Uhorské povedomie a uhorské vlastenectvo

(Presmerované z Uhorské povedomie)

Uhorské povedomie (iné názvy: povedomie Hungarus, uhorská identita, identita Hungarus, koncepcia Hungarus; maď. hungarus tudat, hungarus identitás) bolo povedomie štátnej príslušnosti k Uhorsku; bolo viacnárodné, multikurálne.

Podobné termíny sú:

  • uhorské vlastenectvo/uhorský patriotizmus (maď. hungarus patriotizmus) , t.j. vlastenectvo vo vzťahu k Uhorsku, a
  • hungarizmus , t.j. (a) uhorské povedomie alebo uhorské vlastenectvo, povedomie uhorstva alebo (b) ideológia (myšlienka), že existuje len jeden uhorský štát a národ skladajúci sa viacerých národností, a presadzovanie tejto ideológie[1][2][3]

Národ, ku ktorému sa hlásili uhorskí vlastenci, sa nazýva uhorský národ.[4]

Charakteristika v literatúre upraviť

Časové rozpätie trvania a detaily charakteristiky vyššie uvedených pojmov nie sú v literatúre prezentované jednotne. V nasledujúcich textoch je uvedených niekoľko príkladov:

Slovenské texty upraviť

Encyklopédia Slovenska v článku „hungarizmus“, ktorý definuje tak ako je uvedené vyššie (bod (a)), zdôrazňuje, že charakter aj intenzita tohto hungarizmu sa časom menila. V stredoveku a ranom novoveku sa hungarizmus podľa tohto zdroja predovšetkým prejavil v koncepcii tzv. natio Hungarica privilegovaných vrstiev Uhorska. Stáročiami spolužitia v spoločnom štáte sa istý stupeň hungarizmu pestoval aj medzi poddanými v Uhorsku bez ohľadu na etnicitu. Niektoré udalosti dejín, napríklad vpád Tatárov, obsadenie dnešného Maďarska Turkami, protihabsburské povstania, a neskôr aj výchova (školstvo) hungarizmus v nich ešte viac upevňovali. V období formovania novodobých národov nastala zmena: stavovský nadnárodný charakter hungarizmu (natio Hungarica) sa postupne menil na veľkomaďarskú ideológiu, na politiku pretvárania mnohonárodnostného Uhorska na maďarský národný štát. Nadnárodný hungarizmus sa zamieňal za maďarizmus, uhorské vlastenectvo za maďarský šľachticko-buržoázny nacionalizmus. Už v 19. storočí sa pojem hungarizmus, uhorstvo, ktorý vyjadroval štátnosť, v historickej diplomatickej a štátoprávnej literatúre začal zamieňať alebo stotožňovať s pojmom maďarizmus, označujúcim národnosť. Naopak, v hnutiach nemaďarských národností, osobitne u Slovákov, hungarizmus ako moment uhorského vlastenectva, vedomia spolutvorby dejín Uhorska a spoluznášania jeho historických osudov zostal až do zániku uhorského štátu dôležitou zložkou ich národnoobrannej a štátoprávnej ideológie, ako i konkrétnych národných programov i politickej argumentácie[5]

Akademická syntéza dejín Slovenska Dejiny Slovenska II. v kapitole „Ideológia slovenskej národnosti“ (v 18. storočí) rozoberá (o.i.) uhorské vlastenectvo Slovákov. Uvádza sa tam, že Slováci - a to nielen slovenská šľachta (natio Hungarica), ale aj mešťania a plebejskí vzdelanci - v 18. storočí prejavovali uhorské vlastenectvo a hlásili sa k „uhorskému národu“ (úvodzovky tu sú v originálnom texte). Toto vlastenectvo vyplývalo zo stáročnej existencie štátu Uhorsko. S vyhranenými prejavmi uhorského vlastenectva sa u Slovákov možno stretnúť v slovenských básňach (aj básňach evanjelikov - exulantov) od 17. storočia. Od začiatku 18. storočia nadobudlo uhorské vlastenectvo Slovákov (aj) politický charakter, lebo zdôrazňovanie politickej rovnoprávnosti v mnohoetnickom Uhorsku slúžilo ako argument Slovákov proti tvrdeniu Bencsika a iných, že Slováci sú v Uhorsku len Maďarmi dobytým, podmaneným obyvateľstvom (ktoré by preto nemalo mať práva). Okrem hlásenia sa k „uhorskému národu“ sa ale Slováci v 18. storočí hlásili aj slovenskému národu, ďalej k „slovanskému národu“ (úvodzovky sú v originálnom texte) a niektorí evanjelici prejavovali aj sympatie k češtine ako jazyku.[6] Podrobnejšie pozri v článku Slováci.

