Otvoriť hlavné menu

Galská vojna bolo vojenské ťaženie v rokoch 58 – 50 pred Kr., v ktorom konzul a neskorší samovládca Iulius Caesar dobyl veľkú časť súčasného Francúzska. Sám ju popísal v knihe „Zápisky o vojne v Galii“, ktorá je tiež hlavným historickým prameňom pre toto ťaženie.

Galská vojna
Siege-alesia-vercingetorix-jules-cesar.jpg
Vercingetorix kapituluje pred Iuliom Caesarom
Dátum 58 – 50 pred Kr.
Miesto Galia, Británia, Germánia
Výsledok drvivé víťazstvo Rimanov
Protivníci
SPQR.svg Rímska republika Kmene Galov
Belgov
Akvitáncov
Germánov
Britanov
Velitelia
Iulius Caesar
Titus Labienus
Marcus Antonius
Quintus Tullius Cicero
Publius Licinius Crassus
Vercingetorix
Ambiorix
Commius
Sila
120 000 mužov
60 000 legionárov
60 000 auxíliánov
okolo 300 000 mužov
Straty
okolo 30 000 padlých
okolo 10 000 ranených
stovky tisíc padlých (väčšinou civilistov)
Zoznam bitiek pred rokom 601

PríčinyUpraviť

Územie súčasného Francúzska, Belgicka, Porýnia a Švajčiarska bolo osídlené rôznymi, často navzájom znepriatelenými keltskými kmeňmi, z ktorých niektoré spolupracovali s Rímskou ríšou. Južná časť Francúzska bola rímskou provinciou Gallia Narbonensis, kde bol Caesar miestodržiteľom. Helveti zo Švajčiarska sa dostali pod tlak Germánov a chceli cez túto provinciu prejsť do keltských území. Caesar ich žiadosť odmietol a v oblasti Ženevského jazera dal postaviť hradbu. Keď ju Helveti na severe obišli, vydal sa za nimi a v bitke pri Bibracte (v horách asi 20 km západne od mesta Autun) ich v roku 58 pred Kr. porazil.

Výprava proti SvébomUpraviť

Neskôr po tomto víťazstve požiadali ďalšie galské kmene Caesara o pomoc proti Ariovistovi, germánskemu kráľovi, ktorý ohrozoval galské územia. Caesar proti nemu vytiahol a priblížil sa k jeho vojsku neďaleko Vensontia. Ariovistus ponúkol Caesarovi vyjednávanie, ale požadoval, aby so sebou vzal len jazdcov a nie pešiakov. Caesar nedôveroval galskej jazde, ktorú mal pri sebe, a tak prikázal, aby na galské kone nasadli vojaci jeho obľúbenej X. légie. Legionári potom medzi sebou vtipkovali, že Caesar povýšil X. légiu do jazdeckého stavu. Vyjednávanie ale rýchlo a bez výsledku skončilo, keď sa Germáni pokúsili vyvolať s Caesarovými jazdcami bitku. Po niekoľkých dňoch došlo k veľkej bitke, v ktorej boli Germáni porazení. Ariovistus síce utiekol, ale nedlho potom zomrel. Caesar zanechal na zimu svoje légie na území Sequanov, ktorí boli Ariovistovimi spojencami. Sám odišiel do Predalpskej Galie, aby mohol sledovať dianie v Ríme.

Vojna v rokoch 57 – 56 pred Kr.Upraviť

 
Mapa Caesarovho ťaženia v Galii
 
Pozície rímskych a belgických vojsk v bitke pri rieke Sabis

Nasledujúceho roku sa Caesar, posilnený o dve nové légie, vydal na sever proti Belgom, ktorí proti Rimanom zhromaždili vojsko o sile 300 000 mužov. Caesar ich zaskočil rýchlosťou svojho pochodu, keď dorazil na územie Belgov počas pätnástich dní. Rimania narazili na nepriateľa pri pokuse o prekonanie rieky Axona, ale do veľkej pozemnej bitky sa nepúšťali. Lenže Belgom vzápätí došli potraviny, a tak sa rozišli do svojich domovov. Caesar so svojou jazdou napadol ich zadný voj a celé vojsko sa rozutekalo. Caesar potom tiahol rýchlymi pochodmi od hradiska k hradisku a bez boja si podroboval belgické kmene. Postavili sa mu až Nerviovia, najbojovnejší z Belgov. Došlo ku krvavej bitke pri rieke Sabis, v ktorej boli Nerviovia zmasakrovaní. Ženy a deti tentoraz Caesar ušetril.

