Somár domáci

Somár domáci[1][2][3] (iné názvy: staršie: osol domáci[4][5]; mimo taxonómie: domáci somár[6], domáci osol[7], somár, osol; latinské názvy pozri nižšie) je taxón z podrodu somár (Asinus). Presnejšie sa zaraďuje buď ako taxón (forma alebo poddruh) v rámci druhu somár africký (Equus africanus) alebo ako samostatný druh.

somár domáci
Donkey in Clovelly, North Devon, England.jpg
Vedecká klasifikácia
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Spoločne s koňom domácim je to jediný domestikovaný nepárnokopytník.

NázvyUpraviť

Ako pri všetkých domestikovaných taxónoch, aj pri somárovi domácom je presné vedecké zaradenie sporné a teda aj sporný aj vedecký názov. Možné názvy tohto taxónu sú:

  • ako poddruh somára afrického:
    • Equus africanus asinus
    • Equus asinus asinus
    • Equus africanus domesticus
    • Equus asinus domesticus
    • Equus asinus vulgaris
    • Asinus africanus asinus
    • Asinus asinus asinus
    • Asinus africanus domesticus
    • Asinus asinus domesticus
    • Asinus asinus vulgaris
  • ako forma somára afrického:
    • Equus africanus f. asinus
    • Equus africanus f. domestica
    • Equus asinus f. asinus
    • Equus asinus f. domestica
    • Asinus africanus f. asinus
    • Asinus africanus f. domestica
    • Asinus asinus f. asinus
    • Asinus asinus f. domestica
  • ako samostatný druh:
    • Equus asinus (v užšom zmysle)
    • Asinus asinus (v užšom zmysle)
    • Asinus domesticus
    • Asinus vulgaris

O týchto názvoch porovnaj aj systéma a vysvetlenia v článku somár africký.

EvolúciaUpraviť

Somáre domáce sa geneticky delia na dve skupiny - klád 1 a klád 2. Klád 1 vznikol z (dnes už pravdepodobne vyhynutého) taxónu somár núbijský, ktorý patrí do druhu somár africký. Klád 2 má nejakého dnes neznámeho afrického predchodcu (z druhu somár africký); jeho predchodcom však každopádne nie je somár somálsky.[8][9]

VzhľadUpraviť

Žrebec má výšku v kohútiku v priemere okolo 122 centimetrov, kobyla 115 centimetrov. Somár domáci má sivú srsť s čiernym pozdĺžnym pásom na strede chrbta a s bielym bruchom.

PotravaUpraviť

Somár domáci je bylinožravec. Okrem žihľavy, štiavu a trávy pokropenej močom a výkalmi zje somár domáci všetku rastlinnú potravu, somáre dokonca obhrýzajú aj drevo. Pred domestikáciou sa živili často len rôznymi druhmi suchých travín a kríkov.

RozmnožovanieUpraviť

Dobou párenia sú posledné dni jari alebo prvé mesiace leta. Asi po 11 mesiacoch samica somára rodí jedno mláďa, dosť dobre vyvinuté. Už v druhom roku má normálnu veľkosť, plnú silu má ale až v treťom roku. Keď sa skríži somár s kobylou, vznikne neplodný mul, ktorý sa podobá skôr na koňa. Skrížením samice somára s koňom vznikne mulica, ktorá sa podobá viac na somára.

VýznamUpraviť

Somár domáci sa používa na nosenie bremien, pretože dokáže uniesť aj 300 kg. Okrem svojej sily poskytuje aj mlieko a mäso. Mlieko somára je výživnejšie ako kravské a egyptská panovníčka Kleopatra VII. sa v somárom mlieku kúpala pre udržanie hladkej pleti. Mäso somára sa údajne pridáva do pravej uhorskej salámy.

Iné projektyUpraviť

  •   Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o osol
  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Somár domáci
  •   Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Somár domáci

Externé odkazyUpraviť

ZdrojUpraviť

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Osel domácí na českej Wikipédii.

Ďalšie zdrojeUpraviť

  1. Stavovce Slovenska: Cicavce: Zora Feriancová-Masárová [and] Vladimĭr Hanák. [s.l.] : Vydavatel'stvo Slovenskej akadémie vied, 1965. 368 s. S. 299.
  2. Somár domáci - Národná zoo Bojnice [online]. zoobojnice.sk, [cit. 2022-02-24]. Dostupné online.
  3. Výročná správa ZOO Košice 2016 [1]
  4. Výročná správa ZOO Košice 2011 [2]
  5. MIKLÍKOVÁ, Z. Archeozoologické nálezy zo stredovekého sídliska v Bajči. In: SLOVENSKÁ ARCHEOLÓGIA LVIII-1, 2010, 123-168, S. 139
  6. STANĚK, V. J. Veľký obrazový atlas zvierat. 1965, S. 535
  7. KMEŤOVÁ, P.Kým mu nasadili ohlávku... . In: Historická revue 2009, S. 23
  8. MITCHELL, Peter. The Donkey in Human History (An Archaeological Perspective). [s.l.] : Oxford University Press, 2018. 306 s. ISBN 978-0-19-874923-3. S. 29-31.
  9. Kimura et al. 2011 [3]