M. Kučera v svojej knihe o dejinách Slovenska v kapitole o etnickom obraze Slovenska na konci stredoveku píše, že Začiatkom 16. storočia… v krajine [t.j. na Slovensku] slovenský živel upevňuje svoj vplyv vo všetkých sférach občianskeho života, a to i napriek tomu, že mu chýba akákoľvek právna či aspoň morálna pomoc od vládnucej triedy, ktorej v podstate niet. Pokiaľ i vzišla zo slovenského jazykového a etnického prostredia, v procese národného uvedomenia sa v nej upevňuje najmä stavovský uhorský nacionalizmus a patriotizmus, čo je nepochybnou nadstavbou triedne hegemónneho postavenia. Komunikatívnym jazykom tejto uhorskej národnej triedy je latinčina… Vlastný národotvorný proces väčšiny potlačených národov v uhorskom štáte, medzi nimi i Slovákov, ide pomimo tejto vládnucej triedy, pomimo uhorského stavovského šľachtického národa.[7]

Eva Kowalská v článku zameranom na Slovákov a uhorský patriotizmus v 18. storočí uvádza o.i. nasledovné: Vedomie vzdelaných či angažovaných Slovákov v 18. storočí (ktoré autorka vo vzťahu k diskutovanej téme považuje za prelomové obdobie) reflektovalo viacero rovín jeho existencie, hlavnou rovinou identifikácie však zostal zemský patriotizmus a stotožnenie sa s konceptom uhorskej vlasti, ktorej sa však postupne začali pripisovať (najmä smerom do minulosti) nové, osvietenstvom inšpirované kvality.[8] Autorka teda rozlišuje 2 uhorské patriotizmy: (1) Zemský patriotizmus, typický najmä pre obdobie baroka, sa viazal na geografický celok a v jeho hraniciach žijúci politicky definovaný národ, ktorý svoje práva odvodzoval zo stavovských privilégií a štátneho usporiadania. Autorka tým myslí [najmä?/len?] vtedajší natio Hungarica. Autorka dodáva, že Chápanie vlasti ako právne zaisteného miesta pre ľudsky dôstojnú existenciu každého človeka stálo v pozadí štátoprávnych úvah iniciátorov národného hnutia hlboko do 19. storočia. Tzv. uhorské vlastenectvo Adama Františka Kollára nebolo ničím iným, ako prihlásením sa k ideálu právneho štátu so zaručenou rovnosťou občanov pred zákonom a spravodlivo rozdelenými právami a povinnosťami.Predstava právneho štátu, založeného na spoločnom záujme a vôli občanov a všeobecne platnom zákonodarstve sa tiahne od A. F. Kollára a bernolákovcov cez petičné hnutie 40. rokov až po Ľudovíta Štúra. Autorka v tejto súvislosti spomína aj známe národné obrany Slovákov v 18. storočí (napríklad Apológia od Jána Baltazára Magina) a zdôrazňuje, že išlo výslovne o obranu slovenských stavov, nie všetkého slovenského obyvateľstva . (2) Uhorský patriotizmus, aký vyznávali predstavitelia rodiaceho sa národného hnutia Slovákov z konca 18. storočia, ...mal už len málo spoločné so zemským patriotizmom...mal to byť štát založený na spoločnom záujme a vôli občanov, verejnom blahu a harmónii...Štát mal ... umožniť realizáciu občianskych cností. Podmienky pre to mohol zaručiť jedine právny štát, kde verejnému poriadku, upravenému zákonmi, boli podriadené všetky spoločenské zložky vrátane panovníka. Patriotom sa mohol stať každý, kto konal uvedomele v prospech štátu, vyžadujúceho a oceňujúceho takéto konanie. Sám štát vyvíjal úsilie sformovať lojálnych občanov najmä prostredníctvom systému vzdelania. Významné miesto v procese vzniku tohto patriotizmu autorka pripisuje Matejovi Belovi, Adamovi Františkovi Kollárovi a uhorským jakobínom.[8]