Posledným kmeňom, ktorý Caesarovi bránil v konečnom víťazstve, boli Atuatukovia, ktorí sa rozhodli brániť v jednom hradisku. Uzavreli s Caesarom mier, ale v noci napadli jeho tábor. Boli porazení a sčasti pobití, sčasti predaní do otroctva. Moc Belgov bola zlomená. Keď však došla k Caesarovi správa od Publia Crassa, ktorý velil jednej légii, že pod rímsku zvrchovanosť zaradil aj kmene na západnom pobreží Galie, mohol Caesar odkázať rímskemu ľudu, že celá Galia je dobytá. Za to sa mu z iniciatívy Pompeia dostalo pätnásťdenných ďakovných slávností, najdlhších aké sa kedy v Ríme konali. Na zimu odišiel Caesar na juh, ako bolo jeho zvykom.

Zatiaľ čo robil inšpekciu v Ilýrii, časť jeho vojska pod vedením Servia Galbu úspešne dobývala alpské priesmyky. Potom ale znovu začali problémy, kmeň Venetov, sídliaci na dnešnom Bretónskom polostrove, zajal niekoľko rímskych dôstojníkov, ktorí sa vybrali konfiškovať potraviny, a ich príklad nasledovalo niekoľko ďalších pobrežných kmeňov. Keď sa o tom Caesar dozvedel, okamžite vyrazil zbesilým tempom na miesto a prikázal Crassovi vybudovať vojnové loďstvo. Až do jeho príchodu sa Caesarovi nedarilo nad nepriateľom výrazne zvíťaziť. Príchod loďstva situáciu zmenil, pričom došlo k námornej bitke, v ktorej mali Veneti spočiatku výhodu vďaka veľkosti a výške svojich lodí. Čoskoro však nastalo bezvetrie a galské lode vybavené iba plachtami zostali bez pohonu. Rímske lode poháňané veslami ich rozdelili a jednu po druhej obsadili. Toho dňa odpor Venetov skončil.

Caesar sa rozhodol ich prísne potrestať, aby dal jasnú výstrahu všetkým, ktorí by ich chceli napodobniť. A tak bola celá kmeňová rada starších popravená a zvyšok kmeňa predaný do otroctva. Zanedlho spacifikoval Caesar aj ostatné povstalecké kmene s výdatnou pomocou Publia Crassa, ktorý pobil 50 000 Akvitancov a Kantabrov. Túto zimu strávili Rimania na území porazených kmeňov. Toho roku sa Caesar stretol s triumvirmi Crassom a Pompeiom v severotalianskom meste Luca. Triumviri sa dohodli na ďalšej politike: Pompeius a Crassus boli nasledujúci rok zvolení za konzulov a Caesarovi bola predĺžená správa nad Galiou na ďalších päť rokov.

Vojna v rokoch 55 – 54 pred Kr.Upraviť

 
Mapa Galie

Hneď začiatkom roku 55 musel Caesar čeliť ďalšiemu sťahovaniu germánskych kmeňov, ktoré prekročili rieku Rýn a napadli tamojšie galské kmene. Caesar sa im postavil pri rieke Mosy (dnes Mása). Nepriateľ mal obrovskú prevahu, a tak sa Caesar uchýlil k podlému diplomatickému zločinu. Zajal germánskych náčelníkov a vzápätí udrel na ich vojakov, ktorí bez velenia ihneď ušli. Germáni, ktorí neboli zabití v boji, sa pri úteku utopili v rieke Rýn. Tým niekoľkým malo zachráneným Caesar veľkoryso odpustil a dovolil im pripojiť sa k rímskemu vojsku. Podľa zdrojov, zahynulo počas jediného dňa najmenej 400 000 mužov, žien a detí. V Ríme sa pokúšal na nečestnosť Caesarovho jednania poukázať Marcus Porcius Cato, ale takmer nikto mu nevenoval pozornosť. Hrozba štyristotisíc barbarov ženúcich sa na rímske územia bola u väčšiny Rimanov dostatočné ospravedlnenie aj pre zradu.

Po svojom krvavom víťazstve Caesar pokladal za správne Germánov odradiť od ďalšieho vpádu do Galie, a tak nechal cez rieku Rýn postavať most pre svojich vojakov. Stavba trvala desať dní. Potom prešli rímske légie na druhý breh Rýna. Caesar ukázal celému svetu, že rímske légie, resp. on sám, nepoznajú žiadne hranice. Po niekoľkých dňoch bezvýznamných šarvátok a plienenia sa Caesar stiahol späť a most nechal zničiť. Mal v pláne veľkolepejšie ťaženie – inváziu do Británie.

