Saburó Sakai
Saburó Sakai (jap. 坂井 三郎 – Sakai Saburó; * 26. august 1916, Nišijoka – † 22. september 2000, Acugi) bol japonský námorný pilot a letecké eso Japonského cisárskeho námorného letectva počas druhej svetovej vojny.
| Saburó Sakai | |
 | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Štát | Japonské cisárstvo |
| Narodenie | 26. august 1916 Nišijoka, Saga, Japonské cisárstvo (dnešné Japonsko) |
| Úmrtie | 22. september 2000 (84 rokov) Acugi, Kanagawa, Japonsko |
| Zostrely | |
| Potvrdené zostrely | 64 |
| Odkazy | |
 Saburó Sakai | |
Životopis upraviť
Saburó Sakai sa narodil 26. augusta 1916 v dedine Nišijoka (prefektúra Saga) v chudobnej roľníckej rodine. Rodina Sakai mala samurajský pôvod a patrila medzi najchudobnejšie v celej dedine. Mladý Saburó Sakai odišiel v roku 1929 študovať do Tokia, kde býval u svojho strýka, ktorý mu poskytol prostriedky na ďalšie štúdium. Na štúdium však nestačil a po niekoľkých rokoch sa vrátil späť domov. Počas pobytu u strýka sa vytvoril medzi ním a jeho sesternicou Hacujo hlboký citový vzťah, vďaka ktorému neskôr prekonával zložité životné situácie.
Po neúspešnom štúdiu sa 31. mája 1933 vo veku 16 rokov prihlásil do Japonského cisárskeho námorníctva. Po ukončení základného výcviku bol pridelený na palubu bojového krížniku Kirišima a po vyradení z poddôstojníckej školy slúžil v hodnosti poddôstojníka 3. triedy na bojovom krížniku Haruna. Po troch rokoch od nástupu k námorníctvu chcel postúpiť vyššie a príležitosť videl v preložení k námornému letectvu. Do leteckej školy bol prijatý na tretíkrát, pričom s výcvikom začal v marci 1937. Počas leteckého výcviku prekvapil svojich inštruktorov prirodzeným talentom skupinového lietania a intuíciou, ktorá sa tiež prejavila počas výcviku. Inštruktori sa v poslednej fáze výcviku jednoznačne zhodli: „Tento muž sa narodil za riadiacou pákou.“ Školu ukončil v septembri 1937 ako najlepší žiak ročníku. Za tento výkon bol odmenený darom od cisára – striebornými hodinkami, ktoré mu predal princ Fušimi. Saburó Sakai bol už v tom čase považovaný za majstra akrobacie. Stal sa tak námorným pilotom 3. triedy. Následne bol v námornom výcvikovom stredisku Ómura vycvičený ako palubný stíhač.
V septembri 1938 bol Saburó Sakai so svojou jednotkou 12. kókútai prevelený do Číny, kde v tom čase prebiehala nevypovedaná vojna. Prvé vzdušné víťazstvo dosiahol zostrelením sovietskej stíhačky Polikarpov I-16 neďaleko Čang-čou v Číne. Sakai pilotoval stíhačku Micubiši A5M4 „Claude“. Dňa 3. októbra 1939 dosiahol svoje druhé víťazstvo, keď po dlhom prenasledovaní (cca 250 km) zostrelil sovietsky ľahký bombardér Tupolev SB-2. Tento zostrel Sabura preslávil a vrátil sa do Japonska, kde bol na leteckej základni námorného letectva v Ómure zaradený ako inštruktor. Táto práca mu však nevyhovovala a snažil sa dostať späť k bojovej jednotke. Medzitým bol preškolený na v tom čase najmodernejšiu japonskú stíhačku Micubiši A6M Zero a prevelený späť k 12. kókútai. V júni 1941 bol povýšený na poddôstojníka 1. triedy.
Ďalší zostrel dosiahol dňa 11. augusta 1941, kedy zostrelil dvojplošný stíhací Polikarpov I-15. V októbri 1941 bol prevelený na ostrov Taiwan, kde bol zaradený k novovzniknutej jednotke Tainan kókútai. U tejto jednotky dosiahol Saburó Sakai najviac vzdušných víťazstiev. Úspešnú sériu zostrelov začal už 8. decembra 1941, kedy zostrelil nad Filipínami stíhacie lietadlo Curtiss P-40 Tomahawk v službách amerického letectva. Po štyroch mesiacoch bojovej činnosti dosiahol už svoje devätnáste vzdušné víťazstvo, ktorým bol americký Bell P-39 Airacobra. Dňa 16. júna 1942 dosiahol svoj osobný rekord, keď počas jedného dňa zostrelil štyri nepriateľské lietadlá. V tom čase mal konte celkovo už 43 vzdušných víťazstiev. Rovnako ako ďalší japonskí piloti si do lietadla so sebou väčšinou nebral padák, pretože sa to považovalo za prejav zbabelosti. Nikdy nezničil alebo nepoškodil lietadlo pri pristátí.