Peter Kónya vo svojom článku o uhorskom vlastenectve v ranom novoveku uvádza, že viacnárodnú šľachtickú elitu Uhorska s prevažne nemecky hovoriacim meštianstvom v ranom novoveku spájalo okrem stavovského postavenia aj „uhorské vlastenectvo, príslušnosť k uhorskému národu“, pričom národ bol chápaný stavovsko-politicky – vzťahoval sa k spoločnému územiu, spoločným privilégiám v stavovskej ústave, k zákonom krajiny a podobne. V 17. storočí, počas protihabsburských povstaní, pribudli ďalšie atribúty štátnosti, najmä protestantizmus (tento atribút ale neskôr odpadol) a maďarský jazyk (ako jazyk komunikácie a sebaidentifikácie prvýkrát zavádzaný namiesto latinčiny). Najmä počas protihabsburských povstaní dostali možnosť zaradiť sa do tejto uhorskej elity aj napríklad drobní slovenskí zemania. Typickým príkladom bol Juraj Ottlyk, ktorého životom sa článok zaoberá.[9]

Maďarské a ostatné texty upraviť

Maďarský autor László Kiss v tejto svojej práci o Slovákoch v kapitole o 17. a 18. storočí píše nasledovné:[10] Slovenskí historici nepopierajú existenciu stavovsko-šľachtického komunitného povedomia natia hungarica [t.j. genitív od natio hungarica]... a na ňom postaveného rozšírenia uhorského vlastenectva, [a] "hungarus tudat"-u na šľachticov, ako aj - čiastočne - mešťanov a inteligenciu, slovenského pôvodu alebo hovoriacich slovanskou rečou, ale podľa Kissa preháňajú dôležitosť slovanského (jazykového, etnického a kultúrneho) povedomia a snažia sa "vyvolať dojem", že slovanské povedomie bolo z týchto dvoch povedomí dôležitejšie. V maďarskej historiografii vraj prevláda iný názor. Ako doklad tohto maďarského iného pohľadu autor uvádza iba fakt, že v registri študentov nemeckej univerzity v Jene, na ktorú chodili z Uhorska najmä študenti zo severného Uhorska, majú študenti v rokoch 1594 až 1832 vedľa mena napísané zväčša len slovo "hungarus" a zriedkavo je uvedená aj stolica a miesto narodenia.

Maďarský autor J. Demmel v článku Hungarusból magyarrá píše nasledovné:[11] Otázka uhorského vlastenectva („hungarus patriotizmus“) je zložitá a hrá tam aj rolu premietanie neskorších predstáv do minulosti; napr. počas minulého režimu v Maďarsku vykladali uhorské vlastenectvo („hungarus patriotizmus“) ako tzv. feudálnu štátnu príslušnosť/feudálne štátne občianstvo („feudális állampolgárság“). Konflikt medzi uhorským povedomím a jazykovým nacionalizmom existoval aj mimo Uhorska, napr. v českých krajinách v 19. storočí ako konflikt medzi názorom, že český národ sú v podstate tí, čo hovoria po česky, a názorom, že český národ sú aj ostatní obyvatelia českej krajiny (zemský patriotizmus). Autor ďalej tvrdí, že dôležitým zdrojom uhorského národného povedomia („hungarus nemzettudat“) bola kniha Tripartitum, podľa ktorej do pojmu národ patria všetci šľachtici bez ohľadu na jazyk. Ďalej v tejto súvislosti uvádza ako vraj dobrý doklad tohto povedomia historický zoznam Antala Szirmaya obsahujúci mená 144 priezvisk severomaďarských šľachtických rodín, ktorý končí slovami „...tito vseci dobre vedga po slovenszky“. Ako ďalší príklad uvádza, že známe heslo „Mimo Uhorska nie je život“ poznali aj nemeckí a slovenskí Uhri („Hungarusok“). Ďalej upozorňuje, že natio Hungarica [teda to, čo definuje Tripartitum] ale nezahŕňalo čisto len šľachtu (k tomu pozri citát v článku natio Hungarica). Zmena v poňatí národa nastala v osvietenstve, [asi] od konca 18. storočia; autor k tomuto rozoberá ako vyzeral proces prechodu „z Uhra („Hungarus“) na Maďara“, resp. proces rozpadu uhorského vlastenectva, zo slovenského aj z maďarského uhla pohľadu.

