Švédske Pomoransko
Švédske Pomoransko bolo švédske panstvo v rokoch 1630 až 1815 na dnešnom pobreží Baltského mora v Nemecku a Poľsku. Po poľskej a tridsaťročnej vojne Švédsko ovládalo krajiny na južnom pobreží Baltského mora, vrátane Pomoranska a častí Livónska a Pruska (súčasťou domínia maris baltici).
Švédska posádka v Pomoransku obliehala Stralsund od roku 1628. Švédsko aktívne kontrolovalo Pomoranské vojvodstvo po Štetínskej zmluve z roku 1630. Vestfálskym mierom v roku 1648 a štetínskym mierom v roku 1653 dostalo Švédsko Západné Pomoransko s ostrovmi Rujana, Usedom a Wolin, ale aj časť Zadného Pomoranska. O mierových zmluvách sa rokovalo, kým bola švédska kráľovná Kristína I. neplnoletá a Švédske impérium spravovali príslušníci vysokej aristokracie. V dôsledku toho nebolo Pomoransko pripojené k Švédsku, čo by znamenalo zrušenie nevoľníctva. Namiesto toho zostalo súčasťou Svätej ríše rímskej, vďaka čomu sa švédski panovníci stali cisárskymi kniežatami. Šľachta si ponechala plnú zodpovednosť za vidiecke oblasti a ich obyvateľov. Keď králi z konca 17. storočia znovu získali politickú moc, ustanovenia vestfálskeho mieru naďalej bránili presadzovaniu politiky jednotnosti v Pomoransku až do rozpustenia Svätej ríše rímskej v roku 1806.
V roku 1679 stratilo Švédsko väčšinu svojho pomoranského územia východne od rieky Odry po vydaní Zmluvy zo Saint-Germain-en-Laye a v roku 1720 Švédsko stratilo územia južne od rieky Peene a východne od riek Peenestrom v dôsledku Štokholmskej zmluvy. Tieto oblasti boli postúpené Brandenbursko-Prusku a boli začlenené do Brandenburského Pomoranska. V roku 1720 Švédsko získalo späť územie v rámci Frederiksborgskej zmluvy, ktoré bolo postúpené Dánsku v roku 1715. V roku 1814, bolo v dôsledku Napoleonských vojen Švédske Pomoransko postúpené Dánsku výmenou za Nórsko vydaním Kielskej zmluvy a v roku 1815, výsledkom Viedenského kongresu, postúpené Prusku.
Geografia upraviť
Najväčšie mestá vo švédskom Pomoransku boli Stralsund, Greifswald a Štetín. Rujana je dnes najväčším nemeckým ostrovom.
Územné zisky počas tridsaťročnej vojny upraviť
Pomoransko sa zapojilo do tridsaťročnej vojny v 20. rokoch 17. storočia. Keďže mesto Stralsund obliehali cisárske vojská, jeho vládca, Bogislaw XIV., uzavrel v júni 1628 zmluvu so švédskym kráľom Gustávom II. Adolfom. 10. júla 1630 bola zmluva rozšírená na „večný“ pakt v Štetínskej zmluve (1630). Do konca toho roku Švédi úspešne dokončili vojenskú okupáciu Pomoranska. Po tomto momente bol skutočným vládcom krajiny Gustáv II. Adolf a aj keď boli uznané práva nástupníctva Pomoranska, švédsky kráľ stále požadoval, aby Brandenburské markgrófstvo zrušili pakt s cisárom Ferdinandom II. V roku 1634 ustanovili Pomoranské stavy dočasnú vládu, ktorá trvala až do roku 1638, kedy Brandenbursko nariadilo zrušiť právo cisárskej investitúry.
V dôsledku tohto Pomoransko upadlo do stavu anarchie, nútiac Švédov konať. Od roku 1641 administratívne vládla rada zo Štetína, až kým mierová zmluva v roku 1648 nevyriešila práva provincie v prospech Švédska. Na mierových rokovaniach v Osnabrücku dostalo Brandenbursko-Prusko Zadné Pomoransko, okrem Štetína. Časť územia na východ od rieky Odry s okresmi Damm, Golleniów, ostrovom Wolin a Predného Pomoransko s ostrovmi Rujana a Usedom boli postúpené Švédom ako léno od cisára Ferdinanda III.
Ústava a správa územia upraviť
Pomoranská šľachta bola mocná s množstvom privilégií, na rozdiel od druhého konca spektra, ktorý obývala trieda početných nevoľníkov. Ešte koncom 18. storočia tvorili nevoľníci dve tretiny obyvateľstva vidieka.
Štvrtinu „rytierskych“ majetkov vo Švédskom Pomoransku vlastnili švédski šľachtici. Vojvodské majetky, pôvodne rozdelené medzi švédskych šľachticov a úradníkov sa v roku 1654 začali spravovať bývalou švédskou kráľovnou Kristínou I. Švédska a pomoranská šľachta sa v priebehu 18. storočia sobášili a stali sa etnicky nerozoznateľnými.
Postavenie Pomoranska vo Švédskej ríši záviselo od pomoranských stavov a Švédskej vlády. Až v roku 1664 pomoranské stavy uznali švédskeho panovníka ako svojho nového vládcu.
