Didaché (iné názvy pozri nižšie) je ranokresťanský spis apoštolských otcov z konca 1. alebo začiatku 2. storočia po Kristovi. Dokument je po Biblii jedným z najstarších kresťanských prameňov.[1][2] Je skôr kompiláciou starších textov,[3] ktorá však obsahuje aj prvky inovatívnosti. Poskytuje cenné údaje o raných kresťanských dejinách, liturgii a počiatkoch cirkevného práva. Z cirkevnoprávneho hľadiska ide o pseudo-apoštolskú zbierku[4]. Dielo malo vplyv na ďalšie cirkevnoprávne zbierky, mimo iné na Apoštolské konštitúcie.[5][6][7][8][9]

Staroveké spisy Didaché

NázvyUpraviť

  • Didaché[1][2][10][8][11], menej často: Didache[12], (starogr. ΔιδαχήDidaché)
  • Náuka dvanástich apoštolov[1], Učenie dvanástich apoštolov[11][10], Doktrína dvanástich apoštolov[13], lat. Doctrina duodecim apostolorum[14][15], starogr. Διδαχὴ τῶν δώδεκα ἀποστόλωνDidaché tón dódeka apostolón[7][13][16]
  • podľa prvých slov aj: Učenie Pána skrze dvanástich apoštolov pohanom[14], (starogr. Διδαχὴ κυρίου διὰ τῶν δώδεκα ἀποστόλων τοῖς ἔθνεσινDidaché kyriou dia tón dódeka apostolón tois ethnesin)[16][7] pozn. Kyriou je niekedy písané aj s veľkým K[15]

Vznik a významUpraviť

Spis vznikol pravdepodobne na východnom pobreží Stredozemného mora[1], t.j. v (západnej)[7] Sýrii[5][9][13][17][18] alebo Palestíne[13][18], poprípade v Egypte[2][5][9][17][18]. Napísaný bol v gréčtine anonymným autorom, zrejme v kruhoch židokresťanov. Text odráža proces prechodu kresťanstva ako židovskej sekty na komunitu zo sociologického hľadiska prevažne s pohanskými koreňmi. Pokúša sa prekonať napätie medzi nežidovskými a židovskými kresťanmi vytvorením identity oddelenej od judaizmu.[3] Narozdiel od iných obdobných spisov priamo nedémonizuje židovské praktiky ani neobsahuje protižidovské prvky.[19] Je určený najmä pohanským konvertitom.[7][13]

Presný dátum jeho vzniku nie je úplne istý, vznikol však zrejme v 1. storočí[1][13][15][20], hlavná kresťanská časť (kapitoly 7 až 15) možno medzi rokmi 70 až 80.[1] Iné zdroje ho kladú skôr do 2. storočia[2][17]. Viaceré pripúšťajú voľnejšie rozpätie neskorého 1. storočia a raného 2. storočia.[3][5][8][9][17][18] Chronologicky sa jej autor preto ešte radí k apoštolským otcom.[13][21]

Niektorí ranokresťanskí autori považovali Didaché za kanonický text a egyptskí autori a zostavovatelia ho rozsiahlo citovali v zbierkach 4. a 5. storočia. Eusebius z Cézarey ho na začiatku 4. storočia citoval vo svojich Cirkevných dejinách. Neradil ho medzi kánonické spisy ale považoval ho za ortodoxný. Spomínali ho tiež svätí Atanáz a Klement Alexandrijský (Paidagógos, Strómata) či Órigenes (De principiis, Homilia in Iudices). Tvoril základ siedmej kapitoly cirkevnoprávnej zbierky Apoštolské konštitúcie zo 4. storočia.[2][7][9][15]

Obsah a prameneUpraviť

 
Názov Didaché v rukopise objavenom v roku 1873

Didaché nie je jednotnou a koherentnou prácou, ale kompiláciou niekoľkých už existujúcich písomných prameňov, ktoré nadobudli platnosť používaním v rozptýlených kresťanských komunitách.[2] Vedci sa nevedia zhodnúť, či didachisti poznali Matúšovo evanjelium alebo že používali predkánonické formy synoptickej tradície.[5]

