Ernest Ján Šimoni[1] - Simonyi de Simony et Varsány (maď. Simonyi Ernő; * 18. december 1821, Žabokreky nad Nitrou – † 28. marec 1882, Opatija) bol uhorský statkár, politik a historik.

Ernest Šimoni
uhorský politik, historik, statkár
Ernest Šimoni
Narodenie18. december 1821
Žabokreky nad Nitrou, Rakúske cisárstvo (dnes Slovensko)
Úmrtie28. marec 1882 (60 rokov)
Opatija, Rakúsko-Uhorsko (dnes Chorvátsko)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Ernest Šimoni

Životopis upraviť

Narodil sa v zemianskej rodine Alojza Šimoni a jeho manželky Anny Hegyüzy. Navštevoval školy v Nitre, Tate, Vacove, Trnave a Bratislave. O rodine Šimoniovcov, ako aj o samotnom Ernestovi hovorí webová stránka obce Žabokreky nad Nitrou ako o významnej rodine, ktorá zasahovala do dejín regiónu.[2]

Pred rokom 1848 sa aktívne zúčastňoval na zhromaždeniach Nitrianskej, Trenčianskej aj Tekovskej župy, vždy v radoch opozície. Počas uhorskej revolúcie bol predsedom súdu v Bojniciach a bol v Prievidzkom volebnom okrsku zvolený za poslanca uhorského snemu, avšak voľby neboli uznané za právoplatné. Ako dobrovoľník sa zúčastnil vojenských operácií proti Hurbanovej výprave a neskôr proti výprave gen. Šimuniča. O osobnom vzťahu Šimoniho a Hurbana hovorí aj anekdota, ktorú zaznamenal J. V. Ormis,[3] o tom ako Šimoni navštívil Hurbana vo väzení a pri pohľade na prvý paragraf zákona o slobode tlače, ktorý mal Hurban na stene iba skonštatoval, že v Uhorsku sa málo využíva.

Začiatkom roku 1849 zorganizoval a viedol vojenskú skupinu, ktorá guerilovým spôsobom operovala v tyle cisárskych vojsk.[4] Neskôr pôsobil ako sudca v Nitre a pridal sa k obrancom Komárňanskej pevnosti. Po potlačení uhorskej revolúcie emigroval do zahraničia.

V Anglicku pôsobil ako vychovávateľ detí továrnika Payna v Bridgewateri, s ktorými odišiel do Paríža, kde ich sprevádzal pri ich vysokoškolských štúdiách. On sám študoval chémiu a prírodné vedy. V roku 1857 rodinu opustil a usadil sa v Londýne, kde sa živil vyučovaním geológie a mineralógie. Voľný čas trávil v knižnici Britského múzea, kde študoval a kopíroval historické dokumenty týkajúce sa Uhorska. Tieto neskôr knižne vydal v niekoľkých zväzkoch v Pešti.[5]

V roku 1859 cestoval po Európe a vstúpil do Maďarskej légie bojujúcej na strane Francúzska a Sardínie proti Rakúsku. Po uzatvorení mieru sa vrátil do Londýna a venoval sa fotografovaniu. V roku 1861 bol zvolený za poslanca uhorského snemu, avšak návrat do Uhorska mu nebol umožnený a tak odišiel do Bridgewateru kde mu bolo zverené vedenie cementárne a tehelne. Ako vyslanec Sheffieldskej oceliarne (Turton a spol.) precestoval väčšinu západnej Európy.

Keď po rakúsko - uhorskom vyrovnaní bolo umožnené emigrantom sa vrátiť do Uhorska, vrátil sa vykonávať svoj poslanecký mandát, ktorý zastával do roku 1881 za Stranu nezávislosti. Od roku 1880 trpel zdravotnými problémami a preto odišiel do chorvátskej Opatije, kde v roku 1882 zomrel.

Referencie upraviť

  1. ŠIMONI, Ernest (Simonyi). In: Slovenský biografický slovník : (od roku 833 do roku 1990). Zväzok V. R – Š. Martin : Matica Slovenská, 1992. Dostupné online. ISBN 80-7090-216-7. S. 458. Archivované z originálu.
  2. Paberky z histórie obce [online]. [Cit. 2023-05-04]. Dostupné online.
  3. ORMIS, Ján Vladimír. Zo života slovenského [online]. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 1933, [cit. 2023-05-04]. S. 134 - 135. Dostupné online.
  4. Andics Erzsébet 1965 (szerk.): A nagybirtokos arisztokrácia ellenforradalmi szerepe 1848-49-ben 3. Iratok. Budapest, 29-30 Verebély, Nagykereskény, Gímes, Lédec, Gímeskosztolány, Velséc vonalon haladtak.
  5. SIMONYI, Ernő. Magyar történelmi okmánytár, londoni könyv- és levéltárakból. Összeszedte és lemásolta ... 1521-1717 [online]. 1859, [cit. 2023-05-04]. Dostupné online.

Iné projekty upraviť

Zdroj upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Simonyi Ernő na maďarskej Wikipédii.

Externé odkazy upraviť