Vojna štvrtej generácie
Vojna štvrtej generácie je konflikt charakterizovaný stieraním hraníc medzi vojnou a politikou, vojakom a civilistom.
Táto vojenská teória bola prvýkrát definovaná v roku 1989 skupinou amerických analytikov a ide v nej o navrátenie vojny do jej decentralizovanej podoby. Vojna štvrtej generácie predstavuje stratu takmer monopolného vlastníctva bojových jednotiek národným štátom a návrat bojového konfliktu do jeho pradávnej podoby.
Najjednoduchšia definícia zahŕňa akúkoľvek vojnu, v ktorej jedným z hlavných účastníkov nie je štát, ale skôr mimovládny činiteľ. Klasickými príkladmi a predchodcami tohto typu vojny sú napríklad vzbura gladiátorov pod vedením Spartaka, alebo atentát na Júlia Caesara členmi senátu v starovekom Ríme.
Vojna štvrtej generácie používa metódy na oslabenie nepriateľovej vôle vyhrať, ktoré nie sú v tradične zmýšľajúcej modernej spoločnosti akceptovateľné.
Prvky upraviť
Vojna štvrtej generácie je definovaná ako konflikt, ktorý zahŕňa tieto prvky:
- Je komplexná a dlhotrvajúca
- Terorizmus (ako taktika boja)
- Nenárodný, respektíve medzinárodný a veľmi decentralizovaný základ
- Priamy útok na nepriateľovu kultúru
- Vysoko sofistikovaná psychologická vojna, najmä cez mediálnu manipuláciu a podkopávanie nepriateľovej morálky cez medzinárodné právo.
- Sú používané všetky dostupné formy nátlaku: politické, ekonomické, kultúrne aj vojenské
- Deje sa ako málo intenzívny konflikt, ktorý zapája účastníkov zo všetkých oblastí
- Nebojujúci sú taktickou dilemou
- Chýba jej hierarchia
- Má malú, rozptýlenú sieť komunikačnej a finančnej podpory
- Používa povstania a guerilovú taktiku
Dejiny upraviť
Koncept po prvýkrát popísali autori William S. Lind, Keith Nightengale, John F. Schmitt, Joseph W. Sutton a Gary I. Wilson v roku 1989 v časopise amerického námorníctva pod názvom Zmena tváre vojny: Do štvrtej generácie.
Títo autori popísali štyri generácie takto:
- Prvá generácia: Taktika, ktorá sa vyvíjala v časoch od podpísania Vestfálskeho mieru v roku 1648 (koniec Tridsaťročnej vojny). Vojna prvej generácie je charakteristická tým, že v nej bojujú vojaci s presnými rozkazmi a s disciplínou diktovanou z najvyšších miest. Tieto jednotky bojujú podľa prísnych pravidiel a postupujú pomaly. Vojna prvej generácie dosiahla svoj vrchol v časoch Napoleonských vojen. Táto taktika sa potom začala meniť spolu s meniacimi sa podmienkami na bojisku a postupne ustúpila do úzadia. Príkladmi tohto typu vedenia boja sú napríklad Vojna o španielske dedičstvo, Sedemročná vojna (1756 – 1763), Americká vojna za nezávislosť, Napoleonské vojny a Americká občianska vojna.
- Druhá generácia: Taktika streľby a postupu, ktorú možno vidieť ešte na začiatku Prvej svetovej vojny, kde bola ešte stále prísna disciplína. Nastúpila s dobou industrializácie a zdokonalenia strelných zbraní. Charakteristická je zákopmi a streľbou zo zákrytu, pričom sa vypočítava balistická dráha strely a postupuje sa do viac-menej vybombardovaného územia. Dobré príklady vedenia vojny druhej generácie sú Búrske vojny, Prvá svetová vojna, Grécko-Turecké vojny, Poľsko-boľševická vojna, Vojna o Gran Chaco a Iránsko-iracká vojna.
