Otvoriť hlavné menu
Svetové dedičstvo UNESCO

Benátky (tal. Venezia, v benátskom nárečí Venezsia) sú hlavné mesto severotalianskeho regiónu Benátsko, ležiace v močaristej Benátskej lagúne, v severnej časti Jadranského mora. Jeho historické jadro sa nachádza na plytkej lagúne. Novšie časti mesta boli vybudované pozdĺž pobrežia medzi ústím rieky Pád a riekou Piava. V dňoch zvaných „aqua alta“ (vysoká voda), ktorých býva každoročne priemerne 54, sa tu zvýši hladina mora až o 90 cm.[1][2][3]

Benátky
(tal. Venezia)
Talianske mesto
Collage Venezia.jpg
Štát Taliansko Taliansko
Región Benátsko
Nadmorská výška m n. m.
Súradnice 45°26′15″S 12°20′09″V / 45,43750°S 12,33583°V / 45.43750; 12.33583
Rozloha 414,57 km² (41 457 ha)
Obyvateľstvo 260 923 (31. 3. 2018)
Hustota 627,37 obyv./km²
Vznik 667
Primátor Luigi Brugnaro
Časové pásmo SEČ (UTC+1)
 - letný čas SELČ (UTC+2)
PSČ 30100
Telefónna predvoľba 041
Lokalita svetového dedičstva UNESCO
Názov Venice and its Lagoon
Rok 1987 (#11)
Číslo 394
Región Európa a Severná Amerika
Kritériá i, ii, iii, iv, v, vi
Poloha mesta Benátky v Taliansku
Red pog.svg
Poloha mesta Benátky v Taliansku
Wikimedia Commons: Venice
Webová stránka: http://www.comune.venezia.it/
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Celá benátska communa mala 1. januára 2004 271 633 obyvateľov, z toho v historickom centre žilo (centro storico) 62 000 obyvateľov a mimo lagúny (terra ferma), hlavne v mestách Mestre a Marghera 176 000 obyvateľov. Metropolitná oblasť Benátky-Padova je domovom pre viac ako 1,5 milióna ľudí.

Benátske súostrovie sa rozprestiera na 7 štvorcových kilometroch. Rozloha communi je väčšia, patria k nej ostrovy Burano, Murano a Torcello v samotnej lagúne, ostrovy Lido a Pellestrina zo smeru mora a mestá Asseggiano, Carpenedo, Chirignano, Dese, Favoro, Malcontenta, Marghera, Mestre, Tessera, Trivignano a Zelarino na pevnine. Samotné Benátky sa delia na šesť mestských štvrtí, volajúce sa sestieri. Tieto časti sú Cannaregio, Castello, Dorsoduro, San Marco, San Polo a Santa Croce.

Benátky sa nazývajú kráľovnou Jadranského mora, mestom vody a mestom svetla. Od roku 1987 sú ako jedna z najnavštevovanejších talianskych destinácií zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO.[4].

DejinyUpraviť

Benátska republika bola námorná veľmoc a jedno z dejísk križiackych výprav, rovnako ako dôležité centrum obchodu (hlavne obchodu s korením) a umenia počas renesancie. Dejiny Benátok sa začínajú v polovici 5. storočia. Na neobývané ostrovy sa uchýlili obyvatelia okolitých pevninských miest (hlavne aquilejskí Rimania) pred nájazdmi barbarov (Hunov)[5]. Založili tu niekoľko osád. Tie sa v roku 697 spojili do Benátskeho námorného zväzku na čele s dóžom, ktorého počnúc 8. storočím menovalo zhromaždenie ľudu. Benátky sa tak vymanili spod vplyvu Byzancie a stali sa nezávislou republikou, čo bol prvý krok k ich politickému a hospodárskemu vzostupu.

Výhodná poloha dopomohla mestu k získaniu významného postavenia v obchode s Orientom, ktorý sa stal najdôležitejším zdrojom jeho prosperity. Svoje nemalé sebavedomie dali Benátky najavo v roku 829. Je to rok slávnostného privezenia relikvií evanjelistu svätého Marka, ktoré boli ulúpené v Alexandrii. Odvtedy je tento svätec patrónom republiky a bdie nad jej ďalším rozkvetom. Nahradil dovtedajšieho benátskeho patróna sv. Theodoréta, ktorého socha je na stĺpe pred dóžacím palácom. Symbol sv. Marka, okrídlený lev, sa stal erbom mesta a chrám, ktorý postavili na uloženie jeho ostatkov, je dodnes neodmysliteľným centrom všetkého politického i kultúrneho diania v meste. Prudký hospodársky rozkvet Benátok bol v 10. – 11. storočí spojený aj s ich územnou expanziou. Najskôr obsadili ostrovy v Jadranskom mori a pobrežie Dalmácie. V roku 1204, počas smutne známej štvrtej križiackej výpravy, dobyli Benátčania Konštantínopol. Získali tak oporné body na Peloponéze a ďalšie územia na Balkáne a prakticky všetky ostrovy východného Stredomoria. Do Benátok sa dostala bohatá korisť, ktorá bola uložená v pokladnici chrámu sv. Marka. Súčasťou koristi boli bronzové pozlátené kone zo štvorzáprahu, umiestneného pôvodne v konštantínopolskom hippodrome (dnes sú v pokladnici chrámu, na priečelí chrámu sv. Marka sú len kópie). V roku 1381 sa skončili dlhodobé spory s Janovom, nebezpečným obchodným súperom, a to veľkolepým víťazstvom benátskych lodí pri Chioggie. Najvyššiu moc dosiahla republika v 15. storočí. Svoje výboje sústredila na taliansku pevninu. V tomto období bolo v meste postavených množstvo stavieb v štýle jedinečnej benátskej gotiky a vzniklo množstvo hodnotných umeleckých diel.