Maďarský autor I. Soós sa vo svojom maďarskom článku v zborníku o národnej identite v Uhorsku v 18.-20. storočí zaoberá "hungarus tudat"-om uhorskej inteligencie v 18. a 19. storočí a zameriava sa územie Slovenska.[12] Píše toto:
V prvej polovici 18. storočia (t.j. po porážke Turkov) kultúrne obrodenie Uhorska vykonávala najmä vysoko vzdelaná inteligencia (najmä mešťania a nižší šľachtici); u katolíkov dedičia jezuitov, u protestantov pietisti (napr. M. Bel). Súčasťou vysoko vzdelanej inteligencie Uhorska bola protestantská inteligencia, ktorá (aj keď bola relatívne menej početná) od konca 17. storočia rýchlejšie preberala západné myšlienky, ktoré najlepší jej členovia nadobudli na nemeckých univerzitách. Jej vplyv sa prejavil najmä v najvyvinutejšej časti Uhorska – v severnom/severozápadnom Uhorsku. Žilo tu veľa mešťanov rôzneho etnického pôvodu, ktorí sa stále ešte považovali za Uhrov (Hungarus).
Termínom „hungarus tudat“ sa v minulosti zaoberali maďarskí aj slovenskí autori, ale (podľa Soósa) dodnes v literatúre nie je možné nájsť uspokojujúce ozrejmenie toho, čo presne si pod pojmom Uhor (Hungarus) resp. „hungarus tudat“ predstavovali súčasníci a čo ľudia žijúci po nich. Cituje aj Istvána Frieda, ktorý tvrdí, že povedomie spojené s termínom Uhor patrí medzi také pojmové, imagologické faktory, ktoré dejepisná a literárna veda, ako aj kunsthistória často používa, zväčša bez toho, že by určila ... ich kompetentnosť, časovú platnosť...obsahové (a formálne) znaky... a podobne. Soós sám k „hungarus tudat“-u (ktorý raz nazýva aj „natio Hungarica tudat“) vyjadruje nasledujúce názory: (1) Išlo o osobitný multikultúrny zjav Uhorska. (2) V 18. a 19. storočí sa Uhrami (Hungarus), teda „hungarus tudat“ majúcimi osobami, rozumeli všetci obyvatelia Uhorska, ktorí boli členmi natio Hungarica, teda maďarského štátneho spoločenstva ( pričom termín natio Hungarica tu autor chápe v širšom zmysle, teda ako všetkých obyvateľov Uhorska), a to bez ohľadu na stav (šľachtic, mešťan, poddaný) či etnikum (Maďar, Nemec, Slovák..). Uhor (Hungarus) teda v tomto prostredí a v tejto dobe v podstate znamenal to isté ako človek Uhorska. (3) Prirodzená pre Uhrov (Hungarus) bola viacjazyčnosť a používanie latinčiny, ktorej používanie zabezpečovalo rovnocennosť jednotlivých etník.(4) Na základe „hungarus tudat“-u vzniklo aj veľmi silné vlastenecké sebavedomie. Heslom vlastenectva súdobých Uhrov bol okrídlený výrok „Mimo Uhorska nie je život, a ak je, nie je taký“.

V 18. storočí (pred národnými obrodeniami) si síce ľudia (na úrovni inteligencie jasne od polovice 17. stor.) plne uvedomovali etnické a jazykové rozdiely a vyskytovali sa aj príslušné konflikty (ktoré autor ale považuje za relatívne bezvýznamné), no všetky etniká si pripadali a boli považované za rovnocenné a rovnoprávne; spoločenské, hospodárske, náboženské a iné rozdiely mali väčšiu váhu než rozdiely etnicko-jazykové. Príslušnosť k za Uhrov sa považujúcej (t.j. Hungarus) inteligencii determinovala jednotlivcov a celé ich životné dielo viac než etnicita a jazyk. Za Uhrov sa považujúca inteligencia prvej polovice 18. storočia je významná aj tým, že vytvorila aj základy vedeckého skúmania štátu (vlastivedy, vedeckej historiografie a pod.) a zaviedla prírodovedný spôsob myslenia. Typickým príkladom za Uhrov sa považujúcej (t.j. Hungarus) inteligencie v prvej polovici 18. storočia bol Matej Bel, ktorého názory autor následne rozvádza.

