Subdiakon[1] (lat. subdiaconus) alebo (vo východných cirkvách) poddiakon[2] alebo hypodiakon[2] (starogr. υποδιακονος) je vo viacerých kresťanských cirkvách osoba, ktorá prijala príslušné svätenie. Subdiakonát je predstupňom diakonátu.

Duchovenstvo katolíckej cirkvi
Subdiakon
Podľa svätenia
biskupkňazdiakonsubdiakon1
Podľa úradu, titulu či stavu

^1  V rímskokatolíckej cirkvi sa od roku 1973 až na výnimky neudeľuje
^2  Od roku 1973 sa nazýva službou a už nepatrí medzi klérus

^3  Podľa súčasného CIC patria medzi klérus len tí, ktorí prijali aspoň diakonskú vysviacku
Poddiakoni (vpravo) posluhujúci pri žehnaní svätenej vody počas liturgie východného obradu
Subdiakon (vpravo v červenej tunike) prisluhujúci počas slávnostnej omše podľa predkoncilovej západnej liturgie (Paríž, 2013)

Raná cirkev upraviť

V Biblii o subdiakonoch, ani ich ustanovení nieto zmienky. Subdiakonát pravdepodobne vznikol po apoštolskej dobe, prvá zmienka je až v 3. storočí – pápež Kornélius v roku 255 v liste Fabiovi z Antiochie spomína, že bolo v Ríme 46 kňazov, 7 diakonov a 7 subdiakonov. Rovnako toto svätenie spomína sv. Cyprián, sv. Atanáz Alexandrijský a viacero koncilov a synôd. Spočiatku bol na Východe i Západe subdiakonát nižším svätením, na Západe sa v druhej polovici 12. storočia stal vyšším svätením, čo autoritatívne potvrdil pápež Inocent III. začiatkom 13. storočia. Subdiakonát začal byť už v 5. storočí spojený s celibátom, čo sa neskôr stalo záväznou cirkevnou praxou.[3]

Východné cirkvi upraviť

Vo východných cirkvách je poddiakonát najvyšším z nižších svätení, v poradí za čtecom a pred diakonom. V Ruskej pravoslávnej cirkvi však často úlohu poddiakona spĺňajú nevysvätení poddiakoni, keďže vysviacka je spojená s povinnosťou celibátu; vysvätení sú potom v tenže deň za poddiakona i diakona.[4] Úlohou poddiakona je v chráme strážiť kráľovské dvere, prednášať čítanie, udržiavať v čistote liturgické nádoby a svietniky, obliekať biskupa a kňaza, zapaľovať sviece a pripravovať potrebné veci.[3][5] Počas bohoslužieb si obliekajú stichár a orár vo forme kríža okolo hrude na rozdiel od diakonov, ktorí ho nosia cez rameno.[4]

V Ruskej pravoslávnej cirkvi mávajú biskupi niekoľko subdiakonov ako asistentov.[4]

Západná cirkev upraviť

Na Západe bol síce subdiakonát v 12. storočí zaradený medzi vyššie svätenia[6] popri diakonáte a kňazstve, nie je však považovaný za sviatosť, lež len za sväteninu.[3] Subdiakonát sa udeľoval po akolytáte a predchádzal vysväteniu za diakona. Vysviackou začala povinnosť celibátu a modlitby celého posvätného ofícia.[7][8] Úlohou subdiakona je počas omše asistovať diakonovi, pripravovať chlieb a víno, pripraviť kalich a paténu počas ofertória a spievať epištolu.[3] Odevom vlastným subdiakonovi je tunika, ktorú si oblieka na albu, a manipul.[9]

V roku 1965, počas Druhého vatikánskeho koncilu, sa Komisia pre uskutočňovanie Konštitúcie o posvätnej liturgii zaoberala otázkou nižších svätení a zhodla sa, že sa subdiakonát (na rozdiel od niektorých ďalších svätení) nesmie zrušiť, pretože má v Cirkvi stále relevantnú úlohu prisluhovať diakonovi, ale stane sa z neho nižšie svätenie, musí sa zrušiť jeho spojenie so záväzkom celibátu, keďže Koncil umožnil vysviacku ženatých mužov za trvalých diakonov, a tiež sa mal obnoviť obrad vysviacky.[10]

Až v roku 1970 prišlo po dlhých diskusiách o tom, ktoré nižšie svätenia ponechať, rozhodnutie ponechať len dve nižšie svätenia, a to lektorát a akolytát, ktorý by prebral aj niektoré prvky subdiakonátu.[10]

