Dolina Bielych plies

	Dolina bielych plies
	dolina
	Dolina Bielych plies
Štát	Slovensko
Región	Prešovský kraj
Pohorie	Vysoké Tatry
Povodie	Poprad
Nadmorská výška	> m n. m. ;
Súradnice	49°13′16″S 20°13′19″V / 49,221111°S 20,221944°V
Najľahší výstup	po turistickom chodníku
	Poloha v rámci Slovenska
	Poloha v rámci Tatier
	Wikimedia Commons: Dolina Bielych plies
	Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
	Freemap Slovakia: mapa
	OpenStreetMap: mapa
	Geografický portál

Súradnice: 49°13′16″S 20°13′19″V / 49,221111°S 20,221944°V

Dolina Bielych plies (poľ. Dolina Białych stawów, nem. Weisseetal, maď. Fehértavi völgy) je široké severozápadné odvetvie Doliny Bielej vody kežmarskej vo Vysokých Tatrách, Ohraničuje ho Kozí hrebeň Jahňacieho štítu a vedľajšie rameno Jahňacieho hrbu s Belianskou kopou. Dolina je dlhá približne 2 km a zaberá plochu 21,8 km²^[1]

Preteká ňou Kežmarská Biela voda (krátko Biela voda). Okrem Bielych plies sú v doline aj Trojrohé pleso, Nižné a Vyšné Žeruchové pliesko a Žlté pleso. Pri Veľkom Bielom plese stála Kežmarská chata, ktorá vyhorela v roku 1974. Končí sa tu Tatranská magistrála.^[1]

Názov upraviť

Bola pomenovaná podľa Bielych plies, ktoré v nej ležia.^[1]

História upraviť

Dolina v dávnych časoch patrila mestu Spišská Belá. Pásol sa v nej dobytok a ovce. Dolina Bielych plies bola v dávnych časoch navštevovaná bylinkármi, poľovníkmi i pytliakmi. Úbočia okolitých štítov i samotná dolina boli hojne porastené kosodrevinou. Podnikavci v nej ťažili kosodrevinu. Pod juhovýchodným brehom Veľkého Bieleho plesa zriadil Karol Molnár z Koložváru, vysoký úradník štátnych železníc vo výslužbe, výrobňu na destiláciu éterických olejov z kosodreviny. Strojné zariadenia dodala děčínska firma Schomburg a Stegmann. Továrnička stála na brehu Bieleho potoka vo výške asi 1 580 m n. m. Do prevádzky ju uviedli 26. júla 1897. Mesto Kežmarok, ktoré vlastnilo tieto pozemky dalo súhlas, aj napriek tomu, že hrozila devastácia prírody v doline. Inšpektorát štátnych lesov prevádzku okamžite zastavil, ale ilegálna výrobňa zákaz nerešpektovala a existovala do roku 1904.^[1]^[2]^[3]

Turistika upraviť

po červenej značke:
- z Kopského sedla
- z Chaty pri Zelenom plese
po zelenej značke:
- z Chaty Plesnivec
po modrej značke:
- z Tatranských Matliarov^[4]

Referencie upraviť

↑ ^a ^b ^c ^d BOHUŠ, Ivan. Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. 1. vyd. Tatranská Lomnica : ŠL TANAPu, 1996. ISBN 80-967522-7-8. S. 457.
↑ BOHUŠ ML., Ivan. Tatranské doliny. 1. vyd. Tatranská Lomnica : IaB, 2015. ISBN 978-80-89575-09-1. S. 94.
↑ HOUDEK, Ivan; BOHUŠ, Ivan. Osudy Tatier. Redakcia Oľga Rázgová. 1.. vyd. Bratislava : Šport, 1976. 244 s. 77-023-76-11-6.
↑ ADAMEC, Vladimír; ROUBAL, Radek. Turistický sprievodca Vysoké Tatry. 1.. vyd. Bratislava : Šport, 1972. 182 s. 77-002-72.

Externé odkazy upraviť

na turistickej mape

[Bohuš-1] BOHUŠ, Ivan. Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. 1. vyd. Tatranská Lomnica : ŠL TANAPu, 1996. ISBN 80-967522-7-8. S. 457.

[2] BOHUŠ ML., Ivan. Tatranské doliny. 1. vyd. Tatranská Lomnica : IaB, 2015. ISBN 978-80-89575-09-1. S. 94.

[3] HOUDEK, Ivan; BOHUŠ, Ivan. Osudy Tatier. Redakcia Oľga Rázgová. 1.. vyd. Bratislava : Šport, 1976. 244 s. 77-023-76-11-6.

[4] ADAMEC, Vladimír; ROUBAL, Radek. Turistický sprievodca Vysoké Tatry. 1.. vyd. Bratislava : Šport, 1972. 182 s. 77-002-72.

[1]

[2]

[3]

[4]