Kráľovská vláda Pomoranska sa skladala z generálneho guvernéra, ktorý bol vždy švédskym tajným radcom, ako aj z predsedu súdu, kancelára a hradu a piatich radcov kráľovskej vlády. Keď to okolnosti vyžadovali, stavy, šľachta, mešťania a – až do 90. rokov 17. storočia – klérus, mohli byť zvolávaní na zasadnutia miestneho parlamentu nazývaného Krajinským snemom. Šľachtu zastupoval jeden zástupca za okres a mešťanov zastupoval jeden zástupca za každé politické mesto, najmä Stralsund. Krajinskému snemu predsedal maršal. Tretím prvkom stretnutia stavov bolo päť, pôvodne desať, radcov snemu, ktorých menovala kráľovská vláda Pomoranska po ich nominácii stavmi. Členovia krajinského snemu vytvorili Zemskú radu, ktorá bola sprostredkovateľom švédskej vlády a dohliadala na ústavu.
Stavy s veľkou autoritou nedokázali ovplyvniť Švédsko, aj keď im ústava z roku 1663 poskytla právo veta, pokiaľ bolo postihnuté Pomoransko. Ich petičné práva však neboli obmedzené a vďaka privilégiám švédskeho kráľa Frederika I. v roku 1720 mali aj výslovné právo podieľať sa na zákonodarstve a zdaňovaní.
Mestá Stralsund, Štetín, Greifswald a Anklam dostali autonómiu.
Právny systém upraviť
Právny systém v Pomoransku bol mätúci pre nedostatok legislatívy alebo dokonca najzákladnejšej zbierky zákonov a namiesto toho pozostával z odlišných zbierok právnych princípov. Švédska vláda priniesla aspoň vládu práva do súdneho systému. Počnúc rokom 1655 bolo možné odvolávať sa na súdoch na odvolací súd v Greifswalde, kde boli vynesené rozsudky podľa odvolacieho zákona z roku 1672. Prípady podľa kánonického práva smerovali na do Greifswaldu. Odvolacie súdne prípady sa mohli odvolať na najvyšší súd pre švédske panstvo v Nemecku, na Najvyšší tribunál vo Wismare, ktorý bol otvorený v roku 1653.
Druhá severná a Skånská vojna upraviť
V rokoch 1657 až 1659 počas Druhej severnej vojny pustošili krajinu poľské, rakúske aj brandenburské vojská. Územie bolo okupované Dánskom a Brandenburskom v rokoch 1675 až 1679 počas Skånskej vojny, čím si Dánsko nárokovalo Rujanu a Brandenbursko zvyšok Pomoranska. Obe kampane boli pre víťazov márne, keďže Švédske Pomoransko zmluvou zo Saint-Germain-en-Laye, s výnimkou Gollnowa a časti územia na východnej strane Odry, ktoré patrilo Brandenbursku sa vrátilo Švédsku.
Pretože Pomoransko bolo ťažko zasiahnuté už tridsaťročnou vojnou a v nasledujúcich rokoch sa ťažko zotavovalo, švédska vláda v rokoch 1669 a 1689 vydala dekréty, ktoré oslobodzovali každého, kto si postavil alebo prestaval dom od daní. Tieto dekréty boli v platnosti až do roku 1824.
Územné zmeny počas Veľkej severnej vojny upraviť
Prvé roky Severnej vojny nemali na Pomoransko dopad. Dokonca aj keď dánske, ruské a poľské sily v roku 1714 prekročili hranice, Pruské kráľovstvo sa najprv javilo ako váhavý mediátor, až sa zmenilo na agresora. Švédsky kráľ Karol XII. v Bitke pri Stralsunde bránil Pomoransko celý rok, od novembra 1714 do decembra 1715, a potom utiekol do Lundu. Dáni sa zmocnili Rujany a Západného Pomoranska severne od rieky Peene, zatiaľ čo oblasti Západného Pomoranska južne od rieky boli zabraté Pruskom.
Dánske Pomoransko bolo od apríla 1716 riadené päť-člennou vládnou komisiou so sídlom v Stralsunde. Na rozdiel od švédskej vlády mala komisia súdnu aj výkonnú moc.
Zmluvou z Frederiksborgu vydanou 3. júna 1720 bolo Dánsko povinné odovzdať kontrolu nad okupovaným územím Švédsku, ale v Štokholmskej zmluve 21. januára toho istého roku bolo Prusku dovolené ponechať si svoje dobyté územie, vrátane Štetína. Týmto Švédsko postúpilo časti východne od rieky Odry, ktoré získali v roku 1648, ako aj Západné Pomoransko Brandenbursku-Prusku.
Dánsko 17. januára 1721 vrátilo svoje pomoranské územia do švédskej správy. Záznamy z dánskeho obdobia boli prenesené do Kodane a sú dostupné v Dánskom národnom archíve.