Ešte predtým bol prevelený na tichomorské bojisko, kde lietal v tom čase nad ostrovmi Borneo a Nová Guinea. Jeho jednotka, Tainan kókútai, vtedy operovala z letiska Lae na Novej Guinei. Japonskí piloti v tomto úspešnom období rýchlo zvyšovali svoje osobné skóre, pričom protivníkovi spôsobovali ťažké straty. Napriek týmto víťazstvám bolo evidentné, že japonské jednotky nahrádzajú svoje straty veľmi obťažne a pomaly, pričom nepomerne väčšie straty austrálskeho a amerického letectva sú nahradzované oveľa rýchlejšie a k spojeneckým jednotkám začínajú prichádzať modernejšie a výkonnejšie lietadlá. Spojeneckí piloti sa zároveň poučili z predchádzajúcich bojov a začali používať účinnú taktiku „udri a uteč“.
V auguste 1942 sa na ostrove Guadalcanal vylodilo početné americké vojsko. Sakaiova stíhacia jednotka, Tainan kókútai, sídliaca v tom čase v Rabaule dostala rozkaz sprevádzať bombardéry až k ich miestu určenia a späť, čo predstavovalo vzdialenosť približne 900 km. V prvej fáze tejto misie, 7. augusta 1942, zostrelil Saburó Sakai už 60. nepriateľské lietadlo, ktorým bolo palubné stíhacie lietadlo Grumman F4F-4 Wildcat a podieľal sa na zostrelení strmhlavého bombardéru Douglas SBD-3 Dauntless. Počas letu späť zbadal skupinu ôsmich amerických lietadiel. V domnení, že ide o stíhačky Wildcat, naklonil svoje Zero na krídlo a spustil sa dole k nim. Až z malej vzdialenosti, keď sa už dostal do nepriateľskej paľby, si všimol, že sú to strmhlavé bombardéry SBD-3 Dauntless, ktoré majú v zadnej časti strelca. Dva Dauntlessy sa mu podarilo poškodiť, ale sám bol zasiahnutý dlhou dávkou. Sakai bol zranený na nohe a na hlave, pričom počas spiatočného letu dvakrát stratil vedomie. Po tretíkrát omdlel krátko po pristátí, ešte na dráhe domácej základne Rabaul, pri výbehu. Vedomie znova nadobudol až v nemocnici po troch prekonaných operáciách. Zranenie bolo veľmi vážne a Saburó oslepol na pravé oko. Prežíval hlbokú krízu, pretože bol odlúčený od svojich kamarátov-spolubojovníkov a od lietania. Neskôr bol preradený na administratívnu prácu, pričom sa neustále snažil o návrat k lietaniu. Počas tejto doby dostával smutné správy o padlých kamarátoch a v čase svojho nemocničného pobytu v Sasebu bol povýšený do hodnosti práporčíka.
