Wikipédia

Akolyta

Akolyta (z starogr. ἀκόλουθος) je v rímskokatolíckej cirkvi laik alebo bohoslovec, ktorý prijal službu akolytátu spočívajúcu v prisluhovaní pri liturgii.[1][2][3][4] V minulosti bol akolytát najvyšším zo štyroch nižších svätení, ktoré prijímali takmer výlučne kandidáti kňazstva; akolyti boli už od tonzúry klerikmi a ich hlavnou úlohou bolo pri liturgii zapaľovať a niesť sviece.[5][6][7]

Duchovenstvo katolíckej cirkvi
Akolyta
Podľa svätenia
biskup • kňaz • diakon • subdiakon1
Nižšie svätenia
Podľa úradu, titulu či stavu
Rímska kúria
Miestne cirkvi
Farnosti
Rehole3

^1  V rímskokatolíckej cirkvi sa od roku 1973 až na výnimky neudeľuje
^2  Od roku 1973 sa nazýva službou a už nepatrí medzi klérus

^3  Podľa súčasného CIC patria medzi klérus len tí, ktorí prijali aspoň diakonskú vysviacku
Akolyti prisluhúci pri posviacke oltára

Súčasná cirkevná disciplína upraviť

Úlohy akolytu pri omši definujú Všeobecné smernice Rímskeho misála. Podľa nich je zmyslom akolytátu služba kňazovi a diakonovi pri oltári. Funkciou akolytu je predovšetkých príprava oltára, liturgických nádob a v mimoriadnych prípadoch vysluhovanie Eucharistie.[8][4][9] Ustanoveného akolytu môžu nahradiť v prípade potreby laici.[10]

Akolyta môže v odôvodnených prípadoch vyložiť a uložiť Sviatosť oltárnu na adoráciu, ale nie ňou požehnávať.[11]

Udelenie akolytátu je podmienkou vysvätenia za diakona, pričom medzi udelením akolytátu a diakonskou vysviackou musí ubehnúť minimálne šesť mesiacov.[2]

Minimálny vek na udelenie akolytátu určujú biskupské konferencie.[1] Na Slovensku je minimálny vek pre ustanovenie laikov (t.j. nie kandidátov diakonátu) za akolytov 30 rokov.[12]

10. januára 2021 pápež František svojím motu proprio Spiritus Domini umožnil všetkým laikom, teda aj ženám, prístup k službám lektora a akolytu,[13] čo bol pápež Pavol VI. v roku 1972 pri reforme nižších svätení na základe prastarej tradície explicitne zakázal sprístupniac prijatie týchto služieb len laikom-mužom a toto bolo následne reflektované aj v Kódexe kánonického práva.[1][4]

Dejiny upraviť

Prvou istou zmienkou o akolytáte je list Fabiovi pápeža Kornélia z roku 251, ktorom pápež spomína, že bolo v Ríme 46 kňazov, 7 diakonov, 7 subdiakonov, 42 akolytov a 52 exorcistov, lektorov a ostiárov. Kornéliov predchodca, pápež Fabián, rozdelil Rím do siedmych cirkevných dištriktov, z ktorých každý mal jedného diakona a subdiakona a na základe Kornéliovho výčtu kléru pravdepodobne šesť akolytov. Je pravdepodobné, že tak, ako diakoni mali svojho arcidiakona, tak aj subdiakon bol svojím spôsobom „arciakolytom“. V Ríme bolo v prvých storočiach funkciou akolytov i prinášanie Eucharistie z pápežských omší do titulárnych kostolov a neprítomným veriacim, zvlášť tým, ktorí boli väznení pre vieru.[5]

Podľa dekrétu pápeža Siricia z roku 385 bol minimálny vek na prijatie akolytátu 20 rokov a kandidát na subdiakonát mal ako akolyta zotrvať aspoň 5 rokov, od roku 418 to boli už 4 roky. Prijatie akolytátu nebolo slávnostným svätením, lež jednoduchým požehnaním, ktoré mohlo nastať na ktorejkoľvek pápežskej alebo biskupskej omši. Okolo roku 500 je spomínané predávanie sviece a ampulky pri svätení ako symbol ich funkcie pri omši (to sa zachovalo až do 20. storočia).[5]

Akolytát veľmi pravdepodobne nebol v prvých storočiach známy, resp. praktizovaný v celej západnej cirkvi. V polovici 3. storočia sú akolyti doložení v Kartágu a v provincii Arles koncom 5. storočia, ale napr. v Reims v 5. storočí a Írsku boli neznámi.[5]

V Ríme sa vďaka Ordines Romani dozvedáme o troch triedach akolytov: palatini, ktorí pápežovi slúžili v paláci alebo v bazilike pri svetských i liturgických záležitostiach; regionarii alebo titulares, ktorí pomáhali miestnym diakonom, a stationarii, ktorí slúžili v štationárnych kostoloch, ale zároveň patrili aj medzi druhú skupinu akolytov (regionarii).[5]

