Historický vývoj angličtiny
Angličtina je západogermánsky jazyk, ktorý sa vyvinul z anglofrízskych dialektov germánskych osadníkov, ktorí do Británie prišli z rozličných častí územia dnešného severozápadného Nemecka a severného Holandska.
Starú angličtinu tvorilo pôvodne niekoľko skupín dialektov, ktoré odrážali rozličný pôvod anglosaských kráľovstiev Anglicka. Jeden z týchto dialektov, západná sasčina, nakoniec získal dominantné postavenie. Pôvodná stará angličtina sa potom pozmenila pôsobením dvoch iných jazykov. Prvým bola nórčina, materinský jazyk Vikingov, ktorí dobyli a obsadili severovýchodnú časť Anglicka v 8. a 9. storočí. Za druhý zásah do starej angličtiny boli zase zodpovední Normani v 11. storočí, ktorý hovorili variantom francúzštiny známym ako normančina.
Spolužitie s Vikingami malo za následok morfologické zjednodušenie starej angličtiny a lexikálne obohatenie jej anglofrízskeho jadra. Neskoršia normanská okupácia zase naniesla na toto germánske jadro prepracovanejšiu vrstvu francúzskych slovíčok, vstupujúcich najmä cez súdne siene a vládu. Vďaka schopnosti relatívne ľahko prijímať cudzie slová sa z angličtiny stal flexibilný jazyk s bohatou slovnou zásobou.
Počiatky angličtiny upraviť
Germánske kmene (Anglovia, Sasi, Frízi, Juti a možno dokonca aj Frankovia), ktoré dali vzniknúť anglickému jazyku, počas svojich invázii do Európy obchodovali a bojovali s latinsky hovoriacimi Rimanmi. Preto sa veľa latinských slovíčok pomenúvajúcich bežné predmety stalo súčasťou slovnej zásoby Germánov ešte predtým než dorazili do Británie. Sú to napríklad slová ako camp, cheese, cook, fork, inch, kettle, kitchen, linen, mile, mill, mint (minca), noon, pillow, pin, pound, punt (loďka), street a wall. Rimania dali angličtine dokonca aj také slovíčka, ktoré si sami vypožičali z iných jazykov: anchor, butter, chest, devil, dish, sack a wine.
Stará angličtina upraviť
Germánsky jazyk nájazdníkov nahradil domorodé bretónske jazyky na území, ktoré sa neskôr stane Anglickom. Keltské jazyky sa však zachovali v Škótsku, Walese a Cornwalle. Z dialektov, ktorými hovorili Anglosasi, sa utvoril jazyk, ktorý dnes nazývame stará angličtina. Neskôr ju ovplyvnila nórčina, severogermánsky jazyk Vikingov, ktorí napadli a usadili sa na severovýchode Anglicka. Jazyk týchto nových vikingských osadníkov patrí do germánskej vetvy jazykov, rovnako ako aj jazyk starších anglosaských osadníkov. Preto boli korene mnohých slov rovnaké alebo podobné, hoci v gramatike sa tieto dva jazyky líšili, najmä v predponách, príponách a vzoroch skloňovania. Kontakt s nórskymi nájazdníkmi bol pravdepodobne zodpovedný za morfologické zjednodušenie starej angličtiny, vrátane straty gramatického rodu a koncoviek slov pri skloňovaní (s výnimkou zámen).
Doba, keď Anglicku vládli anglosaskí králi s pomocou anglosaských duchovných, bolo obdobie, kedy stará angličtina bola žijúcim a vyvíjajúcim sa jazykom. Keďže ju používali na zákonné, politické, náboženské a iné intelektuálne účely, uprednostňovala tvorenie nových slov z rodných anglosaských slovotvorných základov pred požičiavaním si cudzích slovíčok (ako podotýka Baugh vo svojej štúdii the History of the English Language).
Príchod kresťanstva znamenal pre starú angličtinu prílev nových latinských a niekoľkých gréckych slovíčok.
