekcia člnov z rôznych krajín sveta, vrátane člna Kataríny II. či člnka, ktorý daroval Mikulášovi I. turecký sultán. Vzácna zbierka bola zničená počas 2. svetovej vojny. Na druhom poschodí je sála, kde hral orchester v čase plavby Kataríny II. po jazere. Dve bočné stavby boli oddávna nazývané ako Vtáčie domčeky, v ktorých chovali vodné vtáctvo (kačky, labute), ako aj bažanty a pávy. Dnes múzeum využíva hlavnú budovu na umiestňovanie exponátov, v jednom z Vtáčích domčekov je reštaurácia.

Pavilón „Sála na ostrove“

Pavilón Sála na ostrove (rus. Зал на острову) bol postavený v 40. rokoch 18. storočia na ostrove uprostred Veľkého jazera architektom I. Čevakinským a vyzdobený Rastrellim, neskôr ho prestaval Giacomo Quarenghi. Pavilón slúžil na koncerty a na oddych člnkujúcim sa, zriedkavo tu servírovali obedy. Neskôr sa v ňom uschovávali člny. Dnes slúži predovšetkým ako koncertná sála.

Pavilón „Pyramída“

Pyramída

Pavilón Pyramída (rus. Пирамида) bol postavený ako jeden z prvých pavilónov v anglickej časti parku v r. 1772 architektom V. I. Nejelovom. V r. 1774 bola stavba rozobraná a nanovo postavená v r. 1783 architektom Cameronom. Podobné pyramídy boli v 18. storočí bežnou súčasťou parkov ako romantické pripomienky starovekých mauzóleí. Stavba je vyhotovená z tehál a obložená žulou. Z jednej strany je v stene otvor slúžiaci ako vchod. Pred vchodom kedysi stáli štyri stĺpy z tmavého uralského mramoru. Vnútorná miestnosť má v strede kupolu s otvorom navrchu. Na stenách sú výklenky na urny. Oproti vchodu sú pochované obľúbené psy cárovnej Kataríny II. – Tom Anderson, Zemira a Ďušes.

Pavilón „Vŕzgajúci altánok“

Vŕzgajúci altánok

Pekným príkladom orientálneho ázijského štýlu je Vŕzgajúci pavilón alebo tiež Čínsky altánok (rus. Скрипучая/Китайская беседка), postavený v r. 1786 architektom J. M. Feltenom. Táto neveľká pozdĺžna stavba je tvorená troma miestnosťami – hlavná sála s kupolou má po oboch stranách dve menšie miestnosti. Na streche s typicky vyhnutými krovmi sú otvorené terasy, na ktorých sú kovovými stĺpikmi postavené striešky zakončené kovovými vlajočkami. Vlajočky sa v poryvoch vetra otáčajú a pri pohybe vytvárajú prenikavý škrípavý zvuk (odtiaľ pochádza aj názov pavilóna). Pestrofarebnú strechu zdobia pozlátené drevené figúry drakov. Steny pavilóna sú obložené farebným mramorom. V 19. a začiatkom 20. storočia boli zničené viaceré detaily výzdoby pavilóna, v čase 2. svetovej vojny bola celá stavba veľmi poškodená. Zatiaľ posledná rekonštrukcia sa uskutočnila v 50. rokoch. Dnes (r. 2011) sa pripravujú ďalšie reštaurátorské práce.

Pavilón „Večerná sála“

Zrejme najdlhšie trvajúcou stavbou spomedzi pavilónov je Večerná sála (rus. Вечерний зал), ktorý začal budovať architekt P. V. Nejelov, ale dokončil ho až za 15 rokov L. Rusky v štýle neskorého klasicizmu. Stavba pozostáva z hlavnej obdĺžnikovej sály a dvoch malých kabinetov. Priečelie zdobia štyri iónske stĺpy a bočné okná karyatídy (postavy žien „podopierajúce“ rámy okien). Steny hlavnej sály boli zdobené umelým mramorom s vyobrazeniami zákutí parku s jeleňmi a amormi na vozoch. Výzdoba bola počas 2. svetovej vojny zničená.