Situácia sa začala trochu meniť už v prvej polovici 18. storočia, keď sa začala do popredia dostávať orientácia na jednotlivé etniká. Ako typický príklad spomína obrany Jána Baltazára Magina.

V 2. polovici 18. storočia sa napokon začal dlhý proces rozpadu uhorského (hungarus) patriotizmu, čo podľa Soósa možno pozorovať na Adamovi Františkovi Kollárovi, ktorý bol pokračovateľom tradície M. Bela, ale už sa aj sebavedome priznával k Slovanom (Slovákom). V polovici 18. storočia sa ťažisko Uhorska presunulo zo severných/severozápadných oblastí smerom k Bude a Pešti. Za Uhrov sa považujúce (t.j. Hungarus) meštianstvo postupne strácalo pozície v rámci inteligencie, vedy a kultúry sa miesto neho chopila vlastnícka šľachta (stredná šľachta) a s ňou spojená inteligencia, a prejavil sa osvietenský absolutizmus a zosvetštenie katolíckej vrstvy. Táto inteligencia spojená s vlastníckou šľachtou často pôvodne tiež pochádzala z Horného Uhorska, ale pomaďarčila sa a bola advokátom maďarských národných tradícií. Protikladom „hungarus tudat“-u bola v tomto období najmä orientácia na jednotlivé jazyky: heslo maďarskej národnej ideológie znelo „Jeden jazyk, jeden národ“. Členom (maďarského) národa už mohol byť len ten, kto hovoril po maďarsky. V dôsledku tejto novej spoločenskej situácie a tohto nového spôsobu myslenia sa „hungarus tudat“ začal v 70. rokoch 18. storočia rozkladať, napriek tomu sa v niektorých častiach Uhorska, napríklad vo viacjazyčnom Hornom Uhorsku, vyskytoval ešte aj v prvých desaťročiach 19. storočia. S jeho postupným ústupom došlo aj k jeho obmene: Od konca 18. storočia bola „novým druhom“ Uhrov (Hungarus), teda nových nositeľov „hungarus tudat“-u, najmä časť nemaďarskej inteligencie; táto zdôrazňovala rozdiel medzi etnikom (Maďar, Slovák a pod.) a bytím Uhrom. Autor uvádza ako príklady tejto inteligencie najmä mená Daniel Cornides, Juraj Papánek a Ján Čaplovič. Napr. Papánek vraj o sebe povedal, že je rodom Slovák, vzdelaním (výchovou) Nemec, šľachtictvom „magyar“ (t.j. asi Uhor) a svojou aktuálnou prácou (v Chorvátsku) Ilýr. Ján Čaplovič tvrdil, že Uhri sú všetci, čo žijú v Uhorsku, kým Maďari sú len hlavný národ v Uhorsku. Chápanie národa (uhorského národa) týchto „nových“ Uhrov bolo (prinajmenšom od zač. 19. storočia) moderným chápaním národa, nestavovským variantom staršieho chápania. Spory medzi týmito novými Uhrami a maďarským jazykovo-národným programom sa rozvíjali najmä od 10. rokov 19. storočia a zosilneli od 30. rokov 19. storočia, pričom „noví“ Uhri zároveň často vyvíjali vlastné jazykovo-národné programy ako odpoveď na maďarské jazykové a literárne hnutie a tak hungarus tudat postupne opúšťali.

Nasledujúci nemecký text maďarského autora ako komentár k citácii maďarského historika, ktorý menuje tri významy termínu natio v Uhorsku v 13. - 16. storočí (štátne spoločenstvo, etnické spoločenstvo a stavovský národ)[13] uvádza k prvému významu, že Národ ako štátne spoločenstvo naznačuje význam, že každý poddaný uhorskej koruny je bez ohľadu na jazyk a hodnosť členom uhorského národa. Táto predstava národa ako národné povedomie je charakteristická najmä pre vzdelanú vrstvu s nemaďarským materinským jazykom v Uhorskom kráľovstve. Hovoríme o uhorskom povedomí [Hungarus-Bewusstsein].

