Wikipédia

Rímsky misál

Rímsky misál (lat. Missale Romanum) je liturgická kniha obsahujúca texty a rubriky pre slávenie svätej omše v Rímskom obrade Západnej cirkvi. Najnovšie vydanie je tretie typické vydanie z roku 2002 opravené a mierne rozšírené v dotlači z roku 2008. Mimoriadna forma Rímskeho obradu používa posledné vydanie vydané pred Druhým vatikánskym koncilom, teda z roku 1962, okrem toho určité skupiny s povolením Svätého stolca používajú vydania spred reformy z roku 1955 počas obradov Veľkonočného trojdnia.

Rímsky misál z roku 1932 otvorený na strane, kde začína vlastná časť liturgických období

Ďalšími liturgickými knihami, ktoré sa v omši používajú spolu s misálom, sú lekcionár, evanjeliár a graduál, pričom lekcionár bol vo vydaniach pred reformou v roku 1970 ešte súčasťou Misála. Používajú sa tiež výňatky z Rímskeho misála, ktoré obsahujú len modlitby, ktoré sa nemusia prednášať od oltára, vďaka čomu sú oveľa ľahšie.

Obsah a štruktúra

upraviť

Latinská pôvodina súčasného, tretieho typického vydania Rímskeho misála (2002/2008) začína dekrétmi Kongregácie pre Boží kult (a disciplínu sviatostí) o vydaní jednotlivých vydaní, po ktorých nasleduje apoštolská konštitúcia Missale Romanum pápeža sv. Pavla VI. z roku 1969, ktorou tento pápež promulgoval Rímsky misál obnovený podľa rozhodnutia Druhého vatikánskeho koncilu. Nasledujú Všeobecné smernice Rímskeho misála obsahujúce podrobné rubriky na slávenie svätej omše. Následne sú v Misáli zaradené všeobecné smernice o liturgickom roku a kalendári so Všeobecným kalendárom Rímskej cirkvi, pred ktorými je uvedené motu proprio Mysterii Paschalis pápeža Pavla VI. z roku 1969, ktorým tento kalendár zaviedol.

Nasleduje vlastná časť liturgických období, v ktorej sú texty vlastné nedeliam a ďalším významným pohyblivým sláveniam jednotlivých období (napr. Veľký týždeň a Veľkonočné triduum).

Ďalej je uvedený nemenný omšový poriadok, v rámci ktorého sú uvedené i prefácie a štyri eucharistické modlitby. Po záverečných obradoch sú uvedené záverečné požehnania a modlitby nad ľudom ad libitum, nápevy eucharistických modlitieb, omšový poriadok omší za účasti len jedného prisluhujúceho a dodatok obsahujúci niekoľko ďalších eucharistických modlitieb na použitie ad libitum.

Ďalšou časťou misála sú vlastné časti na sviatky svätých, ktoré obsahujú texty na slávenie sviatkov s fixným dátumom. Tie texty, ktoré jednotlivé sviatky nemajú vlastné, sa berú zo spoločných častí rozdelených podľa kategórií (na výročie posviacky chrámu; na sviatky preblahoslavenej Panny Márie, mučeníkov, duchovných pastierov, Učiteľov Cirkvi, panien, svätých mužov a žien).

Po spoločných častiach sú uvedené rôzne rituálne omše, napr. s udeľovaním sviatostí kresťanskej iniciácie, s kňazským svätením, a pod. Potom nasledujú početné omše na rozličné príležitosti, votívne omše a nakoniec omše za zosnulých.

Do dodatku boli vložené rôzne dodatočné formuly a obrady, napr. rozličné nápevy omšového poriadku, obrad pokropenia svätenou vodou na začiatku omše, príklady formúl modlitby veriacich a modlitby pred a po svätej omši. Súčasťou dodatku sú i eucharistické modlitby na omše s deťmi, ktoré však boli z latinskej pôvodiny v roku 2008 vypustené.[1]

Dejiny

upraviť

Misály pred Tridentským koncilom

upraviť

Pred neskorým stredovekom sa počas omše používali viaceré knihy: sakramentár s modlitbami, jedna alebo viac kníh pre čítania z Písma (epištolár, evanjeliár) a antifonár s antifónami a inými spevmi. Postupne vznikali rukopisy zjednocujúce časti niektorých z týchto kníh, až kým vznikli verzie úplné samy v sebe. Taká kniha sa označovala ako Missale Plenum (slov. úplný misál).[2]

