Wikipédia

Katarína II. (Rusko)

ruská imperátorka

Katarína II.,[pozn. 1] (rodným menom princezná Žofia Frederika Augusta Anhaltsko-Zerbstská; * 2. máj 1729, Štetín, Prusko – † 17. november 1796, Petrohrad, Rusko)[pozn. 2] najčastejšie známa ako Katarína Veľká, bola ruská imperátorka vládnuca v rokoch 1762 až 1796. K moci sa dostala po zvrhnutí svojho manžela Petra III. Za jej dlhej vlády, inšpirovanej myšlienkami osvietenstva, zažilo Rusko renesanciu kultúry a vedy, ktorá viedla k založeniu mnohých nových miest, univerzít a divadiel, spolu s rozsiahlym prisťahovalectvom z ostatných častí Európy a s uznaním Ruska za jednu z veľkých európskych mocností.

Katarína II.
Imperátorka Ruska
Katarína II., 80. roky 18. storočia
Katarína II., 80. roky 18. storočia
Katarína II., erb (z wikidata)
Katarína II., podpis (z wikidata)
Panovanie
DynastiaHolštajn-Gottorp-Romanovská (manželstvom)
Askánska (narodením)
Panovanie9. júl 1762 – 17. november 1796
Korunovácia22. september 1762
PredchodcaPeter III.
NástupcaPavol I.
Biografické údaje
Pôvodné menoŽofia Frederika Augusta
Narodenie2. máj 1729
Štetín, Poľsko
Úmrtie17. november 1796 (67 rokov)
Zimný palác, Petrohrad, Ruská ríša
PochovanieKatedrála svätého Petra a Pavla, Petrohrad
VierovyznanieLuteránstvo (1729 – 1744)
Ruská pravoslávna cirkev (1744 – 1796)
Rodina
Manžel
Potomstvo
Pavol I.
Veľkokňažná Anna Petrovna
Alexej
ďalšie
OtecKristián August Anhaltsko-Zerbstský
MatkaJohana Alžbeta Holštajnsko-Gottorpská
Ďalšie tituly
Cárovná manželka Ruska
5. január 1762 – 9. júl 1762
Odkazy
Spolupracuj na CommonsKatarína II.
(multimediálne súbory na commons)

Pri svojom nástupe k moci a vládnutí v ríši sa často spoliehala na svojich šľachtických obľúbencov, najmä na grófa Grigorija Orlova a Grigorija Poťomkina. S pomocou veľmi úspešných generálov, ako boli Alexandr Suvorov a Pjotr Rumjancev, a admirálov, ako boli Samuel Greig a Fiodor Ušakov, vládla v čase, keď sa Ruská ríša rýchlo rozširovala dobývaním a diplomaciou. Na juhu bol po víťazstvách nad Barskou konfederáciou a Osmanskou ríšou v rusko-tureckej vojne pripojený Krymský chanát. S podporou Veľkej Británie Rusko kolonizovalo územia Novoruska na pobreží Čierneho a Azovského mora. Na západe sa rozdelila Poľsko-litovská únia, ktorej vládol Katarínin bývalý milenec, kráľ Stanisław August Poniatowski, pričom najväčší podiel získalo Ruské impérium. Na východe Rusi ako prví Európania kolonizovali Aljašku a založili Ruskú Ameriku.

Na Katarínin príkaz vzniklo na novozískaných územiach mnoho miest a mestečiek, najmä Jekaterinoslav, Cherson, Nikolajev a Sevastopoľ. Ako obdivovateľka Petra Veľkého pokračovala v modernizácii Ruska podľa západoeurópskeho vzoru. Vojenské odvody a hospodárstvo však naďalej záviselo od nevoľníctva a rastúce požiadavky štátu a súkromných vlastníkov pôdy zintenzívnili vykorisťovanie nevoľníckej práce. To bol jeden z hlavných dôvodov povstaní vrátane Pugačevovho povstania kozákov, kočovníkov, volžských národov a roľníkov.

Manifest o slobode šľachty, vydaný počas krátkej vlády Petra III. a potvrdený Katarínou, oslobodil ruskú šľachtu od povinnej vojenskej alebo štátnej služby. Výstavba mnohých šľachtických sídiel v klasicistickom štýle, ktorý cárovná podporovala, zmenila tvár krajiny. Často sa zaraďuje medzi osvietených despotov.[pozn. 3] Ako mecenáška umenia stála na čele epochy ruského osvietenstva vrátane založenia Smolného inštitútu šľachtických panien, prvej štátom financovanej vysokej školy pre ženy v Európe.

Mladosť

upraviť

Katarína sa narodila v Štetíne (provincia Pomoransko, Pruské kráľovstvo), ako princezná Žofia Augusta Frederika (Sophie Auguste Friederike) Anhaltsko-Zerbstsko-Dornburgská. Jej matkou bola Johana Alžbeta Holštajnsko-Gottorpská. Jej otec, Kristián August Anhaltsko-Zerbstský, patril k vládnucemu nemeckému rodu Anhaltovcov.[1] Nepodarilo sa mu stať sa vojvodom Kuronského a zemgalského vojvodstva a v čase narodenia dcéry mal hodnosť pruského generála vo funkcii guvernéra mesta Štetín. Keďže však jej bratranec z druhého kolena Peter III. konvertoval na pravoslávie, následníkom švédskeho trónu[2] sa stal brat jej matky a dvaja z jej bratrancov z prvého kolena, Gustáv III. a Karol XIII. sa neskôr stali švédskymi kráľmi.[3] V súlade s vtedajšími zvyklosťami vládnucich dynastií v Nemecku sa jej dostalo vzdelania najmä od francúzskej guvernantky a od vychovávateľov.

Katarína považovala svoje detstvo za celkom nudné; raz napísala svojmu korešpondentovi barónovi Grimmovi: "Nevidím na ňom nič zaujímavé." Hoci sa Žofia narodila ako princezná, jej rodina mala veľmi málo peňazí; jej vzostup k moci podporovali bohatí príbuzní jej matky Johany, ktorí boli šľachticmi aj kráľovskými príbuznými.[2] Viac ako 300 suverénnych celkov Svätej ríše rímskej, z ktorých mnohé boli pomerne malé a bezmocné, vytváralo vysoko konkurenčný politický systém, v ktorom rôzne kniežacie rody bojovali o výhody jeden voči druhému, často prostredníctvom politických manželstiev.[4]

Pre menšie nemecké kniežacie rody bol výhodný sobáš jedným z najlepších prostriedkov na presadenie svojich záujmov a mladá Žofia bola počas celého detstva pripravovaná na to, aby sa stala manželkou mocného panovníka a zlepšila tak postavenie svojho rodu. Žofia okrem rodnej nemčiny ovládala aj francúzštinu, ktorá bola v 18. storočí jazykom európskej elity.[5] Mladej Žofii sa dostalo štandardného vzdelania pre nemeckú princeznú 18. storočia, ktoré sa sústreďovalo na etiketu, francúzštinu a luteránsku teológiu.

Katarína sa prvýkrát stretla so svojím budúcim manželom a bratrancom z druhého kolena, budúcim ruským cárom Petrom III., keď mala 10 rokov, v roku 1739. Na základe jej spisov sa jej Peter po stretnutí zdal odporný. Nepáčila sa jej jeho bledá pleť a jeho záľuba v alkohole. Neskôr napísala, že ona bývala na jednom konci zámku a Peter na druhom.[6]

Manželstvo a vláda Petra III.

upraviť
 
Mladá Katarína krátko po príchode do Ruska, autor Louis Caravaque, 1745

Výber Žofie za manželku budúceho cára bol dôsledkom Lopuchinovnej aféry, na ktorej sa aktívne podieľali gróf Jean Armand de Lestocq a pruský kráľ Fridrich Veľký. Cieľom bolo posilniť priateľstvo medzi Pruskom a Ruskom, oslabiť vplyv Rakúska a zvrhnúť kancelára Alexeja Bestuževa-Rjumina, známeho straníka rakúskeho spojenectva, na ktorého sa spoliehala vládnuca ruská cárovná Alžbeta. Diplomatická intriga zlyhala najmä vďaka zásahu Žofiinej matky Johany Alžbety Holštajnsko-Gottorpskej.[7]

Historické správy vykresľujú Johanu ako chladnú, krutú ženu, ktorá milovala klebety a dvorské intrigy. Jej túžba po sláve sa sústredila na vyhliadky jej dcéry stať sa ruskou cárovnou, no Johana rozzúrila aj Alžbetu, ktorá ju nakoniec vykázala z krajiny pre údajnú špionáž v prospech kráľa Fridricha. Alžbeta dobre poznala rodinu a mala v úmysle vydať sa za Johaninho brata Kristiána Augusta (Karl August von Holstein). Ten však v roku 1727 zomrel na kiahne skôr, ako sa svadba mohla uskutočniť. Napriek Johaninmu zasahovaniu si Alžbeta Žofiu veľmi obľúbila a Žofia a Peter sa nakoniec v roku 1745 zosobášili.