V slovenskom preklade článku maďarského historika menom Ambrus Miskolczy[14] autor píše, že "povedomie Hungarus" bol dlhodobý historický jav, ktorý v 19. storočí čelil modernejším ideológiám, predovšetkým osvietenstvu a liberalizmu a taktiež rôznym podobám nacionalizmu. V tejto marginálnej pozícii však zintenzívnela potreba sebavyjadrenia, čo sa prejavilo aj vo vystúpeniach nových zástancov povedomia Hungarus. Text článku potom podrobne opisuje názory troch najznámejších takýchto zástancov, za ktorých autor považuje Gregora Berzeviciho, Jána Čaploviča a Karola Juraja Rumyho. (Doslovný preklad staršej maďarskej verzie článku (str. 71 Archivované 2017-04-03 na Wayback Machine) znie: "hungarus tudat" bol dlhotrvajúci historický jav, ktorý sa v 19. stor. dostal do hraničnej pozície. Musel čeliť modernizácii: osvietenstvu a liberalizmu, ako aj nacionalizmom. V tejto hraničnej pozícii sa ešte silnejšie presadila potreba sebaartikulácie a na scénu nastúpili jej [?jeho] ideológovia. Vyššie uvedené tri mená sú tam uvedené ako traja "najcharakteristickejší" ideológovia tohto povedomia.)

V druhom článku toho istého autora,[15] písanom po maďarsky, sa uvádza, že "hungarus szemlétet" (doslova: uhorský náhľad/predstava/názor) zahŕňal národnú toleranciu, národnú neutralitu a prízvukoval uhorskú osobitosť. Za motto "hungarus tudatu" možno považovať okrídlené heslo Extra Hungariam non est vita, si est vita, non est ita. (Mimo Uhorska nie je život, [a] ak je život, nie je taký.) Nástup takéhoto postoja je pre Uhorsko charakteristický s príchodom barokovej kultúry a podľa niektorých názorov je prejavom feudálnej štátnej príslušnosti/feudálneho štátneho občianstva (maď. feudális állampolgárság; t.j. feudálneho predchodcu dnešného štátneho občianstva), ktoré sa vyvíjalo zhruba od polovice 17. storočia a rozkvet zažilo od 90. rokov 17. storočia do roku 1770, keď nastúpil moderný vývoj národov.

Nasledujúci maďarský text[16] v prvej vete uvádza "hungarus tudat" ako pojem podobný pojmu "natio Hungarica" v tom, že oboje vyjadrujú príslušnosť k spoločenstvu, a uvádza, že tieto dve koncepcie zanikli okolo polovice 18. storočia a nahradil ich pojem národa založený na jazyku.

Ďalší maďarský text[17] sa nazdáva, že "hungarus tudat" bolo možno pozorovať už u staromaďarských kmeňov z čias tzv. zaujatia vlasti a u Nemaďarov jeho dávnu prítomnosť možno pozorovať napríklad prostredníctvom uctievania Svätého Štefana a Svätého Ladislava (obaja uhorskí králi) či na skutočnosti, že aj napr. Slováci plakali rovnako nad bitkou pri Moháči ako Maďari. "Hungarus tudat" autorom textu pripadá podobný dnešnému švajčiarskemu povedomiu.

Americký autor Alexander Maxwell podľa tejto recenzie jeho knihy o Slovákoch,[18] v ktorej zastáva rôzne kontroverzné názory, sa domnieva, že v dôsledku Francúzskej revolúcie a osvietenstva sa zrútila myšlienka uhorského feudálneho (šľachtického) národa a do prelomu 18. a 19. storočia bola táto myšlienka nahradená modernejšou myšlienkou štátneho patriotizmu, t.j. tzv. „Hungarus concept“, do ktorého patril bez rozdielu jazyka aj nešľachtici. „Hungarus concept“ bol vraj zničený maďarskou elitou, keď sa snažila v polovici 19. storočia presadiť maďarčinu, aj keď pretrval ešte aj do zániku Uhorska.