V 6. storočia nám Ordines Romani ponúkajú pohľad do pápežskej štacionárnej liturgie, z ktorých je zjavné, že akolyti mali pri liturgii významnú úlohu: sprevádzali pápeža, niesli evanjeliár a sviece, prinášali bohoslužobné nádoby, držali paténu počas kánonu a prenášali Eucharistiu. Neskôr akolyti prebrali funkciu exorcistov pri krste a subdiakoni zas viaceré funkcie akolytov. Pôvodný zbor akolytov sa v Ríme udržal až do stredu 17. storočia, keď ho pápež Alexander VII. zrušil a nahradil zborom 12 prelátov Signatúry spravodlivosti, ktorí pri pápežskej liturgii vykonávali rovnakú funkciu.[5]

Tridentský koncil v 16. storočí svätenie akolytov potvrdil a vyjadril želanie, aby boli funkcie pri liturgii plnené výlučne klerikmi s nižším svätením, čo sa ale nikdy nepodarilo zrealizovať a funkciu akolytu zväčša plnili laici.[7] Zároveň Koncil ponechal na biskupoch, koľko času má prejsť medzi svätením za akolytu a subdiakona.[5]

Úlohy akolytov dopodrobna rozoberali liturgické manuály, napr. Manuale Sacrarum Caeremoniarum od Pia Matinucciho (Rím, 1880), Sacrae Liturgiae Praxis od Pierra Jeana Baptista de Herdta (Leuven, 1889) alebo The ceremonies of the Roman rite od Adriana Fortescua (Londýn, 1917).[5]

V roku 1965, počas Druhého vatikánskeho koncilu, sa Komisia pre uskutočňovanie Konštitúcie o posvätnej liturgii zaoberala otázkou nižších svätení a zhodla sa, že sa akolytát (na rozdiel od niektorých ďalších svätení) nesmie zrušiť z dôvodu jeho eucharistického poslania v ranej cirkvi. Mal sa udeľovať na istý čas a podľa noriem biskupských konferencií mal byť udeľovaný aj ženatým, deťom a mládeži. Až v roku 1970 však prišlo po dlhých diskusiách o tom, ktoré nižšie svätenia ponechať, definitívne rozhodnutie ponechať len dve nižšie svätenia, a to lektorát a akolytát, ktorý by prebral aj niektoré prvky subdiakonátu.[14]

Nižšie svätenia nakoniec zreformoval pápež Pavol VI. svojím motu proprio Ministeria quaedam 15. augusta 1972, pričom ako jediné z nich zachoval akolytát a lektorát ako „služby“ (lat. ministeria), ktoré sa môžu udeľovať i laikom, pričom im pridelil úlohy, ktoré im prislúchajú dodnes. Akolytom pridelil aj časť funkcií zrušeného svätenia subdiakona a biskupským konferenciám povolil ministérium akolytu nazývať subdiakonátom.[4]

Referencie upraviť

  1. ↑ a b c Kán. 230. In: Kódex kánonického práva [online]. KBS, [cit. 2023-08-05]. Dostupné online.
  2. ↑ a b Kán. 1035. In: Kódex kánonického práva [online]. KBS, [cit. 2023-08-05]. Dostupné online.
  3. ↑ JÚĽŠ. akolyta v slovníkoch JÚĽŠ [online]. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV. Dostupné online.
  4. ↑ a b c d Pavol VI.. Motu proprio Ministeria quaedam [online]. Vatikán: vatican.va, 1972-08-15, [cit. 2023-08-05]. Dostupné online. (lat.)
  5. ↑ a b c d e f g h   MEEHAN, A.. Acolyte. In: Catholic Encyclopedia. New York : Robert Appleton Company, 1913. (angl.)
  6. ↑ Can. 949 In: Codex Iuris Canonici 1917 [online]. IntraText CT, [cit. 2023-08-05]. Dostupné online. (lat.)
  7. ↑ a b SCHNITZLER, Th.. Akolythen. In: HÖFER, Josef; RAHNER, Karl. Lexikon für Theologie und Kirche. Freiburg : Herder, 1957. [Cit. 2023-08-04]. Zv. 1, s. 1272. (nem.)
  8. ↑ Kán. 910. In: Kódex kánonického práva [online]. KBS, [cit. 2023-08-05]. Dostupné online.
  9. ↑ §98. In: Všeobecné smernice Rímskeho misála [online]. 2002, [cit. 2023-08-05]. Dostupné online.
  10. ↑ §100. In: Všeobecné smernice Rímskeho misála [online]. 2002, [cit. 2023-08-05]. Dostupné online.
  11. ↑ Kán. 943. In: Kódex kánonického práva [online]. KBS, [cit. 2023-08-05]. Dostupné online.
  12. ↑ KBS. Dekrét určujúci vek a vlastnosti laikov pre ustanovenie za lektora a akolytu [online]. KBS, 2022-06-06, [cit. 2023-08-05]. Dostupné online.
  13. ↑ František. Motu proprio Spiritus Domini [online]. KBS, 2021, [cit. 2023-08-05]. Dostupné online.
  14. ↑ BUGNINI, Annibale. Die Liturgiereform, 1948-1975 (Zeugnis und Testament). Freiburg, Basel, Wien : Herder, 1988. 1014 s. ISBN 978-3-451-20727-3. Kapitola 43: Kirchliche Dienste, s. 759 – 784. (nem.)

Pozri aj upraviť

Iné projekty upraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Akolyta
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Akolyta&oldid=7633639“