Wikipédia

Cena Václava Havla za ľudské práva

Cena Václava Havla za ľudské práva je medzinárodné ocenenie za mimoriadny prínos jednotlivca či mimovládnej organizácie alebo inštitúcie v oblasti ľudských práv v Európe i mimo nej.[1] Ocenenie od roku 2013 každoročne udeľuje Parlamentné zhromaždenie Rady Európy v spolupráci s Knižnicou Václava Havla a Nadáciou Charty 77.[2]

Cena Václava Havla
za ľudské práva
Udeľovanéza mimoriadny prínos jednotlivca či mimovládnej organizácie alebo inštitúcie v oblasti ľudských práv v Európe i mimo nej
UdeľujeParlamentné zhromaždenie Rady Európy
Knižnica Václava Havla
Nadácia Charty 77
Prvý ročník2013 (pred 10 rokmi)
Web stránkavaclavhavel.cz/cs/cena-vaclava-havla

Ocenenie, ktoré nesie meno bývalého prezidenta Česko-Slovenska a Česka Václava Havla, nahradilo Cenu Parlamentného zhromaždenia Rady Európy za ľudské práva, ktorá bola vytvorená v roku 2009 a udeľovala sa každé dva roky. Cena je jednou z mnohých udeľovaných rôznymi inštitúciami Rady Európy a nemala by sa zamieňať s Cenou Václava Havla za kreatívny disident, s ktorou nijako nesúvisí.

O cene rozhoduje porota zložená z predsedu parlamentného zhromaždenia a šiestich nezávislých osobností s odbornými znalosťami v oblasti ľudských práv. Porota zostaví užší zoznam troch nominovaných každoročne v septembri, potom v októbri rozhodne o celkovom víťazovi. Cena sa udeľuje na špeciálnom ceremoniáli, ktorý sa koná počas jesenného plenárneho zasadnutia Parlamentného zhromaždenia v Štrasburgu. Medzi pozvanými hosťami je bývalá česká prvá dáma Dagmar Havlová. Knižnica Václava Havla každoročne organizuje v Prahe konferenciu na počesť víťaza ceny.

Dohodu o vytvorení ceny podpísali v Černínskom paláci v Prahe 25. marca 2013 predseda Parlamentného zhromaždenia Rady Európy Jean-Claude Mignon, Marta Smolíková za Knižnicu Václava Havla a profesor František Janouch za Nadáciu Charty 77. Hostiteľom podujatia bol prvý podpredseda vlády a minister zahraničných vecí Českej republiky Karel Schwarzenberg. Polovicou z výhry 60 000 eur prispieva Parlamentné zhromaždenie a polovicou české ministerstvo zahraničných vecí.[3]

Laureáti upraviť

  • 2013 – Ales Bialiatski, bieloruský aktivista za ľudské práva, zakladateľ ľudskoprávneho centra Viasna. Cenu v jeho mene prevzala jeho manželka Natallia Pinchuk, keďže v čase udeľovania ceny bol vo väzení.[4]
  • 2014 – Anar Mammadli, azerbajdžanský bojovník za ľudské práva, ktorý založil organizáciu na monitorovanie volieb. Počas udeľovania ceny sa nachádzal vo väzení a tak zaňho cenu prebral jeho otec Asaf.[5]
  • 2015 – Ľudmila Alexejevová, ruská ochrankyňa ľudských práv, ktorá predsedala Moskovskej helsinskej skupine, mimovládnej organizácii, ktorá odsudzuje porušovanie ľudských práv v Rusku a ponúka pomoc obetiam porušovania ľudských práv.[6]
  • 2016 – Nadia Muradová, jezídska aktivistka z Iraku, ktorá bola unesená Islamským štátom v severnom Iraku a držaná ako sexuálna otrokyňa, až do jej úteku.[7]
  • 2017 – Murat Arslan, väznený turecký sudca ústavného súdu.[8]
  • 2018 – Ojub Titijev, čečenský aktivista a riaditeľ čečenskej kancelárie ruskej ľudskoprávnej organizácie Memorial. V čase udelenia ceny bol vo väzení.[9]
  • 2019 – Ilham Tohti, väznený ujgurský intelektuál, ktorý mapoval situáciu ujgurov v Číne a Mládežnícka iniciatíva za ľudské práva, ktorá sa snaží dosiahnuť zmierenie na Balkáne medzi mladými ľuďmi z rôznych etnických skupín, regiónov a krajín.[10]
  • 2020 – Ludžajn Hazlúlová, saudskoarabská aktivistka za práva žien, vedúca postava feministického hnutia v Saudskej Arábii, kde viedla kampaň za ukončenie systému mužského poručníctva, za zrušenie zákazu šoférovania pre ženy a za väčšiu ochranu žien. V čase udelenia ceny bola v domácom väzení a jej cenu prebrala jej sestra Lina.[11]
  • 2021 – Maryja Kalesnikavová, bieloruská opozičná líderka, ktorá bola v čase udelenia ceny vo väzení a tak cenu za ňu prebrala jej sestra.[12]
  • 2022 – Vladimir Kara-Murza, ruský politik, spisovateľ a historik, dlhodobý spolupracovník Borisa Nemcova. Od apríla 2022 je vo väzbe.[13]
  • 2023 – Osman Kavala, turecký podnikateľ, ľudsko-právny aktivista, filantrop a politický väzeň. Od roku 2017 je vo väzbe.[14][15]