V roku 1223 sv. František Assiský poučil bratov zo svojho rádu, aby prijali formu liturgie používanú na pápežskom dvore (Regula, 3. kapitola). Oni tento misál ďalej prispôsobili potrebám svojho zväčša potulného apoštolátu. Tento františkánmi upravený Misál bol pápežom Klementom V. uznaný a začali ho používať v pápežskej kaplnke.[3] Jeho použitie sa šírilo po Európe, zvlášť po vynájdení kníhtlače, lenže editori v ňom činili svojvoľné zmeny, niektoré z nich podstatné. Kníhtlač tiež napomáhala šíreniu iných, menej ortodoxných liturgických textov. Tridentský koncil rozhodol, že sa s výslednými rozdielmi musí skoncovať.[3]

Prvé tlačené Missale Romanum (Rímsky misál) obsahujúce Ordo Missalis secundum consuetudinem Curiæ Romanæ (Omšový poriadok podľa obyčaje Rímskej kúrie) bolo vytlačené v Miláne v roku 1474.[2][3][4][5] Prešlo takmer celé storočie, kým sa objavilo vydanie oficiálne vydané na príkaz Svätého stolca. Počas toho obdobia bolo milánske vydanie z roku 1474 nasledované prinajmenej 14 inými vydaniami, z toho 10 bolo vytlačených v Benátkach, 3 v Paríži a 1 v Lyone.[6] V dôsledku nedostatku kontrolnej autority sa tieto vydania niekedy značne líšia.[7]

Vlastnoručné poznámky Guglielma kardinála Sirleta v kópii benátskeho vydania z roku 1494 (v podstate zhodného s milánskym vydaním z roku 1474)[7] dokazujú, že bol použitý pri zostavovaní oficiálneho vydania sv. Pia V. z roku 1570.[3]

Medzi Tridentským koncilom a Druhým vatikánskym koncilom

upraviť
 
Rímsky misál z roku 1911

Pápež sv. Pius V. vykonajúc rozhodnutie Tridentského koncilu apoštolskou konštitúciou Quo primum zo 14. júla 1570 promulgoval vydanie Rímskeho misála, ktoré sa malo odvtedy povinne používať v celej Západnej cirkvi okrem miest a rádov, ktoré si zachovali iný liturgický obrad dokázateľne jestvujúci aspoň 200 rokov.[8]

Po preukázaní nutnosti opráv niektorých častí vydania sv. Pia V. ho pápež Klement VIII. nahradil novým typickým vydaním (= ktorému musia zodpovedať všetky ostatné vydania) zo 7. júla 1604.[9] Ďalšie obnovené typické vydanie promulgoval pápež Urban VIII. 2. septembra 1634.[10]

Počnúc od konca 17. storočia Francúzsko a okolité oblasti zaznamenali rozmach nezávislých misálov vydávaných biskupmi ovplyvnenými jansenizmom a galikanizmom. Toto skončilo, keď v 19. storočí biskup langreský Pierre-Louis Parisis a opát Prosper Guéranger začali propagovať návrat k Rímskemu misálu. Pápež Lev XIII. využil túto situáciu na vydanie nového typického vydania v roku 1884, v ktorom zohľadnil všetky zmeny zavedené od čias pápeža Urbana VIII. Pápež sv. Pius X. taktiež vykonal revíziu Rímskeho misála, ktorá bola zverejnená a vyhlásená za typickú jeho nástupcom, Benediktom XV. 25. júla 1920.[11]

 
Francúzsky modlitebník z roku 1905 obsahujúci výňatok z Rímskeho misála a Rímskeho breviára

Zmeny sv. Pia X. zahŕňali niekoľko opráv, vypustení a doplnení v rámci modlitieb Rímskeho misála, hlavné zmeny však boli učinené v rubrikách – tieto neboli včlenené do sekcie Rubricæ generales, lež boli vytlačené ako osobitná sekcia pod názvom Additiones et variationes in rubricis Missalis (slov. Doplnenia a zmeny v rubrikách Misála).[12]

Zmeny pápeža Pia XII. boli oveľa väčšie napriek tomu, že boli obmedzené len na 5 dní cirkevného roka, keďže vyžadovali zmeny i v kánonickom práve. Dovtedy napr. bolo bývalo predpísané, že sa omša nemala (okrem polnočnej omše) začať prv než hodinu pred svitaním a neskôr ako hodinu po poludní. V časti Misála úplne zrevidovanej počal niektoré zmeny uskutočnené po Druhom vatikánskom koncile.[13] Tieto zmeny zahŕňali prvé oficiálne zavedenia ľudového jazyka do liturgie na obnovenie krstných sľubov počas obradov Veľkonočnej vigílie.[14]