Existuje zjavná príbuznosť mudroslovnými knihami Starého zákona, kumránskymi spismi ako aj rabínskym učením. Mohlo teda sčasti ísť o prispôsobenie staršej židovskej práce[17] určenej pohanským konvertitom (prozelytom).[13] Nasvedčuje tomu antický latinský spis Doctrina apostolorum, ktorý obsahoval prvých šesť kapitol bez ďalších kresťanských prírastkov.[17] Táto predkresťanská časť knihy sa objavuje aj v iných kresťanských spisoch vrátane Apoštolskom zriadení Egyptskej cirkvi, Barnabášovej epištoly (18 – 20)[5], Hermovom pastierovi či v arabskej verzii Života svätého Šenutu. Naopak úplná verzia Didaché bola použitá napr. v Apoštolských konštitúciách a Apoštolských didaskáliách.[7][13][17][20]

Celkovo dielo má 16 krátkych kapitol.[2][13] Spis sa ďalej z materiálneho obsahového hľadiska delí na viacero častí. Jednotlivé zdroje uvádzajú rozličné delenia na dve[1][17], tri[2][7][13] alebo štyri[3][5] časti. Pozn. Nasledujúci text pre sprehľadnenie pracuje primárne s rozdelením na 4 časti.

Prvá časť (kapitoly 1 – 6)[2] pojednáva o náuke o dvoch cestách (života a smrti)[2], takže spis býva nazývaný aj ako katechizmus dvoch ciest.[13] Práve táto časť nesie znaky podobné s inými ranými spismi ako Barnabášova epištola[5] či s kumránskymi spismi[7] a je zjavne staršieho predkresťanského charakteru.[19]

Druhá a tretia časť (niekedy sa ráta ako jedna - hlavná časť spisu; t.j. kapitoly 7 –  10 – 15)[2][19] poskytujú informácie o ranom cirkevnom poriadku a eucharistických modlitbách. Ide o inovatívnu časť.[7]

Ak sa táto časť delí na dve, tak prvá pojednáva najmä o liturgických otázkach krstu, pôstu, slávenia nedele, modlitbách či slávení Eucharistie.[5][13] Prednostne sa mal podávať v tečúcej vode no povolený bol i krst vylievaním vody na hlavu krsteného. Pôst sa má držať v stredu a piatok a nie v pondelok a štvrtok ako „to robia pokrytci“.[17] Tu sa spis zjavne rozchádza so židovskou tradíciou.[19] Zároveň ide o prvý prameň, kde sa deň odpočinku preniesol zo soboty na nedeľu.[13]

Liturgická časť reprodukuje verziu Modlitby Pána, ktorá sa podobá verzii z Matúšovho evanjelia (Mt 6: 9 – 13) a obsahuje neskoršiu doxologickú prílohu. Ďalej obsahuje obsahuje formulácie modlitieb[1]: za kalich (9: 2), chlieb (9: 3 – 4) a záverečnú modlitba vďakyvzdania (10: 2 – 6). Tieto tri modlitby nasledujú za spoločnou podštruktúrou, ktorá znie: „Ďakujeme ti, Otče za [...], ktoré si nám dal poznať prostredníctvom Ježiša, svojho služobníka; sláva Ti naveky.‘‘[5] Nie je úplne zrejmé, či sa recitovali počas eucharistie alebo agapé, resp. čo nasledovalo ako prvé.[9] Inšpirované sú starými židovskými modlitbami recitovanými pri hostinách.[9][20] Koptská verzia Didaché obsahuje na konci 10. kapitoly vetu navyše. Ide o vďakyvzdanie za „parfúm‘‘, ktorým sa často interpretuje ako voňavý olej alebo krizma. Novšie hypotézy navrhujú, že išlo o modlitbu nad kadidlom páleným počas spoločného pokrmu.[17]

