Emil Perko

Emil Perko (* 3. júl 1905, Prešov – † 17. august 1984, Banská Bystrica) bol vojak, slovenský dôstojník, podplukovník delostrelectva, generálmajor. Počas Slovenského narodného povstania velil V. Taktickej skupine „Ďumbier“. Po nástupe komunistov k moci bol prepustený z armády. Rehabilitovaný bol posmrtne v roku 1991, pričom mu bola vrátená generálska hodnosť.

Emil Perko
generálmajor, slovenský odbojový dôstojník, účastník SNP
Narodenie	3. júl 1905 Prešov
Úmrtie	17. august 1984 (79 rokov) Banská Bystrica
Biografický portál

Život

V r. 1915 – 1918 študoval na vojenskej reálke v Marosvásárhely (Târgu Mureş, Rumunsko). Po vzniku Česko-slovenska študoval v rokoch 1919 – 1923 na štátnom Reálnom gymnáziu v Prešove.

V ozbrojených silách Česko-slovenska

Po absolvovaní štúdia (V rokoch 1923 – 1925) na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave a obdržaní hodnosti poručíka delostrelectva bol pridelený k delostreleckému pluku 202 v Prešove. U tohto útvaru pôsobil väčšiu časť svojej profesionálnej kariéry v ozbrojených silách predvojnovej Česko-slovenskej republiky.

• Od začiatku októbra 1925 do polovice júla 1926 bol frekventantom delostreleckej aplikačnej školy v Olomouci a Plaveckom Podhradí.
• Od polovice júla 1927 slúžil opäť v Prešove ako nižší dôstojník batérie delostreleckého pluku 202
• Od začiatku októbra 1928 bol ustanovený za 1. dôstojníka tejto batérie a správcu vojenského zátišia.
• V polovici júla 1929 sa stal pobočníkom veliteľa náhradnej batérie a správcom budov.
• O rok neskoršie sa stal opäť 1. dôstojníkom delostreleckej batérie a na začiatku októbra 1931 2. pobočníkom veliteľa delostreleckého pluku 202.
• Od konca januára 1933 vykonával funkciu mobilizačného dôstojníka a 2. dôstojníkom náhradného oddielu toho istého pluku.

Po krátkom opätovnom pôsobení vo funkcii 1. dôstojník delostreleckej batérie (október – november 1934) bol na začiatku novembra 1934 ustanovený za učiteľa v poddôstojníckej škole, kde zotrval do začiatku marca 1935.

Od mája do augusta toho 1935 zastával funkciu materiálového dôstojníka delostreleckej strelnice 11. poľnej delostreleckej brigády v Lipanoch. Po návrate do Prešova sa stal plynovým dôstojníkom 1. batérie delostreleckého pluku 202.

V polovici decembra 1935 ho premiestnili do delostreleckého oddielu 261, v ktorom postupne vykonával funkcie veliteľ spojovacej čaty, 1. dôstojníka 2/261 delostreleckej batérie a pobočníka veliteľa delostreleckého oddelenia. V polovici januára 1938 sa opäť stal príslušníkom delostreleckého pluku 202 vo funkcii veliteľa 5. delostreleckej batérie. V máji 1938 bol vymenovaný do funkcie 1. dôstojníka náhradného oddelenia v posádke Kežmarok, ktorá sa stala jeho pôsobiskom až do polovice marca 1939.

Po anabáze v ozbrojených silách v Slovenského štátu, neskôr v odboji v Slovenskom národnom povstaní a po oslobodení Zvolena odišiel Perko do Košíc, kde bol 26. marca 1945 prijatý do česko-slovenskej armády a pridelený na Ministerstvo národnej obrany – Hlavný štáb a zaradený ako člen prijímacej komisie pre dôstojníkov a rotmajstrov. V polovici júna 1945 bol ustanovený za dočasného veliteľa 10. divízie v Košiciach a v máji 1946 za jej veliteľa. Od 20. apríla do 13. septembra 1946 bol pridelený ako veliteľ jednotky „Zlato“, nasadenej na východných hraniciach Slovenska proti banderovcom.