Pavilón „Koncertná sála“

Architekt Giacomo Quarenghi tento pavilón pôvodne projektoval ako koncertnú sálu s chrámom zasväteným rímskej bohyni Cerere. Vstup do pavilónu Koncertná sála (rus. Концертный зал) je riešený impozantným kupolovitým portikom. Riešenie interiéru zodpovedá klasicizmu. Steny veľkej sály sú obložené umelým mramorom s korintskými pilastrami. Na strope sú obrazy s mytologickými výjavmi Junony a Krona. Prechody medzi stenami a stropom sú zdobené kosoštvorcami, v ktorých sú vitrážou zobrazené znamenia zverokruhu, slnko a mesiac. Veľmi cenná je čiernobiela mozaiková podlaha z 2. – 3. storočia privezená z Ríma, zobrazujúca únos Európy Diom. Na piedestáloch po obvode sály bolo umiestnených 28 búst – kópií antických originálov. Tieto sa však počas 2. svetovej vojny stratili. Dva menšie kabinety sú taktiež zariadené v antickom štýle. Na stenách z mramorových dosiek sú rímske mozaiky zobrazujúce alegórie maliarstva, sochárstva, architektúry a vedy a panely so scénami obetovania. V súčasnosti (r. 2011) boli v pavilóne začaté reštaurátorské práce.

Pavilón „Turecký kúpeľ“

Pavilón „Turecký kúpeľ“ – interiér

Na počesť víťazstva Ruska nad Tureckom si objednal cár Mikuláš I. pavilón Turecký kúpeľ (rus. Турецкая баня). Budova postavená v r. 1852 architektom Monighettim v maurskom štýle pripomína miniatúrnu mešitu. Kupola je zakončená „minaretom“, na vrchu ktorého je pozlátený polmesiac. Interiér kúpeľa je bohato zdobený maurskými vzormi. Na výzdobu boli použité aj časti mramorovej výzdoby sultánskeho kúpeľa ukoristené v Osmanskej ríši. Vstupný portál bol bohato zdobený ornamentami, spodná časť šatne bola obložená farebnou mozaikou, vrchná štukovou ornamentálnou maľbou. V pavilóne sa nachádzala aj kaskádová fontána, v umyvárni boli v stene umiestnené dve čaše s ventilmi – jedna na teplú, druhá na studenú vodu. V hlavnej kúpeľnej sále sa nachádzal veľký bazén z bieleho mramoru a pozlátená fontána. V čase 2. svetovej vojny došlo k vážnemu poškodeniu budovy priamymi zásahmi granátov. V r. 2006 – 2009 prebiehali v pavilóne rozsiahle výskumné a reštaurátorské práce financované ruskou vládou a Medzinárodnou bankou pre obnovu a rozvoj. Dnes sú v zrekonštruovaných priestoroch vystavené exponáty múzea. Turecký kúpeľ je poslednou stavbou v Katarínskom parku Cárskeho Sela.

Veža-ruina

Okrem tradičných pavilónov majú dôležité miesto v Katarínskom parku aj pamätníky a stavby pripomínajúce víťazstvá Ruského impéria. Na počesť víťazstiev v rusko-tureckých vojnách ich dala postaviť cárovná Katarína II. Stavbu Veža-ruina (rus. Башня-руина) postavil v r. 1771 architekt J. M. Felten ako symbol pádu Osmanskej ríše. Stavba v neogotickom slohu má podobu rozpadnutej pevnosti, ktorej ruiny čnejú z umelo vytvoreného kopca. Na vežu vysokú 21 metrov vedie cesta a je možné po nej vystúpiť na vyhliadkovú terasu.

Alexandrovský palác

Bližšie informácie v hlavnom článku: Alexandrovský palác

Alexandrovský palác (rus. Александровский дворец) bol postavený talianskym architektom Giacomo Quarenghim v r. 1792 – 1796. Cárovná Katarína II. ho darovala svojmu vnukovi Alexandrovi Pavlovičovi, budúcemu cárovi Alexandrovi I. Palác má podobu rozložitej dvojpodlažnej stavby s dvoma krídlami. V centrálnej časti sa nachádza dvojradová kolonáda z korintských stĺpov. V r. 1918 bol Alexandrovský palác vyhlásený za štátne múzeum a verejnosti boli sprístupnené reprezentačné priestory v stredovej časti paláca a obytné miestnosti Romanovcov v pravom krídle. Neskôr boli priestory paláca využívané aj ako rekreačné zariadenie, či detský domov. Počas 2. svetovej vojny bola pred nemeckými vojskami zachránené len malé množstvo zariadenia paláca, väčšina zostala priamo v miestnostiach. Budovu obsadili fašistické vojská a zriadili tu svoj štáb a veliteľstvo gestapa. Nádvorie slúžilo ako pohrebisko nemeckých vojakov. Po vojne budovu len zakonzervovali, zachované zbierkové predmety boli presunuté do paláca v Pavlovsku. Od r. 1996 prebieha rozsiahla rekonštrukcia paláca s podporou Medzinárodného fondu pamiatok (World Monuments Fund, WMF). V súčasnosti (r. 2011) je sprístupnených len niekoľko miestností v ľavom krídle paláca, kde je expozícia súkromných miestností rodiny cára Mikuláša II..