Invázia do BritánieUpraviť

 
Caesarova invázia do Británie

O Británii sa toho v Ríme vedelo ešte menej než o Galii. Touto výpravou do neznáma chcel zrejme Caesar zatieniť Pompeia a jeho slávne ťaženia. Ostrov bol tiež bohatý na ložiská cínu a medi a v neposlednom rade poslúžil ako útočisko niekoľkým náčelníkom belgických kmeňov. S vojskom dvoch légií sa Caesar preplavil cez prieliv, ktorý je dnes známy ako La Manche, a pristal niekde pri dnešnom meste Dover. Vylodenie sa nezaobišlo bez problémov, ale nakoniec Caesar nad pobrežnými kmeňmi zvíťazil, uložil im tribút a vzal od nich zajatcov ako záruku mieru. Došlo ešte k niekoľkým menším bitkám, ale pomaly sa blížila zima a Caesarovo loďstvo bolo niekoľkokrát poškodené veľkými búrkami. Rimania sa preto vrátili späť do Galie a prezimovali v Belgicku. Toho roku slávili v Ríme na Caesarovu počesť dvadsaťdenné ďakovné slávnosti.

Hneď na jar ďalšieho roku sa Caesar do Británie vydal druhýkrát. Ani tentoraz sa nevyhol problémom a čoskoro po vylodení bola desatina z jeho loďstva, ktoré tvorilo 800 lodí, zničená búrkou a väčšina ostatných plavidiel bola poškodená. Keď Caesar loďstvo doplnil a opravil, vydal sa na pochod do vnútrozemia Británie, kde si medzitým zvolili tamojšie kmene za vodcu kráľa Cassivellauna. Za neustálych šarvátok Caesar postúpil až k Temži, prekročil ju a potom dobyl Cassivellaunove hradisko. Briti potom požiadali Rimanov o mier a vydali zajatcov. Na jeseň sa Caesar vrátil do Galie. Kvôli zlej úrode musel rozmiestniť légie na územia rôznych kmeňov ďaleko od seba. Nespokojní Galovia tak dostali príležitosť, ako zničiť rímske sily zvlášť.

Ambiorixova vzburaUpraviť

 
Vyobrazený Ambiorix v boji proti Rimanom (Liége, Belgicko)

Najskôr udrel kmeň Eburonov. Na jeho území sa nachádzalo jeden a pol légie pod velením legátov Quinta Sabina a Lucia Cotty. Galom sa pod vedením istého Ambiorixa podarilo pod sľubom voľného odchodu vylákať Rimanov z tábora, potom ich napadli a nakoniec aj s legátmi pobili. Zachránilo sa len pár jednotlivcov. Víťazstvo podnietilo k vzbure ďalšie kmene. Jedným z nich boli aj Nerviovia, ktorých Caesar pred troma rokmi porazil v bitke pri rieke Sabis. Tí obliehali tábor jednej z légii, ktorej velil Quintus Cicero (brat slávneho politika a rečníka Marca Tullia Cicerona). Caesar sa o tom čoskoro dozvedel a bezodkladne vyrazil s dvoma légiami proti Nerviom, porazil ich a tábor oslobodil. Toho roku sa pokúsil o vzburu kmeň Treverom, ale bol rýchle porazený legátom Titom Labienom. Zimu sa tentoraz Caesar rozhodol stráviť v Galii.

Toho istého roku sa rozpadol triumvirát, keď bol Marcus Licinius Crassus zabitý Partmi v bitke pri Carrhách. Začínalo byť zrejmé, že Pompeius Caesarovu konkurenciu trpieť nebude, a to hlavne potom, čo pri pôrode zomrela Caesarova dcéra Júlia a Pompeius si odmietol zobrať za manželku jej sestru. Naproti tomu si zvolil za manželku zo strany konzervatívcov, čo znamenalo politický obrat o 180 stupňov. Caesar pochopil, že musí bojovať na vlastnú päsť.

