Otvoriť hlavné menu
Symbol rozcestia O iných významoch výrazu Eucharistia pozri Eucharistia (rozlišovacia stránka).
v kostole sv. Michala Archaniela v americkom Findlay

Eucharistia (gr. Vďakyvzdanie) je jedna zo základných súčastí kresťanského kultu. Pripomína sa pri ňom Posledná večera Ježiša Krista. Kresťania veria, že chlieb a víno majú po premenení podstatu Tela a Krvi Kristovej, ktoré potom prijímajú (zostávajú však vlastnosti chleba a vína). Vzdávajú sa vďaky za spasenie.[1] Pojmom eucharistia sa tiež označuje tento chlieb a víno premenené v Telo a Krv Kristovu.[2]

V katolíckej cirkvi sa oslavuje svätým prijímaním počas omše, v protestantskom prostredí sa používa označenie vysluhovanie večere Pánovej. Vyskytujú sa aj ďalšie označenia ako lámanie chleba, božská liturgia. Eucharistia spolu s krstomsviatosti, ktoré uznávajú takmer všetky kresťanské cirkvi.

Pojem eucharistia pochádza z gréckeho εὐχαρίστειν eucharistein ďakovať - ústredným bodom celého slávenia eucharistie je ďakovná modlitba. Historicky sa eucharistia vyvíjala, jednotlivé cirkvi majú ríty prispôsobené vlastnej tradícii. Teologické chápanie eucharistie je v jednotlivých cirkvách rôzne, avšak existuje tiež významná zhoda o niektorých, základných otázkach.

Eucharistia v Novom zákoneUpraviť

Biblické miesta, ktoré majú súvislosť s eucharistiou
Pesachová hostina Ex 12,3-20
Vďakyvzdania a lámanie chleba Mt 15,36

Mk 8,6 Lk 24,30.35

Posledná večera Mt 26,17-29

Mk 14,12-25 Lk 22,14-20 1 Kor 11,23-26

Poveľkonočné lámanie chleba Sk 2,42.46

1 Kor 10 - 11

Reflexia nad zmyslom eucharistie Jan 6
 
Duccio di Buoninsegna, Zjavenie Krista pri večeri Pánovej (1308-1311), oltárny panel Sienského dómu

V Novom zákone je označovaná ako lámanie chleba (Sk 2,42) alebo večera Pánova (1 Kor 11,20). Bola vytvorená na Zelený štvrtok pri tzv. Poslednej večeri. Ježiš pozdvihuje chlieb a hovorí: Vezmite a jedzte z neho všetci. Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás. Potom berie do rúk kalich vína a hovorí: Vezmite a pite z neho všetci. Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov. Toto robte na moju pamiatku. Jednotlivé správy o večeri Pánovej vyzdvihujú rozdielne teologické dôrazy.

V strede Markovho pojednania stoja slová nad kalichom a spásna moc Kristovej krvi ("nová zmluva v mojej krvi"). Matúš vyzdvihuje, že Ježišova krv sa vylieva "na odpustenie vašich hriechov". Lukáš kladie ťažisko svojho rozprávania do eschatologického významu poslednej Ježišovej večere a zdôrazňuje Ježišove slová o tom, že učeníci nie sú v bezpečí pred zradou, klamom a vlastnou vinou. V Lukášovom podaní stoja za zmienku aj dva kalichy - jeden na začiatku, druhý na konci spoločného jedla. Ján rozprávanie o poslednej večeri obchádza, namiesto toho sa u neho vyskytuje pasáž o umývaní nôh. V Pavlovom úryvku o poslednej večeri[3] je zdôraznený zvestovateľský rozmer eucharistie, na konci potom varuje pred nevhodnou účasťou na večeri Pánovej.