Pápež Pius XII. nezverejnil žiadne nové typické vydanie Rímskeho misála, ale v roku 1951 schválil kníhtlačiarom, aby mohli predbežne nahrádzať texty slávení Kvetnej nedele, Zeleného štvrtka, Veľkého piatka a Veľkonočnej vigílie novými, ktoré učinil všeobecne záväznými v roku 1955. Pápež tiež odstránil sériu šiestich starozákonných čítaní s ich traktami a kolektami zo slávenia vigílie Turíc, ktoré však boli naďalej tlačené až do roku 1962.[14]

Pristúpiac na prosby mnohých biskupov pápež Pius XII. usúdil, že by bolo prospešné taktiež zjednodušiť rubriky misála, čo bolo vykonané dekrétom Posvätnej kongregácie obradov z 23. marca 1955. V rámci zmien boli vykonané viaceré zmeny vo všeobecnom kalendári Rímskej cirkvi.[15][16]

V roku 1956 pápež Pius XII. v rámci prípravných prác na celkovú liturgickú reformu zaslal biskupom dotazníky s cieľom zistiť ich názory na úpravu Rímskeho breviára. Po dôkladnom zvážení odpovedí biskupov usúdil, že je čas na celkovú a systematickú revíziu rubrík Breviára a Misála. Túto úlohu posunul na špeciálnu komisiu odborníkov ustanovenú na štúdium všeobecnej liturgickej reformy.[16]

Jeho nástupca, pápež sv. Ján XXIII. vydal nové typické vydanie Rímskeho misála v roku 1962. To obsahuje nový kódex rubrík pripravený komisiou Pia XII., ktorý sv. Ján XXIII. učinil záväzným od 1. januára 1961.[16] V Misáli tento kódex rubrík nahradil dva dokumenty z vydania z roku 1920 a pápežovo motu proprio Rubricarum instructum nahradilo apoštolskú konštitúciu Divino afflatu sv. Pia X. Ďalšími významnejšími zmenami sú vynechanie slova „perfidis“ z veľkopiatkovej modlitby za židov a vloženie mena sv. Jozefa do kánonu omše.[17]

Revízia Misála po Druhom vatikánskom koncile

upraviť
 
Prvá strana Rímskeho misála z roku 2008

V rokoch 1965 a 1967 boli do omše Rímskeho obradu zavedené niektoré zmeny v rámci napĺňania ustanovení konštitúcie Sacrosanctum Concilium, nebolo však vydané žiadne nové vydanie Rímskeho misála, ktoré by ich zahŕňalo. Zmeny boli zohľadnené v provizórnych prekladoch do ľudových jazykov vydaných vo viacerých krajinách zavádzajúc do liturgie tieto jazyky popri latinčine. V niektorých skupinách krajín používajúcich rovnaký jazyk používali rozdielne preklady a miera povolenia ľudového jazyka v liturgii sa líšila.[2]

Nové vydanie Rímskeho misála promulgoval pápež sv. Pavol VI. apoštolskou konštitúciou Missale Romanum z 3. apríla 1969.[13] Úplný text Misála nebol vydaný až do nasledujúceho roka[18] a ľudové preklady sa objavili niekoľko rokov neskôr, niektoré časti Misála v latinčine však boli dostupné v nedefinitívnej forme už od roku 1964 a provizórne preklady sa objavili čoskoro na to.

Vo svojej apoštolskej konštitúcii sv. Pavol VI. vyzdvihol niektoré závažné zmeny, ktoré boli urobené v Rímskom misáli:

  • K jedinému kánonu predošlých vydaní (ktorý bol s drobnými obmenami zachovaný ako „Prvá eucharistická modlitba alebo Rímsky kánon“) doplnil tri alternatívne eucharistické modlitby navyšujúc taktiež počet prefácií.
  • Obrady omšového poriadku (lat. Ordo Missæ), t.j. zväčša nemenná časť liturgie, „sa zjednodušili, ale ich podstata sa verne zachovala“. Vynechalo sa, „čo sa postupom času zdvojilo alebo čo sa k nim menej vhodne pridalo“, zvlášť počas ofertória (obetovania chleba a vína), lámania premenenej hostie a svätého prijímania.
  • „‚Niektoré veci, ktoré za nepriaznivých okolností zanikli‘, sa obnovujú ‚podľa pôvodných ustanovení svätých Otcov‘. Medzi ne patrí homília“ a „všeobecná modlitba čiže modlitba veriacich“.
  • Výrazne zvýšil pomer textov Svätého Písma prečítaných počas omše. Ešte pred tým, ako Pius XII. tento pomer ešte viac zredukoval, sa pri omši prečítalo len 1 % Starého zákona a 16,5 % Nového zákona. Od revízie Pavla VI. to je už 13,5 % Starého a 71,5 % Nového zákona.[19] Toto bolo dosiahnuté aj zavedením väčšieho počtu čítaní na nedele a slávnosti a trojročného nedeľného cyklu a dvojročného ceztýždenného cyklu čítaní.[13]

Pápež poznamenal, že okrem týchto zmien boli značne pozmenené i ďalšie časti Misála, napr. vlastné časti liturgických období, vlastné časti svätých, spoločné časti svätých, rituálne omše a votívne omše, dodávajúc: „Osobitná pozornosť sa venovala najmä modlitbám: rozmnožil sa ich počet, aby nové modlitby lepšie zodpovedali potrebám dnešných čias, a staré modlitby boli zrevidované podľa pôvodných predlôh.“[13]

Vydania Rímskeho misála po Druhom vatikánskom koncile

upraviť

V roku 1970 bolo vydané prvé typické vydanie Rímskeho misála obnoveného podľa rozhodnutia Druhého vatikánskeho koncilu (lat. Missale Romanum ex decreto Sacrosancti Œcumenici Concilii Vaticani II instauratum) po jeho promulgovaní pápežom Pavlom VI. predošlý rok.[18] V roku 1971 bola vytlačená pretlač s opravenými preklepmi. Druhé typické vydanie s drobnými opravami bolo vydané v roku 1975. V roku 2000 pápež sv. Ján Pavol II. odobril tretie typické vydanie, ktoré vyšlo v roku 2002. V tomto vydaní boli doplnené viaceré sviatky, predovšetkým svätých doplnených do Všeobecného kalendára Rímskej cirkvi od posledného vydania, nové prefácie, dodatočné omše za rozličné potreby, modlitby nad ľudom v pôstnom období a texty pre Turíčnu vigíliu a vigíliu Zjavenia Pána a Všeobecné smernice Rímskeho misála boli zrevidované a rozšírené.[20]

V roku 2008 za pápeža Benedikta XVI. bola vytlačená rozšírená dotlač tretieho vydania s opravenými preklepmi a chybami (napr. chybné vloženie slova „unum“ – „jedného“ – na začiatok Apoštolského vyznania viery). Do dodatku boli vložené slávenia, ktoré boli do Všeobecného kalendára Rímskej cirkvi vložené po pôvodnom vydaní v roku 2002 (napr. sv. Pia z Pietrelciny).[21]

Tri zmeny si vyžadovali osobný súhlas pápeža Benedikta XVI.:[22]

  • zmena poradia, v ktorom biskup celebrujúci svätú omšu mimo svojej diecézy spomína miestneho biskupa a seba;
  • vypustenie eucharistických modlitieb na omše s deťmi z latinského vydania (nie však z ľudových prekladov);
  • pridanie troch alternatív k štandardnému rozpusteniu zhromaždenia – Ite, missa est (v slovenskej verzii Choďte v mene Božom):[21]
    • Ite ad Evangelium Domini annuntiandum (slov. Choďte a ohlasujte Pánovo evanjelium.),
    • Ite in pace, glorificando vita vestra Dominum (slov. Choďte v pokoji a oslavujte Pána svojím životom.),
    • Ite in pace (slov. Choďte v pokoji.).