Od februára do júla 1948 bol frekventantom kurzu vyšších veliteľov v Prahe a v polovici augusta 1948 sa stal veliteľa delostrelectva Vojenskej oblasti 4 v Bratislave. V októbri 1950 bol ustanovený za veliteľa delostrelectva I. zboru v Banskej Bystrici.

Absolvované kurzy a školenia

• V apríli 1935 absolvoval protilietadlový kurz pre dôstojníkov delostrelectva v Plaveckom Podhradí.

Emil Perko patril medzi 40 dôstojníkov, ktorí boli vyčlenení, aby od decembra 1938 do marca 1939 zastávali funkcie poradcov pri formovaní Hlinkovej gardy do organizovanej polovojenskej organizácie. Perko pôsobil ako vojenský poradca veliteľa Hlinkovej gardy v Kežmarku.

V ozbrojených silách Slovenského štátu.

Po vzniku Slovenského štátu bol prijatý do vznikajúcej slovenskej armády a bol poverený velením delostreleckého pluku 202 (v polovici mája premenovaného na delostreleckého pluku 4) v Prešove, s ktorým sa v septembri 1939 zúčastnil ťaženia proti Poľsku.

V januári 1940 sa stal veliteľom doplnku 1 v Bratislave (neskoršie v Topoľčanoch). Po vstupe Slovenského štátu do vojny proti ZSSR odišiel 26. júna 1941 na východný front ako veliteľ delostreleckého pluku 1 v rámci 1. pešej divíze „Štefan“. V polovici augusta 1941 sa vrátil na Slovensko a ďalej vykonával funkciu veliteľa delostreleckého pluku 1 v posádke Topoľčany.

V septembri 1942 určený za veliteľa Štátnej slovenskej vojenskej reálky (ŠSVR) v Banskej Bystrici (od konca augusta 1943 v Martine). Koncom septembra 1943 bol po druhý krát odoslaný na východný front, tentoraz s určením za veliteľa motorizovaného delostreleckého pluku 11. Od 26. októbra bol poverený velením 1. pešej divízie. Pod jeho velením mali byť hlavné sily tejto divízie nasadené do bojov v priestore južne od Kachovky. Po presune do operačného priestoru na konci októbra sa 2 200 jej príslušníkov dostalo do zajatia Červenej armády.

Po odovzdaní funkcie veliteľa 1. pešej divízie na začiatku druhej polovice novembra 1943 sa vrátil na Slovensko a opäť prevzal funkciu veliteľa ŠSVR a posádky v Turčianskom Sv. Martine.

V auguste 1944 sa Perko pridal k Slovenskému národnému povstaniu. Preto mu bola rozhodnutím ministra národnej obrany Slovenskej republiky zo dňa 6. decembra 1944 správnym opatrením odňatá hodnosť a bol preložený do počtu mužstva ako strelník v zálohe.

V povstaní

Na obdobie povstania si dcéra Pekova dcéra Emília neskôr spomínala takto  :

„

Otec nebol síce zapojený do príprav povstania, no cítil, že sa niečo deje

“

Dňa 25. augusta 1944 Perko nebol v meste a počas jeho neprítomnosti ho zastupoval mjr. pech. Belo Mládek, ktorý už bol v spojení s Viliamom Žingorom. Ráno toho dňa prenikli do Vrútok partizáni 1. česko-slovenskej brigády M. R. Štefánika a zastrelili šesť nemeckých žandárov. Súčasne partizáni zablokovali trať Diviaky - Kremnica. V posádke Turčiansky sv. Martin bol po telefonátoch Alexandra Macha vyhlásený poplach, vojaci obdržali ostré strelivo a zaujali pozície v meste. No keď prišli do mesta partizáni zo Sklabine, nikto im nebránil.

Po návrate Perka a porade s dôstojníkmi posádky bolo prijaté rozhodnutie brániť sa proti Nemcom aj partizánom. V podvečer toho istého dňa mu npor. útv. Cyril. Kuchta tlmočil ústny rozkaz pplk. gšt. Jána Goliana, aby prevzal velenie nad vojenskou skupinou v Turci a zariadil všetko na jeho obranu. Perko žiadal rozkaz aj písomne.

Na druhý deň prišiel do Martina pplk. Golian a stretol sa priamo s Perkom.