Prax v prvotnej cirkviUpraviť

Spoločné stolovanie hralo v prvotnej cirkvi dôležitú súčasť spoločného života. Skutky apoštolov uvádzajú lámanie chleba medzi štyrmi piliermi kresťanského spoločenstva.[4] Dnes sa rozlišuje medzi večerou Pána a tzv. Hostinou agapé. Pavol hovorí o večeri Pánovej ako o bežnej súčasti života cirkvi.[5] Pôvodnými miestami slávenia eucharistie boli domy členov cirkvi.[6] Dňom, keď sa cirkev k eucharistii schádzala, bola nedeľa (prvý deň v týždni), tzv. Pánov deň.[7] Pri večeri Pánovej, podobne ako pri židovskej pesachovej hostine, sa pripomínali a zároveň zvestovali dejiny spásy, teda dejiny ľudskej skúsenosti s Bohom. Vrchol týchto dejín spásy, pripomenutých pri slávení eucharistie, potom pre kresťanov predstavovalo Ježišovo utrpenie, smrť a vzkriesenie. Na žiadnom z miest Nového zákona nie je priamo dosvedčená úloha kňazov pri lámaní chleba. Toto mlčanie však zároveň môže byť známkou toho, že sa v prvotnej cirkvi považovalo za samozrejmé, že sláveniu eucharistie predsedá niekto z apoštolov alebo ich nástupcov.

Je pravdepodobné, že sa prví kresťania schádzali k sláveniu eucharistie (pamiatky poslednej večere Pánovej) nie len jeden deň v týždni, ale každý deň (pozri Skutky 2,46) a skutky 20,7 iba poukazujú na jeden taký deň (akurát deň "Pána"), po ktorom sa nezišli, lebo niektorí odcestovali. Ďalej len z biblie nie je zrejmé, že "deň Pána" je nedeľa. Naopak Ježiš, učil v synagóge v sobotu (Marek 1,21, Lukáš 13,10) a o sebe vyhlásil, že je Pánom aj nad sobotou (Matúš 12,8; Marek 2,28 a Lukáš 6,5). Z toho je možné sa domnievať, že "deň Pána" je sobota.

Teologické chápanie eucharistieUpraviť

 
Leonardo da Vinci, Posledná večera, 1495 – 1498
 
Zobrazenie podstaty eucharistie na stene kostola v kláštore Moldoviţa. Na paténe je zobrazený Kristus v ľudskej podobe.

Už na začiatku 2. storočia sa z pôvodnej kresťanskej bohoslužby vyvíja ustálená sviatosť. Historicky o tom svedčia predovšetkým listy Ignáca z Antiochie († asi 107), ktorý sa o slávení eucharistie vyjadruje na niekoľkých miestach:

Pretože nevyznávajú, že eucharistia je telom nášho Spasiteľa Ježiša Krista, ktoré trpelo za naše hriechy a ktoré Otec vo svojej dobrotivosti vzkriesil, preto sa vzďaľujú eucharistii a modlitbe.[8]

Starokresťanský spis Didaché povzbudzuje kresťanov k účasti na spoločnom slávení eucharistie:

V Pánov deň sa zhromažďujte, lámte chlieb a vzdávajte vďaky. Najprv sa však vyznajte zo svojich hriechov, aby vaša obeta bola čistá.[9]

Justinus (asi 110 – 165) chápe chlieb a víno pri večeri Pánovej ako telo a krv Kristovu. Jeho Prvá Apológia je zároveň najstarším svedectvom (okrem spomínaného úryvku v Didaché) úvahy nad obetným charakterom slávenie eucharistie, ktorému už predsedá kňaz (teda nie laik).

V priebehu stredoveku sa zmenila eucharistická prax: u laikov znížila frekvencia prijímania, takže sa muselo nariaďovať povinné prijímanie raz ročne. Zaniklo tiež laické pod obojakým spôsobom (lat. sub utraque species). Oproti tomu vznikli nové formy eucharistickej úcty ako je adorácia a vystavovanie sviatosti Oltárnej. Tieto zmeny nemožno vysvetliť strachom laikov z nehodného prijímania ale skôr z neochoty kňazov ju udeľovať. Rovnako tak prijímanie pod obojakým spôsobom nie je možné odôvodniť len praktickými okolnosťami, vzhľadom k tomu, že napr. v Nemecku pretrvala do 15. storočia prax podávať laikom súčasne s Telom Krista tiež nepremenené víno.