Vydaním Rímska misála z roku 1962 pápežom sv. Jánom XXIII. sa začalo obdobie estetickej preferencie obmedzeného počtu čiernobielych obrázkov namiesto dovtedy často používaných pestrofarebných obrazov. Prvé pokoncilové vydania tak v latinskej pôvodine, ako i v prekladoch, pokračovali v tomto smere.[23] Prvé latinské vydanie (1970) obsahovalo 12 čiernobielych drevorezieb od Giana Luigiho Uboldiho. Slovenské vydania používajú ilustrácie od tohože autora.[24]

Prvým vydaním tretieho typického vydania (2002) v ľudovom jazyku bolo vydanie grécke vydané v roku 2006.[25] Anglické vydanie uplatňujúce zmeny z roku 2008 bolo vydané v roku 2011.[26] Preklady tohto vydania do iných jazykov trvali dlhšie. Talianske vydanie bolo Talianskou biskupskou konferenciou schválené v novembri 2018 a Svätým stolcom v nasledujúcom roku. Pozornosť si toto vydanie vyslúžilo najmä pre zmenu textov modlitby Otčenáš a oslavného hymnu Gloria in Excelsis Deo v taliančine.[27]

9. septembra 2017 pápež František vydal motu proprio Magnum Principium, ktorým dal biskupským konferenciám viac autority nad prekladom liturgických kníh. Motu proprio „udeľuje biskupským konferenciám fakultu zhodnotiť hodnotu a súvislosť tej-ktorej frázy v preklade z originálu“.[28] Úloha Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí bola zmenená v súlade s konštitúciou Sacrosanctum Concilium Druhého vatikánskeho koncilu,[29] aby už len potvrdzovala texty pripravené biskupskými konferenciami namiesto ich „schvaľovania“ v striktnom slova zmysle podľa kánona §838.[30]

Používanie starších vydaní

upraviť
 
Rímsky misál z roku 1962 otvorený na strane, kde začína Omšový kánon

Pápež Benedikt XVI. vo svojom motu proprio Summorum Pontificum zo 7. júla 2007 vyhlásil, že vydanie Rímskeho misála z roku 1962 nebolo nikdy úplne zrušené a môže byť každým kňazom Rímskeho obradu slobodne použité na slávenie omší bez účasti ľudu (lat. Missa sine populo). Použitie tohto vydania na omše za účasti ľudu je povolené s povolením rektora toho-ktorého kostola pre stabilne jestvujúcu skupinu veriacich ľnúcej k staršej forme Rímskeho obradu za podmienky, že celebrant je „súci a z hľadiska práva nehatený“ (napr. suspenziou).[31] V dôsledku toho mnohé diecézy slávia pravidelné omše podľa Misála z roku 1962; výhradne tento Misál je taktiež používaný tradičnými kňazskými bratstvami a prelatúrami v plnom spoločenstve so Svätým stolcom, ako napr. Kňazské bratstvo svätého Petra (FSSP),[32] Inštitút Krista Kráľa, najvyššieho Veľkňaza (ICRSP),[33] Osobná apoštolská administratúra svätého Jána Máriu Vianney[34] a i.

Jednou z najznámejších skupín v spore so Svätým stolcom používajúcich Misál z roku 1962 je Kňazské bratstvo svätého Pia X. (FSSPX). Menšie skupiny, napr. Kňazské bratstvo svätého Pia V., používajú ešte skoršie vydania.

Vybrané spoločenstvá sláviace liturgiu podľa liturgických kníh z roku 1962 dostali v roku 2018 povolenie ad experimentum na 3 roky sláviť obrady Veľkonočného tridua podľa obradu spred reformy v roku 1955.[35]

Oficiálne slovenské preklady

upraviť

Prvým významným slovenským prekladom Rímskeho misála bol Misál latinsko-slovenský vydaný Spolkom svätého Vojtecha v roku 1952 v dvojstĺpcovej (latinsko-slovenskej) sadzbe v malom formáte po schválení trnavským apoštolským administrátorom Ambrózom Lazíkom.[36]

Po tom, ako podľa ustanovenia Druhého vatikánskeho koncilu bol do omšovej liturgie zavedený ľudový jazyk, text tohto Misála bol Radou pre uskutočňovanie Konštitúcie o posvätnej liturgii dekrétmi z rokov 1964 a 1965 vyhlásený za smerodajný a začalo sa pripravovať vydanie Misála vo veľkom formáte.[37] 10. októbra 1966 táže rada schválila slovenské própriá.[38] Dekrétom Posvätnej kongregácie rítov z 21. januára 1967 obdržal Misál nihil obstat a o dva dni neskôr ho slovenskí biskupi, resp. ich zástupcovia schválili a nariadili používať. Vydaný bol v Ríme Slovenským ústavom svätého Cyrila a Metoda v tomže roku a vytlačila ho Pápežská univerzita Gregoriana. Nebol nanovo sádzaný, lež texty z roku 1952 sa verne reprodukovali a doplnili.[37][39]