 
Portrét veľkokňažnej Jekateriny Alexejevny (budúcej Kataríny Veľkej) v čase jej svadby, autor Georg Christoph Grooth, 1745

Keď Žofia v roku 1744 ako 15-ročná prišla do Ruska, vynaložila všetko úsilie, aby sa zapáčila nielen Alžbete, ale aj jej manželovi Alexejovi Razumovskému a celému ruskému ľudu. Horlivo sa venovala učeniu ruského jazyka, pričom ponocovala a opakovala si učivo vo svojej spálni. Pobyt do noci v krutej ruskej zime jej spôsobil, že ochorela na zápal pľúc, hoci prežila a uzdravila sa. Vo svojich pamätiach napísala, že sa vtedy rozhodla urobiť všetko, čo bolo potrebné, a vyznávať vieru vo všetko, čo sa od nej vyžadovalo, aby sa stala spôsobilou nosiť korunu. Hoci ovládala jazyk, zachovala si nemecký prízvuk, ktorý sa jej nikdy nepodarilo odstrániť.

Žofia vo svojich pamätiach spomína, že hneď po príchode do Ruska ochorela na zápal pohrudnice, ktorý ju takmer zabil. Za to, že prežila, vďačí častému púšťaniu krvi; za jediný deň jej urobili štyri flebotómie. Odpor jej matky voči tejto praxi jej však priniesol nepriazeň cárovnej. Keď Žofiina situácia vyzerala zúfalo, matka chcela, aby ju spovedal luteránsky pastor. Žofia sa však prebrala z delíria a povedala: "Nechcem žiadneho luterána, chcem svojho pravoslávneho otca [duchovného]". To zvýšilo jej popularitu u cárovnej a celého dvora. Alžbeta si Žofiu veľmi obľúbila a vnímala ju potom ako dcéru.

Jej otec, zbožný nemecký luterán, bol proti tomu, aby jeho dcéra prestúpila na pravoslávnu cirkev. Napriek jeho námietkam prijala 28. júna 1744 ruská pravoslávna cirkev Žofiu za svoju členku. Vtedy prijala nové meno Katarína (Jekaterina alebo Ekaterina) a (umelé) otcovské meno Алексеевна (Alexejevna, dcéra Alexeja), takže bola vo všetkých ohľadoch menovkyňou Kataríny I., matky Alžbety a starej matky Petra III. Nasledujúci rok, 21. augusta 1745, sa v Petrohrade konečne uskutočnil dlho plánovaný dynastický sobáš medzi Katarínou a Petrom. Katarína nedávno dovŕšila 16 rokov. Jej otec na svadbu do Ruska neodcestoval.

 
Jazdecký portrét veľkokňažnej Jekateriny Alexejevny spred roku 1749

Ženích, vtedy známy ako Peter Holštajnsko-Gottorpský, sa v roku 1739 stal vojvodom z Holštajnska-Gottorpska (leží na severozápade dnešného Nemecka pri hraniciach s Dánskom). Mladomanželia sa usadili v paláci Oranienbaum (Rusko), ktorý zostal sídlom "mladého dvora" dlhé roky. Odtiaľ spravovali vojvodstvo (ktoré zaberalo necelú tretinu dnešného nemeckého štátu Šlezvicko-Holštajnsko, dokonca vrátane tej časti Šlezvicka, ktorú obsadilo Dánsko), aby získali skúsenosti na riadenie Ruska.

Okrem tejto skúsenosti bolo manželstvo neúspešné; kvôli duševnej nezrelosti Petra III. sa roky nekonzumovalo. Po tom, ako si Peter našiel milenku, sa Katarína zaplietla s ďalšími významnými dvornými osobnosťami. Čoskoro si ju obľúbilo niekoľko vplyvných politických skupín, ktoré sa postavili proti jej manželovi. Katarína, nešťastná so svojím manželom, sa stala vášnivou čitateľkou kníh, väčšinou vo francúzštine.[8] Svojho manžela znevažovala pre jeho záľubu v čítaní na jednej strane „luteránskych modlitebných kníh, na druhej strane dejín a súdnych procesov s niektorými diaľkovými lupičmi, ktorí boli obesení alebo zlomení na kolese“.

V tomto období prvýkrát čítala Voltaira a ďalších filozofov francúzskeho osvietenstva. Keď sa naučila po rusky, začala sa čoraz viac zaujímať o literatúru svojej adoptívnej krajiny. Napokon to boli Tacitove Anály, ktoré v jej dospievajúcej mysli spôsobili to, čo nazvala „revolúciou“, pretože Tacitus bol prvým intelektuálom, ktorého čítala a ktorý chápal politiku moci takú, aká je, a nie takú, aká by mala byť. Zapôsobilo na ňu najmä jeho tvrdenie, že ľudia nekonajú z vyznávaných idealistických dôvodov, a namiesto toho sa naučila hľadať „skryté a zainteresované motívy“.[9]

Podľa Alexandra Gercena, ktorý vydal verziu Kataríniných memoárov, mala Katarína prvý sexuálny vzťah so Sergejom Saltykovom počas pobytu v Oranienbaume, keďže jej sobáš s Petrom ešte nebol uzavretý, ako neskôr Katarína tvrdila.[10][11] Napriek tomu nakoniec zanechala konečné znenie svojich memoárov svojmu synovi, budúcemu Pavlovi I., v ktorom vysvetlila, prečo bol Pavol Petrovým synom. Saltykov bol využitý na to, aby Peter žiarlil, a ona s ním nechcela mať dieťa; Katarína sa chcela sama stať cisárovnou a nechcela ďalšieho následníka trónu; Alžbeta však vydierala Petra a Katarínu, aby tohto následníka splodili. Peter aj Katarína boli zapojení do ruského vojenského sprisahania z roku 1749, ktorého cieľom bolo korunovať Petra (spolu s Katarínou) namiesto Alžbety. V dôsledku tohto sprisahania chcela Alžbeta pravdepodobne odoprieť Kataríne aj Petrovi akékoľvek práva na ruský trón. Alžbeta preto dovolila Kataríne mať sexuálnych milencov až po tom, ako nový zákonný dedič, Katarínin a Petrov syn Pavol, prežil a zdal sa byť silný.[12]

Potom Katarína v priebehu rokov nadviazala sexuálne vzťahy s mnohými mužmi vrátane Stanislava Augusta Poniatovského, Grigorija Grigorjeviča Orlova, Alexandra Vasilčikova, Grigorija Poťomkina, Ivana Rimského-Korsakova a ďalších.[13] Priatelila sa s kňažnou Jekaterinou Voroncovovou-Daškovovou, sestrou oficiálnej milenky svojho manžela. Podľa názoru Daškovovej zoznámila Katarínu s viacerými vplyvnými politickými skupinami, ktoré sa stavali proti jej manželovi; Katarína však bola zapojená do vojenských plánov proti Alžbete s pravdepodobným cieľom zbaviť sa následne Petra III. minimálne od roku 1749.

