Romanpp

VZORY STRÁNOK

Wikislovník

Slovenčina

Výslovnosť

• ˈabnɔrmaːlnɪ

Prídavné meno

Význam

1. odlišný od normy

Synonymá

1. zvláštny, nezvyčajný, mimoriadny

Preklady

[[Kategória:Slovenské prídavné mená]]

---

Slovenčina

Výslovnosť

• abɔnɛntniː

Prídavné meno

Význam

1. predplatný

Preklady

[[Kategória:Slovenské prídavné mená]]

---

---

PRÍKLADY

PRÍKLAD 001

Synonymá

1. vyjadruje priraďovací zlučovací vzťah
a) i, aj:
brat a sestra; drevo porúbal a uložil v drevárni; povyše dediny dobehli ostatných i pridali sa k nim; ponúkal syr, mlieko aj slaninu;

b) jednak (v rámci dvojčlennej spojky jednak - jednak, jednak - a jednak):
poruchy štítnej žľazy liečia jednak v ústavnom ošetrení, jednak ambulantne;

c) ako aj, ako i (vyjadruje zdôraznený zlučovací vzťah):
otec, ako aj matka mu pomáhali pri úlohách;

d) plus (pri spočítavaní; opakom je mínus):
dva plus tri

2. pozri ale
3. pozri ach
4. pozri aha

---

---

POMôCKY

Rozlišovacia stránka

Symbol rozcestia

Toto je rozlišovacia stránka. Obsahuje rozličné významy uvedeného hesla.

Ak ste sa sem dostali cez odkaz v článku, prosím, vráťte sa a opravte ho tak, aby odkazoval priamo na najvhodnejší význam.

---

---

REFERENCIE

Autoatlas ČSFR

Encyklopédia Slovenska I. zväzok A-D

Naše mestá

Pravidlá slovenského pravopisu

Světové vynálezy v datech

Synonymický slovník slovenčiny

---

---

LITERATÚRA

Literatúra

• Autoatlas ČSFR. Bratislava: Slovenská kartografia, 1991. Vydanie 18. ISBN 80-7103-041-4. ? s.
• Encyklopédia Slovenska I. zväzok A-D. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 1977. Vydanie prvé. Bez ISBN. ? s.
• PISOŇ, Štefan: Naše mestá. Bratislava: Mladé letá, 1984. Vydanie prvé. Bez ISBN. ? s.
• Pyramída, encyklopedický časopis moderného človeka. Bratislava: Slovakopres, 1972. roč. 1, č. 14, s. 427-428
• Pravidlá slovenského pravopisu. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 1991. Vydanie prvé. ISBN 80-224-0080-7. ? s.
• Slovensko - Kultúra - I. časť. Bratislava: Obzor, 1979. Vydanie prvé. Bez ISBN. ? s.
• MINÁČ, Vladimír a i.: Slovenský biografický slovník I. zväzok A-D. Martin: Matica slovenská, 1986. Vydanie prvé. Bez ISBN. ? s.
• JÍLEK, František, KUBA, Josef, JÍLKOVÁ, Jaroslava: Světové vynálezy v datech. Praha: Mladá fronta, 1980. 288 strán. Vydanie druhé. Bez ISBN. ? s.
• PISÁRČIKOVÁ, Mária a i.: Synonymický slovník slovenčiny. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra a Veda, vydavateľstvo SAV, 1995. Vydanie prvé. ISBN 80-224-0427-6. ? s.

---

---

POZNÁMKY

Poznámky

1. Wikipédia je webová encyklopédia a pre jej tvorbu aj online komunita. Preto je niekoľko vecí, ktorými Wikipédia nie je.¹

2. je licencovaný ako GNU FDL ². Články

3. Nevyvíjajte právne hrozby (en) (cs) na Wikipédiu, wikipedistov a Wikimedia Foundation ³. Hrozby nebudú tolerované a môžu vyústiť do zablokovania (en) (cs). Pozri aj Wikipédia:Riešenie konfliktov.

Poznámky

Note 1: Zatiaľ čo účelom tejto stránky je zaznamenávať zásady, ktoré sú pevne zaužívané, stále sa vyvíja. Ak si želáte uviesť jej citáciu v diskusii, uistite sa, že poznáte jej aktuálnu verziu.

Note 2: Vezmite na vedomie, že Wikipédia obsahuje množstvo obrázkov a niektoré z nich sa považujú za "fair use", aj keď sú v GFDL článkoch. Pozri aj Wikipédia:Autorské práva.

Note 3: Ak veríte, že vaše zákonné práva sú porušované, môžete o tom diskutovať s ostatnými zainteresovanými používateľmi, preniesť prípad do mailing listu, kontaktovať Wikimedia Foundation alebo v prípadoch porušenia autorských práv nám dať vedieť na tejto stránke (en).

---

---

   Poznámky - ak sú na údaje uvádzané v texte rôzne odborné názory, alebo vysvetlivka
   Referencie -
   Literatúra - literatúra článku
   Pozri aj - súvisiace články vo wikipédii, ale len slovenskej
   Iné projekty - commons
   Externé odkazy - iné webové stránky
   Zdroj - šablóna preklad ak je článok preložený z inej wiki, alebo iný zdroj

---

---

---

---

BORODÁČ

Borodáč Ján

Borodáč Ján (pseudonym Janko Bystrý, Janko Debnár) (((*MINÁČ, Vladimír a i.: Slovenský biografický slovník I. zväzok A-D. Martin: Matica slovenská, 1986. Vydanie prvé. Bez ISBN. ? s.)))

• 18.06.1892, Prešov - zomrel 18.02.1964 v Bratislave

Divadelný režisér, herec, dramatik, prekladateľ, pedagóg, národný umelec, nositeľ Radu republiky.

Otec Andrej Borodáč, kočiš, matka Mária rodená Hudáková, slúžka (? - 1918), mal 8 súrodencov. Manželka Oľga, rodená Országhová, herečka (1899 - ?)

