Sebaúčinnosť
Sebaúčinnosť (iné názvy: sebauplatnenie, vedomie vlastnej účinnosti[1], autoefektívnosť, vnímaná osobná účinnosť, angl. self-efficacy, nem. Selbstwirksamkeit) je presvedčenie ľudí o ich schopnosti mať kontrolu nad úrovňou ich fungovania a nad udalosťami, ktoré ovplyvňujú ich životy. Sebaúčinnosť funguje ako dôležitý súbor determinantov ľudskej sebaregulácie.[2]
Teoretické východiská upraviť
Koncept sebaúčinnosti zaviedol do psychológie osobnosti Albert Bandura, predstaviteľ sociálne-kognitívnej psychológie, ktorá na človeka nazerá ako na proaktívneho činiteľa, ktorý sám reguluje svoje kognitívne procesy, motivácie, činy a emócie, než ako na pasívnu postavu reagujúcu na svoje prostredie.[3] Na rozmanitosti ako je ľudská činnosť prostredníctvom self-efficacy v regulovaná sa podieľajú štyri hlavné procesy: kognitívne (rôzne poznávacie funkcie, vrátane schopnosti ľudí vnímať, učiť sa a pamätať si informácie, riešiť problémy a používať jazyk na vyjadrenie myšlienok) motivačné, afektívne a selektívne.[4]
Kognitívne procesy upraviť
Hlavnou funkciou myslenia je umožniť ľuďom predvídať udalosti a rozvíjať spôsoby, a ako ovládať tie, ktoré ovplyvňujú ich život. Takáto zručnosť vyžaduje efektívne kognitívne spracovanie informácií.
Tí, ktorí majú zmysel pre vysokú účinnosť, si vizualizujú úspešné scenáre, ktoré poskytujú pozitívne vedenie a podporu pre výkon (napr. ešte pred začiatkom bežeckého preteku si predstavia svoje víťazstvo). Tí, ktorí pochybujú o vlastnej účinnosti, si vizualizujú scenáre v ktorých prevláda zlyhanie, čo ich následne vedie k zdržiavaniu sa aktivít, ktoré by mohli pokaziť (napr. ešte pred začiatkom bežeckého preteku si predstavia svoju prehru a preto sa preteku ani nezúčastnia).
Motivačné procesy upraviť
Na úrovni motivácie je sledovaná úroveň ašpirácie, ktorá je u ľudí s vyšším odhadom vlastnej účinnosti preukázateľne vyššia. Taktiež preukazujú viacej vytrvalosti vo svojom snažení a sú celkovo odolnejší voči neúspechom.[5]
Afektívne a selektívne procesy upraviť
S vyššou, či nižšou mierou vnímanej účinnosti je spojený aj celkový zážitkový rámec – nálada. Tento faktor modifikuje výkon a podieľa sa na vzniku optimizmu alebo pesimizmu, sebadôvere a bezmocnosti.[5]
Zdroje sebaúčinnosti upraviť
Sebaúčinnosť môže byť rozvíjaná štyrmi základnými zdrojmi:
- Zážitok majstrovstva (performance accomplishments) – je to najúčinnejší a najvplyvnejší spôsob, ako vytvoriť silný pocit sebaúčinnosti. Úspechy budujú silnú vieru v osobnú účinnosť, zatiaľ čo opakované zlyhania ju znižujú a to najmä ak sa neúspechy objavia skôr ako je vedomie vlastnej účinnosti pevne vybudované. Ukázalo sa, že výkon, ktorý bol podaný v minulých situáciách, napr. pracovné prostredie, šport a pod., ovplyvňuje sebaúčinnosť a budúci výkon, či už v pozitívnom alebo negatívnom smere, aj v iných rôznych prostrediach. Takto posilnená viera vo vlastnú účinnosť vedie ku generalizácií a následne sa prejaví aj v iných situáciach než v tých, v ktorých došlo k primárnemu posilneniu.[6]
- Zástupná skúsenosť (vicarious experience) – je to spôsob vytvárania a posilňovania viery vo vlastnú účinnosť cez zástupnú skúsenosť poskytovanú sociálnymi modelmi (súbor informácií získaný pozorovaním druhých, porovnávaním sa s nimi a sociálnou nápodobou).[4][6][7]
- Sociálna persuázia (verbal persuasion) - Ľudia, ktorí sú inými slovne presviedčaní, že majú schopnosti zvládnuť dané činnosti, keď sa objavia problémy, dokážu mobilizovať väčšie úsilie a udržať ho, namiesto toho, aby sa sústredili na pochybnosti a zaoberali sa osobnými nedostatkami. Pretože vedomie vlastnej účinnosti je tu vytvárané najmä vplyvom druhých ľudí, tento zdroj self-efficacy je slabší a zraniteľnejší ako zážitok úspechu z vlastného výkonu. Negatívna persuázia má oproti pozitívnej väčší efekt, pretože znižuje sebaúčinnosť ľahšie, ako je možné pozitívnou persuáziou zvýšiť sebaúčinnosť.[4][6]
