Prvá česko-slovenská armáda na Slovensku
Česko-slovenská armáda na Slovensku (od 1. októbra 1944 - 1. Česko-slovenská armáda na Slovensku), známa aj pod názvom povstalecká armáda, bolo vojenské armádne zoskupenie, ktorého základom sa stali vojenské jednotky slovenskej brannej moci, ktoré po 29. auguste 1944 vypovedali postušnosť režimu Slovenskej republiky 1939-45 a zložili prísahu vernosti Česko-slovenskej republike.Česko-slovenská armáda na Slovensku sa stala hlavnou bojovou zložkou ozbrojených síl povstalcov počas Slovenského národného povstania a okamžite po svojom vzniku bola spojencami prehlásená za súčasť protihitlerovskej koalície.
Prvá česko-slovenská armáda na Slovensku | |
Nastúpení vojaci 1. česko-slovenskej armády na Slovensku | |
Krajina | ![]() |
---|---|
Vznik | 31. august 1944 |
Prezývka | povstalecká armáda |
Velitelia | gen. Ján Golian, gen Rudolf Viest |
Podriadené jednotky | 6 taktických skupín, prápor útočnej vozby Vojtech, kombinovaná letka, 1. česko-slovenský samostatný stíhací pluk, 2. česko-slovenská paradesantná brigáda |
Účasť | |
Vojny | Slovenské národné povstanie |
VelenieUpraviť
VeliteľUpraviť
Otázka veliteľa zodpovedného za prípravy ozbrojeného povstania sa riešila v prvej štvrtine roka roka 1944. Favoritom politikov ilegálnej Slovenskej národnej rady na tento post bol gen. II. tr. Štefan Jurech, ktorý imponoval najmä svojim pokusom prejsť s celou slovenskou Rýchlou divíziou na sovietsku stranu. Pre čechoslovakisticky zmýšľajúcich ľudí na exilovom československom Ministerstve obrany v Londýne bol však Jurech nepriechodný, nakoľko bol príliš proslovenský. Jurech bol navyše pod drobnohľadom Ústredne štátnej bezpečnosti, čo výrazne sťažovalo jeho zapojenie do príprav povstania. A keďže napokon zlyhal aj prvý pokus letecky dopraviť zástupcov domáceho ilegálneho odboja vrátane samotného Jurecha k sovietom , tak sa účasť Štefana Jurecha na prípravách povstania stala bezpredmetnou.
Voľba československého exilového vedenia padla na politicky nevyhraneného a pomerne neznámeho pplk. gšt. Jána Goliana, ktorý od 1. januára 1944 zastával funkciu náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Golian bol štábny dôstojník a podľa mjr. Júliusa Noska chápal svoje poslanie tak, že povstanie pripraví a po jeho vypuknutí prevezme velenie skúsenejší dôstojník.
Golian sa napokon rozhodol prijať poverenie. Komunistická časť Ilegálnej Slovenskej národnej rady (SNR) hodlala za pobočníkov Goliana presadiť, plk. gšt. Viliama Talského a plk. Jána Imra. Hlavným dôvodom, prečo sa obidvaja plukovníci napokon nestali pobočníkmi Goliana, spočíval v tom, že pplk. Golian už bol na Veliteľstve pozemného vojska obklopený dôstojníkmi, ktorými dôveroval. Vznikol štáb tajného Vojenského ústredia (VÚ). Politikárčenie pri menovaní veliteľa príprav povstania sa napokon stalo základom nedôvery medzi komunistickou časťou ilegálnej SNR a vedením vojenského ústredia a neskôr s velením povstaleckej armády.
Štáb vojenského ústrediaUpraviť
Pri prípravách povstania sa najužšími spolupracovníkmi Goliana na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici stali mjr. gšt. Július Nosko, pplk. vet, Mikuláš Ferjenčík, stot. jazd. v.z. Milan Polák
Ďalšími členmi tajného VÚ sa stali mjr. gšt. Anton Ciprich, mjr. spoj. Jozef Marko, npor. pech. Jakub Hluchý, pplk. pech. Dezider Kišš-Kalina, pplk. del. Mirko Vesel, pplk. pech. Jozef Tlach, mjr. gšt. Jozef Tóth, mjr. del. Alexander Korda a ďalší. Pplk. Branislav Manica zabezbečoval spojenie s patizánskymi skupina.