Česká reformácia obnovila dôraz na časté prijímanie (Matěj z Janova) a neskôr obnovila aj prijímanie pod obojakým spôsobom - Kališníctvo (Jakoubek ze Stříbra, Mikuláš z Drážďan). Odvolala sa pritom na učenie cirkevných otcov a na dekrét pápeža Gelasia I. (5. stor.), ktorý prijímanie pod obojakým spôsobom vyhlásil za svätokrádež.

Cirkvi, ktoré vyšli z reformácie sa v chápaní eucharistie držia iba novozákonných svedectiev, katolícka cirkev a pravoslávna cirkev preberajú pre svoju náuku aj pohľady raných kresťanských autorov. V chápaní eucharistie možno rozlíšiť dva hlavné názory:

 
Ukrajinská ikona posledná večera (1728)

Sviatosť eucharistieUpraviť

V dnešnej cirkvi je eucharistia jednou zo siedmich sviatostí a je vnímaná ako sviatosť vďakyvzdávania. Môže ju udeľovať biskup alebo kňaz, akolyta, alebo mimoriadný rozdávateľ, ktorý dostal poverenie (dekrét) od biskupa.

Podmienky pre prijatie sviatostiUpraviť

Všeobecne platí, že túto sviatosť môže prijať pokrstený človek, ktorý nemá na svedomí ťažký hriech a spĺňa ďalšie podmienky pre danú cirkev uložené. V katolíckej cirkvi je druhou podmienkou dodržanie Eucharistického pôstu, čiže hodinu pred prijatím Eucharistie veriaci nesmie nič jesť ani piť, s výnimkou vody a prípadne liekov.

Pravoslávie a Kališníctvo priznávajú právo prijímať všetkým pokrsteným (teda aj malým deťom) vzhľadom na to, že plného rozumového pochopenia nie sú schopní ani dospelí.

Rímskokatolícka cirkevUpraviť

V rímskokatolíckej cirkvi sa uznáva tradícia prvého svätého prijímania, kde všetky deti z farnosti, ktoré majú sedem rokov alebo viac, spoločne po príprave prvýkrát prijmú Telo Kristovo. Do začiatku 20. storočia bola veková hranica vyššia. Vekovú hranicu na minimálne sedem rokov[10] znížil pápež Pius X. v dekréte Quam singulari Christus amore predtým bolo možné pristúpiť k prvému svätému prijímaniu od dvanástich rokov. Po II. vatikánsky koncile sa v kánone píše: Aby sa najsvätejšia eucharistia mohla vysluhovať deťom, vyžadujú sa od nich dostačujúce vedomosti a dôkladná príprava, tak aby primerane svojim schopnostiam chápali Kristovo tajomstvo a s vierou a nábožne mohli prijímať Pánovo telo. (Kán. 913 - § 1) [11]. Dôležité je, aby dieťa vedelo rozlíšiť medzi dobrom a zlom (čo je hriech a čo nie), ako aj rozlíšiť medzi obyčajným chlebom a vínom a Božím telom a krvou.

Sväté prijímanie môže prijať pokrstený človek, ktorý už bol u prvého svätého prijímania, nemá na svedomí ťažký hriech a nie je postihnutý cirkevnými trestami, ktoré mu prístup k prijímaniu zakazujú.

V rímskokatolíckej cirkvi môže byť v mimoriadnych prípadoch udelené sväté prijímanie kresťanom nekatolíkom,[12][13][14]. Liberálni duchovní však razia výklad, podľa ktorého je možné prijímanie udeliť každému, kto verí v prítomnosť Krista v tejto sviatosti, zákaz podávať prijímanie kresťanom nekatolíkom v praxi často ignorujú [15][16][17].

LiturgiaUpraviť

 
Prijímanie apoštolov, Prebohaté hodinky vojvodu z Berry, fol. 189v., Chantilly
 
Eucharistická liturgia v kláštore Chevetogne v Belgicku

Napriek rozdielom v rôznych cirkvách a rituáloch existuje v eucharistickej liturgii veľa spoločných prvkov. Niektoré z nich sú dosvedčené historickými prameňmi už v 2. a 3. storočia.

Poradie jednotlivých úkonov sa môže líšiť medzi rôznymi liturgickými tradíciami.