Absolvoval meštiansku školu, 1911 učiteľský ústav v Prešove - absolvoval učiteľskú prípravku, 1919-21 študoval na Štátnom konzervatóriu v Prahe.

R. 1911-12 učiteľ na grécko katolíckej cirkevnej škole v Pstrine, 1912-13 a 1919 na ľudovej škole v Kvačanoch, 1922-24 na meštianskej škole v Sabinove.

Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády padol 1915 do ruského zajatia. V tábore v Jaransku hral v scénkach, ktoré aj sám nacvičoval, Účastník 1. svetovej vojny, 1915 ranený a dostal sa do ruského zajatia.

R. 1955 vysokoškolský profesor.

R. 1921-22 člen zájazdového činoherného súboru SND, 1924-45 a od 1953 pôsobil v činohre SND v Bratislave, z toho 1924-29 herec a režisér, 1929-45 jej šéf, od 1938 i dramaturg, od 1953 režisér, 1945-53 riaditeľ Štátneho divadla v Košiciach.

R. 1925-43 zároveň divadelný pedagóg na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko, od 1953 na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave.

R. 1919 vystúpil na akadémii počas letného náukobehu učiteľov v Prešove, po ktorom ho profesor Albert Pražák odporúčal na štúdium herectva do Prahy.

Ako člen Propagačného súboru SND, tzv. Maršky, pôsobil v rozličných slovenských mestách. Za 10 mesiacol uviedol 23 premiér, swám účinkoval v 17 hrách. Počas dočasného učiteľského pôsobenia v Sabinove založil divadelný krúžok Janko Palárik, s ktorým za 2 roky uviedol 13 hier a získal cenu na divadelných pretekoch v Martine. R. 1924 na požiadanie Oskara Nedbala opäť nastúpil do SND.

Spoluzakladateľ a budovateľ slovenského profesionálneho divadla. O. Nedbal ho poveril i starostlivosťou o slovenskú časť činoherného repertoáru, účinkoval aj ako režisér, dramaturg a šéf činohry. Spočiatku režíroval 5 až 7 hier ročne. Organizoval podporu verejnosti slovenskému divadlu, 1925 inšpiroval rozšírenie Hudobnej akadémie o dramatický odbor, v ktorom vychovával adeptov herectva, pôsobil pri rozvoji ochotníctva a z jeho radov dopĺňal súbor SND. Usiloval sa odkomercializovať SND a inscenovať hodnotné spoločenskokritické hry: uviedol diela slovenských klasikov P.O. Hviezdoslava, J. Palárika, J. Záborského, J Chalupku, spravidla vo vlastnej úprave (Herodes a Herodias, Dobrodružstvo pri obžinkoch, Najdúch, Kocúrkovo), ako aj diela súčasných autorov J.G. Tajovského, I. Stodolu, J. Hollého, F. Urbánka, odborne pomáhal ďalším autorom (Závodný, Bezek, Gontko a i.). Sústavne sa venoval ruskej a sovietskej dramatike, inscenoval hry Ostrovského, Gogoľa, Čechova, Gorkého, Suchovo-Kobylina, Afinogenova, Katajeva a i. Prekladal a poslovenčoval hry z ruštiny (A.N. Ostrovskij, V. Katajev, A.N. Afinogenov, K Finn a i.), češtiny, francúzštiny, maďarčiny, organizoval spoluprácu slovenských spisovateľov na prekladoch svetovej klasiky (J. Smrek, V. Roy). Všestrannou aktivitou sa podstatne pričinil o vznik samostatného slovenského činoherného súboru. V sezóne 1931-32 viedol slovenskú časť činohry SND, ktorá sa v sezóne 1932-33 osamostatnila. Po 1945 organizoval ďalšie profesionálne divadlo v Košiciach, kde úspešne režíroval aj operné diela.

Vyšiel z realistických tradícií slovenského ochotníckeho divadla, počas štúdia v Prahe ho ovplyvnil najmä profesor Jaroslav Hurt. Sústavne študoval sovietsku odbnornú literatúru, osobitne dielo K.S. Stanislavského. Do priameho styku so sovietskym divadlom sa dostal 1922 pri hosťovaní MCHAT-u c ČSR a 1934 pri návšteve v ZSSR ( s A. Bagarom), kde sa zoznámil so všestranným rozvojom divadelnej kultúry národov ZSSR, vďaka čomu neskôr uplatňoval princípy socialistického realizmu. Aj keď v istých obdobiach vývinu slovenského divadla prevládli iné tendencie, najmä zásluhou režisérov - J. Jamnického a J. Budského, ich základným východiskom bola aj jeho priekopnícka práca.

V režisérskej práci vychádzal spočiatku z opisného realizmu, hľadal primeraný javiskový tvar, jednou z hlavných náplní jeho réžií bolo pokračovanie národného buditeľského programu, ktorý zdôvodňoval aj teoreticky v mnohých článkoch. Zo slovenskej aj z inonárodnej tvorby preferoval najmä veselohry, respektíve žánrové hry. Inscenačne sa vyhraňoval na ľudovom divadle, v ktorom staval najmä na znalosti reality. Postupne prešiel k psychologickému realizmu, začal sa formovať ako výrazná režisérska osobnosť. Jeho ideálom bolo súborové divadlo bez tzv. hviezd podľa vzoru moskovského MCHAT-u. V práci uplatňoval Stanislavského metódu, ktorú tvorivo aplikoval na domáce podmienky. Zdôrazňoval spoločenský účinok predstavenia, siahal najmä po realistických hrách, v ktorých akcentoval spoločenskokritické vrstvy, odhaľoval ich dramatickú stavbu, pevné charaktery, významnosť každej vety. Prívrženec tzv. hereckého prežívania, východiskom režijnej práce mu bola herecká tvorba. Pri štúdiu textu zdôrazňoval starostlivú analýzu jeho významu. Spoluzakladateľ teórie i praxe slovenskej javiskovej výslovnosti. Celkove režíroval vyše 200 hier, najväčšie úspechy dosiahol inscenáciami J.G. Tajovského (1928-29), J. Palárika (1933), P.O. Hviezdoslava (1937, 1955), A.P. Čechova (1952), Š. Králika (1953), M. Gorkého (1959). Priekopník slovenskej rozhlasovej hry, s rozhlasom spolupracoval od 1926.