Štáb vojenského ústredia sa stal súčasťou ilegálnej SNR. Členovia VÚ mali informácie o stave odbojových aktivít od ilegílnych pracovníkov SNR, ale najmä z dvoch stretnutí konaných 29. júna a 27. júla.1944
Súčasťou práce štábu VÚ bolo, okrem zisťovania politickej a vojenskej situácie v regióne a okolitých krajinách aj kádrové preverovanie a podchycovanie ľudí pre odbojovú činnosť, ako aj premiestňovanie odbojových dôstojníkov.
Po preverení boli v jednotlivých posádkach postupne určení nasledovní odbojoví dôstojníci:
Kpt. J. Fedák (posádka Levoča), pplk. J. Nasčák (Poprad), pplk. Ján Malár (Liptovský sv. Mikuláš), mjr. Miloš Vesel (Ružomberok), npor. V. Miškovič (Dolný Kubín), pplk. Branislav Manica a npor. Cyril Kuchta (Turčiansky sv. Martin), npor. P. Nosal (Kremnica), mjr. S. Sekuris (Brezno nad Hronom), kpt. A. Weinhold (Topoľčany, Nováky, Bošany, Zemianske Kostoľany), pplk. Ján Černek (Nitra), mjr. Š. Želinský (Zvolen), mjr. A. Korda (Oremov Laz), mjr. J. Dobrovodský (Žilina), npor. K. Fraňo (Trnava), mjr. J Čilík (Hlohovec), pplk. V. Danielovič (intendančné sklady vo Vrútkach, Nemeckej a Zvolene), pplk. J. Hluchý (zbrojné sklady Nováky, Širiny, Pršany a Zvolen), náčelník štábu vzdušných zbraní mjr. J. Tóth (letecké posádky Mokraď, Tri Duby, Piešťany a Biskupice). V posádkach v údolí Váhu mal určiť a pripraviť veliteľov veliteľ západnej oblasti pplk. J. Zadžora.
Koncom mája bol za odbojového dôstojníka v Bratislave určený pplk. D. Kiš-Kalina. Šlo o prednostu duchovnej správy, ktorý mal aj plnú dôveru prezidenta Jozefa Tisa. pplk. D. Kiš-Kalina si v lete vytvoril určité predpoklady pre získanie veliteľov do príprav povstania, no napokon bol v auguste na nátlak politikov, ktorí argumentovali tým, že Kiš-Kalina je kňaz a nemá dostatok veliteľských skúseností za odbojového dôstojníka v Bratislave určený mjr. Kovačovič, veliteľ strážneho oddielu v Bratislave. Pplk. D. Kiš-Kalina mal na starosti celé juhozápadné Slovensko teda aj posádky v Trnave, Hlohovci a Pezinku. Pplk. Golian však tesne pred vypuknutí povstania urobil opätovne zmenu a za odbojového dôstojníka v Bratislave bol určený mjr. Š. Murgaš, ktorý bol dôstojníkom na generálnom štábe a pracoval na operačnom oddelení Ministerstva národnej obrany.
Na smeroch Kokava nad Rimavicou – Klenovec bol za odbojového dôstojníka určený mjr. I. Daxner (neskôr kpt. V. Bukva), v Tisovci bol menovaný za odbojového veliteľa kpt. J Nosko a vo Veľkej Revúcej kpt. P. Jamrich.
U poľnej tzv. Východoslovenskej armády bolo do odbojových aktivít pri príprave povstania zaangažované velenie 1. divízie reprezentované veliteľom divízie plk. pech Mikulášom Markusom a náčelníkom štábu divízie mjr. gšt. Elemírom Polkom. Postupne sa do odbojových aktivít zapojil, takmer celý štáb.
Situáciu s určením odbojového veliteľa u 2. divízii komplikovalo časté striedanie dôstojníkov vo funkcii hlavného veliteľa divízie.
Na Armádnom veliteľstve veliteľstve v Prešove boli do príprav povstania zapojení zástupca veliteľa poľnej armády plk. gšt. Viliam Talský, na odboj boli napojení aj 2. náčelník pplk. Urban a npor. Vlček.