Rímskokatolícka cirkevUpraviť

V rímskokatolíckej cirkvi sa eucharistia čiže Najsvätejšia sviatosť tiež uchováva v kostoloch (z praktických dôvodov sa uchováva iba Telo Kristovo), a to vo svätostánku (tiež tabernákulum, či menej sanktuárium) v liturgických nádobách. Tieto nádoby majú podľa tvaru a funkcie rozdielne názvy: cibórium - v ňom sa uchovávajú malé hostie, ktoré prijímajú veriaci účastníci bohoslužby, ďalej pyxida (je buď celokovová, nepriehľadná, alebo so skleneným priehľadom, potom sa jej hovorí tiež kustódium) - v nej sa prechovávajú tzv. „veľké hostie“ umiestnené do zvláštneho úchytu nazývaného lunula, ktorá sa vkladá do monštrancie. Tiež sa niekedy do svätostánku dáva priamo monštrancia. V tej je vystavovaná pri tzv. (eucharistickom) vystavení, čiže veriaci sú vyzvaní k adorácii (klaňaniu). Sprvu sa totiž eucharistia uchovávala, len kvôli chorým kresťanom, aby tí, ktorí sa nemohli zúčastniť na svätej omši, mohli byť posilnení Kristovým telom, a to buď k uzdraveniu alebo k prechodu zo smrti do večného života (toto posledné sväté prijímanie sa nazýva viatikum, tzv. pokrm na cestu z latinského via - cesta). Až neskôr (za sv. Františka z Assisi) sa začína šíriť úcta klaňanie sa Telu Kristovmu a stým súvisiace snahy o čistotu liturgických plátien a vytvorenie všetkých pravidiel ako uchovávať túto sviatosť.

Jedným z týchto pravidiel je tzv. večné svetlo svietiace v blízkosti svätostánku, ktoré svojím svitom má upozorniť - pokloň sa pred Pánom, ktorý sa dal uväzniť...

Počas stáročí, úcta k eucharistii sa v katolíckej cirkvi prehlbovala, bolo zložených veľa piesní k sláve Najsvätejšej sviatosti (najznámejšia z nich pochádza od sv. Tomáša Akvinského: „Adoro te Devote“ – Klaniam sa Ti vrúcne...), boli zavedené adorácie a procesie a dokonca vznikla Slávnosť Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi.

Adorácie a procesieUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Eucharistická adorácia

Prijímanie Eucharistie nie je jediným aspektom kresťanského života. Dôležitá je aj poklona Eucharistií, tzv. Adorácia, alebo pobožnosť, či poklona. Tá sa môže konať menej slávnostne (ak je Eucharistia vyložená v cibóriu), alebo viac slávnostne (Eucharistia v monštrancií). Cibórium je nádoba z drahého kovu (zlato, striebro), ktorá má kovový kryt, na ktorý je pripevnená drahá ozdobná látka s motívom (vélum). Monštrancia je vyrobená zvyčajne zo zlata a má tvar slnka. V jej strede je presklený priestor, kde sa viditeľne uloží premenená veľká hostia. Jednotlivé požiadavky sa značne líšia pri cibóriu a monštrancií, pri vystavení monštrancie na poklonu sa napr. musí použiť kadidlo, pri ciboriu nie. Adorácia obsahuje nejaké modlitby, čas na rozjímanie (rozmýšľanie, súkromnú modlitbu), končí sa väčšinou modlitbou za sv. otca a Eucharistickým požehnaním (rpi monštrancií musí mať kňaz oblečené vélum).

Procesia je forma slávnostného "pochodu" veriacich na čele s Eucharistiou, väčšinou v monštrancií. Vykonáva sa najmä na veľkonočnú vigíliu (pri obrade vzkriesenia Pána), alebo na sviatok Božieho tela a krvi (vtedy deti a mládež hádžu pred monštranciou kvetné lístky).

ReferencieUpraviť

Pozri ajUpraviť

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Eucharistia

Externé odkazyUpraviť

ZdrojUpraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Eucharistie na českej Wikipédii.


Sviatosti (Rímskokatolícka cirkev)
Sviatosť krstu | Sviatosť birmovania | Oltárna sviatosť | Sviatosť zmierenia | Sviatosť pomazania chorých | Sviatosť kňazstva | Sviatosť manželstva