Sedemročná vojna upraviť
Slabý švédsky pokus získať späť stratené územia v pomoranských kampaniach sedemročnej vojny (1757 – 1762) zlyhal. Švédske jednotky sa snažili koordinovať so svojimi francúzskymi a ruskými spojencami a to, čo sa začalo ako švédska invázia do Pruského Pomoranska, čoskoro viedlo k tomu, že Prusi obsadili veľkú časť Švédskeho Pomoranska a dokonca ohrozili Stralsund. Keď Rusko uzavrelo mier s Pruskom v roku 1762, Švédsko tiež vypadlo z vojny s návratom k status quo ante bellum.
Integrácia v jedenástej hodine upraviť
Kráľovským vyhlásením 26. júna 1806 bola Ústava Pomoranska vyhlásená za pozastavenú a zrušenú. Švédske vládne nástroje z roku 1772, zákon o únii a bezpečnosti z roku 1789 a zákon z roku 1734 boli vyhlásené za prednostné a mali byť implementované po 1. septembri 1808. Dôvodom pre spáchanie tohto kráľovsky schváleného štátneho prevratu bolo, že stavy sa napriek kráľovskému zákazu obrátili na súd, aby sa odvolali proti kráľovským štatútom, konkrétne proti štatútu z 30. apríla 1806 o postavení pomoranskej armády. V novom poriadku sa švédsky kráľ Gustáv IV. Adolf pokúsil zaviesť vládu rozdelenú na oddelenia. Zaviedlo sa švédske cirkevné právo. Krajina bola rozdelená na štyri stovky podľa švédskeho modelu správy. V auguste 1806 sa uskutočnilo stretnutie podľa nového poriadku, ktoré deklarovalo svoju vernosť kráľovi a vítalo ho ako svojho vládcu. Po tejto revolúcii sa zaviedlo a naplánovalo množstvo sociálnych reforiem; najvýznamnejším bolo zrušenie poddanstva kráľovským štatútom 4. júla 1806.
V roku 1806 začal Gustáv IV. Adolf stavať ďalšie veľké prístavné mesto v Pomoransku, Gustavia. V roku 1807 však toto miesto obsadili francúzske sily.
Strata počas napoleonských vojen upraviť
Vstup do Tretej koalície v roku 1805, následne viedol k okupácii Švédskeho Pomoranska francúzskymi jednotkami v rokoch 1807 až 1810. Po podpísaní Parížskej zmluvy v roku 1810 bolo územie vrátené Švédsku. V roku 1812, keď francúzske jednotky opäť vpochodovali do Pomoranska, sa švédska armáda zmobilizovala a pomáhala proti Napoleonovi v Bitke národov v roku 1813 spolu s jednotkami z Ruska, Pruska a Rakúska. Švédsko zaútočilo aj na Dánsko a Kielskou zmluvou z roku 1814 Švédsko postúpilo Pomoransko Dánsku výmenou za Nórsko.
Osud Švédskeho Pomoranska bol vyriešený počas Viedenského kongresu prostredníctvom zmlúv medzi Pruskom, Dánskom a Švédskom v júni 1815. V tomto manévri Prusko získalo Švédske Pomoransko zatiaľ čo Dánsko získalo Saxe-Lauenburg a 2,6 milióna toliarov. Ako vojnové reparácie bolo Švédsku udelených 3,5 milióna toliarov. Švédske Pomoransko bolo začlenené do Pruska ako Nové Západné Pomoransko v rámci Pruskej provincie Pomoransko.
Populácia upraviť
Počet obyvateľov Švédskeho Pomoranska bol 82 827 v roku 1764. V roku 1766 to bolo 89 000 a v roku 1802 to bolo 113 000, pričom asi štvrtina žila na ostrove Rujana a v roku 1805 dosiahla populácia 118 112.
Významní ľudia upraviť
- Johann Franz Buddeus
- Johann Philipp Palthen
- Philip Johan von Strahlenberg
- Johann Joachim Spalding
- Aaron Isaac
- Balthasar Anton Dunker
- Carl Wilhelm Scheele (1742 – 1786) švédsky pomeranský a nemecký farmaceutický chemik; narodený v Stralsunde
- Christian Ehrenfried Weigel
- Thomas Thorild
- Ernst Moritz Arndt (1769 – 1860) nemecký nacionalistický historik, spisovateľ a básnik; narodil sa v Gross Schoritz, teraz súčasťou Garzu na ostrove Rujana
- Caspar David Friedrich
- Philipp Otto Runge
- Johann Gottfried Ludwig Kosegarten
- Georg Friedrich Schömann
- Arnold Ruge
- Johann Karl Rodbertus
- Adolf Friedrich Stenzler
- Joachim Daniel Andreas Müller
- Šľachta
- Gróf Carl Gustav Rehnskiöld
- Christof Beetz
- Kurt Christoph, Graf von Schwerin
- Georg Detlev von Flemming
- Gustav David Hamilton
- Hans Karl von Winterfeldt
- John Mackenzie, Lord MacLeod
- Curt Bogislaus Ludvig Kristoffer von Stedingk
- Bernhard Ditlef von Staffeldt
- Gróf Baltzar Bogislaus von Platen
- Friedrich August von Klinkowström
- Wilhelm Malte I.
Pozri aj upraviť
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Swedish Pomerania na anglickej Wikipédii.