Peter Tomkuliak

slovenský rímskokatolícky kňaz, publicista a národnokultúrny pracovník

Peter Tomkuliak (Tomkuljak) (* 15. jún 1838, Krivá[1] - † 30. september 1894, Zvolen[2]) bol slovenský rímskokatolícky kňaz, publicista, národnokultúrny pracovník.

Peter Tomkuliak
slovenský rímskokatolícky kňaz, publicista, národnokultúrny pracovník
Narodenie15. jún 1838
Krivá, Slovensko
Úmrtie30. september 1894 (56 rokov)
Zvolen, Slovensko

Jeho otec bol Ján Tomkuliak a matka Kristína rod. Mičeňová.

Pamätná tabuľa slovenskeho rímskokatolíckého kňaza Petra Tomkuliaka v Detvianskej Hute.

ŽivotopisUpraviť

Peter Tomkuljak sa narodil v Krivej na Orave v učiteľskej rodine. Študoval na gymnáziách v Levoči a Spišskom Podhradí, kde v roku 1859 vstúpil do seminára.  Už tu ako mladý študent čítal slovenské časopisy a predplácal si ich (Pešťbudínske vedomosti, Slovenské pohľady). Bol aj aktívnym prispievateľom do časopisov (Cyril a Metod). Okrem viacerých náboženských, beletristických článkov publikoval aj praktické postrehy a básne. Národné povedomie rozširoval aj medzi spolužiakmi a vo svojom okolí. Toto obdobie hodnotil vlastnými slovami: "Pán Boh ma stvoril Slovákov zastávať a za nich bojovať". Vďaka týmto aktivitám bol tŕňom v oku uhorským úradom a protagonistom, ktorí dosiahli jeho vylúčenie zo seminára na Spiši. Pomoci sa mu dostalo od národovca a literáta Štefana Hýrosa a Štefana Moyzesa, ktorý ho v roku 1863 vysvätil za kňaza. V roku 1871 zložil profesorské skúšky na pražskom Clementine. Od roku 1863 pôsobil ako kaplán v Jastrabej a v Kremnici.Od 1969 bol profesorom kanonického práva a cirkevných dejín v Seminári v Banskej Bystrici. Tu pomáhal biskupovi Moyzesovi budovať národný charakter kléru. Po smrti biskupa Moyzesa sa aktívne zapájal do diania v banskobystrickej diecéze a na viacerých fórách odporúčal za biskupa Sigmunda Suppana, ktorý však biskupské svätenie odmietol.

Na uprázdnené biskupské miesto nastúpil podporovateľ silného uhorského štátu Arnold Ipolyi-Stummer. Ten v rýchlom slede ničil Moyzesove diela. Zatvoril učiteľskú prepandiu v Banskej Bystrici, asistoval pri odobratí licencie patronátnemu gymnáziu v Kláštore pod Znievom. Rovnako biskup Ipolyi-Stummer sa pričinil aj o zrušenie Matice slovenskej. V banskobystrickom seminári zakázal čítanie slovenských novín ("noviny slovenské do seminára chodiť nesmú"). Na túto poslednú skutočnosť zareagoval Tomkuljak svojrázne, objednal 11 výtlačkov Národného hlásnika a Zory a nechal ich posielať čitateľom v celej banskobystrickej diecéze. Neskôr predplatil aj Orla. S biskupom mal viacero ťahaníc - niekoľko krát prestupoval pred komisie a úradné vypočutia. Netrvalo dlho a v roku 1878 už ako radový kňaz bol poslaný medzi "zbojnícky národ" na Detviansku Hutu. No ani tu neprestal vo svojej národoveckej činnosti. Staral sa nielen o vzdelanie ale aj o kultúrno-duchovné povznesenie svojich farníkov. Naďalej prispieval do rôznych časopisov. Nielen svojim farníkom predplácal viaceré slovenské noviny. Snažil sa o zveľadenie cirkevnej hudby. Aktívne sa zúčastňoval na rôznych národných aktivitách - púte na Velehrade, zasadnutí spolku sv. Vojtecha a rôznych stretnutiach s národovcami. S viacerými národovcami udržiaval pravidelný kontakt. Po zatknutí S.H. Vajanského zorganizoval zbierku pre jeho deti a ženu. Povzbudenie Vajanskému ukončil citátom: "Dulce et decorunque est pro natione sua pati morique" - "Sladké a krásne je pre svoj národ trpieť a umierať". Peter Tomkuljak bol blízko diania v slovenskej spoločnosti a elitám národa. Svoju životnú púť ukončil 30. septembra 1894 vo Zvolene.

Peter Tomkuljak bol kultúrny a osvetový pracovník, zberateľ národopisného materiálu, aktívny podporovateľ slovenského národného hnutia v časoch silnej maďarizácie. Autor antropologických prác, národopisnej štúdie, príspevkov o štepení stromov a veľkonočných obyčajoch ako aj početných náboženských článkov. Ako kňaz dokázal prepájať pastoračnú prácu (starostlivosť o zverený ľud) s aktivitami národného hnutia najmä aktívnym používaním a podporovaním slovenského jazyka v školách, úradoch, či za vydávanie kníh a novín. Za tieto počiny sa dostával do konfliktu nielen so štátnymi orgánmi, ale aj s predstavenými, ktorí hlavne v závere 19. storočia boli zásadne prouhorskí Na tomto základe bol označovaný za jedného z naj problematickejších "panslávov" 70. a 80. rokov 19. storočia. Pochovaný je v Detvianskej Hute.[2]

LiteratúraUpraviť

ReferencieUpraviť

Externé odkazyUpraviť