Ako herec vytvoril od 1921 vyše 100 divadelných postáv, najmä v hrách slovenských a ruských autorov. Ako divadelný pedagóg vychoval na Hudobnej a dramatickej akadémii M. Gregora, M. Bancíkovú, B. Poničanovú, R. Porubskú, I. Licharda, J. Jamnického, K.L. Zachara, F. Dibarboru, F. Zvaríka, M. Hubu a i., ktorí vytvorili základný herecký káder SND, po 1953 na VŠMU desiatky hercov, ktorí zabezpečili sústavný rast slovenského divadla.

Okrem dramatických úprav a vyše 20 prekladov divadelných hier vytvoril 2 menej úspešné hry, ktoré inscenoval na javisku SND, vydal režijnú knihu Tajovského Ženského zákona, spomienky na pôsobenie v Košiciach. Knižne vyšli jeho úpravy hier slovenských klasikov a výber článkov o divadelnej problematike.

R. 1953-58 dekan Divadelnej fakulty VŠMU. R. 1952 laureát štátnej ceny, 1955 národný umelec, 1960 vyznamenaný Radom práce, 1962 Radom republiky.

Dielo (výber)

réžie v SND:

Moliére, J.B.: Georges Dandin (1924);
Moliére, J.B.: Nútená svadba (1924);
Jégé: Krpčeky sv. Floriána (1926);
Stodola, I.: Náš pán minister (1926);
Hollý, J.: Študent nezbedník (1927);
Maeterlinck, M.: Monna Vanna (1927);

- Ostrovskij, A.N.: Každý múdry je dosť hlúpy (1927); - Goethe, J.W.: Ifigénia na Tauride (1928); - Tajovský, J.G.: Statky-zmätky (1928); - Vojnovič, I.: Dáma so slnečnicou (1928); - Caragiale, I.L.: Muž zo tmy (1929); - Ibsen, H.: Hedda Gablerová (1929); - Čechov, A.P.: Kráľovná snehu (1931); - Ostrovskij, A.N.: Les (1931); - Stodola, I.: Jožko Púčik a jeho kariéra (1931); - Gorkij, M.: Na dne (1932); - Pagnol, M.: Fanny (1932); - Shakespeare, W.: Macbeth (1933); - Barč-Ivan, J.: 3000 ľudí (1934); - Galsworthy, J.: Justícia (1935); - Pirandello, L.: Človek, zviera, cnosť (1935); - Záborský, J.: Najdúch (1935); - Jonson, B.-Zweig, S.: Volpone (1936); - Gorkij, M.: Vassa Železnovová (1937); - Suchovo-Kobylin, A.V.: Krečinskij sa žení (1937); - Stodola, I.: Veľkomožní páni (1938); - Bezek, K.: Klietka (1939); - Debnár, J.: Juro Jánošík (1939); - Goldoni, C.: Luhár (1939); - Shaw, G.B.: Caesar a Kleopatra (1939); - Stodola, I.: Kráľ Svätopluk (1939); - Sofokles: Antigona (1940); - Sofokles: Kráľ Oidipus (1941); - Rostand, E.: Cyrano z Bergeracu (1942); - Hebbel, F.: Mária Magdaléna (1943); - Barč-Ivan, J.: Matka (1944); - Shakespeare, W.: Mnoho kriku pre nič (1944);

réžie v Štátnom divadle v Košiciach:

- Tajovský, J.G.: Statky-zmätky (1945); - Shakespeare, W.: Mnoho kriku pre nič (1946); - Smetana, B.: Predaná nevesta (opera, 1946); - Králik, Š.: Posledná prekážka (1948); - Strindberg, A.: Veľká noc (1948); - Hviezdoslav, P.O.: Herodes a Herodias (1949); - Chalupka, J.: Kocúrkovo (1949); - Tajovský, J.G.: Statky-zmätky (1950); - Jirásek, A.: Otec (1951); - Pogodin, N.: Kremeľský orloj (1951); - Čechov, A.P.: Tri nsestry (1952); - Suchoň, E.: Krútňava (opera, 1953);

divadelné postavy:

- Bobeš (Jirásek, A.: Otec, 1921); - Potomský (Palárik: Inkognito, 1921); - Georges Dandin (Moliére: Georges Dandin, 1924); - Doktor Rank (Ibsen: Nora); - Jano Vlčiak (Tajovský: Tma, 1924); - Herodes (Hviezdoslav: Herodes a Herodias 1924); - Boraccio (Shakespeare: Mnoho kriku pre nič 1925); - Gróf Imrich Lipiansky (Urbánek: Rozmajrín, 1925); - Juro Jánošík (Mahen: Jánošík, 1925); - Valentín Bláha (Stroupežnický: Naši furianti, 1925); - Adam, Lucifer (Madách: Tragédia človeka, 1926); - Doboši (Palárik: Drotár, 1926); - Účtovník Gräber (Ibsen: Divoká kačica, 1926); - Jerôme, (Rolland: Hra o láske a smrti, 1927); - Bača Ondrej (Stodola: Bačova žena, 1928); - Delegát severu (Aristofanes - Zimmer: Vtáci, 1929); - Robotník Skala (Záborský: Najdúch, 1935); - Jochanan (Hviezdoslav: Herodes a Herodias, 1937); - Uhorčík (Debnár: Juro Jánošík, 1939); - Kozák (Záborský: Najdúch, 1940); - Michal (Králik: Posledná prekážka, 1953);

divadelné hry:

- Chlapci na stráži (SND Bratislava, 1938); - Juro Jánošík (SND Bratislava, 1939);

dramaturgické úpravy:

- Záborský, J.: Najdúch, Martin 1940; - Chalupka, J.: Kocúrkovo, Martin 1949; - Palárik, J.: Dobrodružstvo pri obžinkoch, Martin 1949; - Hviezdoslav, P.O.: Herodes a Herodias, Martin 1950;

preklady:

- Afinogenov, A.: Portrét (Bratislava, rok neznámy); - Katajev, V.: Kvetnatá cesta (Bratislava, rok neznámy); - Plumlovská, B.: Hlúpy Jano v zakliatom zámku (Bratislava, rok neznámy); - Szenes, V.: Nežením sa (Bratislava, rok neznámy); - Škvarkin, V.: Cudzie dieťa (Martin, 1946); - Vojkov, J.M.: Láska na vidieku (19);

knižné dielo:

- O Slovenské národné divadlo. Martin 1953; - Režijná kniha Tajovského hry Ženský zákon. Bratislava 1957; - Pamäti. Košice 1975; - Výňatky z dejín slovenskej literatúry. Sabinov (rok neznámy);

Použitá literatúra

• Janko Borodáč. Košice 1952;
• V službách slovenského divadla. Martin 1952;
• Mrlian, R.: So slovenským divadlom. Bratislava 1957;
• Pamätnica SND. Bratislava 1960, s. 72-94;
• Chmelár, V.: Janko Borodáč. Košice 1982;

-- jubilejné články: - Kultúrny život, 1952, roč. 7, č. 24, s. 6; - Tvorba, 1962, roč. 27, č. 25, s. 594; - Javisko, 1972, roč. 4, č. 6, s. 187; - Javisko, 1974, roč. 6, č. 2, s. 53; - Matičné čítanie, 1972, roč. 5, č. 13, s. 5; - Matičné čítanie, 1977, roč. 10, č. 13, s. 8; - Slovenské divadlo, 1972, roč. 20, č. 3, s. 411-430; - Film a divadlo, 1982, roč. 26, č. 15, s. 26-27; - Nové slovo, 1982, roč. 24, č. 46, s. 23; - Pravda, 19.06.1982, roč. 63, s. 5; - Slovensko, 1982, roč. 6, č. 25, s. 12;

-- nekrológy: - Film a divadlo, 1964, roč. 8, č. 6, s. 3; - Kultúrna tvorba, 1964, roč. 2, č. 8, s. 4; - Kultúrny život, 1964, roč. 19, č. 8, s. 1, 6; - Pravda, 21.02.1964, roč. 45, s. 4; - Slovenské divadlo, 1964, roč. 12, č. 2, s. 285-288; - Umelecké slovo, 1964, č. 4, s. 51-52; - Encyklopédia Slovenska 1, s. 225-226.

Pamiatky

x Borodáčova ulica v Bratislave; x pamätná tabuľa na budove Štátneho divadla v Košiciach (odhalená 1970) a na budove ZDŠ v Bratislave, Borodáčova ulica (odhalená 1980); x Divadlo ľudu (krátky film, 1950); x V službách divadla (dokumentárny film, 1955); x MCHAT na Slovensku (krátky film, 1956).

=== Encyklopédia Slovenska === (((Encyklopédia Slovenska I. zväzok A-D. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 1977. Vydanie prvé. Bez ISBN. 225-226 s.)))

SCAN + OCR

• Encyklopédia Slovenska ***

Borodáč, Janko (18.6.1892 Prešov - 18.2.1964 Bratislava) — divadelný režisér, herec, pedagóg, národný umelec, nositeľ Radu republiky. R. 1911 absolvoval v Prešove učit. prípravku,1911-13 pôsobil ako učiteľ v Pstrine a Kvačanoch. Účastník 1. svet. vojny, 1915 ranený a dostal sa do rus. zajatia. Tu si osvojil rus. jazyk a zblížil sa s rus. literatúrou. R. 1919-21 študoval herectvo na dramat. odd. Št. konzervatória v Prahe u J. Hurta. V sezáne a 1921-22 herec zájazdového činoherného súboru SND Marška. R. 1922-24 učiteľ v Sabinove. R. 1924-29 člen a režisér činohry SND v Bratislave (1932-38 slov. činohry), 1929-45 šéf (s ročným prerušením 1931-32), do 1938 aj dramaturg. R. 1945-53 riaditeľ Št. o divadla v Košiciach. Od 1953 pedagóg na VŠMU, 1955 prof., 1953-58 dekan Div. fak. Od 1953 režisér činohry SND. B. patrí medzi zakladateľov a budovateľov slov. profes. divadelníctva. Od 1924 postupne budoval program jeho činohernej zložky, kt. z dramaturgickej stránky pozostával hl. z hier domáceho klas. dedičstva (J. Chalupka, J. Záborský, J. Palárik, J.Gregor-Tajovský, P.O. Hviezdoslav a i.), i súč. hier (I. Stodola), rus. klas. drámy (N. V. Gogoľ, A.V. Suchovo-Kobylin, A. P. Čechov), ako aj hier rus. a sov. dramatikjov (M. Gorkij, A. N. Afinogenov a V.V. Škvarkin). Z inscenačnej stránky sa B. v období 1924-38 postupne dopracúval od opisného realizmu k psychologickému. Jednou z hl. náplní jeho réžií bolo pokračovanie v nár.-buditeľskom programe. Najlepšie B. inscenácie v SND boli Tajovského Statky zmätky (1928) a Ženský zákon (1929), Palárikovo Dobrodružstvo pri obžinkoch (1933) a Hviezdoslavov Herodes a Herodias (1937). Je zakladateľom teórie a praxe slov. javiskovej výslovnosti. -- Po 1945 vybudoval v Košiciach ďaľšie kompletné slov. divadlo s činoherným, operným a baletným súborom. B. ideálom bolo súborové divadlo bez tzv. hviezd podľa vzoru moskovského MCHATu. Bol horlivýrn stúpencom Stanislavského názorov a pokiaľ vdovoľovali podmienky v predmníchovskej ČSR a za klérofašist. slov. štátu, usiloval sa ich uplatňovať vo svojej práci. Po oslobodení prešiel postupne na pozície social. realizmu. K najlepším inscenáciám po 1945 patria Čechovove Tri sestry (Št. divadlo Košice, 1952) a v SND Králikova Svätá Barbora (1953), Hviezdoslavov Herodes a Herodias (1955) a Gorkého Na dne (1959). Autor početných článkov o divadle, kt. uverejňoval od 1921 v časopisoch a dennej tlači. Pod pseud. Ján Debnár napísal pôv. hry Chlapci na stráži (SND 1938) a Juro Jánošík (SND 1939). Autor viacerých úprav st. slov. hier, prekladov rus., maď. a franc. hier. Vydal zborník štúdií O slovenské národné divadlo (Mt 1953), režijnú knihu Tajovského hry Ženský zákon (Br 1957) a Pamäti (Košice 1975). Št. cena (1952), nár. umelec (1955), Rad práce (1960), Rad republiky (1962).

