Otvoriť hlavné menu

Žltá stena

vrch vo Vysokých Tatrách

Žltá stena (poľ. Źólta Ściana, nem. Gelbe Wand, maď. Sárgafal) je napriek názvu veža, z ktorej spadá do Malej Studenej doliny, výrazná stena žltastej farby. Sfarbenie pochádza od zvyškov machov. K jej horolezeckej popularite okrem kolmej skaly s výberom ťažkých ciest prispieva aj blízkosť Téryho chaty.

Žltá stena
vrch
Żółta Ściana a2.jpg
Žltá stena, vpravo je Štrbina za Žltou stenou oddeľujúca stenu od Prostredného hrotu
Štát Slovensko Slovensko
Región Prešovský kraj
Pohorie Vysoké Tatry
Súradnice 49°11′13.3″S 20°11′46.4″V / 49,187028°S 20,196222°V / 49.187028; 20.196222
Najľahší výstup II, cez štrbinu za Žltou stenou, len s horským vodcom.
Prvovýstup M. Benkó, J. Déry, J. Hundsdorfer st.
 - dátum 23. augusta 1901
Poloha v rámci Slovenska
Fire.svg
Poloha v rámci Slovenska
Poloha v rámci Tatier
Fire.svg
Poloha v rámci Tatier
Wikimedia Commons: Žltá stena
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa

Obsah

TopografiaUpraviť

Nízky vrchol v závere rebra, vybiehajúceho z Prostredného hrotu. Jeho stena je rozdelená na dve časti – severovýchodnú a severozápadnú. Lezie sa len po tej prvej, ktorá má výšku 180 m. Od masívu Prostredného hrotu ju oddeľuje štrbina za Žltou stenou.

História výstupovUpraviť

Prví, ktorí tento vrchol zliezli, boli M. Benkó, J. Déry a vodca J. Hundsdorfer st. Bolo to dňa 23. augusta 1901. V zime na jej vrchole prví stáli K. Henschová, E. Ivankó a S.K. Zaremba. Bolo to 13. apríla 1930. Na vrchol vtedy vystúpili najľahšími cestami zo Štrbiny za Žltou stenou. Problémom však ostala severná stena, o ktorej prelezení vtedy pochybovali mnohí známi horolezci, napríklad Poliaci Wiesław Stanisławski a Stanislaw Motyka. V tridsiatych rokoch 20. storočia sa pokúšali na ňu vystúpiť mnohí horolezci, ale neboli úspešní. Nakoniec sa to podarilo 19. júla 1933 Poliakom Zbigniewovi Korosadowiczovi a Wiesławovi Stanisławskému. Vystúpili cestou v jej ľavej polovici.

Stredom steny pomýšľali vystúpiť iní, počas vojnových rokov najviac sa o to pokúšal Slávo Cagašík, ale nebol úspešný. Až v dňoch 12. - 13. septembra 1943 sa mu to podarilo. Jeho spolulezcom bol Štefan Čiesla. Stenu zdolali za 13 hodín čistého času, síce kľukatou cestou, ale prostriedkom. Pamätníci rozprávali, že počas výstupu použili až 80-90 skôb. Bola to, na tú dobu, jedna z najtechnickejších ciest vo Vysokých Tatrách, ktorej prelezenie záviselo len na umelých pomôckach. Korosadowiczova cesta dlho platila za „slušný horolezecký výkon“. Cagašíkovú cestu do roku 1950 nezopakoval nik. Druhý priestup uskutočnili v lete 1950 K. Cerman a V. Mašková. V ľavej časti steny Július Parák a G. Strzebeński dňa 25. septembra 1949 urobili priamejšiu cestu ako je Korosadowiczova a aj technicky ťažšia. V snežení a fujavici 4. decembra 1949 po prvý raz v zimných podmienkach zdolali Korosadowiczovu cestu Július Parák a Arno Puškáš. V zime bola prelezená aj Cagašíková cesta Jozefom Psotkom a J. Slámom. Výstup im trval dva dni 21.-22. decembra 1956. Aj Paráková cesta sa dočkala zimného prelezenia 14. apríla 1961. Urobili ju Ivan Kulvánek a Jozef Psotka. Severná stena Žltej steny sa stala na dlhé roky „módnou stenou“. Časy prelezenia sa pomaly skracovali na niekoľko hodín. Aj dnes je vyhľadávanou a obľúbenou horolezeckou stenou.[1]

Niekoľko zaujímavých výstupovUpraviť

  • 1901 Prvý výstup normálkou, M. Benkó, J. Déry a J. Hundsdorfer st.
  • 1943 Prvovýstup S. Cagašík a Š. Česla, VI.
  • 1968 Prvovýstup pilierom M. Orolin a M. Kriššák, V+ A2.

K najťažším patrí Diretissima s poľským variantom, 8-/8.[2][3]

GalériaUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. Časopis Vysoké Tatry. In. Puškáš, Arno, Žltá stena. roč.III., čís.2/1964, str 3-4.
  2. Kroutil, František Vysoké Tatry pro horolezce, 2. diel, Olympia 1977.
  3. Gálfy, Róbert, Luczy, Alexander: Horolezecký sprievodca – výber najkrajších klasických ciest, 2002.

Iné projektyUpraviť

Externé odkazyUpraviť