V rímskokatolíckej cirkvi subdiakonát zrušil pápež Pavol VI. svojím motu proprio Ministeria quaedam 15. augusta 1972 a jeho funkcie v liturgii zveril akolytom a lektorom, ktoré nakoniec ako jediné z nižších svätení zachoval ako „služby“ (lat. ministeria), ktoré sa môžu udeľovať i laikom. Biskupským konferenciám však povolil ministérium akolytu nazývať subdiakonátom.[11]

Keďže bol subdiakonát zrušený až po zavedení pokoncilovej reformy, prvé vydanie obnoveného Rímskeho misála ešte obsahuje rubriky pre funkciu subdiakona počas omše. Jeho úlohou bolo prisluhovať kňazovi a diakonovi, pripravovať oltár a posvätné nádoby a čítať epištolu a v prípade potreby prebrať úlohu ostatných prisluhujúcich. Obliekal si tuniku na albu, tunika sa mohla v prípade potreby alebo nižšej úrovne slávnostnosti vynechať.[12]

V inštitútoch apoštolského života podliehajúcich bývalej komisii Ecclesia Dei, ktoré slávia liturgiu podľa predkoncilovej liturgie, sa subdiakonát naďalej udeľuje spolu s ostatnými nižšími sväteniami. Toto právo potvrdil Benedikt XVI. v motu proprio Summorum Pontificum zo 7. júla 2007 a bližšie potvrdila komisia Ecclesia Dei inštukciou Universae Ecclesiae z 30. apríla 2011.[13]

Referencie upraviť

  1. JÚĽŠ. subdiakon v slovníkoch JÚĽŠ [online]. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV. Dostupné online.
  2. a b IĽKO, Miroslav. Poddiakon (hypodiakon) [online]. zoe.sk, [cit. 2023-07-28]. Dostupné online.
  3. a b c d   FANNING, W.. Subdeacon. In: Catholic Encyclopedia. New York : Robert Appleton Company, 1913. (angl.)
  4. a b c ТКАЧЕНКО, А. А.. ИПОДИАКОН. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. 26. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2010. Dostupné online. ISBN 978-5-89572-048-6. S. 171 – 173.
  5. MARTYNIUK, Piotr. Podział obowiązków kleru. In: HUSÁR, Ján. Pravoslávny biblický zborník. Gorlice : Diecezjalny osrodek kultury prawoslawnej ELPIS w Gorlicach, 2015. [Cit. 2023-07-28]. Dostupné online. ISBN 978-83-63055-24-0. III/2015, s. 14 – 36. (poľ.)
  6. Can. 949 In: Codex Iuris Canonici 1917 [online]. IntraText CT, [cit. 2023-07-28]. Dostupné online. (lat.)
  7. KAISER, M.. Subdiakonat, Subdiakon. In: HÖFER, Josef; RAHNER, Karl. Lexikon für Theologie und Kirche. Freiburg : Herder, 1964. [Cit. 2023-07-28]. 9, s. 1133. (nem.)
  8. Can. 132, can. 135 In: Codex Iuris Canonici 1917 [online]. IntraText CT, [cit. 2023-07-28]. Dostupné online. (lat.)
  9. §137 In: Missale Romanum. Rím : [s.n.], 1962. Dostupné online. Kapitola Rubricæ generales Missalis Romani, Cap. XIX. De usu et qualitate paramentorum, s. XX. (lat.)
  10. a b BUGNINI, Annibale. Die Liturgiereform, 1948-1975 (Zeugnis und Testament). Freiburg, Basel, Wien : Herder, 1988. 1014 s. ISBN 978-3-451-20727-3. Kapitola 43: Kirchliche Dienste, s. 759 – 784. (nem.)
  11. Pavol VI.. Motu proprio Ministeria quaedam [online]. Vatikán: vatican.va, 1972-08-15, [cit. 2023-07-28]. Dostupné online. (lat.)
  12. §65, §81, §142 In: Institutio generalis Missalis Romani. 1969, [cit. 2023-07-28]. S. 30, 34, 41 – 42.
  13. §29 – §31 In: ECCLESIA DEI. Instruction on the application of the Apostolic Letter Summorum Pontificum of His Holiness Benedict XVI given motu proprio [online]. 2011-04-30, [cit. 2023-07-28]. Dostupné online.