Po vydaní nového Rímskeho misála v roku 1970 sa preklad pripravoval niekoľko rokov, počas ktorých v roku 1976 v Spolku svätého Vojtecha predbežne vyšiel výňatok s názvom Omše slovenského misála[40] a v roku 1977 Rímsky misál na nedele a sviatky vo vatikánskom vydavateľstve Typis Polyglottis Vaticanis.[41] Definitívny preklad druhého typického vydania bol schválený 1. decembra 1979 Posvätnou kongregáciou pre sviatosti a bohoslužbu a vydaný vo vydavateľstve Typis Polyglottis Vaticanis v roku 1980.[42] Dotlač s dodatkom obsahujúcim časť textov z tretieho typického vydania vyšla v roku 2001 v tomže nakladateľstve.[43][20]

V roku 2012 sa začal pripravovať preklad tretieho typického vydania Rímskeho misála. V roku 2016 Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí schválila omšový poriadok a eucharistické modlitby a v roku 2018 predbežne aj zvyšok Misála. Predpokladaný termín jeho vydania Spolkom sv. Vojtecha bol prvý štvrťrok 2020.[20][44]

Tretie vydanie Rímskeho misála bolo zavedené do praxe v januári 2022.[45] Obsahuje dva typy úprav. Zmeny a doplnenia, ktoré si vyžiadalo nové latinské tretie typické vydanie, promulgované v roku 2000 a Úpravy doterajšieho prekladu. Texty ľudu ostávajú bez zmeny (jedinou zmenou je úprava zvolania pri príprave obetných darov, ktoré sa hovorí, len ak sa nespieva).[44]

Digitálne podoby slovenských prekladov

upraviť

Od roku 2019 prebieha digitalizácia Misála latinsko-slovenského z r. 1952 a misála vo veľkom formáte schváleného v r. 1967 s prihliadnutím na typické vydanie latinského misála z r. 1962, ktorého opätovné použitie v Katolíckej Cirkvi zažilo obrodu po motu proprio Summorum Pontificum pápeža Benedikta XVI. Digitálne omšové formuláre spolu s predkoncilovým kalendáriom svätých sú verejnosti voľne prístupné v responzívnom webovom rozhraní umožňujúcom prehliadanie na mobilnom zariadení.[46]

Zaujímavosťou je, že digitalizačný projekt spracúva aj rímsky kánon a vybrané omšové formuláre v hlaholike podľa tzv. Rímskeho misála staroslovenským písmom (alebo Missale Romanun Glagolitice) z r. 1893[47] , z r. 1927[48] a jeho najnovšieho spracovania z r. 2020[49].