Povaha Petra III. sa stala pre tých, ktorí bývali v paláci, celkom neznesiteľnou. Ráno vyhlasoval mužskému služobníctvu skúšobné cvičenia, ktoré sa neskôr pripojili ku Kataríne v jej izbe a spievali a tancovali do neskorých hodín.[14]

V roku 1759 Katarína otehotnela a čakala druhé dieťa, Annu, ktorá sa však dožila len 14 mesiacov. Kvôli rôznym fámam o Kataríninej promiskuite bol Peter presvedčený, že nie je biologickým otcom dieťaťa, a je známe, že vyhlásil: „Choď k čertu!“, keď Katarína jeho obvinenie nahnevane odmietla. Preto väčšinu tohto času trávila sama vo svojom súkromnom budoári, aby sa ukryla pred Petrovou prudkou osobnosťou.[15] V prvej verzii jej pamätí, ktorú upravil a vydal Alexandr Gercen, Katarína dôrazne naznačila, že skutočným otcom jej syna Pavla nebol Peter, ale Saltykov.[16]


Katarína vo svojich pamätiach spomína na svoju optimistickú a rozhodnú náladu pred nástupom na trón:

Zvykla som si hovoriť, že šťastie a nešťastie závisí od nás samých. Ak sa cítite nešťastní, pozdvihnite sa nad nešťastie a konajte tak, aby vaše šťastie bolo nezávislé od všetkých okolností.[17]

 
Cár Peter III. a jeho manželka, budúca Katarína Veľká. Vládol len šesť mesiacov a zomrel 17. júla 1762.

Po smrti cárovnej Alžbety 5. januára 1762 (starý štýl: 25. decembra 1761) nastúpil Peter na trón ako cár Peter III. a cárovná Katarína sa stala cárovnou-maželkou. Cársky pár sa presťahoval do nového Zimného paláca v Petrohrade. Cárove výstrednosti a politika, vrátane jeho veľkého obdivu k pruskému kráľovi Fridrichovi II. znepriatelili tie isté skupiny, ktoré si Katarína pestovala ako spojencov. Rusko a Prusko proti sebe bojovali počas sedemročnej vojny (1756 - 1763) a ruské vojská v roku 1761 obsadili Berlín.

Peter podporoval Fridricha II., čím oslabil veľkú časť svojej podpory medzi šľachtou. Peter zastavil ruské operácie proti Prusku a Fridrich navrhol rozdelenie poľských území s Ruskom. Peter tiež zasiahol do sporu medzi jeho Holštajnským vojvodstvom a Dánskom o provinciu Šlezvicko. Peter ako holštajnsko-gottorpský vojvoda plánoval vojnu proti Dánsku, tradičnému spojencovi Ruska proti Švédsku.

V júli 1762, sotva šesť mesiacov po tom, čo sa stal cárom, sa Peter zdržiaval v Oranienbaume so svojimi dvoranmi a príbuznými narodenými v Holštajnsku, zatiaľ čo Katarína žila v inom paláci neďaleko. V noci 8. júla 1762 (starý štýl: 27. júna 1762)[18] dostala Katarína správu, že jeden z jej spoluspiklencov bol zatknutý jej manželom a že prevrat, ktorý plánovali, sa bude musieť uskutočniť okamžite. Na druhý deň opustila palác a odišla do Ismailovského pluku, kde predniesla prejav, v ktorom požiadala vojakov, aby ju chránili pred jej manželom. Katarína potom odišla s Ismailovským plukom do Semenovských kasární, kde na ňu čakalo duchovenstvo, aby ju vysvätilo za jedinú držiteľku ruského trónu, a začala svoju vládu ako ruská cárovná Katarína II. Svojho manžela dala zatknúť a prinútila ho podpísať abdikačnú listinu, čím nikomu nedovolila spochybniť svoj nástup na trón.[19][20]

17. júla 1762 - osem dní po prevrate, ktorý ohromil okolitý svet, a len šesť mesiacov po nástupe na trón - zomrel Peter III. v Ropši, pravdepodobne rukou Alexeja Orlova (mladšieho brata Grigorija Orlova, vtedajšieho dvorného favorita a účastníka prevratu). Peter bol údajne zavraždený, ale nie je známe, ako zomrel. Oficiálnou príčinou po pitve bol ťažký záchvat hemoroidálnej koliky a apoplexická mŕtvica.[21]

V čase zvrhnutia Petra III. bol medzi ďalšími potenciálnymi súpermi o trón aj Ivan VI. (1740-1764), ktorý bol od svojich šiestich mesiacov uväznený v Šlisseľburgu pri Ladožskom jazere a považovali ho za šialenca. Ivana VI. zavraždili počas pokusu o jeho oslobodenie v rámci neúspešného prevratu proti Kataríne. Podobne ako pred ňou Alžbeta, aj Katarína vydala prísne inštrukcie, že v prípade takéhoto pokusu má byť Ivan zabitý. Ďalšou potenciálnou súperkou bola žena neskôr známa ako kňažná Tarakanová (cca. 1745 - 1775).

Hoci Katarína nepochádzala z dynastie Romanovcov, medzi jej predkami boli členovia dynastie Rurikovcov, ktorá vládla Rusku pred Romanovcami. Po svojom manželovi nastúpila ako cárovná na trón podľa vzoru cárovnej Kataríny I., ktorá nastúpila po svojom manželovi Petrovi Veľkom v roku 1725. Historici diskutujú o Kataríninom formálnom postavení, či už ako regentky alebo uzurpátorky, tolerovanej len počas neplnoletosti jej syna, veľkokniežaťa Pavla.

Vláda (1762 – 1796)

upraviť

Korunovácia (1762)

upraviť
 
Katarína II. na balkóne Zimného paláca 9. júla [starý štýl: 28. júna] 1762, v deň prevratu

Katarína bola korunovaná 22. septembra 1762 v chráme Nanebovzatia Panny Márie v Moskve.[22] Pri príležitosti jej korunovácie vznikol jeden z hlavných pokladov dynastie Romanovcov, ruská imperiálna koruna, ktorú navrhol švajčiarsko-francúzsky dvorný diamantový klenotník Jérémie Pauzié. Koruna, inšpirovaná byzantským dizajnom, bola vytvorená z dvoch polguľ, jednej zlatej a jednej striebornej, ktoré predstavovali Východorímsku a Západorímsku ríšu, rozdelené listovým vencom a upevnené nízkou obručou.[23]

Koruna obsahuje 75 perál a 4 936 indických diamantov tvoriacich vavrínové a dubové listy, symboly moci a sily, a je prevýšená 398,62-karátovým rubínovým spinelom, ktorý predtým patril cárovnej Alžbete, a diamantovým krížom. Koruna bola vyrobená za rekordné dva mesiace a vážila 2,3 kg.[23] Od roku 1762 bola imperiálna koruna korunovačnou korunou všetkých cárov Romanovcov až do zrušenia monarchie v roku 1917. Je jedným z hlavných pokladov dynastie Romanovcov a v súčasnosti je vystavená v Múzeu zbrojárstva v moskovskom Kremli.[24]

Zahraničné záležitosti

upraviť

Počas svojej vlády rozšírila Katarína hranice Ruskej ríše približne o 520 000 km², pričom pohltila Novorusko, Krym, severné Kaukazko, pravobrežnú Ukrajinu, Bielorusko, Litvu a Kurland na úkor najmä dvoch mocností - Osmanskej ríše a Poľsko-litovskej únie.[25]

Katarínin minister zahraničných vecí Nikita Panin (vo funkcii 1763-1781) mal od začiatku jej vlády značný vplyv. Panin, prezieravý štátnik, venoval veľa úsilia a miliónov rubľov na vytvorenie „Severnej dohody“ medzi Ruskom, Pruskom, Poľskom a Švédskom, aby čelil moci Bourbonsko-habsburskej ligy. Keď sa ukázalo, že jeho plán nemôže byť úspešný, upadol do nemilosti Kataríny a tá ho nahradila Ivanom Ostermanom (vo funkcii 1781 - 1797).[26]

Katarína v roku 1766 súhlasila s obchodnou zmluvou s Veľkou Britániou, ale nepristúpila k úplnému vojenskému spojenectvu. Hoci si uvedomovala výhody priateľstva s Britániou, obávala sa nárastu moci Británie po jej víťazstve v sedemročnej vojne, ktorá ohrozovala rovnováhu síl v Európe.[27]

