Jean Nicolas Arthur Rimbaud
Jean Nicolas Arthur Rimbaud [re(n)bo] (* 20. október 1854, Charleville – † 10. november 1891, Marseille) bol francúzsky básnik francúzskeho symbolizmu, jeden z tzv. Prekliatych básnikov, jeden zo zakladateľov modernej poézie. Celé svoje dielo vytvoril vo veku 15 – 19 rokov (v rokoch 1869 až 1873).
| Jean Nicolas Arthur Rimbaud | |
 francúzsky básnik (obrázok z roku 1871) | |
| Narodenie | 20. október 1854 Charleville, Francúzsko |
|---|---|
| Úmrtie | 10. november 1891 (37 rokov) Marseille, Francúzsko |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Projekt Guttenberg | Jean Nicolas Arthur Rimbaud (plné texty diel autora) |
| Commons |  Jean Nicolas Arthur Rimbaud |
Život upraviť
Jean Nicolas Arthur Rimbaud sa narodil v Charleville na severe Francúzska. Bol synom kapitána pechoty Frédérica Rimbauda, ktorý opustil rodinu, keď mal malý Arthur 6 rokov. Jeho a ďalších troch súrodencov (brat Frédéric a sestry Vitalie a Isabelle; jeho ďalšia sestra zomrela v roku 1857 krátko po pôrode) vychovávala prísna, lakomá a striktne nábožensky založená matka Vitalie Clifová, dcéra náboženského fanatika Nicolasa Clifa. Podľa niektorých zdrojov jej povaha zatrpkla až po manželovom odchode. So sestrou Isabelle mal veľmi blízky vzťah. Deti mali zakázané vyhľadávať kamarátov. Hrávali sa bez hračiek. Každú nedeľu chodievali na omšu do miestneho kostola.
Keď mal 8 rokov, napísal do svojho školského zošita toto:
- Slnko, pozemská pochodeň, haslo vysielajúc zo svojho ohnivého telesa posledné a slabé svetlo, ktoré napriek tomu umožňovalo vidieť zelené lístie stromov, malé kvety, ktoré vädli a obrovské vrcholy borovíc, topoľov a storočných dubov… Čerstvý vietor pohyboval lístím stromov šumotom podobným šumotu strieborných vôd potoka, ktorý tiekol okolo mojich nôh… Papradie ohýbalo svoje zelené čelo pred vetrom….
V tej dobe bol Rimbaud tak hlboko veriaci človek, že keď raz videl, ako sa veľkí chlapci špliechali pri odchode z kaplnky svätenou vodou, vrhol sa na nich a bil a driapal hlava-nehlava. Týmto súbojom si vyslúžil nadávku „ten hajzel pobožný“.
V roku 1870 prišiel na charlevillské kolégium mladý profesor Georges Izambard, ktorý o Rimbaudovi píše: Rimbauda, ktorého som vídal, ktorého ešte vidím vo svojej triede, ako sedí v prvom rade s tvárou obrátenou k mojej katedre, to je chlapček Palček, zasnený, drobný a bojazlivý - dôverujte takejto budúcnosti! - žiak rétoriky, slušný a príjemný, s čistými nechtami, so zošitmi bez machúľ, s úlohami obdivuhodne dobrými,...,ktorého som naučil rýchlo poznávať, keď ma očakával pri východe, aby ma odprevadil až k mojim dverám, to je skutočný intelektuál,... a naivne hrdý, že sa môže ako taký prejaviť tak šťastný, že konečne niekoho našiel, s kým môže hovoriť o veršoch a básnikoch!... Prvým plodom tohto priateľstva bola školská úloha Karol Orleánsky Ľudovítovi XI. Učiteľ mu predstavil hugovský sen o slobode a antické mýty, diela utopických socialistických spisovateľov. Jeho latinské verše vzbudzovali úžas u profesorov, napísal pre rozličné školské súťaže. Na strednej škole sa mu dostalo takej cti, že jeho latinské verše vyšli v bulletine Akadémie v Douai. V 15 rokoch napísal svoju prvú báseň Novoročné dary sirôt, kde možno vidieť včasné typické vlastnosti rimbaudovej poetiky, ktoré kontrastujú s vtedajšou parnasistickou poéziou.
V sedemnástich rokoch fajčil a nosil dlhé vlasy. Túžil po centre všetkého literárneho diania – po Paríži. Niekoľkokrát dokonca ušiel z domu a zúčastnil sa na bojoch komunardov v hlavnom meste Francúzska. V tejto súvislosti tiež vypracoval dnes stratený Projekt komunistickej ústavy.
Posielal svoje verše Paulovi Verlainovi, ktorého nesmierne obdivoval. Verlaine ho pozval do Paríža a nadviazali intímne styky. Potom čo sa Verlaine rozišiel so svojou ženou, žili s Rimbaudom spolu v Paríži, Anglicku a Belgicku. Ich vzťah bol onedlho na to (1871) poznačený búrlivou hádkou polemického charakteru, ktorá vyústila do fyzickej konfrontácie dvoch básnikov - Verlaine zaútočil na Rimbauda rybou, ktorú údajne odcudzil z prístavu v Marseille. Po tom, čo bola na miesto privolaná hliadka, bola ryba identifikovaná ako 320-kilogramový dva a pol metrový Sumec, neskôr vypustený späť do jeho prirodzeného prostredia. Ku konfrontácii sa neskôr vyjadril aj Charles Baudelaire, ktorý túto násilnú výmenu názorov plne odsúdil. Neskôr na ňu, vďaka jej charakteru, odkazuje aj v básni Človek a more.