Referencie

upraviť
  1. ↑ Missale Romanum. 3. typické vyd. Chicago : Midwest Theological Forum, 2005. 1216 s. ISBN 1-890177-55-5. Kapitola Index generalis, s. 1210 – 1215. (lat.)
  2. ↑ a b c SÝKORA, Adam. Misál z r. 1962 — vhodná alternatíva? [online]. Christ-Net.sk, 2018-01-29, [cit. 2020-03-13]. Dostupné online.
  3. ↑ a b c d CHUPUNGCO, Anscar J.. Handbook for Liturgical Studies: Introduction to the liturgy. [s.l.] : Liturgical Press, 1997. 425 s. Dostupné online. ISBN 978-0-8146-6161-1. S. 265 – 267. (angl.)
  4. ↑ Missale romanum Mediolani, 1474. Londýn : Henry Bradshaw Society, 1899. Dostupné online. (lat.)
  5. ↑ Missale Romanum. 3. typické vyd. Chicago : Midwest Theological Forum, 2005. 1216 s. ISBN 1-890177-55-5. Kapitola Institutio generalis Missalis Romani, s. 14. (lat.)
  6. ↑ Manlio Sodi and Achille Maria Triacca, Missale Romanum: Editio Princeps (1570). Rím : Libreria Editrice Vaticana, 1998. S. XV
  7. ↑ a b CELIŃSKI, Łukasz. Per una rilettura della storia della formazione e dello sviluppo del Messale Romano. Il caso del Messale di Clemente V. [online]. Academia.edu, 2016, [cit. 2020-03-13]. Dostupné online. (tal.)
  8. ↑ PIUS V.. Quo primum [online]. Rím: 1570-07-14, [cit. 2020-03-13]. Dostupné online. (lat.)
  9. ↑ KLEMENT VIII.. Cum sanctissimum [online]. Rím: 1604-07-07, [cit. 2020-03-13]. Dostupné online. (lat.)
  10. ↑ URBAN VIII.. Si quid est [online]. Rím: 1634-09-02, [cit. 2020-03-13]. Dostupné online. (lat.)
  11. ↑ Acta Apostolicæ Sedis. Rím : Typis Polyglottis Vaticanis, 1920. 643 s. Dostupné online. Kapitola Decretum de editione typica Missalis Romani, s. 448 – 449. (lat.)
  12. ↑ Missale Romanum. Rím : Marietti, 1949. 870+32 s. Kapitola Additiones et variationes in rubricis Missalis ad normam bullæ “Divino Afflatu” et subsequentium S. R. C. decretorum, s. xxviii. (lat.)
  13. ↑ a b c d Acta Apostolicæ Sedis. Rím : Typis Polyglottis Vaticanis, 1969. 939 s. Dostupné online. Kapitola Constitutio apostolica Missale Romanum, s. 217 – 222. (lat.)
  14. ↑ a b Acta Apostolicæ Sedis. Rím : Typis Polyglottis Vaticanis, 1955. 912 s. Dostupné online. Kapitola Decretum generale: liturgicus hebdomadæ sanctæ ordo instauratur, s. 838 – 847. (lat.)
  15. ↑ Acta Apostolicæ Sedis. Rím : Typis Polyglottis Vaticanis, 1955. 912 s. Dostupné online. Kapitola Decretum generale: liturgicus hebdomadæ sanctæ ordo instauratur, s. 218 – 224. (lat.)
  16. ↑ a b c Acta Apostolicæ Sedis. Rím : Typis Polyglottis Vaticanis, 1960. 1132 s. Dostupné online. Kapitola Rubricarum instructum, s. 593 – 595. (lat.)
  17. ↑ Acta Apostolicæ Sedis. Rím : Typis Polyglottis Vaticanis, 1962. 952 s. Dostupné online. Kapitola Decretum de S. Ioseph nomine Canoni Missae inserendo, s. 873. (lat.)
  18. ↑ a b Acta Apostolicæ Sedis. Rím : Typis Polyglottis Vaticanis, 1970. 963 s. Dostupné online. Kapitola Decretum: Nova editio Missalis Romani promulgatur et typica declaratur, s. 554. (lat.)
  19. ↑ Felix Just, S.J.. Lectionary Statistics [online]. Catholic-resources.org, 2 January 2009, [cit. 2011-11-27]. Dostupné online.
  20. ↑ a b c LAUKO, Ján. Zmeny v misáli sa veriacich nedotknú [online]. Katolícke noviny, 2019-05-22, [cit. 2020-03-12]. Dostupné online.
  21. ↑ a b Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Reimpressio emendata «Missalis Romani». Notitiæ, august 2008, roč. 45, čís. 503-504, s. 367 – 387. Dostupné online [cit. 2020-03-13].
  22. ↑ Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí. Decretum. Notitiæ, jún 2008, roč. 45, čís. 501-502, s. 175 – 176. Dostupné online [cit. 2020-03-13].
  23. ↑ VAN BÜHREN, Ralf. Die Bildausstattung des „Missale Romanum“ nach dem Zweiten Vatikanischen Konzil (1962−1965) [online]. Academia.edu, 2018, [cit. 2020-03-13]. Dostupné online. (nem.)
  24. ↑ Rímsky misál. 2. typické vyd. Rím : Typis Polyglottis Vaticani, 1981. 1053 s. S. 1053. (slov.)