Galské povstanieUpraviť

Hneď na nasledujúci deň došlo na území Trevorov k ďalšiemu povstaniu, ktoré ale Lubenius opäť bez problémov potlačil. Caesar, ktorý sa obával, že by búriacim sa Galom mohli prísť na pomoc Germáni, sa rozhodol znovu podniknúť výpad za Rýn. Rimania postavili ďalší most a po ňom prešli na druhú stranu. Germáni však utiekli do lesov, a tak legionári len spálili ich obydlia a úrodu a potom sa stiahli späť. Potom podnikol ťaženie proti Eburonom, ktorí stále nedali pokoj. Zatiaľ čo ich naháňali po lesoch, bola jedna légia (pod vedením Cicera) táboriaca pri hradisku Atuatuka, napadnutá asi dvoma tisícmi germánskych jazdcov, ktorí prekročili Rýn. Napriek tomu, že väčšina mužstva bola tvorená neskúsenými nováčikmi, bol tábor ubránený, ale päť kohort, ktoré vyrazili zháňať obilie, bolo prekvapených mimo neho. Tri z nich sa presekali do bezpečia, ale dve boli obkľúčené a pobité. Tak skončil rok 53 a nič nenasvedčovalo tomu, že by mali pre Rímsku ríšu nastať zlé časy. Opak však bol pravdou.

V zime sa po Galii rozšírila správa o nepokojoch v Ríme. Galovia predpokladali, že Caesara na určitú dobu zamestnajú a on tak nebude mať čas venovať sa galským záležitostiam. To čomu sa snažil Caesar po celú dobu ťaženia vyhnúť, sa stalo skutočnosťou – Galovia sa v boji proti Rimanom zjednotili. Vodcom novo sformovanej aliancie sa stal Vercingetorix z kmeňa Arvernov. Jediný významnejší kmeň, ktorý zatiaľ zachovával Rimanom vernosť boli Haeduovia. Za tejto situácie sa Caesar okamžite vydal z Itálie ku svojím légiam. Neuveriteľnou rýchlosťou zhromaždili všetky svoje légie a bez omeškania vyrazil do boja proti Vercingetorixovi. Po menších šarvátkach obliehal mesto Avaricum, ktoré Vercingetorix odmietol brániť, pretože mu bolo jasné, že zatiaľ proti rímskemu vojsku nemá šancu. Aj tak sa Avaricum bránilo až do posledného dychu a kruto za to zaplatilo. Caesar uvádza, že zo 40 000 obyvateľov sa podarilo k Vercingetorixovi utiecť len 800 mužom.

Caesar potom nasledoval Vercingetorixovo vojsko až k hradisku Gergovia, pričom bolo stále ťažšie opatriť pre légie obživu. Nakoniec na hradisko zaútočil, ale bol odrazený so stratami 700 mužov, z toho 46 centurionov. To bola Caesarova prvá porážka počas galského ťaženia. Pretože videl, že hradisko nemôže dobyť, stiahol sa na územie Haeduov, ktorí v bitke o Gergoviu od Rimanov odpadli. Tam ich zastihol so svojimi légiami Titus Labienus, ktorý operoval v oblasti Lutécie (dnešný Paríž). Caesar sa neustále potýkal s nedostatkom zásob a teraz, keď sa vzbúrila celá Galia, nemohol počítať s tým, že mu niekto vydá dobrovoľne obilie. Zároveň bol odrezaný od Zaalpskej Galie, takže jediné posily, ktoré dostal, boli Germáni.

Zanedlho došlo medzi Rimanmi a Galmi k jazdeckej bitke. Tu nakoniec rozhodli práve germánske posily v prospech Caesara. Vercingetorix so svojimi 80 000 mužmi ustúpil k hradisku Alesia a utáboril sa tam. Caesar ho tam obliehal tridsať dní s vojskom v počte 55 000 vojakov, až nakoniec Vercingetorixovi dorazili posily o počte takmer 250 000 mužov. Došlo ku krvavej bitke, ktorú Caesar nakoniec vyhral: Vercingetorix sa vzdal a neskôr bol zajatý (neskôr v Ríme ho popravili), väčšina nepriateľov bola pobitá alebo zajatá a predaná do otroctva, okrem Haeduov a Arvernov. Tým galské povstanie skončilo. Za toto veľké víťazstvo sa v Ríme konali dvadsaťdenné slávnosti.

NásledkyUpraviť

Galia sa stala na ďalších 450 rokov rímskou provinciou. Počet zabitých počas vojny nemožno s istotou vyčísliť, ale mohlo to byť až jeden milión ľudí, takže dnes môžeme Caesarovo ťaženie označiť za genocídu. Je fakt, že v tej dobe to nebolo nič výnimočného, pretože pre Rimana mal život barbara mizivú cenu. Caesar skončil svoje najslávnejšie ťaženie, posledné v službách republiky.

ZdrojUpraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Galská válka na českej Wikipédii.