V auguste 1944 bol politikmi tzv. demokraticko-občianskeho krídla Slovenskej národnej rady, ale bez vedomia VÚ kontaktovaný gen. II: tr. Augustín Malár. Návrh, aby sa Malár stal odbojovým veliteľom, bol napokon zamietnutý československým Ministerstvom národnej obrany.
Po vypuknutí povstaniaUpraviť
Dňa 29. augusta 1944 vo večerných a nočných hodinách došlo na Veliteľstve pozemného vojska (VPV) v Banskej Bystrici k prevratu. Boli zatknutí prorežimoví dôstojníci: veliteľ divíznej oblasti 1 plk. Zverin a plk, Kanák. Vojenské ústredie súčasne zaslalo do všetkých posádok dohodnuté heslo na začatie ozbrojeného odporu - Začnite s vysťahovaním.
Na druhý deň 30. augusta 1944 o 6. hodine ráno sa konala porada užšieho štábu VÚ. Následne sa o 9. hodine konalo v jednálni VPV stretnutie dôstojníkov posádky Banská Bystrica a Radvaň, na ktorom prehovoril pplk. Golian. Po predstavení kpt. Krátkeho a npor. Pavloviča, styčných dôstojníkov z Londýna a Moskvy, Golian vyhlásil, že:
",,,sme od predchádzajpceho večera vo vojnovom stave s fašistickým Nemeckom a s jeho pomáhačmi na Slovensko (...) Rozhodli sme sa z vlastnej vôle skončiť prisluhovanie nemeckému fašizmu a jeho pomáhačom doma a postaviť sa po boku spojencov do otvoreného boja za lepšiu a krajšiu budúcnosť slovenského národa. Nechceme, aby za našu slobodu a za nás krvácali iní".[1]
Plk. Golian ďalej vyhlásil všetky jednotky, ktoré sa so zbraňou v ruke postavili na odbor nemeckým okupantom, za súčasť Česko-slovenskej armády na Slovensku. Ďalej vyzval tých, ktorí by s nami a našou cestou nesúhlasili, že môžu slobodne odísť. Nikto neodišiel.
S okamžitou platnosťou bol zakázaný pozdrav "Na stráž!".a orlica slovenského štátu bola nahradená česko-slovenskou trikolórou. Z pôvodného tajného vojenského ústredia sa okamžite začalo formovať Veliteľstvo Česko-slovenskej armády na Slovensku a jeho členovia zložili česko-slovenskú prísahu podľa predpisu A-I-1 Bezvýhradne tak vyjadrili vernosť česko-slovenskej štátnosti a prezidentovi Edvardovi Benešovi.
Armádne veliteľstvoUpraviť
Veliteľstvo Česko-slovenskej armády na Slovensku bolo vytvorené z pôvodného tajného VÚ, VPV a Vojenskej správy. Za veliteľa ČSAS bol Slovenskou národnou radou ku dňu 4. septembra 1944 oficiálne ustanovený Ján Golian, ktorý bol súčasne povýšený na brigádneho generála (už 29. augusta 1944 bol Golian prezidentom Edvardom Benešom povýšený na plukovníka gšt. za zásluhy o Povstanie). Od 12. septembra 1944 začal Golian predsedať Rade pre obranu Slovenska.
Náčelníkov štábu sa stal mjr. gšt. Július Nosko. Po svojom návrate z Moskvy sa pplk. vet, Mikuláš Ferjenčík stal povereníkom pre obranu.
Armádne veliteľstvo bolo organizované podľa predvojnovej Česko-slovenskej armády. Okrem bežných oddelení a podriadených referátov jednotlivých zbraní a zložiek bola jeho súčasťou aj politická správa, prijímacia komisia pre dôstojníkov a rotmajstrov a osvetová správa.
Vedúcim Referátu útočnej vozby, ktorá bola súčasťou Operačného oddelenia a mala na starosti organizovanie tankových a protitankových jednotiek bol plk. útv. Štefan.Čáni
Do 15 septembra 1944 bol súčasťou veliteľstva aj Referát pre styk a súčinnosť s partizánmi. Staral sa o kontakty s partizánskymi brigádami, o ich zásobovanie zbraňami, muníciou a finančnými prostriedkami. Činnosť referátu neskôr prevzal Hlavný štáb partizánskych oddielov.
