Emil Perko
Emil Perko (* 3. júl 1905, Prešov – † 17. august 1984, Banská Bystrica) bol slovenský dôstojník, generálmajor, účastník SNP.
| Emil Perko | |
| slovenský dôstojník, generálmajor, účastník SNP | |
| Narodenie | 3. júl 1905 Prešov |
|---|---|
| Úmrtie | 17. august 1984 (79 rokov) Banská Bystrica |
ŽivotopisUpraviť
Narodil sa v Prešove vo vojenskej rodine. Po dosiahnutí stredoškolského vzdelania nastúpil v roku 1923 na vojenskú službu a neskôr v tom istom roku začal študovať na dôstojníckej škole v Hraniciach na Morave. Po skončení štúdia slúžil na viacerých postoch ako dôstojník delostrelectva. V lete 1937 dosiahol hodnosť štábny kapitán, pôsobil aj ako poradca veliteľstva Hlinkovej gardy v Kežmarku.[1]
Ako veliteľ delostreleckého pluku 1 sa zapojil do ťaženia proti Poľsku. Ako veliteľ tejto jednotky sa v roku 1941 účastnil i bojov v ZSSR. Podieľal sa na založení štátnej vojenskej reálky v Banskej Bystrici (1942-1943), neskôr presťahovanej do Martina. V septembri 1943 bol znovu prevelený na východný front, vo funkcii veliteľa delostreleckého pluku 11. V období zdravotnej dovolenky veliteľa krátko viedol i 1. pešiu (bývalú rýchlu) divíziu. Veliteľ vojenskej posádky v Martine. Pod jeho velením sa vojenské jednotky v meste zapojili do protifašistického odboja. Golianom bol krátko pred začatím povstania poverený obranou Turca. Nadviazal spojenie so skupinou P.A. Velička.
Po vypuknutí SNP bol 9. septembra 1944 vymenovaný za veliteľa 5. taktickej skupiny „Ďumbier“ 1. čs. armády na Slovensku. Účastnil sa ťažkých bojov pri Strečne. Viedol obranné boje o vstup do Turčianskej kotliny pri Vrútkach, Priekope, Sučanoch, Martine a Dolnom Záturčí. Jeho jednotky boli z Turca nútené ustúpiť v noci z 21. na 22. septembra. Neskôr po porážke povstania ustupoval s časťou svojho štábu k Ľubietovej, neskôr sa ukrýval do marca 1945 vo Zvolene, po oslobodení mesta bol presunutý do Košíc.[1]
Po vojne velil krátko 10. divízii, neskôr sa účastnil bojov proti Banderovcom na východnom Slovensku. V roku 1946 bol povýšený do hodnosti brigádneho generála. Na konci roku 1950 velil 1. delostreleckému zboru v Banskej Bystrici. V máji 1951 prepustený z armády a politicky prenasledovaný.[1] Neskôr pôsobil ako robotník a hospodársky pracovník v roku 1965 odišiel na dôchodok. Pracoval v Múzeu SNP v Banskej Bystrici (1970-1977).
Zomrel 27. augusta 1984 v Banskej Bystrici. V roku 1991 bol posmrtne rehabilitovaný a bola mu navrátená pôvodná hodnosť.[1] Nositeľ viacerých vyznamenaní.
ReferencieUpraviť
- ↑ a b c d Bystrický, J., 2009: Generálmajor Emil Perko. Obrana, 9/2009, s. 29
LiteratúraUpraviť
Externé odkazyUpraviť
ZdrojUpraviť
- Regionálne osobnosti VKMK – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.