Lit.: V službách slovenského divadla. Zborník k šesťdesiatke J. Borodáča, Martin 1952; Mrlian, R.: So slovenským divadlom. Bratislava 1957 ; Rampák, Z.: Zakladateľ a budovateľ. Slovenské divadlo, 1972, č. 3.

• Pyramída *** (((* Pyramída, encyklopedický časopis moderného človeka Bratislava: Slovakopres, 1972. roč. 1, č. 14, s. 427-428)))

Borodáč, Janko

(1892-1964) Slovenský divadelník, národný umelec. Patrí k prvej priekopníckej generácii, ktorá kládla základy profesionálnemu divadlu. Od roku 1921, keď sa stal členom činoherného zájazdového súboru SND, až do svojej smrti, vykonával rôznorodú prácu ako zakladateľ, budovateľ, organizátor, herec, režisér, pedagóg, prekladateľ, upravovateľ, publicista.

Jeho zápas sa začal udomácňovaním po slovensky hraného repertoáru v činohre SND, ktoré sa sprvoti vyvíjalo pod vplyvom českej divadelnej kultúry. Tu vykonal záslužnú dramaturgickú činnosť, ktorá našla svoje organické pokračovanie v režijnej tvorbe. Koncom dvadsiatych a začiatkom tridsiatych rokov vidno už konkrétne výsledky, lebo na javisku sa zjavujú výrazné inscenácie nielen starších slovenských autorov (Jána Palárika, Jonáša Záborského, Františka Urbánka, Pavla Országha-Hviezdoslava), ale najmä súčasníkov (Jozefa Gregora-Tajovského a Ivana Stodolu). Takouto zámernou prácou podarilo sa Borodáčovi utvoriť také podmienky, že r. 1932 mohol vzniknúť samostatný slovenský činoherný súbor, ktorý dokázal na úrovni súťažiť s českým súborom, vedeným režisérom Viktorom Šulcom. Je len prirodzené, že boj o poslovenčenie činohry SND sprevádzali viaceré priaznivé sprievodné znaky. Postupne pribúdalo viacej slovenských odborne už pripravených hercov, kryštalizoval sa svojský inscenačný štýl, a tým sa divadelná kultúra včleňovala do rozvíjajúcej sa národnej kultúry. U Borodáča sa tento základný budovateľský princíp nemení ani vtedy, keď v neskorších rokoch prichádzajú umelci, dramatici, herci i režiséri, sledujúci nové smery i umelecké zámery. Aj najvýraznejšie protiklady v tvorbe režiséra Jána Jamnického a neskoršie Jozefa Budského iba potvrdzujú, že Borodáčove počiatky boli aj ich východiskom.

Rozvíjajúce sa socialistické divadlo prináša veľa dôkazov o tom, čo priniesla Borodáčova orientácia na Stanislavského systém, koľko umeleckej pravdivosti a úprimnosti možno nájsť v jeho realistickej tvorbe. Borodáčova aplikácia tohto systému na domáce hry stala sa základným kameňom vnútorne tvorivého i spoločenského zmyslu nášho činoherného umenia (jeho inscenácia Hviezdoslavovej drámy Herodes a Herodias). Ak ešte pripočítame Borodáčov záujem aj o súčasnú sovietsku dramatiku -- najmä jeho inscenácie Gorkého drámy Na dne a Gogoľovej komédie Revízor - (hoci jej výber bol poznačený často viac žánrovým záujmom než ideovou prieraznosťou), črtá sa v jeho tvorbe ďalšia nezmazateľná tendencia, ktorá pretrváva až do dnešných dní.

Borodáč vykonal záslužné dielo ako pedagóg, najprv na Dramatickom oddelení na Štátnom konzervatóriu a potom na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Vo viacerých generáciách divadelných umelcov sa zjavne odzrkadľujú znaky tých pedagogických a tvorivých princípov, ktoré vyznával a do praxe uvádzal Janko Borodáč.

• Slovensko - kultúra I. časť *** (((* Slovensko - Kultúra - I. časť. Bratislava: Obzor, 1979. Vydanie prvé. Bez ISBN. 372, 374 s.)))