Veliteľstvo ČSAS v Banskej Bystrici sídlilo v budove pôvodného Veliteľstva pozemného vojska.
Armádne jednotkyUpraviť
Základy budúcej armády sa kládli v prvej polovici roka 1944. Odbojoví dôstojníci v jednotlivých, zväčša velitelia jednotkuvých posádok, na cvičeniach alebo sústredeniach vo výcvikových priestoroch postupne usmerňovali myslenie vojakov, napríklad rozširovaním ilegálných odbojových tlačovín.
Do úvodne fázy povstanie počítalo VÚ s 11 pešími prápormi a jedenástimi batériami delostrelectva, Tieto jednotky mali vykryť jedenásť taktických smerov vedúcich do centra Slovenska. Ďalšie tri pešie prápory mali tvoriť zálohu.
Po odchode jednotiek vytvorenej poľnej tzv. Východoslovenskej armády na východné Slovensko zostali nedotknuté len vojenské školy, náhradné veliteľstvá a náhradné jednotky so zvyškami pisárov, remeselníkov a mužstva kategórie „B“, ako aj protekčné deti. VÚ rátalo s poslucháčmi vysokých škôl, ktorí mali vykonávať funkcie nižších veliteľov rôt, čiat a batérií.
V polovici mája 1944 sa uskutočnila ďalšia mobilizácia pre potreby divízií v Karpatoch, čo výrazne napomohlo prípravám povstania. Vďaka nej sa podarilo na konci mája v Oremovom Laze a Zvolene sústrediť 6 rôt pechoty, 2 roty ťažkych guľometov, 4 batérie delostrelectva, po 1 spojovacej, automobilovej a ženijnej rote. Pešie jednoty boli vo Zvolene a Oremovom Laze sústredené do práporu a pokračovali v intenzívnom výcviku. Delostrelecké batérie boli sústredené do Brezna, kde sa v rámci príprav povstania začalo vytvárať delostrelecké učilište.
Na konci mája bolo pripravených aj niekoľko civilných jednotiek v priestore Muráň – Revúca, Klenovec, Kokava nad Rimavicou a Tisovec. Pre zaistenie smeru od Malého Šturca bolo prijaté rozhodnutie zorganizovať ďalší civilný prápor zo zamestnancov papierní v Harmanci. Civilné jednotky sa mali pripravovať a precvičovať počas brannej výchovy.
Proti možnému útoku horthyovského Maďarska dostal odbojový veliteľ v posádke Oremov Laz pokyny pre vytvorenie ďalších jednotiek na prehradenie smeru Balážske Ďarmoty - Modrý Kameň – Zvolen a v prípade potreby pomôcť Zvolenu na hlavnom smere cez Starú Hutu a Podkriváň.
Napokon sa VÚ podarilo na priek všetkým problém podarilo vytvoriť 9 rôt pechoty 6 batérié delostrelectva po jednej rote spojovacieho a ženijného vojska a tieto jednotky precvičiť a preškoliť v ostrých streľbách na predpokladaných smeroch budúcich bojísk.
V júli 1944 bolo v Kremnici sústredených približne 2 000 záložníkov, ktorí mali prejsť výcvikom v Oremovom Laze a potom doplniť 1. a 2. technickú divíziu. Napriek snahe sa však nepodarilo týchto záložníkov udržať na strednom Slovensku. Podobne tomu bolo aj s vojakmi zmobilizovanými pre potreby vytváraného Technického zboru.
Začiatkom augusta 1944 sa členom tajného VÚ podarilo veliteľa pozemného vojska gen. Jozefa Turanca presvedčiť, že sa blíži nástup nováčikov ročníka 1944 a preto je potrebné prichystať pre nich inštruktorov, Tak sa podarilo na stredné Slovensko vrátiť asi 2000 poddôstojníkov a schopných veliteľov poddôstojníckych škôl. Títo vojaci boli vhodne rozmiestnení podľa toho, ako to vyhovovalo tajnému VÚ. Podobne tomu bolo aj s náhradnými a mierovými jednotkami, ktoré sa na stredné Slovensko presunuli z východného Slovenska v súvislosti s vytváraním Východoslovenskej armády.