„

Potom 26. augusta prišiel na martinskú posádku osobne Ján Golian. Oznámil, že sa chystá ozbrojené povstanie a chcel vedieť, či sa posádka k nemu pripojí. Odpoveď bola jednoznačná - áno !

“

Ich stretnutie za účasti npor. Cyrila Kuchtu a Pjotra Veličku pokračovalo v byte pplk. Branislava Manicu . Perko súhlasil, že sa pripojí k povstaniu. Súčasne bol dohodnutý spoločný postup, ako aj vrátenie tankov a vojakov, ktorí utiekli z útvaru Pluku útočnej vozby, späť zo Sklabine do posádky.

Opatrenia proti partizánom boli odvolané. Boli rozostavené hliadky, nakoľko sa objavovali chýry o postupe Nemcov. Vo večerných hodinách bolo mesto plne pod kontrolou partizánov a odbojových veliteľov.

Na druhý deň bola v súlade s poplachom, ktorý deň predtým vyhlásilo Veliteľstvo pozemného vojska (v podstate Golianovo tajné vojenské ústredie) k Dubnej Skale vyslaná tanková čata. Ďalšia čata bola vyslaná ku Kraľovanom no onedlho sa obidve čaty na rozkaz pplk. Perka stiahli späť do mesta a napokon aj do kasární.

Dňa 27. augusta sa Perko stretol s mjr. del. Jozefom Dobrovodským, ktorý bol ilegálnym Vojenským ústredím určeným za povstaleckého veliteľa žilinskej posádky. Obidvaja dôstojníci sa dohodli spoluprácu pre prípad ozbrojeného vystúpenia.

Dňa 28. augusta došlo v Strečnianskej tiesňave ku prestrelke. Partizáni prepadli 45 člennú nemeckú spojovaciu jednotku presúvajúcu sa do Vrútok. Perko odmietol vyhovieť ministrovi vnútra Alexandrovi Machovi, ktorý požadoval vyslanie tankovej čaty na pomoc Nemcom.

Jednotky martinskej posádky pod velením pplk. Perka sa hneď 29. augusta zapojili do Slovenského národného povstania. Povstalecké jednoky posilnené pešími prápormi stot. pech. J. Oškvarka a stot. pech. A. Vitalaya odvelenými od Východoslovenskej armády za účelom boja proti partizánom zaujali obranné postavenie na čiare Hrad Strečno – Domašín – Starý hrad. V nasledujúcich dňoch však boli postupne zatláčané viac do Turca až nemecké okupačné jednotky obsadili Vrútky.

Po reorganizácii povstaleckej armády bol Perko 9. septembra vymenovaný za veliteľa V. Taktickej skupiny s krycím názvom „Ďumbier“. Úlohou jeho jednotiek bola obrana regiónu Turiec zo severu. Perkova taktická skupina v súčinnosti s partizánskymi brigádami Stalina (veiiteľ Alexej Semionovič Jegorov) a 1. česko-slovensko brigádou M. R. Štefánika viedla ťažké boje o Vrútky, Priekopu, Dolné Záturčie, Turčiansky sv. Martin a pri Sučanoch. Ich protivníkom bola 178. pancierova divízia Tatra.

Na začiatku poslednej dekády septembra sa situácia Perkových jednotiek prudko zhoršila, nakoľko jej od juhozápadu do chrbta prenikli jednotky bojovej skupiny Schill. Hrozilo obkľúčenie. Perko však neprepadol panike. Nariadil oddielu protitankových kanónov 7,5 cm (KPÚV) kpt. Jána Kukliša zaujať obranu pri obciach Príbovce, Benice a Turčiansky Sv. Michal. Tento oddiel odrazil prienik nemeckých útočných diel a zabránil ich prieniku do Turčianskeho sv. Martina.

V popoludňajších hodinách 22. septembra hlásil Perko do Banskej Bystrice na veliteľstvo 1. Česko-slovenskej armády na Slovensku situáciu svojej taktickej skupiny, ktorú označil za kritickú. O 15. hodine sa Perko, Veličko a Jegorov - teda velitelia zodpovedajúci za obranu Turca dostavili do Banskej Bystrice. Na porade, ktorá trvala až do 20.00 hod. sa o ničom nerozhodlo. Veliteľ armády gen. Ján Golian poslal veliteľov späť na svoje úseky a na základe zhodnotenia situácie mal veliteľ V. TS rozhodnúť o ďalšom postupe.