- Emocionálne a fyziologické stavy (emotional arousal, physiological information) – Pri posudzovaní svojich schopností sa ľudia tiež čiastočne spoliehajú na svoje somatické a emocionálne stavy. Tie môžu vedomie vlastnej účinnosti ovplyvniť v pozitívnom smere, napríklad takto pôsobí dobrá nálada, ale i v negatívnom. Takto napríklad pôsobia somatické stavy ako únava, bolesť, choroby, a emocionálne stavy ako úzkosť, zlá nálada, smútok a i. Dôležitá nie je intenzita, ale to, aký význam osoba prisudzuje vzniknutým emocionálnym a fyziologickým príznakom.[6]
Ako sebaúčinnosť ovplyvňuje ľudské fungovanie upraviť
Toto presvedčenie ovplyvňuje ako ľudia cítia, myslia, správajú sa a motivujú samých seba. Silný pocit vlastnej účinnosti zvyšuje v mnohých smeroch predpoklad úspechu a osobný blahobyt. Ľudia s vysokou dôverou vo vlastné schopnosti pristupujú k ťažkým úlohám ako k výzvam, ktoré je potrebné zvládnuť, nie ako k úlohám, ktorým je potrebné sa vyvarovať. Takýto účinný postoj podporuje vnútorný záujem a celkové ponorenie sa do činností. Títo ľudia si určujú vysoké ciele a zaujímajú zodpovedný postoj voči ich dosiahnutiu. Napriek prípadnému neúspechu, či zlyhaniu, naďalej pokračujú vo svojom úsilí a svoj pocit účinnosti dokážu rýchlo obnoviť. Zlyhanie pripisujú nedostatočnému úsiliu alebo chýbajúcim vedomostiam a zručnostiam, ktoré je potrebné získať. K ohrozujúcim situáciám pristupujú s istotou, že môžu nad nimi získať kontrolu. Zaujatie tohto účinného postoja pomáha k dosiahnutiu osobných úspechov, znižuje stres a znižuje náchylnosť k depresii.
Ľudia s nízkym vedomím vlastnej účinnosti naopak pochybujú o svojich schopnostiach a vyhýbajú sa ťažkým úlohám, ktoré vnímajú ako osobné ohrozenie. Majú nízke ašpirácie a slabé záväzky k cieľom, ktoré si vytýčili na dosiahnutie. Pri konfrontácii s náročnými úlohami, sa sústredia na svoje osobné nedostatky, na prekážky s ktorými sa stretnú a na všetky druhy nepriaznivých dôsledkov, namiesto toho, aby sa sústredili na to, ako zdolať úlohu úspešne. Pod vplyvom ťažkostí, sa rýchlo vzdávajú a zo svojho úsilia poľavujú. Po zážitku zlyhania alebo neúspechu vedomie vlastnej účinnosti obnovujú len veľmi pomaly. Pretože na svoj nedostatočný výkon nazerajú ako na nedostatočnú spôsobilosť, vieru vo svoje schopnosti strácajú veľmi rýchlo. Títo ľudia sa stavajú ľahko obeťou stresu a depresii.[4]
Je potrebné poznamenať, že presvedčenie o vlastnej účinnosti je senzitívne na rozličnosť v kontextových faktoroch (napr. meniace sa prostredie) a osobných faktoroch (napr. úroveň motivácie, aktuálny emocionálny stav).[7]
Referencie upraviť
- ↑ BLATNÝ, M., PLHÁKOVA, A. (2003). Temperament, inteligence, sebepojetí : nové pohledy na tradiční témata psychologického výzkumu. 1. vyd. Tišnov : Sdružení SCAN, 150 s.
- ↑ BANDURA, A. (1991). Social-cognitive theory of self-regulation. Organisational Behavior and Human Decision Processes, 50, p. 248-287. Dostupné na: [1][nefunkčný odkaz] (cit. 29.9.2011)
- ↑ FELTZ, D. a kol. (2008). Self-efficacy in sport. Champaign, IL : Human Kinetics, 406 s.
- ↑ a b c d BANDURA, A. (1994). Self-efficacy. In RAMACHANDRAN, V. S. (ed.) Encyclopedia of human behavior. Vol. 4. New York : Academic Press, p. 71-78. Dostupné na: [2] Archivované 2012-10-01 na Wayback Machine (cit. 29.9.2011)
- ↑ a b HOSKOVCOVÁ, S. (2006). Psychická odolnosť předškolního dítěte. Praha: Grada Publishing a.s., 160 s.
- ↑ a b c d BANDURA, A. (1997). Self-efficacy. The Exercise of Control. New York : W. H. Freeman and Comp.
- ↑ a b PAJARES, F.; URDAN, T. (2006). Self-Efficacy Beliefs of Adolescents. Greenwich: Information Age Publishing, Inc., 367 s.
Externé odkazy upraviť
- Informácie o self-efficacy (po česky)