V prvých dňoch povstania, mala povstalecká armáda k dispozícii 16 peších práporov a 8 samostatných rôt.
Povstalecká armáda bola konštituovaná s účinnosťou od dňa 31. augusta 1944
Pozemné vojskoUpraviť
Rozkazom Veliteľstva Česko-slovenskej armády upravené velenie na oslobodenom území nasledovne:[1]
- Vojenská obranná oblasť 1 (VOO 1) s veliteľstvom v Banskej Bystrici, neskôr v Selciach. Veliteľ plk. Pavol Kuna. Jednotky boli rozdelené na tri obranné strediská: údolie Nitry, údolie Turca a povstalecká operačná základňa (Brezno - Banská Bystrica - Zvolen).
- Vojenská obranná oblasť 2 (VOO 2) s veliteľstvom v Liptovskom Mikuláši. Veliteľ plk. Ladislav Bodický (od 6. septembra pplk. Ján Černek). Obranné strediská: Dolný Kubín, Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Poprad - Kežmarok - Levoča.
Organizačné členenie na 2 obranné oblasti bolo postavené na pôvodnom členení slovenskej brannej moci na 2 divízne oblasti. Z toho vyplývala aj podriadenosť jednotiek pod obe veliteľstvá obranných oblastí. Pod VOO 1 spadali náhradné jednotky plukov 1, 2. a 3 a delostreleckej skupiny zloženej z delostreleckých plukov 1 až 11. Pod VOO 2 spadali náhradné jednotky plukov 4, 5 a 6 a delostreleckej skupiny zloženej z delostreleckých plukov 2 a 12.
Velitelia oboch oblastí mali súčasne vykonávať aj správcov území. Okrem vojenských pozemných jednotiek im podielhali aj partizánske oddiely. Medzi úlohy veliteľov VOO patrila aj stavba opevnení a protitankových prekážok, vytváranie spojenia a zabezpečenie zásobovania.[2]
Toto delenie sa však ukázalo ako nevýhodné, preto bola ČSAS od 10. septembru 1944 zreorganizovaná na 6 taktických skupín
- I. taktická skupina (krycie meno Kriváň), veliteľ pplk. Jozef Tlach.
- II. taktická skupina (Fatra), veliteľ plk. Michal Širica.
- III. taktická skupina (Gerlach), veliteľ plk. Pavol Kuna, neskôr plk. Mikuláš Markus.
- IV. taktická skupina (Muráň), veliteľ pplk. Ján Malár, neskôr plk. Mikuláš Markus a plk. Pavol Kuna.
- V. taktická skupina (Ďumbier), veliteľ pplk. Emil Perko.
- VI. taktická skupina (Zobor), veliteľ pplk. Ján Černek.
Každá skupina mala vymedzené pole pôsobnosti. Zároveň bola zorganizovaná aj letecká skupina (Štúr), veliteľ mjr. Tóth.
V. taktická skupina bola 23. septembra 1944 po ústupe z Turca pretransformovaná na výcvikovú a pracovnú.
Do 13. septembra 1944 tvorila súčasť armády aj samostatná Oravská vojenská skupina. Vytvorili ju povstalecké jednotky na Orave a velil jej mjr. D. Jamiška. Dňa 14. septembra sa k nim pridala aj časť práporu kpt. J. Oškvarka, ktorý bol po nemeckom útoku v Kraľovianskom priesmyku rozdelený na dve časti. Oravská skupina zostala odrezaná od hlavných síl Česko-slovenskej armády až do 3. októbra, keď sa mjr. D. Jamiška so zbytkami svojich síl prebil z Oravy a spojil sa so VI. taktickou skupinou.