Výnimku tvorila iba činnosť zájazdového činoherného súboru SND v sezóne 1921-1922 (tomuto súboru sa vtedy vravelo aj Druhá scéna SND, SND II, v hereckom žargóne „marška"). Dostalo sa do neho aj niekoľko začínajúcich slovenských profesionálnych hercov (Ján Borodáč, Oľga Országhová, neskoršie vydatá Borodáčová, Andrej Bagar, Jozef Kello a Gašpar Arbet). Českí herci Ján Sýkora a Marie Pochmannová, neskoršie vydatá Sýkorová, sa usilovne učili po slovensky a stali sa významnými protagonistami slovenskej divadelnej kultúry. Z takmer troch desiatok inscenácií, ktoré sa v tomto súbore naštudovali a uviedli v osemnástich slovenských mestách a mestečkách, bolo viacero slovenských. Zrežíroval ich zväčša Táborský. Zájazdový súbor sa založil hlavne preto, aby sa preklenula vzdialenosť medzi bratislavským SND a jadrom slovenského divadelného obecenstva, ktoré bolo na vidieku. Pre nedostatok finančných prostriedkov sa však súbor musel na konci sezóny 1921-1922 rozpustiť napriek tomu, že značná časť slovenskej tlače hodnotila jeho prácu kladne. Funkciu rozpusteného zájazdového činoherného súboru SND neoficiálne suplovala začas česká kočujúca spoločnosť Otakara Nováka. Prevzala niektorých jeho hercov a hrávala aj niektoré slovenské repertoárové čísla.

Počet slovenských činoherných premiér v SND sa začal sústavnejšie rozmnožovať až približne od polovice dvadsiatych rokov. Stalo sa tak po príchode Janka Borodáča (1892 -1964) a Václava Eřikovského (roku 1924, resp. 1925). Mali však odlišné predstavy o funkcii činoherného umenia v rámci tejto inštitúcie.

• Slovensko - kultúra I. časť *** strana 374, 375

Z réžií náročnejších inonárodných repertoárových čísel sa ušlo hojne aj Jankovi Borodáčovi. Prirodzene, nemohol v nich poprieť svoje začiatočníctvo. Spočiatku ho nemohol popierať ani v takých inscenáciách, ktoré sa postupne stávali súčasťou jeho umeleckého programu (napríklad Tajovského Tma, Palárikov Drotár, Hollého Geľo Sebechlebský - s titulom Študent nezbedník - Stodolov Náš pán minister a podobne). Pokiaľ ide o spoločenský dosah, adresoval Borodáč javiskovú produkciu uvedených titulov predovšetkým stredným a nižším vrstvám slovenského obecenstva, ako aj študentstvu. Z umeleckej stránky možno také jeho úsilie najpriliehavejšie označiť ako hľadanie primeraného javiskového výrazu pre tie predprevratové a poprevratové zložky slovenského repertoáru, pre ktoré je charakteristické, že chcú pravdivo zobraziť spoločenskú skutočnosť, spolu s väčšou alebo menšou dávkou kritickosti. Borodáč si z dramaturgickej stránky priberal na pomoc aj hry ruských kritických realistov, najmä. N. V. Gogoľa a A. N. Ostrovského.

V tlači, sa spočiatku kvalifikovala úroveň týchto Borodáčových úsilí ako zotrvávanie na pozíciách opisného realizmu. Podľa všetkého v nich bolo málo rytmickosti a iných umelecky ozvláštňujúcich prvkov. Začali sa zjavovať až v inscenáciách Tajovského Statkov zmätkov, Ženského zákona a Stodolovej Bačovej ženy (v rokoch 1928 a 1929). Umenie Janka Borodáča a spolu s ním aj slovenských hercov rástlo od tých čias sústavne hlavne na domácom a ruskom, resp. aj sovietskom realistickom repertoári.

• Slovensko - kultúra I. časť *** (((* Slovensko - Kultúra - I. časť. Bratislava: Obzor, 1979. Vydanie prvé. Bez ISBN. 377 s.)))

Slovenské profesionálne herectvo sa až do začiatku tridsiatych rokov rodilo v ťažkých podmienkach súboru, ktorý hral po česky aj po slovensky. A tak Andrej Bagar, Oľga Borodáčová-Országhová, Jozef Kello, Hana Meličková, Rudolf Bachlet„ Ján Sýkora, Mária Sýkorová, Hanuš Malimánek, Anna Kovaříková a iní, ktorých zhromažďoval okolo seba pre svoje niektoré profilové alebo aj neprofilové inscenácie Janko Borodáč a zriedkavejšie aj Andrej Bagar, hrávali v českých i v slovenských predstaveniach. Malo to nevýhody v oblasti slovenskej javiskovej výslovnosti, ale vyvažovalo sa to aspoň čiastočne súhrou so skúsenejšími českými kolegami. Popri režisérskej práci vykonával Janko Borodáč aj pedagogickú. Pomáhal ustaľovať pravidlá slovenskej ortoepie a od roku 1925 vychovával spolu s inými herecký dorast aj na Hudobnej a dramatickej akadémii.

• Slovensko - kultúra I. časť *** (((* Slovensko - Kultúra - I. časť. Bratislava: Obzor, 1979. Vydanie prvé. Bez ISBN. 381 s.)))

Po tragickej smrti Oskara Nedbala koncom roku 1930 viedol SND do začiatku sezóny 1931-1932 provizórne Karel Nedbal. Vystriedal ho riaditeľ a podnikateľ Antonín Drašar, ktorý začal viesť divadlo predovšetkým na podnikateľskom základe. Hneď v prvej sezóne rozdelil činoherný súbor na dve časti, aby jedna z nich mohla byť na zájazde, kým ďalšia študovala nový repertoár. V jednej časti súboru prevažovali českí herci, v druhej slovenskí. Tým sa dal základ tzv. českej a slovenskej činohre. Počnúc sezónou 1932-1933, rozdelil sa takto pôvodne jednotný súbor aj oficiálne. Šéfom českej činohry sa stal Viktor Šulc, slovenskej Janko Borodáč. V opere sa spievalo --- okrem nepodstatných výnimiek - aj naďalej po česky. Z podnikateľských príčin pripísal nový riaditeľ zvýšený význam operete. Prejavilo sa to väčším počtom operetných premiér a predstavení, zvýšením dôrazu na tzv. revuálnu operetu, ako aj budovaním súboru operetných sólistov. Po zániku VND v Košiciach pribudla SND ďalšia dlhodobá zájazdová oblasť, čo umožnilo podnikateľovi využívať trvale a naplno všetky súbory.

