Wikipédia

Ornát

Ornát alebo kasula je liturgické rúcho kňaza a biskupa používané počas omše v rímskokatolíckej cirkvi, anglikánskej cirkvi, starokatolíckej cirkvi a jeho používanie sa zachovalo aj v niektorých luteránskych cirkvách (napr. v Škandinávii alebo na Pobaltí). Farba ornátu sa riadi liturgickými predpismi.

Rímsky pápež František s americkým biskupom v zelených ornátoch
Czeslaw Kozon, rímskokatolícky biskup Kodane pri pontifikálnej slávnostnej omši v rímskom ornáte s pontifikálnou dalmatikou

Vo východných pravoslávnych cirkvách a vo východných katolíckych cirkvách je ekvivalentným rúchom felón – phelónion.

Použitie

upraviť

V rímskokatolíckej cirkvi je ornát podľa súčasných liturgických predpisov vlastným rúchom kňaza alebo biskupa pri omši a obradoch s ňou priamo spojených. Oblieka sa vždy na albu a štólu.[1] Biskup si pri slávnostných príležitostiach oblieka pod ornát aj dalmatiku, ktorá môže byť v liturgickej farbe dňa alebo biela. Náprsný kríž si biskup oblieka pod ornát alebo, ak sa používa, pod dalmatiku.[2] Ak je pri koncelebrácii nedostatok ornátov, môžu si koncelebrujúci kňazi obliecť albu so štólou bez ornátu, ináč sú ale povinní mať aj oni ornát.[3]

Pri slávení svätej omše podľa mimoriadnej formy rímskeho obradu (tzv. tridentská omša) sú pravidlá v podstate totožné, ale použitie ornátu je viac rezervované na použitie počas svätej omše a ak omši predchádza alebo nasleduje iný obrad, kňaz si musí medzi jednotlivými obradmi prezliecť rúcho (najčastejšie zmeniť pluviál za ornát a naopak).[4] Pri tejto forme omše je na mnohých miestach zvykom, že si kňaz na kázeň odstráni manipul alebo aj ornát, keďže sa kázeň pred druhým vatikánskym koncilom nepovažovala za súčasť omše.[5]

Ak sa slávi slávnostná omša počas dní s kajúcnym rázom podľa obradov spred roku 1960 (podľa súčasnej regulácie je to povolené pre niektoré komunity napr. pre obrady svätého týždňa spred roku 1955[6]), diakon a subdiakon si tiež oblečú ornát, ale vpredu zvinutý dohora (planeta plicata), ktorý diakon počas istých častí omše zvinie do formy širokej štóly (stola latior).[7]

Forma

upraviť

Existuje viacero strihov ornátov:

  • kónický – imituje pôvodnú formu ornátu;
  • (novo)gotický – imituje stredoveké, mierne skrátené formy ornátu;
  • barokový/rímsky – zredukovaná forma ornátu vyvinuvšia sa v 16./17. storočí;

V rímskokatolíckej cirkvi bol až do liturgickej reformy po druhom vatikánskom koncile materiál ornátu presne určený predpismi – atlas, hodváb, popelín a zamat boli povolené, zatiaľ čo vlna, bavlna a ľan boli zakázané.[8] V súčasnosti sú povolené aj ďalšie prírodné a umelé tkanivá „zodpovedajúce dôstojnosti obradu a osoby“. Krása a vznešenosť nemá vyplývať z prezdobenia ornátu, lež z látky a strihu.[9]

Farby ornátu

upraviť
Bližšie informácie v hlavnom článku: Liturgická farba

Farba ornátu sa vo všeobecnosti riadi schémou liturgických farieb. Na väčšie slávnosti sa však povoľuje používať sviatočné alebo vzácnejšie rúcha, ktoré nemusia byť vo farbe dňa.[10]

História

upraviť

Pôvodne sa ornát vyvinul z rímskeho odevu používaného všetkými vrstvami, ktorý v 3. storočí nadobudol sviatočný charakter.[11] V prvých storočiach boli teda bohoslužobné rúcha totožné s tými civilnými, ale pre posvätné obrady si klerici vyčleňovali lepšie rúcha, z čoho postupne vzišlo rozlišovanie medzi liturgickým a civilným odevom.[12] Pôvodne ho používali klerici všetkých svätení, ale pre diakonov bol čoskoro nahradený dalmatikou a do 11. storočia, keď sa pluviál začal odlišovať od ornátu, sa na Západe jeho použitie obmedzilo na kňaza celebrujúceho omšu.[11]

V staroveku mali ornáty formu veľkého polkruhového plášťa, ktorý bol vpredu (až na malý otvor pre hlavu) zošitý, obklopoval teda celú postavu akoby dom (z tohto vzišiel latinský názov ornátu – casula = „malý dom“).[12] Preto sa pôvodne museli pri slávení liturgie strany ornátu dvíhať alebo zvíjať, lebo ináč by kňaz nebol mohol používať ruky, a toto je pravdepodobne tiež pôvod zvinutých ornátov (planeta plicata) používaných diakonom a subdiakonom pri slávnostných omšiach počas dní s kajúcnym rázom až do roku 1960. S príchodom ťažších a zdobenejších ornátov v neskorom stredoveku (13. – 15. storočie) sa do ich strán začali robiť čoraz väčšie výstrihy, ktoré neskôr siahali až po ramená, z čoho vznikli tzv. barokové ornáty, v ktorých má kňaz ruky úplne odhalené.[7][11]