Pechota a delostrepectvoUpraviť
Jednotlivé veliteľstvá taktických skupín mali podradené pešie prápory a delostrelecké batérie.
por. č. | jednotka | krycie meno | veliteľ | takt. sk. | pozn. |
---|---|---|---|---|---|
1. | peší pr. | i. | |||
2. | peší pr. | i. | |||
3. | peší pr. | i. | |||
4. | peší pr. | i. | |||
5. | peší pr. | i. | |||
6 | peší pr. | Breza | stot. del. Ignác Zivčák, od 27. sep. kpt. jazd, Jozef Vražda | I. | |
11. | peší pr. | II. | |||
12. | peší pr. | II. | |||
13. | peší pr. | II. | |||
14. | peší pr. | II. | |||
15. | peší pr. | II. | |||
16. | peší pr. | II. | |||
17. | peší pr. | II. | |||
18. | peší pr. | II. | |||
22. | peší pr. | Hornád | stot. Andrej Búrik | III. | |
23. | peší pr. | Dunaj | stot. Andrej Benka-Rybár | III. podsk. Volga | |
24. | peší pr. | Topľa | stot. Michal Petrík | III. podsk. Volga | |
26. | peší pr. | Bečva | stot. Emil Kapišinský | III. | |
27, | peší pr. | Ondava | stot. František Felcman | III | |
31. | peší pr. | Korunt | stot. pech. Ján Hlucháň | ||
32. | peší pr. | Kremeň | stot. pech. Tomáš Čellár | IV. | |
33 | peší pr. | Safír | stot. pech. Štefan David | IV. | |
peší pr. | Jabloň | stot. del. Fedor Zorkócy | IV. | ||
peší pr. | Jobák | stot. pech, Ivan Jobák | V | 29.9. od VSA | |
peší pr. | Oškvarek | stot. pech. Ján Oškvarek | V | 29.9. od VSA | |
peší pr. | Vitalay | stot. pech. Alexander Vitalay | V | 29.9. od VSA | |
pr. spojár. | Sleichart | stot. spoj. Teodor Schleichart | V | ||
peší pr. | Repašský | stot. pech. Karol Repašský | V | ||
peší pr. | kpt. pech. Ján Lovich | V | |||
51. | peší pr. | Vi. | |||
52. | peší pr. | Vi. | |||
53. | peší pr. | Vi. | |||
54. | peší pr. | Vi. | |||
pr. letcov | Haluzický | stot. let.Ivan Haluzický | motorizovaný | ||
rota pad. strelcov | npor. Bičava | ||||
1. | sam. delostr. oddiel | Kysel | kpt. Július Kleskeň | III. podsk. Ipeľ | |
2. | sam. delostr. oddiel | Orlický | kpt. Imrich Orlický | III. podsk. Volga |
Prápory Oškvarek, Jobák a Vitalay boli pôvodne súčasťou Východoslovenskej armády, no na konci augusta boli odvelené na stredné Slovensko kvôli účastiam na protipartizánskych akciách..
Od 26. septembra 1944 sa súčasťou armády stala aj 2. česko-slovenská paradesantná brigáda v ZSSR (Poľana).
Útočná vozbaUpraviť
Povstaleckú útočnú vozbu (tankové a protitankové jednotky) vytvorili jednotky náhradného práporu v domovských kasárňach Pluku útočnej vozby v Turčianskom svätom Martine a tanky 2. poľnej roty npor. útv. Jána Achimského. Táto rota bola na konci augusta 1944 odvelená z východnéo Slovenska od poľnej jednotky PÚV a mala sa zúčastniť na protipartizánskych akciách, ale okamžite sa zapojila do povstania,
Dňa 23. septembra 1944 bola povstalecká útočná vozba reorganizovaná do podoby Práporu útočnej vozby Vojtech. Veliteľom jednotky sa stal stot. útv. František Ploskuňák Prápor sa skladal z:
- tanková rota
- rota KPÚV
- pomocná rota
- náhradná jednotka s výcvikovým strediskom
- tri roty improvizovaných pancierových vlakov (IPV Štefánik, IPV Hurban, IPV Masaryk)
- protitanková rota vyzbrojená americkými bazukami a sovietskými protitankovými puškami.
Prápor podliehal priamo veleniu 1. česko-slovenskej armády na Slovensku. Osobitnou zálohou velenia bol posledný tank Pz III, ktorým jednotka disponovala.