S prenikaním Turkov od východu, objavením Ameriky a nových námorných ciest do Orientu stratilo mesto Benátky svoje výsadné postavenie a začalo upadať. Snaha udržať si rozsiahle územie odčerpávala množstvo síl v častých vojnových konfliktoch, najmä s Osmanskou ríšou. Po postupnej strate mimobenátskych území nakoniec Benátky prišli v roku 1797 zmluvou medzi Francúzskom a Svätou ríšou rímskou v Campoformio aj o samostatnosť. Do roku 1805 patrili rakúskym Habsburgovcom, v rokoch 1805 – 1814 boli začlenené francúzskym cisárom Napoleonom I. do Talianskeho kráľovstva, v roku 1815 pripadli rozhodnutím Viedenského kongresu Rakúskemu cisárstvu (ako súčasť tzv. Lombardsko–benátskeho kráľovstva). Región Benátska bol v roku 1866 pripojený k Talianskemu kráľovstvu.

SúčasnosťUpraviť

Najznámejším obrazom Benátok je Námestie svätého Marka, kde sa nechávajú turisti fotografovať pri kŕmení holubov a stoja v dlhom rade na prehliadku Baziliky sv. Marka. Toto námestie je navonok veľmi pekne udržiavané, no skutočný stav budov v meste je žalostný. Skoro polovica nemá vyhovujúce sociálne zariadenia a ich základy vyžadujú rozsiahlu rekonštrukciu. Tomu zodpovedajú i hotely, ktoré sú síce drahé, ale neposkytujú ani zďaleka také pohodlie ako ubytovacie zariadenia na neďalekej pevnine. Preto si turisti často vyberajú lacnejší a pohodlnejší hotel na pobreží a do historického centra Benátok sa vyberú mestskou dopravou cez deň. Ruch v meste končí približne okolo ôsmej hodiny večer, kedy už väčšina turistov odíde poslednými autobusmi do okolitých osád.

Obyvateľstvo Benátok starne. Mladí ľudia sa kvôli vysokým cenám nevyhovujúceho bývania[6] a pracovným možnostiam sťahujú preč do moderných miest. V historickom centre bývajú trvalo, alebo v čase turistickej sezóny, najmä miestni umelci a remeselníci.

Ekonomika Benátok je postavená hlavne na turistike[7] a predaji benátskeho skla.

Kanály a mostyUpraviť

 
Gondola

Hlavnú ulicu dopĺňa asi stovka kanálov, kde je čulý dopravný ruch. Dopravnou tepnou je Canal Grande, 4 km dlhý a asi 70 m široký kanál, ktorý prechádza priamo stredom mesta. Spája hlavné nádražie a prístav s historickým námestím svätého Marka a centrom mesta. Jeden z najznámejších mostov je Ponte di Rialto, ktorý ako jeden z troch spája obe časti mesta rozdelené kanálom. Mramorový oblúk 48 m dlhý dopĺňajú dva rady obchodov. V meste zaisťujú dopravu motorové lode, ktoré brázdia kanály, pre turistov sú k dispozícii klasické gondoly.

Gondoly tvoria neodmysliteľnú časť života v Benátkách už od 11. storočia[8]. Štíhlym trupom a plochým dnom sú prispôsobené pre plavbu úzkymi a plytkými kanálmi. Gondola je smerom k prove mierne zahnutá doľava, čo zabraňuje tomu, aby sa točila stále dookola.

Canal Grande

Osobnosti mestaUpraviť

Partnerské mestáUpraviť

GalériaUpraviť

ReferencieUpraviť

Pozri ajUpraviť

Niekoľko miest je prirovnávaných k Benátkam: mesto Nantes vo Francúzsku, je prezývané Benátky západu, veľa miest má prezývku Benátky východu a rovnako veľa Benátky severu.

LiteratúraUpraviť

  • ACKROYD, Peter: Benátky : příběh nejromantičtějšího města na zemi. Praha : BB/art, 2010. 423 s. ISBN 978-80-7381-829-6
  • FIALA, Václav: Benátky : Literární toulky městem umělců, hudby a karnevalu. Praha – Litomyšl : Paseka, 2011. 414 s. ISBN 978-80-7432-083-5
  • ŠTEFÁNIK, Martin: Majstri obchodu, milovníci zábavy. In: História, roč. 4., 2004, č. 1 – 2, s. 8 – 11.

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Benátky

Externé odkazyUpraviť

ZdrojUpraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Venice na anglickej Wikipédii.