Alexandrovský palác; Cárske Selo; Puškin; Rusko

Alexandrovský park

Alexandrovský park (rus. Александровский парк) prináleží k Alexandrovskému palácu a rozprestiera sa na ploche približne 200 hektárov. Delí sa na dve časti, formálny Nový sad a prírodný park anglického typu.

Nový sad predstavuje parkový celok štvorcového pôdorysu, rozdelený na štyri kvadranty. Pôvodný park založený v 40. rokoch 18. storočia bol značne zmenený pri prestavbe Alexandrovského parku na konci 18. storočia, kedy boli v móde voľné anglické parky. Nachádza sa tu Hora Parnas – umelo vytvorený násyp zeminy, ktorý mal slúžiť spolu s plánovaným altánom ako miesto oddychu. Okrem pavilónov sú v tejto časti parku hodnotné mosty, ktoré prechádzajú ponad vodné kanály (Dračí most, Veľký čínsky most, Krížový most), ako aj mostné oblúky Veľký rozmar a Malý rozmar.

Druhá, oveľa väčšia časť je prírodný park, ktorého pôvod siaha k začiatkom Cárskeho Sela. Vtedy tu bola založená cárska obora, kde chovali lesnú zver pre panovnícke poľovačky. Prirodzený les bol menený na prírodný park spolu s výstavbou Alexandrijského paláca. Architekt Adam Menelaws vybudoval v novovznikajúcom parku celý rad prevažne neogotických stavieb (Biela veža, pavilón Prilba, pavilón Arzenál, Lamí pavilón, Konský penzión, Cárska farma). Okrem neho sa na vzhľade výstavby v parku podieľali predovšetkým architekti Antonio Rinaldi a V. I. Nejelov.

Pavilón „Čínske divadlo“

Pavilón „Čínske divadlo“; súčasný stav

Pavilón Čínske divadlo (rus. Китайский театр) bol postavený v r. 1778 podľa návrhu talianskeho architekta Rinaldiho. V 18. storočí bola architektúra ďalekého východu mimoriadne obľúbená, preto padlo rozhodnutie postaviť dvorné „čínske“ divadlo. Biela budova bola pomerne strohá, skôr funkčná ako dekoratívna, postavená podľa európskych zvyklostí. Typicky „čínske“ mala iba oblúkovito vyhnuté krovy strechy. Zato interiér divadla bol veľkolepý. Na stenách a strope boli vyobrazenia aziatov, drakov, štíty so znameniami zverokruhu a inými východnými ozdobami – drevenými pestrofarebnými a striebornými zvončekmi, príveskami a korálkami. Výzdoba lóží bola vyrobená z lakovaného kartónu na lesklej fólii. V cárskej a dvoch bočných veľkokniežacích lóžach boli umiestnené vrcholné diela čínskeho umenia – porcelán, nábytok, dekoratívne lakované panely. Hodvábna oranžová opona bola ozdobená ručne maľovanými krajinkami a výjavmi v „čínskom“ štýle.

V r. 1779 sa v Čínskom divadle konalo prvé predstavenie. Za čias cárovnej Kataríny II. bolo divadlo veľmi často využívané. Ďalšie obdobie slávy divadla nastalo koncom 19. storočia, kedy tu hrali predstavenia žiaci miestneho lýcea. Pri príležitosti predstavenia pre prezidenta Francúzska bolo v divadle zavedené v r. 1902 elektrické osvetlenie. Pre cára Mikuláša II. tu vystupoval vynikajúci národný súbor „Krivé zrkadlo“ (rus. Кривое зеркало). Ďalšia modernizácia bola uskutočnená o 6 rokov, kedy boli do divadla namontované viaceré divadelné technológie a takisto bolo zavedené vykurovanie, čo umožnilo celoročné využívanie divadla.

Táto unikátna stavba vyhorela v r. 1941 pri ostreľovaní Puškina a dodnes nebola obnovená.