LetectvoUpraviť
Povstalecké letectvo bolo tvorené kombinovanou letkou zloženou zväčša zo zastaralých lietadiel predvojnovej česko-slovenskej výroby. Od 17. septembra 1944 prevzal jej úlohy 1. čs. samostatný stíhací letecký pluk (Šafárik) kpt. Františka Fajtla.
Výzbroj, výstroj a nedostatkyUpraviť
Povstalecká armáda bola vyzbrojená asi 46 000 puškami, 4 000 samopalmi, 2 700 guľometmi, 200 delami a mínometmi, 24 tankmi (LT-35, LT-38, LT-40 a PzKpfw IIIN), 4 stíhačmi tankov (Marder III), 3 improvizovanými pancierovými vlakmi, 34 lietadlami[3]. Mala nedostatok ťažkých, protitankových a protilietadlových zbraní, čo do určitej miery kompenzovali letecké dodávky vojenskej výzbroje (protitankové pušky a protilietadlové guľomety) zo ZSSR a USA (M1 Bazooka).
Výzbroj pechoty, ktorá bola najpočetnejšou silou povstania, bola veľmi rôznorodá, pochádzala väčšinou od bývalej česko-slovenskej armády, časť i zo ZSSR a nemeckých dodávok armáde. Hlavnou zbraňou jednotlivca bola česko-slovenská puška vzor 24 kalibru 7,92 mm. Išlo o vtedajšiu typickú 5-ranovú opakovačku, ktorá bola pomerne účinná a presná. Jej veľkou slabinou bola nízka rýchlosť streľby, hlavne počas útoku a v pouličných bojoch. Tvorila asi 90% z celkového počtu pušiek. Pre nedostatok samopalov nebolo možné utvoriť väčšie úderné jednotky. Výzbroj peších jednotiek vyhovovala viac na obranu ako na útok. Nemecké pešie jednotky a najmä jednotky SS, ktoré boli vo veľkej miere nasadené proti povstaniu, boli naproti tomu vyzbrojené väčším počtom samopalov a guľometov. V palebnej sile viacnásobne prevyšovali povstalcov. V neskoršom období povstalecká armáda pociťovala citeľný nedostatok pušiek a samopalov a nebola schopná ani vyzbrojiť všetkých vojakov základnej služby, ktorých mala k dispozícii. To v konečnom dôsledku spôsobovalo, že velenie nedisponovalo týmito zálohami a jednotky na fronte nemal kto vystriedať.
1. česko-slovenská armáda na Slovensku pociťovala aj citeľný nedostatok vo výstroji peších jednotiek, chýbali hlavne stanové dielce a poľné lopatky a rádiostanice. Hlavným druhom činnosti jej peších jednotiek bola zväčša statická obrana, tá vyplývala z celkového defenzívneho poňatia bojovej činnosti armádnym velením a nemalej miere ho ovplyvňoval i charakter, spôsobilosť a kvalita výzbroje. V bojovej činnosti sa väčšinou uplatňovali prekonané česko-slovenské takticko-operačné zásady prevzaté z francúzskej taktiky a operačného umenia. V útokoch a protiútokoch sa málokedy útočilo väčšou silou ako rotou, výnimočne práporom. Pohyblivosť a manévrovacia schopnosť peších jednotiek bola silne obmedzená celkovo nízkou motorizáciou armády ako aj hornatým terénom. Nedostatky boli badať i v celkovej súčinnosti jednotlivých druhov vojsk vo všetkých formách bojovej činnosti, čo bolo spôsobené najmä nedostatočným výcvikom. To bolo badateľné najmä u niektorých dôstojníkov, ktorí nemali dovtedy žiadne bojové skúsenosti. Jednotky však postupne získavali cenné bojové skúsenosti, rástlo ich bojové majstrovstvo ako aj takticko-operačné umenie veliteľov. Napriek uvedeným objektívnym i subjektívnym nedostatkom mali jednotky prvej česko-slovenskej armády rozhodujúci podiel na dvojmesačnom udržaní povstaleckého územia proti silnejšiemu (aj keď menej početnému), skúsenejšiemu a lepšie vyzbrojenému nepriateľovi.