Rusko-turecké vojny

upraviť

Peter Veľký sa počas azovských ťažení presadil na juhu, na okraji Čierneho mora. Katarína dokončila dobývanie juhu a po rusko-tureckej vojne v rokoch 1768 - 1774 sa Rusko stalo dominantnou mocnosťou na Balkáne. Rusko spôsobilo Osmanskej ríši jednu z najťažších porážok, aké kedy utrpela, vrátane bitky pri Çeşme (5. - 7. júla 1770) a bitky pri Kahule (21. júla 1770). Pri poslednom veľkom krymsko-nógajskom nájazde otrokov, ktorý v roku 1769 spustošil Ruskom držané územia na Ukrajine, bolo zajatých až 20 000 otrokov.[28][29]

Ruské víťazstvá zabezpečili prístup k Čiernemu moru a umožnili Kataríninej vláde pripojiť dnešnú južnú Ukrajinu, kde Rusi založili nové mestá Odesa, Nikolajev, Jekaterinoslav (doslova „Sláva Kataríny“) a Cherson. Zmluva z Küçük Kaynarca, podpísaná 10. júla 1774, dala Rusom územia v Azove, Kerči, Jenikale, Kinburne a malý pás pobrežia Čierneho mora medzi riekami Dneper a Bug. Zmluva tiež zrušila obmedzenia ruskej námornej a obchodnej dopravy v Azovskom mori, udelila Rusku postavenie ochrancu pravoslávnych kresťanov v Osmanskej ríši a Krym sa stal protektorátom Ruska.[30]

V roku 1770 ruská Štátna rada vyhlásila politiku v prospech prípadnej nezávislosti Krymu. Katarína vymenovala Şahina Giraya, krymsko-tatárskeho vodcu, za hlavu krymského štátu a udržiavateľa priateľských vzťahov s Ruskom. Obdobie jeho vlády sa ukázalo ako sklamanie po opakovanej snahe podporiť jeho režim vojenskou silou a peňažnou pomocou. Napokon Katarína v roku 1783 Krym anektovala. Palác Krymského chanátu prešiel do rúk Rusov. V roku 1787 Katarína uskutočnila na Kryme triumfálny sprievod, ktorý pomohol vyprovokovať ďalšiu rusko-tureckú vojnu.[30]

Osmani obnovili nepriateľstvo s Ruskom v rusko-tureckej vojne v rokoch 1787-1792. Táto vojna bola pre Osmanov ďalšou katastrofou, ktorá sa skončila Jassijským mierom (1792), ktorý legitimizoval ruské nároky na Krymský polostrov a priznal Rusku región Jedisan.

Rusko-perzská vojna

upraviť

V Georgievskej zmluve (1783) sa Rusko zaviazalo chrániť Gruzínsko pred akýmikoľvek novými nájazdmi a ďalšími politickými ambíciami svojich perzských suzerenitov. Katarína viedla novú vojnu proti Perzii v roku 1796 po tom, ako pod vedením nového kráľa Agha Muhammada Chána opäť vtrhli do Gruzínska a v roku 1795 tam nastolili vládu, pričom vyhnali novozriadené ruské posádky na Kaukaze. Konečným cieľom ruskej vlády však bolo zvrhnúť protiruského šacha (kráľa) a nahradiť ho jeho proruským nevlastným bratom Mortezom Qoli Chánom, ktorý prebehol na stranu Ruska.[31][32]

Všeobecne sa očakávalo, že 13-tisícovému ruskému zboru bude veliť skúsený generál Ivan Gudovič, ale cárovná poslúchla radu svojho milenca, kniežaťa Zubova, a velením poverila jeho mladšieho brata, grófa Valeriána Zubova. Ruské vojská vyrazili z Kizľaru v apríli 1796 a 10. mája zaútočili na kľúčovú pevnosť Derbent. Túto udalosť oslávil dvorný básnik Deržavin vo svojej slávnej óde; neskôr v inej slávnej básni trpko komentoval Zubovov neslávny návrat z výpravy.[33]

Do polovice júna 1796 Zubovove vojská ľahko obsadili väčšinu územia dnešného Azerbajdžanu vrátane troch hlavných miest - Baku, Šamachu a Gandžu. V novembri sa rozmiestnili na sútoku riek Araks a Kura a boli pripravené zaútočiť na pevninský Irán. V tomto mesiaci Katarína zomrela a jej syn a nástupca Pavol I., ktorému sa nepáčilo, že Zubovovci majú s armádou iné plány, nariadil vojskám ústup do Ruska. Tento zvrat vyvolal frustráciu a nepriateľstvo vplyvných Zubovov a ďalších dôstojníkov, ktorí sa zúčastnili na kampani; mnohí z nich mali byť medzi sprisahancami, ktorí o päť rokov neskôr zorganizovali Pavlovu vraždu.[34]

Vzťahy so západnou Európou

upraviť
 
Karikatúra Jamesa Gillraya z roku 1791, ktorá zobrazuje pokus o sprostredkovanie medzi Katarínou Veľkou (vpravo, s podporou Rakúska a Francúzska) a Osmanskou ríšou. William Pitt mladší je zobrazený v brnení na koni Juraja III.

Katarína túžila po uznaní ako osvietenská panovníčka. Odmietla holštajnsko-gottorpské vojvodstvo, ktoré malo prístavy na pobreží Atlantického oceánu, a upustila od toho, aby mala v Nemecku ruskú armádu. Namiesto toho bola pre Rusko priekopníčkou v úlohe, ktorú neskôr zohrávala Veľká Británia počas väčšiny 19. a začiatku 20. storočia ako medzinárodný sprostredkovateľ v sporoch, ktoré mohli viesť alebo viedli k vojne. Pôsobila ako sprostredkovateľ vo vojne o bavorské dedičstvo (1778 - 1779) medzi nemeckými štátmi Pruskom a Rakúskom. V roku 1780 založila Ligu ozbrojenej neutrality, ktorá mala chrániť neutrálnu námornú dopravu pred prehľadávaním britským kráľovským námorníctvom počas americkej revolučnej vojny.

V rokoch 1788 až 1790 viedlo Rusko vojnu proti Švédsku, ktorú podnietil Katarínin bratranec, švédsky kráľ Gustáv III., ktorý očakával premoženie ruských vojsk stále zapojených do vojny proti Osmanom a dúfal, že zasiahne priamo Petrohrad. Ruská Baltská flotila však preverila švédske kráľovské námorníctvo v nerozhodnej bitke pri Hoglande (júl 1788) a švédskej armáde sa nepodarilo postúpiť. Dánsko vyhlásilo Švédsku vojnu v roku 1788 (divadelná vojna). Po rozhodujúcej porážke ruskej flotily v bitke pri Svensksunde v roku 1790 strany podpísali Väräläský mier (14. augusta 1790), ktorou sa vrátili všetky dobyté územia ich príslušným vlastníkom a potvrdila sa zmluva z Åbo. Rusko malo prestať zasahovať do vnútorných záležitostí Švédska. Gustávovi III. boli vyplatené veľké sumy a mier trval 20 rokov aj napriek zavraždeniu Gustáva III. v roku 1792.[35]

Rozdelenie Poľsko-litovskej únie

upraviť
 
Rozdelenie Poľska Ruskom, Pruskom a Rakúskom v rokoch 1772, 1793 a 1795

V roku 1764 dosadila Katarína na poľský trón Stanislava Augusta Poniatowského, svojho bývalého milenca. Hoci myšlienka rozdelenia Poľska pochádzala od pruského kráľa Fridricha II., Katarína sa v 90. rokoch 18. storočia podieľala na jej realizácii. V roku 1768 sa formálne stala ochrankyňou politických práv disidentov a roľníkov Poľsko-litovskej únie, čo vyvolalo protiruské povstanie v Poľsku, Barskú konfederáciu (1768 - 1772), ktorú podporovalo Francúzsko. Po porážke povstalcov, ich francúzskych a európskych dobrovoľníkov a spojeneckej Osmanskej ríše zaviedla v Rzeczpospolite systém vlády plne kontrolovaný Ruskou ríšou prostredníctvom Stálej rady pod dohľadom jej veľvyslancov a vyslancov.