Rimbaud v tom čase obohacoval svoje básnické videnie smelými experimentmi (hašiš, ópium, spal počas dňa a písal v noci). Po škandále v Bruseli roku 1873 (rozchod s Verlainom, ktorý vyústil do postreleniu Rimbauda do ruky) sa vrátil sa do Paríža, cestoval do Londýna a vrátil sa do rodného mesta. Dokončil Sezónu v pekle a potom navždy prestal písať.
V roku 1875 začal cestovať po svete. Hovoril najmenej ôsmimi jazykmi. Bol v Nemecku, Taliansku, v Holandsku vstúpil do koloniálneho vojska, na Jáve dezertoval, s cirkusom Loisset prešiel Švédsko a Nórsko, roku 1880 bol v Egypte, potom na Cypre a vydal sa do Adenu (dnes Jemen) ako obchodný zástupca. Prešiel celú Somálsku púšť, v Harare sa usadil a obchodoval so zlatom a slonovinou. Bol poradcom neguša Menelika II. a skúmal Ogaden.
V roku 1887, keď prišiel do Káhiry, mal už úplne šedivé vlasy (mal 33 rokov). V tomto čase jeho popularita vo Francúzsku rástla, k čomu sa vyjadril s odporom a prehlásil, že jeho básne boli pomyje, len pomyje.
V januári 1891 sa uňho objavili bolesti v pravej nohe, preto sa vrátil z Arabského polostrova do Francúzska. V Marseille mu amputovali nohu. Lekári zistili, že išlo o rakovinu, ktorej 10. novembra 1891 v Marseille podľahol. Zatiaľ čo Arthur pomaly a bolestivo umieral v nemocnici, matka sa starala o to, ako naložiť s jeho peniazmi.
Želal si byť pochovaný v Adene (v Jemene) na brehu mora, na príkaz matky však telo preniesli do Charleville. Pohreb sa konal o desiatej ráno 14. novembra. Jeho bývalý profesor požiadal matku, aby presunuli obrad na neskoršiu hodinu, aby sa na ňom mohli zúčastniť aj Rimbaudovi priatelia a spolužiaci. Odbila ho slovami, že je to zbytočné a tak za jeho truhlou kráčali len dve osoby – jeho matka a jeho sestra Isabela.
Dielo upraviť
Rimbaud za štyri roky svojho tvorivého obdobia napísal básne s tuláckymi motívmi, protivojnové sonety, a satirické básne namierené proti víťazom nad Parížskou komúnou.
Rimbaud vo svojich básňach a neskorších básnických skladbách reagoval nielen na jazykovú a štylistickú stránku iných básní, ale aj na svoju dobu a jej protirečenia a predovšetkým experimentoval s mnohoznačnými významami slov.
Jeho dielo tvoria najmä zbierky:
- Poésies [Básne]
- Illuminatons [Iluminácie]
- Une saison en enfer [Pobyt v pekle]
- Derniers vers [Posledné verše]
- Album zutique [Album Zutique]
- Les Stupres [Luxus]
- Oeuvres [Dielo] – neskoršia zbierka
Sám Rimbaud pripravil do tlače iba zbierku „Pobyt v pekle“, ostatné boli zrekonštruované po jeho smrti. Po slovensky vyšli zbierky „Dielo“ a „Opitá loď a iné básne“.
Jeho najvýznamnejšia báseň je Opitá loď.
Preklady do slovenského jazyka vydané knižne upraviť
- 1948 – Dielo, preložil Štefan Žáry
- 1964 – Opitá loď, preložil Ján Stacho (obsahuje básne Opitá loď a Pamäť)
- 1981 – Opitá loď a iné básne, preložili Vladimír Dudáš, Ľubomír Feldek, Ján Stacho, P. G. Hlbina, Jozef Mihalkovič, Ivan Mojík, Štefan Žáry, Vladimír Reisel
- 1999 – Moje malé milenky, preložil Ľubomír Feldek
- 2018 – V šestnástich rokoch muž, preložil Ľubomír Feldek v spolupráci s Annou Lara
Literatúra upraviť
- RIMBAUD, Arthur: Oeuvres complètes. (Zostavil Jean-Luc Steinmetz) Paris : Flammarion, 2010. ISBN 978-2-0812-1962-5
- DUFFY, Bruce: Neštěstí bývalo mým bohem : Román o prokletém životě Arthura Rimbauda. Brno : Jota, 2012. 448 s. ISBN 978-80-7462-040-9
- RIMBAUD, Arthur: Dielo (Preložil Štefan Žáry). Bratislava : Nakladateľstvo Pravda,1948.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jean Nicolas Arthur Rimbaud.
Externé odkazy upraviť
- Mag4.net: Index des poèmes et des textes d'Arthur Rimbaud Zoznam všetkých básní po francúzsky a po anglicky
- Beyaz Arif Akbas: THE QUIET LIFE – A collection of photos and drawings of Arthur RİMBAUD, Edirne: Yalnizgoz BOOKS, 2011, ISBN 978-1-4680-1801-1