Svätý Karol Boromejský, milánsky arcibiskup v rokoch 1560 – 1584, bol znepokojený všeobecným odklonom od pôvodnej formy liturgických odevov, zvlášť zmenšovaním ornátov, a preto pre svoju arcidiecézu ustanovil, aby boli ornáty aspoň cca 130 cm široké. Toto však zmenšovanie ornátov nezastavilo a v tomto období vznikli niektoré ornáty so šírkou dokonca 76 cm.[13]

V 40. rokoch 19. storočia sa v rímskokatolíckej cirkvi začalo rozširovať Liturgické hnutie, ovocím ktorého bolo aj obnovenie používania pôvodnejších strihov ornátov, tzv. gotických ornátov.[14] Posvätná kongregácia obradov zareagovala 9. decembra 1925 zákazom strihov ornátov iných ako barokového, ale nakoniec tento zákaz 20. augusta 1957 odvolala.[15] V období po Druhom vatikánskom koncile novogotické ornáty v rímskokatolíckej cirkvi v podstate nahradili barokové, použitie oboch foriem však ostáva slobodné.[11][8]

Galéria

upraviť
  •  
    Moderná imitácia ornátu z 12. storočia
  •  
    Súčasný obrázok ornátu z 15. storočia
  •  
    Ornát v strihu predpísanom svätým Karolom Boromejským
  •  
    Rímsky ornát zo začiatku 17. storočia
  •  
    Barokový-rímsky ornát
  •  
    Barokový ornát
  •  
    Španielsky strih barokového ornátu
  •  
    Kónický ornát používaný arcibiskupom Danielom DiNardom

Pozri aj

upraviť

Referencie

upraviť
  1. ↑ §337 In: Všeobecné smernice Rímskeho misála [online]. 2002, [cit. 2021-09-28]. S. 58. Dostupné online.
  2. ↑ §56 In: Cæremoniale Episcoporum. 1984, [cit. 2021-09-28]. S. 23.
  3. ↑ §209 In: Všeobecné smernice Rímskeho misála [online]. 2002, [cit. 2021-09-28]. S. 40. Dostupné online.
  4. ↑ Missale Romanum. Rím : [s.n.], 1962. Kapitola Rubricæ generales, Cap. XIX. De usu et qualitate paramentorum, §133, §135, s. XX. (lat.)
  5. ↑ KWASNIEWSKI, Peter. The Homily Is Not Part of the Liturgy [online]. The Remnant Newspaper, 2021-01-15, [cit. 2021-09-27]. Dostupné online. (angl.)
  6. ↑ KWASNIEWSKI, Peter. Ending Seventy Years of Liturgical Exile: The Return of the Pre-55 Holy Week [online]. New Liturgical Movement, 2021-04-19, [cit. 2021-09-28]. Dostupné online. (angl.)
  7. ↑ a b THURSTON, Herbert. Chasuble. In: Catholic Encyclopedia. New York : Robert Appleton Company, 1908. [Cit. 2021-09-27]. (angl.)
  8. ↑ a b FORTESCUE, Adrian; O’CONNELL; REID, Alcuin. The Ceremonies of the Roman Rite Described [online]. A&C Black, 2009, [cit. 2021-09-27]. S. 32 – 33. Dostupné online. (angl.)
  9. ↑ §343 – §344 In: Všeobecné smernice Rímskeho misála [online]. 2002, [cit. 2021-09-28]. S. 58. Dostupné online.
  10. ↑ §345 – §347 In: Všeobecné smernice Rímskeho misála [online]. 2002, [cit. 2021-09-28]. S. 58 – 59. Dostupné online.
  11. ↑ a b c d Kasel. In: HÖFER, Josef; RAHNER, Karl. Lexikon für Theologie und Kirche. Freiburg : Herder, 1961. [Cit. 2021-09-27]. 6, s. 10 – 11. (nem.)
  12. ↑ a b NORRIS, Herbert. Church vestments: their origin & development [online]. New York: Dutton, 1950, [cit. 2021-09-27]. S. 55 – 62. Dostupné online. (angl.)
  13. ↑ ROULIN, E. A.. Vestments and vesture: a manual of liturgical art [online]. Londýn: Sands & Co., 1933, [cit. 2021-09-27]. S. 63. Dostupné online. (angl.)
  14. ↑ ROULIN, E. A.. Vestments and vesture: a manual of liturgical art [online]. Londýn: Sands & Co., 1933, [cit. 2021-09-27]. S. 72. Dostupné online. (angl.)
  15. ↑ Declaratio circa dubium de forma paramentorum [online]. Rím: Posvätná kongregácia obradov, 1957-08-20, [cit. 2021-09-27]. S. 762. Dostupné online. (lat.)

Iné projekty

upraviť
  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ornát
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ornát&oldid=7628036“