V obave, že májová poľská ústava (1791) by mohla viesť k obnoveniu moci Poľsko-litovskej únie a rastúce demokratické hnutia vo vnútri únie by sa mohli stať hrozbou pre európske monarchie, sa Katarína rozhodla upustiť od plánovanej intervencie vo Francúzsku a namiesto toho zasiahnuť v Poľsku. Poskytla podporu poľskej protireformnej skupine známej ako Targowická konfederácia. Po porážke poľských lojalistických síl v poľsko-ruskej vojne v roku 1792 a v Kościuszkovom povstaní (1794) Rusko dokončilo delenie Poľska a rozdelilo si s Pruskom a Rakúskom celé zostávajúce územie Rzeczpospolity (1795).

Vzťahy s Čínou

upraviť

Čínsky cisár Čchien-lung presadzoval expanzívnu politiku v Strednej Ázii a považoval Ruské impérium za potenciálneho rivala, čo viedlo k zložitým a nepriateľským vzťahom medzi Pekingom a Petrohradom.[36] V roku 1762 jednostranne zrušil Kjachtskú zmluvu, ktorá upravovala karavánový obchod medzi oboma ríšami.[37] Ďalším zdrojom napätia bola vlna džungarských mongolských utečencov z ríše Čching, ktorí sa uchýlili k Rusom.

Genocída Džungarov, ktorú spáchala Čchingská ríša, viedla mnohých Džungarov k hľadaniu útočiska v Ruskej ríši a bola tiež jedným z dôvodov zrušenia Kjachtskej zmluvy. Katarína vnímala, že cisár Čchien-lung je nepríjemný a arogantný sused, a raz povedala: „Nezomriem, kým nevyženiem Turkov z Európy, nepotlačím pýchu Číny a nezavediem obchod s Indiou“.[38] V liste barónovi de Grimmovi z roku 1790 napísanom vo francúzštine nazvala cisára Qianlonga „mon voisin chinois aux petits yeux“ („môj čínsky sused s malými očami“).[36]

Vzťahy s Japonskom

upraviť

Na Ďalekom východe sa Rusi začali venovať lovu kožušín na Kamčatke a Kurilských ostrovoch. To podnietilo ruský záujem o otvorenie obchodu s Japonskom na juhu v oblasti zásobovania a potravín. V roku 1783 búrky vyhnali japonského námorného kapitána Daikokuya Kōdayū na Aleutské ostrovy, v tej dobe ruské územie. Ruské miestne úrady pomohli jeho výprave a ruská vláda sa rozhodla využiť ho ako obchodného vyslanca. Dňa 28. júna 1791 Katarína udelila Daikokuyovi audienciu v Carskojem Sele. Následne v roku 1792 ruská vláda vyslala do Japonska obchodnú misiu, ktorú viedol Adam Laxman. Šogunát Tokugawa misiu prijal, ale rokovania zlyhali.[39]

Zhodnotenie zahraničnej politiky

upraviť

Mikuláš I., jej vnuk, hodnotil zahraničnú politiku Kataríny Veľkej ako nečestnú. Kataríne sa nepodarilo dosiahnuť žiadny z pôvodných cieľov, ktoré si stanovila. Jej zahraničnej politike chýbala dlhodobá stratégia a od začiatku sa vyznačovala sériou chýb. Stratila veľké územia ruského protektorátu Spoločenstvo Poľska a Litvy a prenechala jeho územia Prusku a Rakúsku. Spoločenstvo sa stalo ruským protektorátom od čias vlády Petra I., ktorý však nezasiahol do problému politických slobôd disidentov presadzujúcich len svoje náboženské slobody. Katarína síce urobila z Ruska svetovú veľmoc, a to nielen európsku, ale s celkom inou povesťou, než akú pôvodne plánovala ako čestnú politiku. Globálny obchod s ruskými prírodnými zdrojmi a ruským obilím vyvolal v Rusku hladomory, hlad a strach z hladomoru. Jej dynastia kvôli tomu prišla o moc a o vojnu s Rakúskom a Nemeckom, ktorá bola bez jej zahraničnej politiky nemožná.

Ekonomika a financie

upraviť
 
Päťkopecová minca s monogramom Kataríny Veľkej a cisárskym erbom z roku 1791

Ruský hospodársky rozvoj bol hlboko pod úrovňou západnej Európy. Historik François Cruzet píše, že Rusko za vlády Kataríny:

nemalo ani slobodné roľníctvo, ani významnú strednú vrstvu, ani právne normy priaznivé pre súkromné podnikanie. Napriek tomu sa začal rozvíjať priemysel, najmä textilný v okolí Moskvy a železiarsky na Urale, pričom pracovnú silu tvorili najmä nevoľníci, ktorí boli viazaní na roboty.[40]

 
Rubeľ Kataríny II., 1764

Katarína zaviedla rozsiahly systém štátnej regulácie činnosti obchodníkov. Bol neúspešný, pretože zužoval a dusil podnikanie a neodmeňoval hospodársky rozvoj. Väčší úspech dosiahla, keď výrazne podporovala migráciu volžských Nemcov, poľnohospodárov z Nemecka, ktorí sa usadili najmä v oblasti údolia rieky Volgy. Tí skutočne pomohli modernizovať odvetvie, ktoré úplne ovládlo ruské hospodárstvo. Zaviedli mnohé inovácie týkajúce sa produkcie pšenice a mletia múky, pestovania tabaku, chovu oviec a drobnej výroby.

V roku 1768 dostala Asignačná banka za úlohu emitovať prvé štátne papierové peniaze. Otvorila sa v Petrohrade a Moskve v roku 1769. Neskôr vzniklo niekoľko pobočiek banky v ďalších mestách, tzv. vládnych mestách. Papierové bankovky sa vydávali po zaplatení podobných súm v medených peniazoch, ktoré sa po predložení týchto bankoviek aj vracali. Vznik týchto asignačných rubľov bol nevyhnutný v dôsledku veľkých vládnych výdavkov na vojenské potreby, ktoré viedli k nedostatku striebra v štátnej pokladnici (transakcie, najmä v zahraničnom obchode, sa uskutočňovali takmer výlučne v strieborných a zlatých minciach). Asignačné ruble obiehali na rovnakej úrovni ako strieborný rubeľ; prebiehala trhová výmena týchto dvoch mien. Tieto bankovky sa používali až do roku 1849.

Katarína venovala veľkú pozornosť finančnej reforme a vo veľkej miere sa spoliehala na rady kniežaťa A. A. Viazemského. Zistila, že čiastkové reformy fungujú zle, pretože neexistoval celkový pohľad na komplexný štátny rozpočet. Peniaze boli potrebné na vojny a vyžiadali si zlikvidovanie starých finančných inštitúcií. Kľúčovou zásadou bola zodpovednosť vymedzená funkciou. Zaviedol ju základný zákon zo 7. novembra 1775. Vaizemského úrad pre štátne príjmy prevzal centralizovanú kontrolu a v roku 1781 vláda disponovala prvým približným štátnym rozpočtom.