Napriek všetkým pochybovačom sa mu v januári 1943 podaril návrat k 251. kókútai, čo bola bývalá Tainan kókútai, ale lekári mu nedovolili lietať. Jednotka bola v tom čase dislokovaná základni Tojohaši v Japonsku na doplnení a mala byť prevelená späť do Rabaulu. Saburó Sakai bol prevelený na základňu v Ómure, kde pôsobil ako inštruktor a cvičil nových pilotov. Neustále sa však snažil dostať k bojovej jednotke. V apríli 1944 bol prevelený k Jokosuka kókútai, s ktorou 22. júna odletel na ostrov Iwó-džima. Bolo to už v období, kedy Američania systematicky, ostrov po ostrove, vytláčali Japoncov z predtým dobytých území. Dňa 24. júna 1944 Saburó Sakai zostrelil počas stíhacej hliadky tri americké palubné stíhacie lietadlá Grumman F6F-3 Hellcat. Išlo o jeho prvý bojový let od roku 1942. Vďaka tomu, že nevidel na jedno oko, sa pokúsil pripojiť k pätnástim lietadlám Zero a až na poslednú chvíľu zistil, že ide o Hellcaty námornej stíhacej letky VF-2. Sakai si uvedomil, že môže byť každú chvíľu zostrelený. Súboj prebiehal v prudkom daždi, neďaleko mohutného búrkového mraku a stíhači si boli vedomí, že taká oblačnosť je oveľa nebezpečnejšia než ktorékoľvek nepriateľské lietadlo. Sakai naplno využil manévrovacích schopností svojho Zera a vyhýbal sa zostreleniu, pričom využíval pre neho priaznivé meteorologické podmienky. Vyčerpaný Sakai vedel, že takto nemôže dlho vydržať a naďalej manévroval. Nakoniec aj napriek nebezpečiu, ktorému sa tým vystavoval, namieril rovno dovnútra búrkového mraku, z ktorého šľahali silné blesky. Bojoval s veľmi silnou turbulenciou, vzdoroval vzdušným prúdom, snažil sa ignorovať elektrické výboje a zo všetkých síl sa pokúšal udržať vertikálnu a horizontálnu polohu v prijateľných medziach. Vo chvíli, keď už sa nachádzal v chrbtovom lete, uvidel dostatočne hlboko pod sebou rozbúrené vlny, a tak mohol obrátiť lietadlo do klasickej polohy. Prenásledujúcim lietadlám sa mu podarilo uniknúť a s malým zvyškom paliva sa vrátil na základňu. Jeho Zero nemalo po pristátí jediný zásah po nepriateľskej paľbe, čo dokazovalo vynikajúce manévrovacie schopnosti nielen lietadla Zero, ale aj pilota Saburó Sakaia. Neskôr, 4. júla 1944, počas sprievodu torpédových bombardérov, útočiacich na lode Task Group 58.1 a 58.2 sa mu podarilo zostreliť jedno lietadlo Hellcat, ktoré boli opäť v značnej početnej prevahe. Dňa 5. júla zostrelil ešte jeden Hellcat. Potom bol so zdravotnými ťažkosťami, spôsobenými nevyhovujúcou pitnou vodou, letecky evakuovaný do Japonska. V auguste 1944 bol povýšený do hodnosti podporučíka a stal sa skúšobným pilotom.
Saburó Sakai bol tiež príslušníkom slávnej elitnej 343. kókútai, ale u tejto jednotky nelietal bojovo. Na lietadlách Kawaniši N1K2-Ja 21A Šiden-kai „George“ uskutočnil iba dva operačné lety. Vo februári 1945 sa oženil so svojou láskou, sesternicou Hacujo. V júni 1945 sa vrátil k svojej predchádzajúcej jednotke, Jokosuka kókútai, ktorá bola v tom čase vyzbrojená najmodernejšími japonskými stíhačkami Micubiši J2M Raiden. Lietadlá dosahovali vo veľkých výškach rýchlosť 655 km/h a ich úlohou bolo ničiť americké bombardéry Boeing B-29 Superfortress, ktoré uskutočňovali nálety vo výškach 8 000 až 10 000 m. Sakai vypracoval účinný spôsob ničenia týchto bombardérov. Pilot sa mal priblížiť ku svojej obeti v o niečo menšej výške a držať sa v blízkosti kondenzačných čiar od motorov, aby zostal čo najdlhší čas nespozorovaný strelcom v zadnej streleckej veži bombardéru. Potom mal pilot znížiť vzdialenosť medzi sebou a nepriateľom na približne 100 m, rýchlo zaujať pozíciu za ním a mierne pod ním. Potom nadvihnúť predok svojho lietadla a vypáliť presnú dávku do miest, kde bol koreň krídla spojený s centroplánom. Sakai túto techniku používal veľmi účinne počas svojej kariéry stíhacieho pilota. Dňa 1. augusta 1945 bol povýšený do hodnosti poručíka. Posledný bojový let uskutočnil tajne dňa 18. augusta 1945, tri dni po japonskej kapitulácii. Štrnásť stíhačiek Zero a trojica lietadiel N1K2-J Šiden-kai v ten