• Slovensko - kultúra I. časť *** strana 382 ???

• Slovensko - kultúra I. časť *** (((* Slovensko - Kultúra - I. časť. Bratislava: Obzor, 1979. Vydanie prvé. Bez ISBN. 388-389 s.)))

Janko Borodáč režíroval v tom období myšlienkovo aj štýlovo veľmi rôznorodý repertoár. Profilová vyhranenosť šéfa činohry sa však značne zredukovala. Čiastočne to zapríčinila okolnosť, že ľudácky režim mu znemožnil uvádzať hry sovietskych autorov a od roku 1941 (keď Hitler napadol ZSSR) aj klasické ruské hry. Borodáčov profil sa znejasnil i tým, že v tridsiatych rokoch vyčerpal svoj program v úprave a realizácii starších slovenských hier a že cez vojnu sa na tomto poli buď opakoval, alebo jeho upravovateľské zásahy neboli šťastlivé. Na čas uveril, že ľudácky režim bude žičiť veci slovenského divadla väčšmi než predmníchovská ČSR. Tým si možno vysvetliť aktualizujúce hrubozrnné nacionalistické prvky v jeho úpravách a inscenáciách Chalupkovho Kocurkova a Palárikovho Drotára (1942), ako aj to, že svoju hru Chlapci na stráži, ktorú pôvodne napísal na oslavu dvadsiateho výročia vzniku ČSR, dodatočne upravil a úpravu potom inscenoval v duchu dobových nacionalistických nálad (1938).

Podiel práce Janka Borodáča v rámci činohry SND je v tomto období politicky aj umelecky rozporný. Niektorými inscenáciami sa zapojil čiastočne aj do dobových umeleckých protestov. Napríklad Sofoklovu Antigonu (1940) režíroval s dôrazom na jej vyznenie proti tyranii. V Kráľovi Oidipovi (1941) umožnil Budskému, aby v titulnej úlohe zdôraznil vzopretie údajnému osudovému určeniu. Borodáčova inscenácia Rostandovho Cyrana z Bergeracu, v ktorej prvý raz pohostinsky vystúpil na javisku SND Andrej Bagar po návrate z nacistického väzenia, vyvolala v hľadisku búrlivú ozvenu, namierenú proti režimu. Napriek priaznivému spoločenskému ohlasu neznačili však spomenuté tri inscenácie umelecký prínos.

• Slovensko - kultúra I. časť *** (((* Slovensko - Kultúra - I. časť. Bratislava: Obzor, 1979. Vydanie prvé. Bez ISBN. 400 s.)))

Čo sa týka činohernej réžie, vytvorila sa v SND z personálneho hľadiska nová situácia. Ani jeden z režisérov, ktorí v predchádzajúcom období výrazne určovali profil súboru, nezostal v Bratislave, prípadne nepokračoval v tejto práci. Janko Borodáč odišiel do Košíc, aby ako riaditeľ budoval nové divadlo. Ferdinand Hoffmann opustil SND ešte roku 1941 a po oslobodení odišiel na Západ. Ján Jamnický sa síce zúčastnil na práci v SND ako spolutvorca dvoch inscenácií, ale váha jeho činnosti bola bezprostredne po oslobodení jednak v herectve, jednak v organizačnej aktivite. Šéfom činohry sa stal dovtedajší protagonista a čiastočne aj režisér Jozef Budský. Popri ňom začal opäť režírovať aj nový riaditeľ SND Andrej Bagar, v tejto práci pokračoval Ivan Lichard a ako režisér sa začínal postupne uplatňovať aj Karol L. Zachar. Ale napriek týmto personálnym zmenám sa na poli réžie v podstate dosť živo pociťoval i vzájomný vrťah a rozloženie jednotlivých umeleckých smerovaní z čias pred oslobodením.

Divadelní tvorcovia a kritika si začali uvedomovať, že nastáva nové obdobie slovenských divadelných dejín, kvalitatívne odlišné od všetkého, čo bolo predtým. Nevzdávali sa však celkom ani dovtedajších tradícií a skúseností. Kritickorealistické javiskové tendencie, ktoré boli v dvadsiatych a tridsiatych rokoch v súlade s prevládajúcimi znakmi Borodáčovej dramaturgie, začali počas vojny ustupovať z centrálnych pozícií.

• Slovensko - kultúra I. časť *** (((* Slovensko - Kultúra - I. časť. Bratislava: Obzor, 1979. Vydanie prvé. Bez ISBN. 403-404 s.)))

Osobnosť riaditeľa VND v Košiciach Janka Borodáča bola aj pre repertoár najsmerodatnejšia. V súlade s riaditeľovou snahou budovať profil košickej činohry podobne ako kedysi profil činohry bratislavskej bola dominanta košickej dramaturgie v hrách kritického realizmu, pričom sa, hlavne v Borodáčových, ale čiastočne aj v réžiách Andreja Chmelku často opakovali repertoárové čísla zo slovenskej klasiky, ruského realizmu alebo zo sovietskej drámy, ktoré sa v Bratislave zjavovali na javisku v dvadsiatych a tridsiatych rokoch. Košická dramaturgia bola teda menej členitá ako v tom istom čase bratislavská.

• Slovensko - kultúra I. časť *** (((* Slovensko - Kultúra - I. časť. Bratislava: Obzor, 1979. Vydanie prvé. Bez ISBN. 416 s.)))