Referencie upraviť

  1. pozri hungarizmus. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok II. E – J. Bratislava : Veda, 1978. 536 s. S. 361.
  2. hungarizmus. In: Krátky slovník slovenského jazyka. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava : Veda, 2003. 985 s. Dostupné online. ISBN 80-224-0750-X. S. 203.
  3. KOSCHMAL, Walter; NEKULA, Marek. Deutsche Und Tschechen: Geschichte, Kultur, Politik. [s.l.] : C.H.Beck, 2001. Dostupné online. ISBN 3-406-45954-4, 978-3-406-45954-2. S. 100. (po nemecky)
  4. Dejiny Slovenska. Ed. Samuel Cambel. Vyd. 1. Zväzok II : (1526 – 1848). Bratislava : Veda, 1987. 856 s. S. 416. Treba upozorniť, že termín uhorský národ sa v literatúre alternatívne používa aj ako slovenský ekvivalent termínu uhorský stavovský národ, teda ekvivalent latinského „natio Hungarica“ v stavovskom chápaní.
  5. hungarizmus. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok II. E – J. Bratislava : Veda, 1978. 536 s. S. 361.
  6. Dejiny Slovenska. Ed. Samuel Cambel. Vyd. 1. Zväzok II : (1526 – 1848). Bratislava : Veda, 1987. 856 s. S. 416, 418, 420.
  7. KUČERA, Matúš. Slovenské dejiny. I, Od príchodu Slovanov do roku 1526. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2008. 368 s. ISBN 978-80-89222-58-2. S. 344.
  8. a b KOWALSKÁ, Eva. Problém vzťahu „slovenských“ a „uhorských“ dejín a uhorského patriotizmu [online]. [Cit. 2012-11-14]. Dostupné online. Archivované 2013-10-22 z originálu.
  9. KÓNYA, Peter. Uhorské vlastenectvo elity slovenského pôvodu v období protihabsburských povstaní na príklade zemana Juraja Ottlyka (str. 21-31) [online]. Prešov: Universum, 2007, [cit. 2012-11-14]. Dostupné online. (po maďarsky a slovensky)[nefunkčný odkaz]
  10. KISS, László. 1. A szlovák nemzeti tudat 17–18. századi előzményei, nemzetelméleti problémái (4., 5. (a 7.) odsek) [online]. [Cit. 2012-11-14]. Dostupné online. Archivované 2010-08-29 z originálu. (po maďarsky)
  11. DEMMEL, J.. Hungarusból magyarrá [online]. Terra Recognita Alapítvány, 2010, [cit. 2012-11-14]. Dostupné online. Archivované 2010-12-16 z originálu. (po maďarsky)
  12. Soós, István : Értelmiségi minták és a Hungarus-tudat. In: Regionálna a národná identita v maďarskej a slovenskej histórii 18. - 20. storočia[nefunkčný odkaz]
  13. VARGA, Pál S.. Deutschsprachige Schriftsteller in Ungarn am Scheideweg [online]. [Cit. 2012-11-14]. Dostupné online. (po nemecky)[nefunkčný odkaz], porov. detto tu v šiestom odseku zhora Archivované 2010-08-29 na Wayback Machine
  14. MISKOLCZY, Ambrus. Povedomie Hungarus v 19. storočí. Historický časopis (Bratislava: Historický ústav SAV), 2011, roč. 59, čís. 2, s. 215 – 240. ISSN 0018-2575.
  15. Miskolczy, A.: A "hungarus alternatíva": példák és ellenpéldák in: Regio, 2/2009, str. 3-46
  16. Tanulmányok a magyar nyelv ügyének 18. századi történetéből [online]. [Cit. 2012-11-14]. Dostupné online. Archivované 2012-11-07 z originálu. (po maďarsky)
  17. HETZMANN, Róbert. A várfal ódon sziklája: a hungarus-tudat [online]. 28.11.2009, [cit. 2012-11-14]. Dostupné online. Archivované 2016-04-13 z originálu. (po maďarsky)
  18. VARGA-KUNA, Bálint. Choosing Slovakia: Slavic Hungary, the Czechoslovak Language and Accidental Nationalism [online]. Central European University, [cit. 2012-11-14]. Dostupné online. (po anglicky)[nefunkčný odkaz]

Pozri aj upraviť

Externé odkazy upraviť