- Tretia generácia: Taktika infiltrácie, ktorá má obísť a zničiť nepriateľské jednotky zvnútra, namiesto vyhľadávania priameho boja a zameriava sa na hĺbkovú obranu. Vojna tretej generácie sa snaží zasiahnuť tyl nepriateľa. Objavila sa už v Druhej svetovej vojne v podobe nacistickej taktiky bleskovej vojny (Blitzkrieg), kedy útočiaca armáda s technologickou prevahou nedáva druhej strane šancu na sformovanie účinnej obrany. Tieto aspekty ústia do Vojny štvrtej generácie, ktorá je zároveň vojnou rýchlosti a iniciatívy. Zasahuje vojenské jednotky aj domáce obyvateľstvo, ktoré vojnu logisticky zásobuje. Príkladmi sú Španielska občianska vojna (1936), Druhá svetová vojna, Kórejská vojna, Šesťdňová vojna, Jomkipurská vojna, Druhá vojna v Perzskom zálive, americká invázia do Iraku v roku 2003, alebo Druhá libanonská vojna v roku 2006.
Pôvod Vojny štvrtej generácie môžeme sledovať do čias Studenej vojny, kedy sa mocnosti snažili udržať si nadvládu nad svojimi kolóniami a dobytými územiami. Mimoštátne skupiny vtedy používali taktiku utajovania, teroru a zmätku, pretože nemohli inak konkurovať moderným technológiám. Tento typ vojny často zapájal povstaleckú skupinu alebo iné násilné neštátne živly a pokúšal sa tak nastoliť svoju vlastnú vládu alebo znovu dosadiť tú starú. Vojna štvrtej generácie je najúspešnejšia (z pohľadu podzemných skupín), ak sa neštátna skupina nepokúša (aspoň nie v krátkej dobe) získať moc sama pre seba, ale jednoducho dezorganizuje a delegimitizuje štát, na ktorého území sa vojna vedie. Cieľom je prinútiť štátneho protivníka, aby vyčerpal ľudské a finančné zdroje v pokusoch nastoliť poriadok, najlepšie pomocou priamych príkazov a zákazov z najvyšších miest, ktoré iba zvyšujú neporiadok, až kým sa štát nevzdá alebo neustúpi.
Taktika Vojny štvrtej generácie je častá v konfliktoch zrútených štátov a civilných vojen, obzvlášť v konfliktoch, do ktorých sa zapájajú mimoštátne, nezvládnuteľné etnické alebo náboženské skupiny. Táto taktika má veľa spoločného s tradičnými formami povstaleckých a gerilových vojen. Podobne ako tam, aj v tomto prípade začína konflikt slabšia strana pomocou akcií, ktoré by sa dali nazvať útokmi. Rozdiel spočíva v štýle, akým odbojové skupiny prispôsobujú tieto tradičné spôsoby boja súčasným podmienkam. Tie sú formované technologickou vyspelosťou, globalizáciou, náboženským fundamentalizmom a posunom v morálnych a etnických zásadách, ktoré legitimizujú určité spôsoby vedenia vojny, inak považované za zakázané. Tento posun definuje nové prípustné spôsoby vedenia vojny pre obe bojujúce strany.[1]
Charakteristiky upraviť
Vojna štvrtej generácie je zvyčajne charakteristická prítomnosťou násilného mimoštátneho činiteľa, ktorý bojuje proti suverénnemu štátu. Súčasným príkladom takéhoto činiteľa môže byť Hizballáh, alebo Tigre oslobodenia tamilského Ílamu. Tieto skupiny používajú všetky tri stupne vojny štvrtej generácie;
- fyzické (skutočný boj, ktorý je považovaný za najmenej dôležitý)
- duševné (vôľa bojovať, viera vo víťazstvo, atď.)
- morálne (najdôležitejšie, zahŕňajú napríklad kultúrne normy a postoje).
Štátny nepriateľ vojny štvrtej generácie má tieto charakteristiky (Thornton 2007): chýba mu hierarchické vedenie a formálna štruktúra organizácie, je trpezlivý a prispôsobivý, schopný držať sa v ústraní, ak je to potrebné a zvyčajne má malé rozmery, ktoré sa však angažujú na všetkých úrovniach: ekonomických, politických, mediálnych, vojenských aj civilných. Môže používať taktiku povstania, teroru či gerilového boja za účelom vedenia vojny proti národnej infraštruktúre.