Aj niektoré inscenácie domácej a svetovej klasiky prispievali k tomu, že sa vo zvýšenej miere vyhraňoval umelecký rukopis podaktorých režisérov. Začiatok päťdesiatych rokov je pre Borodáča príznačný tým, že poznanie triednej podstaty spoločenských javov prehĺbilo jeho prácu na ruských hrách, čím podstatne prispel k vyhraneniu profilu košického činoherného súboru. Borodáčov Revízor (1952) bol štýlovo jednoliaty a dôsledne komediálny. Vysoko sa hodnotila aj jeho inscenácia Troch sestier od A.P. Čechova, odmenená roku 1952 Štátnou cenou Klementa Grottwalda. Hollý vytváral v tom čase s Jandom dva odlišné póly martinského divadla. Geľa Sebechlebského neladil ako situačnú komédiu, lež ako konverzačnú, pričom meštiacky svet citlivo štylizoval do mierne ironizovaných polôh. V práci na žánrovom vyhraňovaní klasických komédií sa na začiatku päťdesiatych rokov darilo Ivanovi Lichardovi v inscenácii I.L. Caragialeho Strateného listu (1953) a J. Palárikovho Dobrodružstva pri obžinkoch (1953). Približne do tejto skupiny patrí aj Zacharova inscenácia 'Tajovského Statkov-zmätkov (1950), ktorá dávala pred vystihovaním spoločenských rozporov prednosť poetickému čaru a atmosfére dramatického textu, ako aj jeho mimoriadne úspešná inscénácia Shakespearových Veselých paní z Windsoru, invenčne veľmi bohatá.

Ešte v prvej polovici päťdesiatych rokov sa začala prelamovať obruč zjednodušujúcich názorov a prístupov. V dráme pribúdali nové námety, v dramaturgii a v javiskových tvárnych prostriedkoch zasa pestrosť a rozmanitosť. Pre spoločensky angažovanú etickosť svojho námetu bola prínosom Karvašova hra Pacient 113 (Martin 1955). Magda Matuštíková položila v Kristíne (SND 1954) popri socialistickej spoločenskej angažovanosti dôraz aj na citové prvky v živote dramatických osôb. Vzniklo tiež niekoľko dalších inscenácií, ktoré sú charakteristické individuálnymi črtami tvorcov. O svojráznu monumentalitu sa usiloval v Martine v náročných komparzových scénach Otto Haas v inscenácii drámy Port Artur od Alexandra Stepanova a Ivana Popova (1954) a Optimistickej tragédie od Vsevoloda Višňovského (1956). K filozofickej interpretácii spojenej s aktuálnym akcentom smeroval Borodáč (ktorý sa stal roku 1953 profesorom VŠMU v Bratislave a zároveň pohostinsky režíroval v SND) inscenáciou Hviezdoslavovho Herodesa a Herodiády (1955).

• Slovensko - kultúra I. časť *** (((* Slovensko - Kultúra - I. časť. Bratislava: Obzor, 1979. Vydanie prvé. Bez ISBN. 428 s.)))

Réžie Karola L. Zachara sa stretávali v predchádzajúcich dvoch desaťročiach s mimoriadne priaznivou ozvenou u obecenstva aj kritiky a mávali dlhú životnosť. Úsilím získavať široké vrstvy publika a tiež snahou o svieži humor akoby chcel Zachar rozvíjať tradície Borodáčových inscenácií Statkov-zmätkov, Ženského zákona a Dobrodružstva pri obžinkoch z dvadsiatych a tridsiatych rokov. Podstatne však prevyšuje Borodáča v scénickej nápaditosti i v umení javiskovej kompozície. Zacharovo naštudovanie Shakespearových Veselých paní z Windsoru (1954, obnovené 1958 a 1963), Palárikovho Inkognita (1959, obnovené 1964), Moliérovho Meštiaka štachticom (1960) a Goldoniho Vejára (1961) prevzalo a umelecky prepracovalo mnoho z nápaditosti ľudového komediantstva, ako sa o ňom zachovali správy z Commedie delľarte; akoby tieto Zacharove réžie boli prevažne variáciami na vopred dané libreto, ktoré sa opierajú o bohatú režisérsku a hereckú fantáziu. Popri zdravom, ale neraz aj bizarnom zmysle pre humor a popri schopnosti inšpirovať hercov k samostatnej nápaditej tvorivosti sa však v týchto inscenáciách prejavuje aj Zacharovo hlboké humanistické založenie. Býva zvyčajne hlavnou osou predstavenia, pričom spoločenskokritický akcent akoby sa uspokojoval s tlmenejšími polohami.

• Slovensko - kultúra I. časť *** (((* Slovensko - Kultúra - I. časť. Bratislava: Obzor, 1979. Vydanie prvé. Bez ISBN. 430 s.)))

Janko Borodáč ako profesor Vysokej školy múzických umení pokračoval v druhej polovici päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov v pohostinských réžiách v činohre SND. Z nich najzaujímavejšia a najhodnotnejšia bola Gorkého inscenácia Na dne (1959), ktorá priniesla niekoľko pozoruhodnýc hereckých výkonov.

• Slovensko - kultúra I. časť *** (((* Slovensko - Kultúra - I. časť. Bratislava: Obzor, 1979. Vydanie prvé. Bez ISBN. 466 s.)))

Vo filme dostala po prvýkrát veľkú príležitosť celá generácia slovenských hercov (Paľo Bielik, Zlata Hajdúková, Andrej Bagar, Janko Borodáč atď.). Zreteľne v ňom cítiť obohatenie pôvodného sociálneho východiska lyrickým až romantickým tónom.

• Slovensko - kultúra I. časť *** (((* Slovensko - Kultúra - I. časť. Bratislava: Obzor, 1979. Vydanie prvé. Bez ISBN. 501 s.)))

Slovenskí filmári realizovali okolo stovky monografických štúdií významných osobností kultúrnonslitického a verejného života. Janko Borodáč (V službách divadla, 1955, rež. V. Kubenko, V. Pavlovič)

---

---