Generálny vikár (lat. vicarius generalis) z latinského vicarius (zástupca) je v rímskokatolíckej cirkvi zástupcom diecézneho biskupa. Generálnemu vikárovi prislúcha výkonná moc na vykonávanie všetkých administratívnych úkonov, s výnimkou tých, ktoré si biskup rezervoval pre seba, alebo ktoré vyžadujú zvláštne poverenie biskupom. Spolu s diecéznym biskupom je štatutárnym orgánom diecézy.

Duchovenstvo katolíckej cirkvi
Generálny vikár
Podľa svätenia
biskupkňazdiakonsubdiakon1
Podľa úradu, titulu či stavu

^1  V rímskokatolíckej cirkvi sa od roku 1973 až na výnimky neudeľuje
^2  Od roku 1973 sa nazýva službou a už nepatrí medzi klérus

^3  Podľa súčasného CIC patria medzi klérus len tí, ktorí prijali aspoň diakonskú vysviacku

Postavenie a úlohy generálneho vikára popisuje Kódex kánonického práva (CIC) v samostatnom článku v kánonoch 475–481.[1]

Každá diecéza musí mať generálneho vikára, v prípade potreby môže biskup menovať aj viacerých (can 475). Funkcia generálneho vikára zaniká okamihom, keď sa biskupská stolica stane vakantnou (can 481).

V gréckokatolíckych a pravoslávnych cirkvách sa pre označenie obdobného úradu používa názov protosynkel.

Referencie

upraviť
  1. KBS. Kódex kánonického práva, DRUHÁ KNIHA, BOŹÍ ĽUD [online]. [Cit. 2013-01-04]. Dostupné online. (slov.)