Verejné zdravie

upraviť

Katarína považovala verejné zdravie za svoju prioritu. Využila myšlienky sociálnej teórie nemeckého kameralizmu a francúzskej fyziokratickej teórie, ako aj ruské precedensy a experimenty, ako napríklad domovy pre nájdených. V roku 1763 otvorila Pavlovskú nemocnicu. Nariadila, aby vláda zbierala a zverejňovala štatistiky o životných podmienkach. V roku 1762 vyzvala armádu, aby zlepšila svoje zdravotnícke služby. Zriadila centralizovanú zdravotnícku správu, ktorej úlohou bolo iniciovať razantnú zdravotnú politiku. Katarína sa rozhodla nechať sa zaočkovať proti kiahňam anglickým lekárom Thomasom Dimsdaleom. Hoci sa to v tom čase považovalo za kontroverznú metódu, dokázala to. Neskôr sa dal zaočkovať aj jej syn Pavol.[41]

Katarína sa potom usilovala o očkovanie v celej svojej ríši a vyhlásila: „Mojím cieľom bolo svojím príkladom zachrániť pred smrťou množstvo mojich poddaných, ktorí nepoznajúc hodnotu tejto techniky a majúc z nej strach, zostali v nebezpečenstve“.[41] Do roku 1800 bolo v Ruskej ríši vykonaných približne 2 milióny očkovaní (takmer 6 % obyvateľstva). Historici považujú jej úsilie za úspešné.[42]

Poddaní

upraviť

Podľa súpisu z rokov 1754 až 1762 vlastnila Katarína 500 000 poddaných. Ďalších 2,8 milióna patrilo ruskému štátu.[43]

Práva a podmienky

upraviť
 
Trest s knutou

V čase Kataríninej vlády vlastnila šľachta poddaných, ktorí boli viazaní na pôdu, ktorú obrábali. Deti nevoľníkov sa rodili do poddanstva a pracovali na tej istej pôde ako ich rodičia. Aj pred vládou Kataríny mali nevoľníci veľmi obmedzené práva, ale neboli priamo otrokmi. Hoci im štát technicky nedovoľoval vlastniť majetok, niektorí nevoľníci dokázali nahromadiť dostatok majetku, aby si mohli zaplatiť za slobodu.[44] Chápanie práva v cárskom Rusku všetkými vrstvami spoločnosti bolo často slabé, zmätočné alebo neexistujúce, najmä v provinciách, kde žila väčšina nevoľníkov. Preto boli niektorí nevoľníci schopní robiť také veci, ako napríklad hromadiť bohatstvo. Aby sa ľudia stali nevoľníkmi, odovzdali svoje slobody zemepánovi výmenou za jeho ochranu a podporu v ťažkých časoch. Okrem toho dostali pôdu na obrábanie, ale z úrody sa im odvádzala určitá percentuálna daň, ktorú odovzdávali svojim zemepánom. Toto boli výsady, na ktoré mal poddaný nárok a ktoré boli šľachtici povinní vykonávať. Toto všetko platilo pred Kataríninou vládou a tento systém zdedila.

Katarína iniciovala niektoré zmeny v poddanstve. Ak šľachtic nedodržal svoju časť dohody, poddaní mohli proti nemu podať sťažnosť prostredníctvom príslušných právnych postupov.[45] Katarína im dala toto nové právo, ale výmenou za to sa už nemohli obrátiť priamo na ňu. Urobila to preto, lebo nechcela, aby ju sedliaci obťažovali, ale nechcela im dať dôvod na vzburu. Týmto aktom dala poddaným legitímne byrokratické postavenie, ktoré im predtým chýbalo.[46] Niektorí poddaní dokázali svoje nové postavenie využiť vo svoj prospech. Poddaní mohli napríklad požiadať o prepustenie, ak boli v nezákonnom vlastníctve, a nešľachtici nesmeli vlastniť poddaných.[47] Niektorí nevoľníci požiadali o slobodu a boli úspešní. Okrem toho niektorí miestodržitelia vypočuli sťažnosti poddaných a potrestali šľachticov, čo však v žiadnom prípade nebolo pravidlom.

Okrem toho boli práva poddaného veľmi obmedzené. Statkár mohol svojich poddaných trestať podľa vlastného uváženia a za vlády Kataríny Veľkej získal možnosť odsúdiť poddaných na ťažké práce na Sibíri, čo bol trest zvyčajne vyhradený pre odsúdených zločincov.[48] Jediné, čo šľachtic nemohol urobiť svojim poddaným, bolo ich zabiť. Život poddaného patril štátu. V minulosti, keď poddaní čelili problémom, ktoré nedokázali vyriešiť vlastnými silami (napríklad zneužívanie pánov), často sa obracali na samovládcu a robili tak aj počas Kataríninej vlády, ale tá podpísala zákony, ktoré to zakazovali. Hoci nechcela komunikovať priamo s poddanými, vytvorila niektoré opatrenia na zlepšenie ich podmienok ako triedy a zníženie veľkosti inštitúcie poddanstva. Prijala napríklad opatrenia na obmedzenie počtu nových nevoľníkov; odstránila mnohé spôsoby, ako sa ľudia mohli stať nevoľníkmi, čo vyvrcholilo manifestom zo 17. marca 1775, ktorý zakazoval, aby sa nevoľník, ktorý bol raz oslobodený, stal znovu nevoľníkom.[49]

Zatiaľ čo väčšina nevoľníkov boli poľnohospodári viazaní na pôdu, šľachtic mohol nechať svojich nevoľníkov poslať, aby sa vyučili remeslu alebo sa vzdelávali v škole, ako aj ich zamestnať v podnikoch, ktoré vyplácali mzdu.[50] To sa stávalo častejšie počas Kataríninej vlády vďaka novým školám, ktoré zriadila. Iba takýmto spôsobom - okrem odvodu do armády - mohol poddaný opustiť hospodárstvo, za ktoré bol zodpovedný, čo sa však využívalo na predaj poddaných ľuďom, ktorí ich nemohli legálne vlastniť z dôvodu neprítomnosti šľachty v zahraničí.

Postoje ku Kataríne

upraviť
 
Zajatí ruskí úradníci a aristokrati súdení Pugačovom

Vzťah poddaných k samovládcovi bol v minulosti pozitívny.[51] Ak však bola politika cárovnej príliš extrémna alebo sa príliš znepáčila, nepovažovali ju za pravú cárovnú. V týchto prípadoch bolo potrebné nahradiť túto „falošnú“ cárovnú „pravou“ cárovnou, nech už ňou bol ktokoľvek. Keďže poddaní nemali žiadnu politickú moc, na vyjadrenie svojho posolstva organizovali vzbury. Zvyčajne však, ak sa nevoľníkom nepáčila politika cárovnej, považovali šľachticov za skorumpovaných a zlých, čo bránilo ľudu Ruska komunikovať s dobre mienenou cárovnou a nesprávne interpretovať jej nariadenia. Avšak už pri nástupe Kataríny boli voči nej podozrievaví, pretože zrušila zákon Petra III. ktorý v podstate oslobodil poddaných patriacich pravoslávnej cirkvi. Prirodzene, poddaným sa nepáčilo, keď sa im Katarína pokúsila vziať právo podávať žiadosti, pretože mali pocit, že prerušila ich spojenie so samovládkyňou a ich moc obrátiť sa na ňu. Ďaleko od hlavného mesta boli zmätení okolnosťami jej nástupu na trón.[52]

Roľníci boli nespokojní aj kvôli mnohým ďalším faktorom vrátane neúrody a epidémií, najmä veľkej epidémie v roku 1771. Šľachta zavádzala prísnejšiu vládu ako kedykoľvek predtým, zmenšovala pôdu každého poddaného a približne od roku 1767 ešte viac obmedzovala jeho slobody. Ich nespokojnosť viedla k rozsiahlym výbuchom násilia a nepokojom počas Pugačevovho povstania v roku 1774. Poddaní pravdepodobne nasledovali niekoho, kto sa vydával za skutočnú cárovnú, pretože cítili nespojitosť s Katarínou a jej politikou posilňujúcou šľachtu, ale nebolo to prvýkrát, čo nasledovali pretendenta počas Kataríninej vlády.

Pugačov si vymýšľal príbehy o sebe, že sa správa tak, ako by sa mal správať skutočný cár, pomáha obyčajným ľuďom, vypočuje ich problémy, modlí sa za nich a celkovo pôsobí sväto, čo pomohlo zhromaždiť roľníkov a poddaných s ich veľmi konzervatívnymi hodnotami na svoju stranu. S ohľadom na túto nespokojnosť Katarína vládla 10 rokov, kým hnev poddaných prerástol do povstania, ktoré bolo také rozsiahle ako Pugačevovo. Povstanie nakoniec zlyhalo a v skutočnosti sa obrátilo proti nim, keďže Katarína bola po násilnom povstaní od myšlienky oslobodenia nevoľníkov vzdialená. Za Kataríninej vlády boli poddaní napriek jej osvietenským ideálom vo všeobecnosti nešťastní a nespokojní.

