Otvoriť hlavné menu

Ing. arch. Ferdinand Milučký (* 26. september 1929, Rajec – † 26. júl 2019, Bratislava[1]) bol slovenský architekt a projektant, predstaviteľ modernizmu a brutalizmu.[2]

Ferdinand Milučký
slovenský architekt
Ferdinand Milučký
Narodenie26. september 1929
Rajec, Česko-Slovensko
Úmrtie26. júl 2019 (89 rokov)
Bratislava, Slovensko
Alma materSlovenská vysoká škola technická
Profesiaarchitekt, projektant
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Ferdinand Milučký

Venoval sa občianskej a bytovej výstavbe, ako aj výstavníctvu. Je autorom krematória v Bratislave, spoluautorom sídliska Trávniky v Bratislave, Domu umenia v Piešťanoch, budovy bývalého česko-slovenského veľvyslanectva v Ríme a pod. Je viacnásobným držiteľom Ceny Dušana Jurkoviča (1964, 66, 67, 72, 88), a tiež nositeľom Radu Ľudovíta Štúra II. triedy (1. september 2005)[3]

ŽivotUpraviť

Ferdinand Milučký sa narodil v Rajci. Jeho otec bol klampiarom. Formovala ho história rodného mesta i ľudová architektúra okolitých dedín.

Po absolvovaní gymnázia v Žiline v rokoch 1941-1949 sa zapísal na Slovenskú vysokú školu technickú (dnes STU) a postupne sa dostával do kontaktu s modernou. V rokoch 1949-1953 študoval na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva.[3] Po absolvovaní štúdia sa stal odborným asistentom na SVŠT. Jeho profesorom bol Jan E. Koula. Ako jeho asistent sa Milučký zúčastnil na výskumoch ľudovej architektúry. Zrejme práve tu sa mu podarilo preniknúť do najhlbšej podstaty ľudovej architektúry, čo neskôr hojne využíva vo svojich dielach. Od roku 1958 pôsobil ako vedúci a hlavný projektant v ateliéroch Stavoprojekt Bratislava. Medzi rokmi 1970-1971 bol vedúcim ateliéru Združenia projektových ateliérov v Bratislave, tiež v 70. rokoch pôsobil v Projektovej organizácii spoločenských stavieb Bratislava ako hlavný projektant. Od roku 1992 je Milučký autorizovaným architektom v Slovenskej komore architektov.

Dnes je čestným občanom mesta Rajec, pre ktoré v roku 1991 rekonštruoval renesančnú radnicu na Námestí SNP, žije v Bratislave vo vlastnom dome, na ktorom môžeme čítať mnohé charakteristické prvky jeho tvorby.

 
Krematórium a Urnový háj, Bratislava (1967-1968)
 
Dom umenia Piešťany (1974-1979)

DieloUpraviť

Vzorom bol Milučkému Ludwig Mies van der Rohe.[4] Tvorivo si bol blízky s Emilom Bellušom, s ktorým sa ako jeho asistent zúčastnil na súťažných projektoch bratislavského Slavína a veľvyslanectva v Pekingu. V roku 1958 začal tvoriť v Krajskom projektovom ústave v Bratislave. Od roku 1970 v Združení projektových ateliérov a napokon sa vrátil do Stavoprojektu. Vo svojej tvorbe si často prizýval umelcov galandovskej skupiny.

Na začiatku spolupracoval s Vojtechom Vilhanom. Podarilo sa mu úspešne vyhnúť socialistickému realizmu. V tomto období robil najmä výstavy Expo 67 v Montreale, interiér Bratislavskej reštaurácie a Slovenskej koliby, či výstava Družstevný byt v Bratislave (1958).

V 60. rokoch prišla jeho prvá veľká príležitosť - prvé krematórium na Slovensku v Bratislave. Na projekte začal pracovať v roku 1962. Stavba bola realizovaná v rokoch 1967-1968. Oceňovaná býva kontrastná štruktúra stavby vzhľadom na okolitý priestor a krematórium je považované za jednu z najlepších slovenských stavieb 20. storočia.[4]

V roku 1958 spolu s Štefanom Ďurkovičom a Karolom Ružekom vyhrali prvú cenu v súťaži o nový Dom umenia v Piešťanoch. Pre rôzne problémy sa k projektu vrátili až v roku 1968 a výstavba Milučkého projektu započala až v roku 1974. Dom umenia Piešťany bol slávnostne otvorený v roku 1979 a Milučkého práca je vyzdvihovaná ako jeden z najlepších prípadov brutalistického stavebného štýlu spolu so zachovaním ľudových tradícií na Slovensku.[5] Išlo o prvú viacúčelovú divadelnú scénu postavenú mimo Bratislavy po druhej svetovej vojne.[6] Za projekt Domu umenia získal v roku 1980 cenu ministra výstavby ČSSR.[7]

Celé 80. roky pracoval Milučký v prostredí pamiatkovej zóny Bratislavy - historické jadro a Hradný vrch. Jeho návrhy však zostali z veľkej väčšiny nerealizované. V spolupráci s architektmi Petrom Boudom, Ivanom Masárom a akademickým sochárom, docentom Askoldom Žáčkom navrhuje v druhej etape obnovy bratislavského hradného areálu expozíciu Klenoty dávnej minulosti Slovenska. V roku 1985 postavil svoj vlastný dom v Bratislave v charakteristickom štýle.[8]

Z ďalšej jeho bratislavskej tvorby pochádzajú tiež Výstavné pavilóny PKO (1975), sídlisko Trávniky (1968) a Park Andreja Hlinku (1978), ktoré sú všetky súčasťou bratislavskej mestskej časti Ružinov.