Komplex „Čínska dedina“

Ďalším súborom stavieb v tom čase populárnom orientálnom čínskom štýle bola Čínska dedina (rus. Китайская деревня). Podobné komplexy mali vo svojich zámockých parkoch aj viacerí vladári v západnej Európe. Budovy vytvárajú osemuholníkové námestie, v ktorého strede je pavilón – observatórium. Námestie aj priľahlú uličku malo pôvodne tvoriť 18 radových jednopodlažných domčekov, nakoniec bolo zrealizovaných len 10, takisto observatórium sa nepodarilo dokončiť. Po smrti Kataríny II. hrozil komplexu zánik, keď cár Pavol I. nariadil zbúranie a využitie stavebného materiálu pri stavbe Michajlovského zámku v Petrohrade. V r. 1817 – 1822 boli domčeky prestavané pre obytné účely, aby mohli slúžiť ako hosťovské apartmány. Dnes (r. 2011) je komplex plne obnovený a taktiež slúži pre hosťovské a rezidenčné ubytovanie.

Oblúky „Veľký rozmar“ a „Malý rozmar“

Tieto mosty-nemosty sú vlastne oblúkom vybudovaným ponad cestu. Na vrchu Veľkého rozmaru sa nachádza malý altánok. K pomenovaniu sa viažu viaceré legendy. Najrozšírenejšie sú dve. Podľa prvej keď Kataríne II. vyčíslili sumu, ktorú potrebujú na túto stavbu, dlho váhala a nakoniec súhlasila so slovami: „Nech je tak, veď je to môj rozmar!“. Druhá verzia vychádza z tradície, ktorú cárovná Katarína II. úzkostlivo dodržiavala – nikdy neoznámila, kedy zo svojho sídla odíde a kadiaľ bude prechádzať. Keď ju odvážali v koči, pri tejto strážnej veži sa rozhodla o ceste a rozhodnutie oznámila kočišovi. Preto sa pri tejto strážnej veži pousmiala, a hovorila o nej, ako o svojom rozmare. Veľký rozmar (rus. Большой каприз) má šírku 5 a výšku 7 metrov, na jeho vrchole je kamenný čínsky altán s ôsmimi stĺpmi z ružového mramoru. Malý rozmar (rus. Малый каприз) je vybudovaný o kúsok ďalej. Autorom stavieb je V. I. Nejelov a boli vybudované v r. 1770 – 1774.

Pavilón „Prilba“

Pavilón Prilba v podobe gotickej kaplnky bol postavený v r. 1828 architektom Adamom Menelawsom. Stavba mala vzbudzovať dojem starej, schátralej budovy – ide v podstate o dve oblúkom spojené štvorcové veže, z ktorých jedna je úmyselne „zborená“. Cez okná vyplnené farebnými sklami dovnútra prenikajúce slnko osvetľuje sochy anjelov. Socha Krista, ktorú si objednala cárovná Mária Fiodorovna a ktorá sa nachádzala v tomto pavilóne, je momentálne súčasťou zbierok múzea Ermitáž. Budova pavilónu bola počas 2. svetovej vojny vážne poškodená a v súčasnosti ju konzervujú.

Pavilón „Biela veža“

Komplexu stavieb Biela veža dominuje veža – donžon bielej farby, vysoká 37,8 metra. Architekt Menelaws postavil tento súbor v r. 1821 – 1827 pre deti cára Mikuláša I. – Alexandra, Michaila, Mikuláša a Konštantína, ktoré sa tu hrali bojové a gymnastické hry. Vnútri veže bolo päť podlaží a navrchu otvorená terasa. Počas 2. svetovej vojny bola veža takmer do základov zničená, po obnove v 90. rokoch 20. storočia sa dnes konzervuje.

Pavilón „Detský domček“

Na ostrove uprostred rybníka v Alexandrovskom parku sa nachádza pavilón Detský domček (rus. Детский домик). Malá budova svetlomodrej farby postavená v r. 1830 na hry detí cára Mikuláša I. V domčeku bola jedna väčšia a štyri menšie izby zariadené detským nábytkom – v izbe cároviča Alexandra Nikolajeviča potiahnutým kožou, v izbách jeho sestier Márie, Oľgy a Alexandry kretónom. Zariadenie interiéru bolo zničené počas 2. svetovej vojny. V súčasnosti (r. 2011) je budova zakonzervovaná.