Referencie upraviť

  1. ↑ Knihovna Václava Havla. Cena Václava Havla za lidská práva [online]. vaclavhavel.cz, [cit. 2021-09-29]. Dostupné online. (po česky)
  2. ↑ TASR. Za prínos k ľudským právam budú udeľovať Havlovu cenu. SME (Bratislava: Petit Press), 2013-03-25. Dostupné online [cit. 2021-09-29]. ISSN 1335-4418.
  3. ↑ MZV ČR. Vznikla nová Cena Václava Havla za lidská práva [online]. mzv.cz, 2013-03-26, rev. 2014-01-15, [cit. 2021-10-04]. Dostupné online. (po česky)
  4. ↑ Amnesty International. Cena Václava Havla za ľudské práva udelená bieloruskému politickému väzňovi Alesovi Bialatskému [online]. amnesty.sk, 2013-09-30, [cit. 2021-10-04]. Dostupné online.
  5. ↑ SITA. Cenu Václava Havla udelili aktivistovi z Azerbajdžanu. SME (Bratislava: Petit Press), 2014-09-29. Dostupné online [cit. 2021-10-04]. ISSN 1335-4418.
  6. ↑ TASR. Cenu Václava Havla za ľudské práva získala Ruska Ľudmila Alexejevová. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2015-09-28. Dostupné online [cit. 2021-10-04].
  7. ↑ TASR. Prežila vraždenie islamistov. Jezídka získala Cenu Václava Havla. SME (Bratislava: Petit Press), 2016-10-10. Dostupné online [cit. 2021-10-04]. ISSN 1335-4418.
  8. ↑ TASR. Cenu Václava Havla udelili Muratovi Arslanovi, väznenému sudcovi. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2017-10-09. Dostupné online [cit. 2021-10-04].
  9. ↑ DÁVID, Matúš. Deti učil športovať, bojoval za ľudské práva. Prečo režim v Čečensku nenávidí Titijeva?. .týždeň (Bratislava: W PRESS), 2018-10-08. Dostupné online [cit. 2021-10-04]. ISSN 1336-653X.
  10. ↑ TASR. Cenu Václava Havla získal ujgurský aktivista a balkánska iniciatíva. SME (Bratislava: Petit Press), 2019-09-30. Dostupné online [cit. 2021-10-04]. ISSN 1335-4418.
  11. ↑ TASR. Cenu Václava Havla za rok 2020 získala aktivistka zo Saudskej Arábie. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2021-04-19. Dostupné online [cit. 2021-10-04].
  12. ↑ Bieloruska Kalesnikavová získala cenu Václava Havla [online]. Bratislava: Rozhlas a televízia Slovenska, [cit. 2021-10-04]. Dostupné online.
  13. ↑ Knihovna Václava Havla [online]. www.vaclavhavel.cz, [cit. 2023-10-10]. Dostupné online. (po česky)
  14. ↑ Knihovna Václava Havla [online]. www.vaclavhavel.cz, [cit. 2023-10-10]. Dostupné online. (po česky)
  15. ↑ TERAZ.SK. Turecko odsudzuje udelenie Havlovej ceny filantropovi Kavalovi [online]. TERAZ.sk, 2023-10-10, [cit. 2023-10-10]. Dostupné online.

Externé odkazy upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Cena_Václava_Havla_za_ľudské_práva&oldid=7803988“