V roku 1993 zrealizoval slovenský architekt výstavu celoživotného diela v Slovenskom národnom múzeu.[3] V roku 1999 mu Viedenská univerzita v Rakúsku udelila Cenu Johanna Gottfrieda Herdera za architektúru v európskom kontexte.[9]

V roku 2015 kritizoval výstavbu garáží pod keltskými vykopávkami a terajšou barokovou záhradou v priestoroch Bratislavského hradu, kedy garáže označil za "surovosť najvyššieho stupňa". Má víziu, aby na hradnom vrchu vyrástol obelisk ako panteón svätým Cyrilovi a Metodovi.[9]

 
Renesančná radnica v Rajci

Výber z tvorbyUpraviť

Občianska vybavenosť a rodinné domyUpraviť

  • 1967 Krematórium a Urnový háj, Bratislava
  • 1968 Sídlisko Trávniky, Bratislava (zbúrané centrum)
  • 1970 Spoločenský a obytný dom veľvyslanectva Česko-Slovenska (dnes veľvyslanectvo Slovenska), Moskva
  • 1971 Veľvyslanectvo Česko-Slovenska (dnes veľvyslanectvo Slovenska) v Ríme
  • 1975 Výstavné pavilóny PKO, Bratislava (zbúrané)
  • 1978 Park Andreja Hlinku, Ružinov, Bratislava
  • 1980 Dom umenia, Piešťany
  • 1985 Vlastný rodinný dom, Bratislava
  • 1986 Hrad a hradný areál, Bratislava
  • 1988 Hlavné námestie, Bratislava
  • 1988 Františkánske námestie, Bratislava
  • 1989 Hradný vrch, Bratislava

Rekonštrukcie (budovy a interiéry)Upraviť

  • 1964 Vináreň Veľkí františkáni
  • 1965 - 1971 Expozícia dejín Slovenska, Bratislavský hrad (2 etapy, zlikvidovaná v marci 1993)
  • 1967 Bratislavská reštaurácia Expo ’67, Montreal
  • 1988 Klenotnica, Bratislavský hrad
  • 1991 Renesančná radnica, Rajec
  • 1992 CK Tatratour, Bratislava

VýstavyUpraviť

  • 1958 Výstava Družstevný byt, Bratislava
  • 1962 Výstava Ľud a krása, SNM, Bratislava
  • 1993 Výstava Vlastné dielo, SNM, Bratislava

ReferencieUpraviť

  1. TASR. Zomrel významný slovenský architekt Ferdinand Milučký. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2019-07-26. Dostupné online [cit. 2019-07-26].
  2. Deň architektúry bol o sochách v meste a umení v architektúre [online]. PNky.sk, 3.10.2015, [cit. 2019-07-16]. Dostupné online.
  3. a b c Ing. arch. Ferdinand Milučký [online]. Osobnosti.sk, [cit. 2019-07-16]. Dostupné online.
  4. a b LUKEŠ, Zdeněk. Bratislavské krematórium. Jedinečný dom na konci cesty [online]. Hospodárske noviny, 15.1.2018, [cit. 2019-07-16]. Dostupné online.
  5. Dom umenia Slovenskej filharmónie [online]. Register architektúry, [cit. 2019-07-16]. Dostupné online.
  6. Dom umenia Piešťany [online]. Piešťanské informačné centrum, [cit. 2019-07-16]. Dostupné online.
  7. Zomrel významný slovenský architekt Ferdinand Milučký [online]. SME, 26.7.2019, [cit. 2019-07-27]. Dostupné online.
  8. Rodinný dom Ferdinanda Milučkého [online]. Register architektúry, [cit. 2019-07-16]. Dostupné online.
  9. a b BANÁSOVÁ, Adriana. ROZHOVOR: Architekt Ferdinand Milučký: "Výstavba garáží na hrade je surovosť najvyššieho stupňa" [online]. Bratislava 24, 15.2.2015, [cit. 2019-07-16]. Dostupné online.

LiteratúraUpraviť

  • DULLA, Matúš – MORAVČÍKOVÁ, Henrieta: Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava, Slovart 2002, 512 s.
  • DULLA, Matúš: Architekt Ferdinand Milučký. Bratislava, SAS 1998. 99 s.
  • TOPOLČANSKÁ, Mária: Dva prístupy k modernite. Alena Šrámková a Ferdinand Milučký. In: Architektúra & Urbanizmus, 40, 2006, 2 – 3, s. 137 – 155.

Iné projektyUpraviť