Pavilón „Arzenál“

Neogotický pavilón Arzenál (rus. Арсенал) je taktiež dielom architekta Menelawsa, dokončeným až po jeho smrti v r. 1834. V minulosti patril pavilón k skvostom parku. Nachádzala sa tu veľkolepá zbierka zbraní cára Mikuláša I. z celého sveta (nevynímajúc starú Perziu, Čínu, Japonsko či Turecko). Počas 2. svetovej vojny bol pavilón značne poškodený, veľká časť zbierky už vtedy bola našťastie presunutá do petrohradskej Ermitáže, kde sa zbierka nachádza dodnes a malá časť z nej je vystavená v tamojšej Rytierskej sále. V súčasnosti (r. 2010) sa pripravuje rozsiahly projekt obnovy pavilónu, do ktorého by sa veľká časť zbierky mala vrátiť.

Pavilón „Konský penzión“ a konský cintorín

K raritám Cárskeho Sela patrí pavilón Konský penzión (rus. Пенсионерная конюшня), nachádzajúci sa na severnom okraji Alexandrovského parku. Tehlová stavba v gotickom slohu bola v r. 1829 postavená architektom Menelawsom na želanie cára Mikuláša I. Cár chcel dopriať dôstojný odpočinok pre osem „osobných“ jazdeckých koní Jeho Veličenstva Alexandra I. Stavba s vežou má dve poschodia, v prízemí boli stajne a sklady, na poschodí izby pre strážnikov a koniarov.

V blízkosti pavilónu sa nachádza ojedinelé pohrebisko obľúbených cárskych koní. Je tu pochovaných okolo 110 koní ruských cárov od Alexandra I. až po Mikuláša II. (okrem iných je tu pochovaný kôň Alexandra I. – Lami, kobyla Mikuláša I. – Flóra, kôň Alexandra III. – Kob). Každý hrob je označený veľkou mramorovou platňou, na ktorej je vytesané meno a krátka informácia o koňovi.

„Lamí pavilón“

Ďalšou účelovou stavbou, nachádzajúcou sa v Alexandrovskom parku je Lamí pavilón (rus. Ламский павильон). Pavilón bol postavený podľa návrhu architekta Menelawsa v neogotickom štýle v r. 1822 pre lamy, ktoré dostal cár Alexander I. ako dar z Južnej Ameriky. Stavba mala štvorcový pôdorys s vežou. V pavilóne boli stajne, manéž, jazdiareň, sklady a ubytovňa pre personál. Neskôr tu bývala parková stráž. Pavilón naposledy slúžil pôvodnému účelu začiatkom 20. storočia, kedy boli Mikulášovi II. privezené lamy z južného Mongolska. Boje 2. svetovej vojny stavbu zničili a dnes sú z nej len ruiny.

Komplex „Cárska farma“

Komplex budov Cárska farma (rus. Императорская ферма) v neogotickom štýle postavil architekt Menelaws v r. 1818 – 1828. Tvorili ho objekty mliekárne, kravína, prístrešky pre ovce, dom veterinára a ďalšie hospodárske stavby. Dobytok sa pásol v blízkosti farmy na lúkach. Hlavnou úlohou komplexu nebolo len zásobovanie cárskeho dvora, ale predovšetkým vybrať vhodné plemená dobytka pre rozvíjajúce sa ruské hospodárstvo. Na tieto účely boli zakúpené rôzne plemená dobytka zo zahraničia (Holandska, Švajčiarska), ale aj domáce plemená. Odchované mláďatá zvierat dochovaných na farme boli určené na predaj. Mliečne produkty z farmy smerovali na cársky dvor, prebytky boli voľne predávané. Najzachovalejšou časťou je budova cárskej mliekárne a dom správcu z červených tehál. Komplex je súčasťou múzea jazdectva.

Veľký rozmar
Pavilón „Prilba“
Pavilón „Biela veža“
Detský domček
Arzenál
Pavilón „Konský penzión“
Cárska farma, dom správcu

Externé odkazy

Pramene

Яр, Г. (2008). Петергоф. Павловск. Царское Село. Гатчина. Ораниенбаум. Sankt Peterburg: Издательство "П-2". ISBN 978-5-93893-465-8.
Попова, Наталья (2007). Санкт-Петербург и пригороды. Sankt Peterburg: Издательство "П-2". ISBN 978-5-93893-283-8.
Григорович, Н. (2008). Янтарная комната - Восьмое чудо света. Sankt Peterburg: Альфа-Колор. ISBN 978-5-902757-46-7.
Государственный музей-заповедник «Царское Село». Oficiálna stránka

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Carskoje Selo

Ruský portál