Druhá časť hlavného celku Didaché obsahuje informácie o cirkevnoprávnych predpisoch a vnútornej štruktúre ranej Cirkvi. V rámci nej sú rozlíšení apoštoli, proroci, biskupi a diakoni.[5][13] Predpisy v 11: 1 – 15: 4 odrážajú tendencie vtedajšej doby, keď potulní proroci a učitelia boli ešte stále bežným javom. Pokyny pre veriacich sú jednoduché a pragmatické. Každý, kto zostane viac ako tri dni či pýta peniaze je falošným prorokom. Ak chce ten, kto prichádza v mene Pána zostať dlhšie, musí podľa Didaché pracovať. Skutoční proroci a učitelia, ktorí sa usadia v kresťanskej komunite, však majú nárok na komunálnu podporu (13: 1 – 7).[5] Poúča tiež funkcionárov ranej obce. Dáva pokyny na ustanovenie biskupov a diakonov, ktorých si treba vážiť rovnako ako prorokov a učiteľov (15: 1 – 2).[5] Biskupský úrad je stále málo rozvinutý,[7] z hľadiska vývoja cirkvi sa stále jedná o neskoré obdobie pneumatickej demokracie, keď boli cirkvi spravované volenými charizmatickými hodnostármi (biskupmi).[8][13][22] Časť popisujúca štruktúru ranej cirkvi popisuje vzťahy v západosýrskej cirkvi, čo viedlo k tomu, že vznik diela sa prisudzoval tejto oblasti.[7][20]

 
Nikomédijsky metropolita Filotheos Bryennios, ktorý objavil prvý nájdený exemplár Didaché

Okrem morálky, etiky a cirkevnej praxe sa Didaché v 16. kapitole (posledná časť, 16:1 – 8) zaoberá aj apokalyptickým koncom sveta a eschatologickou nádejou, t.j. druhým príchodom Krista na konci vekov.[2] Ovplyvnená je zrejme knihou Daniel, ponímanie je už skôr ovplyvnené kresťanstvom než judaizmom.[19] Vyhradzuje telesné vzkriesenie iba pre spravodlivých. Vysvetlenie konečných udalosti sa končí náhle, čo je dôvodom, že viacerí špekulujú, že sa z Didaché stratil popis súdu nad svetom. Apoštolské konštitúcie a gruzínska verzia takýto koniec majú, aj keď sa výrazne líšia.[5]

ExempláreUpraviť

Text bol dlho zabudnutý a zmienky o ňom sa zachovali len v iných ranokresťanských dielach. Exemplár vzácneho diela z roku 1056 bol objavený až v roku 1873[15][7]/1875[15] v konštantínopolskom Monastieri Božieho hrobu[15] nikomédijskym metropolitom Filotheom Bryenniom.[2] Publikovaný bol po prvý raz v roku 1883.[15][7][18] Dnes sa tento exemplár nachádza v knižnici pravoslávneho patriarchu jeruzalemského pod označením Codex H 54.[17][18] pozn. Monastier patril jeruzalemskému patriarchátu.[15] Dva ďalšie exempláre boli nájdené neskôr v Egypte. Jeden grécky (Oxyrhynchus Papyrus 1782) pochádza z konca 4. storočia a obsahuje nie viac ako 65 slov. Druhý je koptský[2] (Oriental 9171) napísaný v strednej koptčine s fajjúmskym vplyvom. Uložený je v British Museum.[2] Okrem nich existujú aj etiópske a gruzínske fragmenty.[5] Z nich gruzínsky je najúplnejší, no jeho hodnovernosť bola nedávno spochybnená a hovorí sa, že je to vlastne moderná verzia z prvej polovice 19. storočia.[7][17] Latinský spis Doctrina apostolorum nie je prekladom gréckeho Didaché ako sa niekedy predpokladalo.[20]

Medzi významných komentátorov Didaché patrili napr. Jean-Paul Audet, Robert A. Kraft, Stanislas Giet, Kurt Niederwimmer či Giovanni Visonà.[20]

