Saľut 7
Saľut 7 (DOS-6 alebo DOS-5-2; rus. Салют-7 – Saljut-7) bola sovietska orbitálna stanica vypustená na obežnú dráhu v apríli 1982. Išlo o poslednú stanicu programu Saľut.
| Saľut 7 (DOS-6) | ||
|---|---|---|
 | ||
| Údaje o stanici | ||
| Volací znak: | Saľut 7 | |
| Posádka: | 3 | |
| Štart: | 19. apríl 1982, 19:45:00 UTC | |
| Štartovacia rampa: | Bajkonur, Kazachstan (LC-200) | |
| Návrat: | 7. február 1991 | |
| Hmotnosť: | 19 824 kg | |
| Dĺžka: | 16 m | |
| Priemer: | 4,15 m | |
| Obytný priestor: | 90 m³ | |
| Perigeum: | 219 km | |
| Apogeum: | 278 km | |
| Sklon: | 51,6° | |
| Doba obehu: | 89,2 minút | |
| Počet dní na orbite: | 3 216 dní | |
| Počet dní s posádkou: | 816 dní | |
| Počet obletov: | 51 917 | |
| Prejdená vzdialenosť: | 2 106 297 129 km | |
| Zostava | ||
 | ||
| Nákres Saľutu 7 s pripojenou kozmickou loďou TKS-4 | ||
| Saľut 7 (DOS-6) | ||
Stanica bola vypustená na dráhu s priemernou výškou 280 km 19. apríla 1982 z kozmodrómu Bajkonur nosnou raketou Proton-K. Saľut 7 mala podobné vybavenia a parametre ako jej predchodkyňa Saľut 6, prešla však zároveň viacerými modifikáciami, ktoré jej umožnili napr. predĺžiť dĺžku jej využívania vo vesmírnom priestore či rozšíriť obytné priestory vďaka možnosti pripájania ťažkých zásobovacích lodí typu TKS (technológia, ktorá poslúžila ako príprava pred neskorším budovaním stanice Mir).
Na stanici slúžilo medzi májom 1982 a júnom 1986 celkovo 6 základných a 5 návštevníckych posádok s celkovo 21 kozmonautmi (z toho traja ju navštívili dvakrát, Vladimir Džanibekov dokonca trikrát). V návštevníckych posádkach boli aj prví kozmonauti Francúzska (Jean-Loup Chrétien) a Indie (Rákeš Šarma). S výnimkou niekoľkých krátkych období bola stanica nepretržite obývaná celkovo 816 dní.
So stanicou sa spojilo celkovo 11 pilotovaných lodí Sojuz T, 12 nepilotovaných zásobovacích lodí typu Progress a 2 typu TKS (Kosmos-1443 a Kosmos-1686).
Zo Saľutu 7 sa uskutočnilo 13 výstupov do otvoreného vesmíru s celkovou dĺžkou trvania 48 hodín a 33 minút.
Po tom, ako stanicu opustila posledná posádka, pripojená nepilotovaná loď TKS-4 (Kosmos-1686) v auguste 1986 zdvihla jej dráhu na výšku až 495 km a mala ju tak zakonzervovať do budúcnosti, pretože v tom čase sa uvažovali viaceré možnosti o jej ďalšom využití, vrátane jej návratu na Zem pomocou raketoplánu Buran (ktorého program bol nakoniec po jednom lete úplne zrušený). Vplyvom zvýšenej slnečnej činnosti v roku 1990 však stanica začala klesať do hustejších vrstiev atmosféry rýchlejšie ako sa predpokladalo a 7. februára 1991 sa v nej rozpadla, pričom jej trosky dopadli na územie Argentíny.
Základné posádky
upraviť- Anatolij Berezovoj a Valentin Lebedev na lodi Sojuz T-5 prileteli na stanicu 13. mája 1982 a zotrvali na nej 211 dní.
- Vladimir Ľachov a Alexandr Pavlovič Alexandrov z lode Sojuz T-9 vstúpili na stanicu 27. júna 1983 a strávili tam nasledujúcich 150 dni.
- Leonid Kizim, Vladimir Soloviov a Oleg Aťkov 8. februára 1984 vstúpili na lodi Sojuz T-10 na stanicu a uskutočnili tam najdlhší pobyt, 237 dní.
- Vladimir Džanibekov a Viktor Savinych zo Sojuzu T-13 prileteli na stanicu 6. júna 1985 a strávili tam 110 (Džanibekov), resp. 168 dní (Savinych)
- Vladimir Vasiutin, Alexandr Volkov a Georgij Grečko z posádky lode Sojuz T-14 došli na stanicu 17. septembra 1985, pričom Volkov a Vasiutin na nej zotrvali 65 dní (Grečko sa vrátil po 8 dňoch na palube Sojuz T-13)
- Leonid Kizim a Vladimir Soloviov z lode Sojuz T-15 prešla 5. mája 1986 na stanicu Saľut 7 zo stanice Mir, na ktorú sa opätovne vrátili po 50 dňoch a uskutočnili tak prvý prelet medzi orbitálnymi stanicami v histórii.
Iné projekty
upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Saľut 7