Cárovná a jej milenci

upraviť

Ako „ovdovená“ panovníčka nemala Katarína núdzu o ctiteľov. V tomto ohľade bola celkom bez škrupúľ a nenamáhala sa niečo predstierať. Dvor si postupne zvykol na jej početné milostné dobrodružstvá. Cárovniným favoritom boli udeľované funkcie generálneho adjutanta s platom 10-tisíc rubľov mesačne. V tejto funkcii sa vystriedalo celkom 21 mužov, väčšinou mladých dôstojníkov priemerných kvalít. Menili sa pomerne rýchlo a cárovná bola natoľko prezieravá, že im nedovolila zasahovať do vlády.

Existovali však dve výnimky. Tou prvou bol gardový dôstojník Grigorij Grigorievič Orlov, jeden z hlavných iniciátorov prevratu v roku 1762. Favoritom cárovnej a jej blízkym radcom sa stal bezprostredne potom a zostal ním desať rokov. Cárovná ho hýčkala prepychovými darmi (nechala mu napríklad vystavať honosný zámok v Gatčine), ale nehodlala splniť jeho najväčšie prianie, to znamená vydať sa za neho. Postavenie Grigorija Orlova a jeho brata Alexeja totiž vzbudzovalo obrovskú žiarlivosť v garde, ktorá dokonca vraj pomýšľala na vraždu. Cárovná si však dobre uvedomovala, že sa nemôže bez gardy obísť, pretože to boli práve gardoví dôstojníci, kto rozhodoval pri všetkých palácových prevratoch 18. storočia. Napriek tomu dokázala zaistiť svojmu milencovi skvelé postavenie pri dvore, a to aj potom, čo ho v roku 1772 vystriedal vo funkcii generálneho adjutanta jeden z oných bezvýznamných dôstojníkov, Alexej Vasilčikov.

Vasilčikov však nebol favoritom cárovnej príliš dlho. Roku 1774 ju požiadal o udelenie funkcie adjutanta ďalší hrdina dámskej revolúcie, ktorý sa preslávil v prvej rusko-tureckej vojne, Grigorij Alexandrovič Poťomkin. Poťomkin rozhodne nebol pekný muž, mal krivé nohy, o jedno oko prišiel v ruvačke s dôstojníkmi, na druhé škúlil – zato bol schopný, rozumný a priamo hýril fantastickými plánmi. Ani s ním nežila cárovná príliš dlho, aj keď sa špekuluje o ich tajnom sobáši. Omnoho dôležitejší ako osobný vzťah Poťomkina a cárovnej bola totiž spolupráca, pri ktorej sa ich odlišné povahy znamenite dopĺňali. Poťomkin vraj dával Kataríninmu triezvemu uvažovaniu rozlet, zatiaľ čo jej pragmatickosť približovala Poťomkinove nápady realite. Táto spolupráca pretrvala veľa rokov potom, čo sa ako partneri už dávno rozišli, prakticky až do Poťomkinovej smrti v roku 1791.

Poznámky

upraviť
  1. ↑ rusky: Екатерина Алексеевна, tr. Jekaterina Aleksejevna
  2. ↑ Dátum v starom štýle: 21. apríl 1729 - 6. november 1796.
  3. ↑ "Despota" nie je v tomto kontexte hanlivý výraz.