ReferencieUpraviť

  1. a b c d e f g h DIDACHÉ In: KRAFT, Heinrich. Slovník starokresťanskej literatúry. Preklad Vojtech Mikula. Trnava : Dobrá kniha, 1994. 441 s. ISBN 80-7141-048-9. S. 126.
  2. a b c d e f g h i j k l m n o Didachē In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-01-14]. Dostupné online. (po anglicky)
  3. a b c d Didache In: CANER, Daniel F.. The Cambridge Dictionary of Christianity. Ed. Daniel Patte. Cambridge : Cambridge University Press, 2010. ISBN 978-0-521-52785-9, 978-0-521-82096-7. S. 324. (po anglicky)
  4. kánonické právo. In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2021-01-14]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  5. a b c d e f g h i j k l m n o DIDACHE In: New Catholic Encyclopedia. Ed. Thomas Carson, Joann Cerrito. 2nd Ed. Vol. 4. Com – Dyn. Farmington Hills : Thomson Gale, 2003. ISBN 0-7876-4008-5. S. 736.
  6. Apoštolské konštitúcie. In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2021-01-14]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  7. a b c d e f g h i j k l m n o DIDACHÉ, Nauka dvanácti apoštolů In: FARRUGIA, Edward G.; AMBROS, Pavel, ed. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Preklad Adam Mackerle. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. 1039 s. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 265 – 266.
  8. a b c d Didaché In: Encyklopedie antiky. Ed. Ludvík Svoboda. Praha : Academia, 1973. S. 144. (po česky)
  9. a b c d e f g Didache In: The Encyclopedia of Early Christianity. Ed. Everett Ferguson, Michael P. McHugh, Frederick W. Norris. New York : Routledge, 1999. ISBN 0-8153-3319-6, 978-0-8153-3319-7. S. 328. (po anglicky)
  10. a b Didaché. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2003. 702 s. ISBN 80-224-0761-5. Zväzok 3. (Č – Eg), s. 359.
  11. a b Didaché In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch A-L. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 8096915932. S. 275.
  12. ŠPETKO, Jozef. Knižná kultúra a písmo. Martin : Matica slovenská, 1968. Dostupné online. S. 416.
  13. a b c d e f g h i j k l m n o p VLADÁR, Vojtech. Dejiny cirkevného práva. Praha : Leges, 2017. ISBN 978-80-7502-238-7. S. 79 – 80.
  14. a b STANČEK, Ľubomír; NOVÁKOVÁ, Iveta. Misijný fenomén. Spišské Podhradie : Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, 2002. ISBN 978-80-7142-100-9. S. 29.
  15. a b c d e f g h i Didache In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. Frank Leslie Cross, Elizabeth A. Livingstone. 3rd. ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. 1786 s. ISBN 019211655X, 9780192116550. S. 478 – 479. (po anglicky)
  16. a b WILHITE, Shawn J.; HAYKIN, Michael A. G.. The Didache: A Commentary. Eugene, OR : Wipf and Stock Publishers, 2019. (The Apostolic Fathers Commentary Series; zv. 1.) Dostupné online. ISBN 978-1-4982-0511-5. (po anglicky)
  17. a b c d e f g h i j k l DIDACHE In: The Coptic Encyclopedia. Ed. Aziz S. Atiya. Vol. III.. New York : Macmillan Publishing Company, 1991. ISBN 0-02-897025-X. S. 898 – 899.
  18. a b c d e f Didache In: Lexikon für Theologie und Kirche. Ed. Michael Buchberger, Walter Kasper. 3., völlig neubearb. Aufl. Band 3. Dämon bis Fragmentenstreit. Freiburg, Basel, Rom, Wien : Verlag Herder, 1995. ISBN 3-451-22003-2. S. 207 – 208. (po nemecky)
  19. a b c d e Didache In: A Dictionary of Jewish–Christian Relations. Ed. Edward Kessler a NeilWenborn. 1st ed. Cambridge : Cambridge University Press, 2005. ISBN 978-0-511-13485-2, 0-511-13485-1. S. 127.
  20. a b c d e f DIDACHE In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 1:708 – 1:709. (po anglicky)
  21. Apostolic Father In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-01-14]. Dostupné online. (po anglicky)
  22. Bishop In: The Encyclopedia of Early Christianity. Ed. Everett Ferguson, Michael P. McHugh, Frederick W. Norris. 2nd edition New York : Routledge, 1999. ISBN 0-8153-3319-6, 978-0-8153-3319-7. S. 182. (po anglicky)

Ďalšia literatúraUpraviť

  • Didaché - Učení Páně skrze Dvanáct apoštolů národům. Preklad Antonij Drda. Hostinné : Stauros, 1994. 22 s. (Nekanonické knihy Nového zákona; zv. 1.) Z gréckeho originálu Διδαχὴ τοῦ κυρίου διὰ τῶν δώδεκα ἀποστόλων τοῖς ἔθνεσιν. ISBN 80-238-1735-3. (po česky)
  • Spisy apoštolských Otců. Ed. Dan Drápal; Ladislav Varcl; Jan Sokol. 2 Vyd. Praha : Kalich, 2004. 278 s. ISBN 80-7017-003-4.

Externé odkazyUpraviť