Portál:Vedy o Zemi/Odporúčaný článok/18
Etna je aktívna sopka nachádzajúca sa na východnom pobreží Sicílie. S výškou 3 350 metrov je to najväčšia sopka v Európe. Názov pochádza z rímskeho slova Aetna, prevzatého od grékov - aitho (horieť), alebo od feničanov - attano. Arabi ju nazývajú Gibel Utlamat (hora ohňa), skomolenina tohto názvu (Mongibeddu) je tiež lokálne používaná. Sopka bola v antike objektom mytologických povier. Boh vetra Eól v jaskyniach na Etne zajal vetry, Vulkán, boh kováčov mal svoju dielňu v jej útrobách (taktiež ju mal aj na sopke Vulcano). Etna je izolovaný kopec, ležiaci približne 29 km od Catanie. Na jej úpätí sa nachádzajú vinice, olivové, figové a citrusové sady, vyššie polohy sú pokryté píniovými hájmi a vrchol je odlesnený, pokrytý lávovými prúdmi a vulkanickým popolom. Väčšiu časť roka sa na vrchole drží snehová pokrývka.
Sopka je trochu tažšie klasifikovateľná, nesie znaky aj štítových sopiek, aj stratovulkánu. Príčina vulkanickej činnosti Etny ostáva stále nejasná, nakoľko vulkanizmus Etny priamo nesúvisí so žiadnou subdukčnou zónou (tá je však príčinou vulkanizmu nedaľekých Liparských ostrovov), ani riftovou zónou, ani s vulkanizmom horúcich škvŕn. Mechanizmov objasňujúcich pôvod vulkanizmu je niekoľko:
- Asymetrický riftový systém medzi Maltsko-sicískym blokom a panvou Iónskeho mora
- Spätný posun litosférickej dosky v subdukčnej zóne pod Tyrrhenským morom, prípadne výstup magmy cez tzv. „doskové okno“
- Priesečník veľkých zlomových systémov (Maltský zlomový systém a zlomová zóna Messina-Giardini)
- Napätie spôsobené rozťahovaním Sicílsko-Kalábrijskej riftovej zóny
Počiatky sopečnej činnosti sa datujú na dobu pred pol miliónom rokov, emisiami tholeitických magime v morskom a neskôr pobrežnom prostredí severne od dnešnej Catanie. Pred 300 000 rokmi pokračoval vývoj etapou tholeitických erupcií v juhozápadnom sektore Etny. Neskôr (približne pred 170 000 rokmi) pokračovali erupcie mafických magiem z centier Calanna a Trifoqulietto a vytvorila sa tzv. stará Etna. Pred 35 000 - 15 000 rokmi boli erupcie obzvlášť explozívne, popol z nich sa našiel až v Ríme - 800 km severne.