Na kritickú situáciu v Turci reagovalo operačné oddelenie velenia povstaleckej armády vypracovaním rozkazu č. 25 199 Taj./3. oddel. 1944, ktorý V. taktickej skupine prikazoval ustúpiť na čiaru Dubové – Diviaky – Rakša. Pplk. Perko rozhodol, že evakuácia priestoru Turčianskeho Sv. Martina sa začne presne o polnoci 22. septembra 1944.

Časť Perkových jednotiek bola nasadená do obrany Malého Šturca, časť bola pridelená iným TS. Zbytok jeho taktickej skupiny odovzdal zbrane a zmenil sa na pracovnú jednotku, ktorej úlohou bolo budovanie opevnení na prístupových komunikáciách k Banskej Bystrici z východu a zo severu. Veliteľstvo V. TS postupne pôsobilo v Dražkovciach, Turčianskom Petri, Necpaloch a Slovenskej Ľupči.

Po skončení organizovaného odporu 1. česko-slovenskej armády na Slovensku ustúpil Perko s časťou svojho štábu do hôr nad Ľubietovou. Šli cestou, ktorú medzitým obsadili nemeckí vojaci a do Ľubietovej sa dostali len s veľkým šťastím. Dňa 12. novembra v prezlečení za lesného robotníka odišiel do Zvolena, kde sa ukrýval až do polovice marca 1945.

V civile

Od 1. mája 1951 bol Perko preložený do zálohy a prepustený z armády. Pracoval ako plánovač, tesársky robotník, technológ v zberných surovinách, vedúci revízneho oddelenia a výkupný referent v rôznych podnikoch vo Zvolene. V júli 1965 odišiel do dôchodku. V rokoch 1970 – 1977 pracoval ako dôchodca v Múzeu SNP v Banskej Bystrici. V roku 1991 bol rehabilitovaný v pôvodnej hodnosti in memoriam.

Rodina

Manželia Perkovci mali štyri deti. Krátko po vypuknutí povstania za nimi prišiel Emil Perko, že musia opustiť Martin, ktorý sa pre nich stal nebezpečným. Rodina sa presunula do Zvolena, kde žil brat Perkovej manželky. Dňa 10. septembra 1944 sa narodil najmladší syn, ktorý tak prvé týždne prežil na cestách.

„

Ako sa hýbal front, tak sme sa s armádou presúvali aj my. Pár dni sme spali v Ľubietovej, potom v Jaseni a postupne sme prešli celé Horehronie.

“

Nakoniec sa cez Donovaly rodina presunula do Španej doliny, kde ich ubytoval miestny farár. Na fare spali tri noci. Front sa však hýbal a povstalci museli ustúpiť do hôr k partizánom. Emíla Perková spomínala:

„

Farár nás presťahoval do suterénu a už večer na poschodí nad nami dupotali Nemci.

“

Nemcom farár narozprával, že ide o jeho vzdialenú rodinu, ktorá sa ukrýva pred frontom. U farára sa Perkova rodina ukrývala ešte mesiac, no nakoľko mal obavy, odišli napokon do Banskej Bystrice. Keď sa situácia trochu upokojila, vrátili sa do Turčianskeho sv. Martina. Bolo to práve v čase, keď exhumovali telá Nemcov zastrelených v kasárňach.

Hodnostný postup

• 15. august 1925 - vymenovaný do hodnosti poručíka
• Od 1. októbra 1929 - nadporučík delostrelectva
• Od 1. apríla 1935 - kapitán delostrelectva
• Od 1. júla 1938 - štábny kapitán delostrelectva
• S účinnosťou od 17. mája 1939 - major delostrelectva
• Od 1. januára 1942 - podplukovník delostrelectva
• Od 1. júna 1945 bol povýšený do hodnosti plukovník delostrelectva
• Na začiatku februára 1947 bol s účinnosťou od 1. októbra 1946 - brigádny generál (od 15. septembra 1953 generálmajor v zálohe)

Literatúra

• Kto bol kto v histórii Banskej Bystrice 1255 – 2000

Externé odkazy

Fotografia Archivované 2015-11-19 na Wayback Machine