Inšpekcie samotných povstalcov poukázali napríklad aj na to, že povstaleckí dôstojníci na miestach dotyku vojsk neorganizovali takmer žiadny prieskum, zväčša nevedeli aké nepriateľské sily proti nim stoja, zabúdali na súčinnosť s delostrelectvom. Obrovskou chybou bolo i to, že vojaci nezvykli vždy svoje postavenia maskovať a tak ich nepriateľský prieskum často poľahky pozoroval. Povstalecké vojská si tiež zväča nebudovali záložné postavenia a tak pri prelomení hlavnej línie obyčajne chaoticky ustupovali. V neskorších fázach povstania a najmä po 20. októbri už kolísala ich morálka a bežné boli i úteky a dezercie vojakov. To však nič nemení na ich odvahe a zápale, s ktorým sa pustili a niekoľko mesiacov vydržali vzdorovať nemeckej vojnovej mašinérii, pri tom samotný Golian odhadoval na začiatku povstania, že jednotky pod jeho velením na strednom Slovensku udržia v konvenčnom boji súvislú líniu nanajvýš 14 dní. Po prechode SNP do hôr veľa povstalcov ako pechota pokračovalo v boji partizánskym spôsobom až do oslobodenia. Prevažná časť jej ťažkej výzbroje padla do rúk Nemcom v októbri 1944 po ústupe do hôr.
Miesta bojov 1. česko-slovenskej armády na SlovenskuUpraviť
Najťažšie boje vybojovali povstaleckí vojaci a partizáni pri Strečne, Priekope, Martine, Sučanoch, Partizánskom, Telgárte, na kopci Ostrô, pri Čremošnom, Žarnovici, Hronskom sv. Kríži, Hronskej Breznici a Jalnej[3].
PorážkaUpraviť
1. česko-slovenská armáda na Slovensku čelila veľkému množstvu problémov, na ktorých odstránenie mala iba málo času, mnohé vyriešila počas bojov, iné zostali otvorené. Celkovo sa však povstalecká armáda vyvíjala progresívnym smerom. Spolu s partizánmi, 1. čs. samostatným stíhacím leteckým plukom, 2. česko-slovenskou paradesantnou brigádou v ZSSR bojovala 2 mesiace na súvislých frontoch a bránila oslobodené povstalecké územie proti presile nemeckých nacistických jednotiek. Po obsadení Banskej Bystrice 27. októbra 1944 nacistami vydal generál Rudolf Viest v noci z 27. na 28. októbra 1944 operačný rozkaz, v ktorom nariadil prechod armády na partizánsky spôsob boja. V tej dobe sa už armáda sťahovala na postavenia, z ktorých mala viesť partizánsku vojnu. Rozkaz bol však vydaný v čase, keď velenie armády už nemalo v podstate spojenie s frontovými jednotkami. 28. októbra 1944 1. česko-slovenská armáda na Slovensku ako organizovaný vojenský celok zanikla. Približne polovica jej príslušníkov prešla na partizánsky spôsob boja.[1] Nie všetci však vydržali ťažké zimné podmienky a tlak nepriateľa, takže veľká časť partizánskeho vojska sa rozišla domov, alebo sa vzdala na základe vyhlásení prezidenta Tisa, že tým ktorí sa dobrovoľne vzdajú bude odpustené. Tí z partizánov, ktorí vydržali zimu začiatkom roku 1945 postupne nadväzovali styk s postupujúcimi sovietskymi a rumunskými jednotkami. Po prechode frontu potom časť z nich posilnila stavy 1. česko-slovenského armádneho zboru.
ReferencieUpraviť
- ↑ a b c Nosko, J.: Takto bojovala povstalecká armáda NVK International, Múzeum SNP, Banská Bystrica, 1994, ISBN 80-85727-20-X s. 212
- ↑ MAŠEK, Miroslav. Povstalecká branná moc. Válka Revue Speciál : 1944 Kontroverzní SNP (Brno: Extra Publishing, s.r.o.), 2016-05-09, roč. 2016, s. 46-49. ISSN 1804-0772.
- ↑ a b Plevza, V. a kolektív: Dejiny Slovenského národného povstania 1944 – 5. zväzok. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1985, s. 428 – 431