deň zaútočila na jeden zo štyroch ťažkých strategických bombardérov Consolidated B-32 Dominator, ktoré boli na prieskumnej misii severovýchodne od Tokia. Sakai letel v jednej zo stíhačiek Zero. Americkým strelcom sa podarilo zostreliť dve Zerá, ale ich lietadlo bolo poškodené na krídle a z boja sa odpútalo miernym strmhlavým letom. Niekoľko členov posádky bolo rôzne vážne ranených, pričom seržant Anthony Marchione neskôr počas spiatočného letu na Okinavu svojim zraneniam podľahol. Išlo o posledného padlého Američana v druhej svetovej vojne a jeho smrť viedla Američanov k požiadavke o okamžitom odstránení vrtúľ zo všetkých zostávajúcich japonských lietadiel. Saburó Sakai bol spolu s ostatnými pilotmi, ktorí sa tohto letu zúčastnili, prísne potrestaný. Popieral často uvádzaný príbeh o zostrelení B-29 v noci zo 14. na 15. augusta 1945.[pozn. 1]
Saburó Sakai zostrelil celkovo 64 nepriateľských lietadiel. Zúčastnil sa 213 leteckých bitiek nad Čínou, Filipínami, Taiwanom, Guadalcanalom, Lae a Surabajou. Za svoju činnosť nezískal žiadne vyznamenanie. Kvôli nepovolenému bojovému letu z 18. augusta 1945 sa ocitol na „čiernej listine“ americkej okupačnej správy, ktorá ho odpísala ako nebezpečného fanatika. Krátko po skončení druhej svetovej vojny bol prepustený z námorníctva, pričom mu bola zrušená penzia a nemohol zastávať akúkoľvek verejnú funkciu. Bol mu skonfiškovaný aj dôstojnícky meč. Prijal budhizmus a prisahal, že už nikdy nezabije žiadneho živého tvora, dokonca ani komára. Musel sa živiť rôznymi aj pochybnými prácami, za ktoré nedostával dostatočný plat a často bol nútený odísť, keď bolo jeho zamestnávateľom otvorene odporúčané, aby sa ho zbavili. V roku 1947 mu zomrela manželka Hacujo na chorobu, ktorú bolo podľa Sakaia možné vyliečiť, ale nikto mu nechcel dať potrebné lieky. O tri roky neskôr, keď už mal našetrené nejaké peniaze, založil a prevádzkoval malú tlačiareň, ktorú si čoskoro obľúbili miestni obyvatelia. Tlačiareň prosperovala, a tak mohol podporovať aj svojich bývalých spolubojovníkov a ich rodiny, ktorí mali po vojne tiež veľké problémy s uplatnením. V roku 1952 sa po druhýkrát oženil. O rok neskôr napísal svoje pamäte Ozorano Samurai (Samuraj veľkého neba), ktoré pomocou amerického spisovateľa Martina Caidina a japonského novinára Freda Saito vydal anglicky v Spojených štátoch v roku 1957 pod názvom Samurai! Potom, ako sa opäť stal známou osobnosťou, dostal ponuku na pozíciu v Japonských silách sebaobrany, ktorú ale odmietol. Svoju dcéru poslal na vysokoškolské štúdium do Spojených štátov, aby sa naučila angličtinu a demokraciu. Sakai sa často zúčastňoval rôznych stretnutí veteránov. V roku 1982 navštívil aj Spojené štáty, kde sa stretol s viacerými bývalými protivníkmi, vrátane Harolda „Lew“ Jonesa, zadného strelca, ktorý ho 7. augusta 1942 ťažko zranil počas bojového letu v oblasti Guadalcanalu.
Saburó Sakai zomrel vo veku 84 rokov na infarkt myokardu dňa 22. septembra 2000 po formálnej večeri amerického námorníctva na námornej leteckej základni Acugi, kde bol čestným hosťom. Zanechal po sebe manželku Haru, dve dcéry a syna.
| „ | Ale lietanie je rovnaké ako plávanie. Nedá sa ľahko zabudnúť. Bol som na zemi viac ako 10 rokov. Ak zavriem oči, stále cítim riadiacu páku v pravej ruke, plynovú páku v ľavej ruke, pedále smerovky pod nohami. Cítim slobodu a čistotu a všetky veci, ktoré pilot pozná. | “ |
| – Saburó Sakai | ||
Poznámky upraviť
- ↑ Tento príbeh je celý vymyslený a vytvorili ho Sakaiovi spoluautori jeho autobiografie Samurai! Dôvodom bol pravdepodobne aj strach, aby Sakai už ďalej neniesol zodpovednosť za útok na americké lietadlo tri dni po kapitulácii Japonska.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Saburó Sakai
Externé odkazy upraviť
Zdroj upraviť
- CAIDIN, Martin. Zera nad Pacifikem. 1. vyd. Praha : Naše vojsko, 2007. 264 s. ISBN 978-80-206-0862-8.
- GOTOWAŁA, Jerzy; PRZEDPEŁSKI, Andrzej. 100 osobností světového letectví. 1. vyd. Praha : Rebo, 2006. 199 s. ISBN 80-7234-426-9.