Referencie

upraviť
  1. ↑ HISTORISCHE COMMISSION BEI DER KÖNIGL. AKADEMIE DER WISSENSCHAFTEN. Christian August, Fürst zu Anhalt-Zerbst. München/Leipzig : Duncker & Humblot, 1876. (1..) Dostupné online. S. 157.
  2. ↑ a b STREETER, Michael. Catherine the Great. [s.l.] : Haus Publishing, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-905791-06-4. S. 3. (po anglicky)
  3. ↑ CRONHOLM, Neander Nicolas. A history of Sweden from the earliest times to the present day. [s.l.] : Chicago, New York [etc.] The author, 1902. Dostupné online.
  4. ↑ ROUNDING, Virginia. Catherine the Great : love, sex and power. [s.l.] : London : Hutchinson, 2006. Dostupné online. ISBN 978-0-09-179992-2. S. 7-8.
  5. ↑ ROUNDING, Virginia. Catherine the Great : love, sex and power. [s.l.] : London : Hutchinson, 2006. Dostupné online. ISBN 978-0-09-179992-2. S. 10.
  6. ↑ STREETER, Michael. Catherine the Great. [s.l.] : Haus Publishing, 2007. Dostupné online. ISBN 978-1-905791-06-4. S. 4-6. (po anglicky)
  7. ↑ L'Allemagne dynastique. Les quinze familles qui ont fait l'Empire. par HUBERTY (Michel), GIRAUD (Alain), MAGDELAINE (F. & B.): (1976) | Librairie Le Trait d'Union sarl. [online]. www.abebooks.fr, [cit. 2024-06-06]. Dostupné online. (po francúzsky)
  8. ↑ Vol. 4, No. 1, Jan., 1969 of The Journal of Library History (1966-1972) on JSTOR [online]. www.jstor.org, [cit. 2024-06-06]. Dostupné online. (po anglicky)
  9. ↑ Vol. 4, No. 1, Jan., 1969 of The Journal of Library History (1966-1972) on JSTOR [online]. www.jstor.org, [cit. 2024-06-06]. Dostupné online. (po anglicky)
  10. ↑ ROUNDING, Virginia. Catherine the Great : love, sex and power. [s.l.] : London : Hutchinson, 2006. Dostupné online. ISBN 978-0-09-179992-2. S. 87-88.
  11. ↑ FARQUHAR, Michael. A treasury of royal scandals : the shocking true stories of history's wickedest, weirdest, most wanton kings, queens, tsars, popes, and emperors. [s.l.] : New York, N.Y. : Penguin Books, 2001. Dostupné online. ISBN 978-0-14-028024-1.
  12. ↑ О происхождении Павла I [online]. history-gatchina.ru, [cit. 2024-06-06]. Dostupné online.
  13. ↑ ALEXANDER, John T.. Catherine the Great : life and legend. [s.l.] : New York : Oxford University Press, 1989. Dostupné online. ISBN 978-0-19-505236-7. S. 400-403.
  14. ↑ ALEXANDER, John T.. Catherine the Great : life and legend. [s.l.] : New York : Oxford University Press, 1989. Dostupné online. ISBN 978-0-19-505236-7. S. 51-54.
  15. ↑ SERGEANT, Philip W.. The Courtships Of Catherine The Great. [s.l.] : Literary Licensing, LLC, 2014-03-29. Dostupné online. ISBN 978-1-4941-4155-4. S. 34, 62. (English)
  16. ↑ ROUNDING, Virginia. Catherine the Great : love, sex and power. [s.l.] : London : Hutchinson, 2006. Dostupné online. ISBN 978-0-09-179992-2. S. 92.
  17. ↑ CLEMENTS, Barbara Evans. A History of Women in Russia: From Earliest Times to the Present. [s.l.] : Indiana University Press, 2012-06-29. Google-Books-ID: xa2yCC2apZAC. Dostupné online. ISBN 978-0-253-00104-7. (po anglicky)
  18. ↑ Catherine The Great: Biography [online]. Sky HISTORY TV channel, [cit. 2024-06-06]. Dostupné online. (po anglicky)
  19. ↑ ALEXANDER, John T.. Catherine the Great : life and legend. [s.l.] : New York : Oxford University Press, 1989. Dostupné online. ISBN 978-0-19-505236-7.
  20. ↑ ERICKSON, Carolly. Great Catherine. [s.l.] : New York : Crown Publishers, 1994. Dostupné online. ISBN 978-0-517-59091-1.
  21. ↑ MASSIE, Robert K.. Catherine the Great: Portrait of a Woman. [s.l.] : Random House, 2011. Google-Books-ID: DRbSvCNg6EQC. Dostupné online. ISBN 978-0-679-45672-8. S. 274-275. (po anglicky)
  22. ↑ [Описание коронации, миропомазания и причащения императрицы Екатерины II-й] // Русская старина, 1893. – Т. 80. - № 12. – С. 487-496. – В ст.: Труворов А. Коронация императрицы Екатерины Второй. – Сетевая версия – М. Вознесенский 2006. [online]. mikv1.narod.ru, [cit. 2024-06-06]. Dostupné online.
  23. ↑ a b The Russian Crown Jewels [online]. web.archive.org, 2014-06-27, [cit. 2024-06-06]. Dostupné online. Archivované 2014-06-27 z originálu.
  24. ↑ Diamond Fund Treasures. [online]. web.archive.org, 2007-07-26, [cit. 2024-06-06]. Dostupné online. Archivované 2007-07-26 z originálu.
  25. ↑ PARES, Bernard. A History of Russia. [s.l.] : A.A. Knopf, 1944. Google-Books-ID: OupAAAAAYAAJ. Dostupné online. S. 298-320. (po anglicky)
  26. ↑ BUGROV, K. D.; ДМИТРИЕВИЧ, Бугров Константин. Nikita Panin and Catherine II: Conceptual aspect of political relations. RUDN Journal of Russian History, 2010-12-15, roč. 0, čís. 4, s. 38–52. Dostupné online [cit. 2024-06-06]. ISSN 2312-8690. (po rusky)
  27. ↑ N. A. M. RODGER. The command of the ocean. [s.l.] : W.W. Norton, 2005. Dostupné online. ISBN 978-0-393-06050-8.
  28. ↑ KIZILOV, Mikhail. Slave Trade in the Early Modern Crimea From the Perspective of Christian, Muslim, and Jewish Sources. Journal of Early Modern History, 2007, roč. 11, čís. 1-2, s. 1. Dostupné online [cit. 2024-06-06]. ISSN 1385-3783.
  29. ↑ ANDERSON, Matthew Smith. The Eastern Question, 1774-1923: A Study in International Relations. [s.l.] : Macmillan, 1966. Google-Books-ID: PsdsAAAAIAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-333-03781-2. S. 1-27. (po anglicky)
  30. ↑ a b FISHER, Alan W.. Şahin Girey, the Reformer Khan, and the Russian Annexation of the Crimea. Jahrbücher für Geschichte Osteuropas, 1967, roč. 15, čís. 3, s. 341–364. Dostupné online [cit. 2024-06-06]. ISSN 0021-4019.
  31. ↑ CRONIN, Stephanie. Iranian-Russian Encounters: Empires and Revolutions Since 1800. [s.l.] : Routledge, 2013. Google-Books-ID: VCTipPJdKBwC. Dostupné online. ISBN 978-0-415-62433-6. (po anglicky)
  32. ↑ MIKABERIDZE, Alexander. Conflict and Conquest in the Islamic World: A Historical Encyclopedia [2 volumes]: A Historical Encyclopedia. [s.l.] : ABC-CLIO, 2011-07-22. Google-Books-ID: jBBYD2J2oE4C. Dostupné online. ISBN 978-1-59884-337-8. S. 763. (po anglicky)
  33. ↑ ALEXANDER, John T.. Catherine the Great : life and legend. [s.l.] : New York : Oxford University Press, 1989. Dostupné online. ISBN 978-0-19-505236-7. S. 321.
  34. ↑ Imperial Policies and Perspectives towards Georgia, 1760–1819. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online. DOI:10.1057/9781403932785 (po anglicky)
  35. ↑ OAKLEY, Stewart P.. War and Peace in the Baltic, 1560-1790. [s.l.] : Routledge, 1992. Google-Books-ID: wPXEp45wAeQC. Dostupné online. ISBN 978-0-415-02472-3. (po anglicky)
  36. ↑ a b China and Japan in the Russian Imagination, 1685-1922: To the Ends of the Orient [online]. Routledge & CRC Press, [cit. 2024-06-06]. S. 55. Dostupné online. (po anglicky)
  37. ↑ China and Japan in the Russian Imagination, 1685-1922: To the Ends of the Orient [online]. Routledge & CRC Press, [cit. 2024-06-06]. S. 55-56. Dostupné online. (po anglicky)
  38. ↑ China and Japan in the Russian Imagination, 1685-1922: To the Ends of the Orient [online]. Routledge & CRC Press, [cit. 2024-06-06]. S. 56. Dostupné online. (po anglicky)
  39. ↑ read.dukeupress.edu, [cit. 2024-06-06]. Dostupné online.
  40. ↑ CROUZET, François. A History of the European Economy, 1000-2000: 1000 - 2000. [s.l.] : University of Virginia Press, 2001. Google-Books-ID: NiVWqSTea8oC. Dostupné online. ISBN 978-0-8139-2190-7. (po anglicky)
  41. ↑ a b GRIFFITHS, John. Doctor Thomas Dimsdale, and Smallpox in Russia. Bristol Medico-Chirurgical Journal, 1984-01, roč. 99, čís. 1, s. 14–16. PMID: 6367898 PMCID: PMC5077001. Dostupné online [cit. 2024-06-06]. ISSN 0308-6356.
  42. ↑ academic.oup.com, [cit. 2024-06-06]. Dostupné online.
  43. ↑ MASSIE, Robert K.. Catherine the Great: Portrait of a Woman. [s.l.] : Random House, 2011. Google-Books-ID: DRbSvCNg6EQC. Dostupné online. ISBN 978-0-679-45672-8. S. 302. (po anglicky)
  44. ↑ WIRTSCHAFTER, Elise Kimerling. Legal Identity and the Possession of Serfs in Imperial Russia. The Journal of Modern History, 1998-09, roč. 70, čís. 3, s. 564. Dostupné online [cit. 2024-06-06]. ISSN 0022-2801. DOI: 10.1086/235117. (po anglicky)
  45. ↑ DE MADARIAGA, Isabel. Catherine II and the Serfs: A Reconsideration of Some Problems. The Slavonic and East European Review, 1974, roč. 52, čís. 126, s. 34–62. Dostupné online [cit. 2024-06-06]. ISSN 0037-6795.
  46. ↑ WIRTSCHAFTER, Elise Kimerling. Legal Identity and the Possession of Serfs in Imperial Russia. The Journal of Modern History, 1998-09, roč. 70, čís. 3, s. 563-564. Dostupné online [cit. 2024-06-06]. ISSN 0022-2801. DOI: 10.1086/235117. (po anglicky)
  47. ↑ WIRTSCHAFTER, Elise Kimerling. Legal Identity and the Possession of Serfs in Imperial Russia. The Journal of Modern History, 1998-09, roč. 70, čís. 3, s. 565-567. Dostupné online [cit. 2024-06-06]. ISSN 0022-2801. DOI: 10.1086/235117. (po anglicky)
  48. ↑ DE MADARIAGA, Isabel. Catherine II and the Serfs: A Reconsideration of Some Problems. The Slavonic and East European Review, 1974, roč. 52, čís. 126, s. 42-46. Dostupné online [cit. 2024-06-06]. ISSN 0037-6795.
  49. ↑ DE MADARIAGA, Isabel. Catherine II and the Serfs: A Reconsideration of Some Problems. The Slavonic and East European Review, 1974, roč. 52, čís. 126, s. 35. Dostupné online [cit. 2024-06-06]. ISSN 0037-6795.
  50. ↑ WIRTSCHAFTER, Elise Kimerling. Legal Identity and the Possession of Serfs in Imperial Russia. The Journal of Modern History, 1998-09, roč. 70, čís. 3, s. 567. Dostupné online [cit. 2024-06-06]. ISSN 0022-2801. DOI: 10.1086/235117. (po anglicky)
  51. ↑ FIELD, Daniel. Rebels in the Name of the Tsar. [s.l.] : Houghton Mifflin, 1976. Google-Books-ID: yNhoAAAAMAAJ. Dostupné online. ISBN 978-0-395-21986-7. (po anglicky)
  52. ↑ MADARIAGA, Isabel de. Russia in the age of Catherine the Great. [s.l.] : New Haven : Yale University Press, 1981. Dostupné online. ISBN 978-0-300-02515-6. S. 239-255.

Pozri aj

upraviť

Iné projekty

upraviť


Katarína II.
Rusko
Vladárske tituly
Predchodca
Peter III. 		imperátorka
1762 – 1796 		Nástupca
Pavol I.

Zdroj

upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Catherine the Great na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Katarína_II._(Rusko)&oldid=7883224“