Odpor môže byť však vedený aj nenásilnou formou, ako napríklad Gándhího boj za nezávislosť Indie, alebo demonštrácie Martina Luthera Kinga. Obaja predstavitelia odboja sa snažili konflikt viesť v pokojnej rovine, zatiaľ čo štát proti nim brojil a tak ho mohli poraziť v morálnej a duchovnej rovine. Štát je v tomto prípade vnímaný ako tyran a stráca podporu.
Podobne ako vo vojne tretej generácie, aj pre štvrtú je charakteristická decentralizácia. Dokonca tu už nemusí byť ani jednotná organizácia, ale malé skupiny sa organizujú do improvizovaných spojenectiev, aby napadli väčšiu hrozbu (to môžu byť štátne ozbrojené sily alebo iná frakcia). Tieto aliancie sú však slabé a ak je vedenie štátnej armády dostatočne šikovné, môže ich rozdeliť a prinútiť bojovať medzi sebou.
Ciele vojny štvrtej generácie:[2]
- prežitie
- presvedčiť nepriateľských politických vodcov, že ich ciele sú buď nedosiahnuteľné, alebo príliš nákladné[3]
Ďalším faktorom je, že sa zmenili politické spádové centrá. Tieto sa môžu v organizovanom spoločenstve akým je štát točiť okolo nacionalizmu, náboženstva alebo rodinnej či spoločenskej cti. Rozptýlené sily ako gerily, teroristi a výtržníci naproti tomu nemajú takéto centrá, na ktoré by sa mohla zamerať štátna moc pri ich potláčaní.[4]
Teoretizovalo sa, že vo vojne štvrtej generácie sa začnú využívať počítačoví hackeri a medzinárodné právo na dosiahnutie cieľov útočiacej strany. Spočívalo to v tom, že civilisti silnejšieho štátu stratia vôľu bojovať, keď uvidia, že ich štát sa zaplietol do vopred pripravených konšpirácií údajných útokov a (zdanlivo) poškodil ich vlastné záujmy.
Kritika teórie generačnej vojny upraviť
Spisovateľ Antulio J. Echevarria II v článku Vojna štvrtej generácie a iné mýty (Fourth-Generation War and Other Myths)[5] oponuje, že to, čo sa nazýva vojnou štvrtej generácie, sú jednoducho povstania. Tiež tvrdí, že vojna štvrtej generácie bola znovu vynájdená Lindom, aby vytvoril dojem, že predpovedal budúcnosť. Echevarria píše, že celkový model je neefektívnym spôsobom znázornenia zmien vo vojne.
Príklady upraviť
- Generál Raul Baduel, bývalý minister obrany Venezuely, obvinil v roku 2005 Spojené štáty z vedenia vojny štvrtej generácie proti Bolívijskej revolúcií Huga Chaveza.[6]
Referencie upraviť
- ↑ Ghanshyam. S. Katoch, Fourth Generation War: Paradigm For Change, (Jún, 2005). Masters Thesis submitted at The Naval Postgraduate School, Monterey, California. Dostupné z Defence Technical Information centre na www.dtic.mil/
- ↑ Beyond Fourth Generation Warfare, Dr. George Friedman, Stratfor Forecasting, p. 1, July 17, 2007
- ↑ Plukovník Thomas X Hammes, 'Four Generations of Warfare' v The Sling and the Stone, On War in the 21st Century, St. Paul, MN, 2006, s. 293
- ↑ Beyond Fourth Generation Warfare, Dr. George Friedman, Stratfor Forecasting, s. 1, 17. júl, 2007
- ↑ Echevarria JA. Fourth Generation War and Other Myths Archivované 2018-04-22 na Wayback Machine. November 2005, Strategis Studies Insititute.
- ↑ [1]
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Fourth generation warfare na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).