  25. ↑ Grécka biskupská konferencia. Επιστολή της Ι. Συνόδου Ιεραρχίας προς τους Ιερείς [online]. cen.gr, 2006-09-07, [cit. 2020-03-13]. Dostupné online. Archivované 2019-06-17 z originálu. (novogr.)
  26. ↑ The new Translation of the Roman Missal – including the Order of Mass [online]. catholicbishops.ie, 2011-02-20, [cit. 2020-03-13]. Dostupné online. (angl.)
  27. ↑ GAMBASSI, Giacomo. Liturgia. Via libera del Papa alla nuova traduzione italiana del Messale [online]. Avvenire, 2019-05-22, [cit. 2020-03-13]. Dostupné online. (tal.)
  28. ↑ MCELWEE, Joshua J.. Francis corrects Sarah: Liturgical translations not to be 'imposed' from Vatican [online]. National Catholic Reporter, 2017-10-22, [cit. 2020-03-13]. Dostupné online. (angl.)
  29. ↑ PAVOL VI.. Sacrosanctum Concilium §39, 40 [online]. Rím: vatican.va, 1963-12-04, [cit. 2020-03-13]. Dostupné online. (slov.)
  30. ↑ CARSTENS, Christopher. What is the current status of the translation document Liturgiam Authenticam? [online]. Adoremus, 2018-01-14, [cit. 2020-03-13]. Dostupné online. Archivované 2020-02-26 z originálu. (angl.)
  31. ↑ BENEDIKT XVI.. Summorum Pontificum [online]. Rím: vatican.va, 2007-07-07, [cit. 2020-03-13]. Dostupné online. (slov.)
  32. ↑ Decree of the Ecclesia Dei Commission concerning the liturgical books of 1962 [online]. Kňazské bratstvo sv. Petra, [cit. 2020-03-13]. Dostupné online. (angl.)
  33. ↑ Traditional Latin Mass [online]. Inštitút Krista Kráľa, najvyššieho Veľkňaza, [cit. 2020-03-13]. Dostupné online. (angl.)
  34. ↑ História [online]. Osobná apoštolská administratúra sv. Jána Máriu Vianney, [cit. 2020-03-13]. Dostupné online. (port.)
  35. ↑ SHAW, Joseph. Reflections on the Restoration of Holy Week. Gregorius Magnus, jún 2018, čís. 5, s. 5 – 6. Dostupné online [cit. 2020-03-12].
  36. ↑ Misál latinsko-slovenský. 1. vyd. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1952. 1547 s. S. 6.
  37. ↑ a b Rímsky misál latinsko-slovenský. 2. vyd. Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1967. 1492 s. Kapitola Úvodom.
  38. ↑ Rímsky misál latinsko-slovenský. 2. vyd. Rím : Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda, 1967. 1492 s. S. *2.
  39. ↑ JAVOR, Ferdinand. Osobnosti Slovenskej liturgickej komisie a jej činnosť. In: KRIVDA, Andrej. Päťdesiat rokov liturgickej reformy Druhého vatikánskeho koncilu na Slovensku. Ružomberok : VERBUM, 2013. [Cit. 2020-03-12]. Dostupné online. ISBN 978-80-8084-996-2. S. 31 – 49.
  40. ↑ Omše slovenského misála. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1976. 604 s.
  41. ↑ Rímsky misál na nedele a sviatky. Rím : Typis Polyglottis Vaticanis, 1977.
  42. ↑ Rímsky misál. Rím : Typis Polyglottis Vaticanis, 1980. 99, 1052 s. S. 9*.
  43. ↑ Rímsky misál. Rím : Typis Polyglottis Vaticanis, 2001. 1312 s.
  44. ↑ a b Liturgická komisia KBS. Rímsky misál [online]. Liturgická komisia KBS, [cit. 2020-03-12]. Dostupné online.
  45. ↑ kbs.sk. Pastiersky list Konferencie biskupov Slovenska na Prvú adventnú nedeľu 2021 [online]. kbs.sk, [cit. 2021-11-28]. Dostupné online.
  46. ↑ Rímsky misál latinsko-slovenský, imprimatur Arcadius M. Card. Larraona [online]. Dínom-dánom, 2019, [cit. 2022-10-20]. Dostupné online. (slovenský, staroslovenský)
  47. ↑ Rimski Misal Slověnskim Jezikom Prěsv. G. N. Urbana Papi VIII. povelěnjem izdan. Missale Romanum Slavonico Idiomate Ex Decreto Sacrosancti Concilii Tridentini Restitutum S. Pii V. Pontificis Maximi Iussu Editum A Pio X. Reformatum et SSMI. D. N. Pii XI. Auctoritate Vulgatum. 1927. [Ed. Jozef Vajs, prepis do latinky, iba kánon v hlaholike]
  48. ↑ Missale Romanum Glagolitice. 1893. [ed. Dragutin Antun Parčić, iba v hlaholike]
  49. ↑ Glagolský mešní řád podle římského misálu staroslověnsky. Nakl. Pavel Mervart: Červený Kostelec, 2020. 170 strán. ISBN: 9788074654602 (ed. Jakub Václav Zentner, FSSP)

Pozri aj

upraviť

Iné projekty

upraviť

Zdroj

upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Roman Missal na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Rímsky_misál&oldid=7915190“