Obdobie starej angličtiny sa oficiálne skončilo dobytím Anglicka normanmi, keď jazyk angličanov ovplyvnila ešte do väčšej miery prítomnosť francúzsky (normansky) hovoriacich Normanov.
Najstaršie dielo, ktoré sa dochovalo z obdobia starej angličtiny, je fragment hrdinskej epickej básne Beowulf od neznámeho autora (neskôr však bol značne upravená, pravdepodobne jedným alebo viacerými kresťanskými klerikmi dlho po svojom vzniku).
Stredná angličtina upraviť
Po dobu približne 300 rokov po dobytí Anglicka normanmi v roku 1066 (Normanský zábor) normanský králi a ich vysoká šľachta hovorili len dialektom francúzštiny, známym ako anglonormančina. Angličtina naďalej ostala jazykom ľudu. Viacero súčasných zdrojov uvádza, že počas päťdesiatich rokov od invázie väčšina Normanov mimo kráľovského dvora začala používať angličtinu, pričom francúzština ostala prestížnym jazykom vlády a zákona z akejsi spoločenskej zotrvačnosti. Napríklad Orderic Vitalis, historik narodený v roku 1075 a syn normanského rytiera povedal, že sa francúzštinu naučil až ako druhý jazyk. Slová odvodené z francúzštiny majú ešte aj v dnešnej dobe tendenciu mať formálnejšie konotácie. Väčšina dnešných Angličanov by považovala výraz „cordial reception“ (z francúzštiny) za omnoho formálnejší ako (germánsky) „hearty welcome“. Ďalší príklad tohto javu sú mená pre rozličné druhy mäsa, napríklad hovädzie a bravčové z francúzskeho boeuf a porc. Zvieratá, z ktorých toto mäso pochádza majú anglosaské názvy cow a pig. Možné odôvodnenie je, že je to tak preto, lebo anglosaskí roľníci chovali zvieratá a normanskí páni jedli mäso.
Aj keď Anglosaská kronika pokračovala až do roku 1154, väčšina ostatnej literatúry z tejto doby bola napísaná v starej francúzštine alebo v latinčine. Do starej angličtiny prešlo veľa normanských slov, čím vzniklo zdvojenie niektorých z nich (napríklad ox/beef, sheep/mutton atď.) Vplyv normančiny počas niekoľkých storočí spôsoboval postupné zmeny v jazyku, čím vzniklo to, čomu sa dnes hovorí stredná angličtina. Zmeny sa týkali zvýšeného používania priebehových časov používajúcich príponu „–ing“. Pravopis angličtiny sa takisto pozmenil vplyvom francúzštiny, napríklad zvuky /θ/ a /ð/ sa začali písať ako th namiesto pôvodných staroanglických písmen þ(thorn) and ð(edh), ktoré vo francúzštine neexistovali. Najvýznamnejším spisovateľom obdobia strednej angličtiny bol Geoffrey Chaucer, ktorého najznámejším dielom sú Canterburské poviedky.
Anglická literatúra sa začala znovu objavovať približne v roku 1200, keď vďaka meniacemu sa politickému podnebiu a úpadku anglonormančiny nadobudla väčšiu vážnosť. Koncom trinásteho storočia začal používať angličtinu dokonca aj kráľovský dvor. V niektorých obmedzených kruhoch sa anglonormančina udržala o trochu dlhšie, ale nakoniec vymrela.
Raná forma modernej angličtiny upraviť
Moderná angličtina sa často datuje od Veľkého samohláskového posunu, ktorý sa odohral prevažne v 15. storočí. Angličtina sa ďalej premieňala a štandardizovala, jednak vplyvom londýnskeho dialektu používaného londýnskou vládou a správou, a taktiež následkom vynálezu kníhtlače. V dobe Williama Shakespeara (druhá polovica 16. storočia) už bolo možné rozpoznať tento jazyk ako modernú angličtinu.
Angličtina priebežne prijímala veľa cudzích slovíčok, obzvlášť z latinčiny a gréčtiny od obdobia Renesancie. Keďže v angličtine je veľa slovíčok vypožičaných z iných jazykov a anglický pravopis je variabilný, riziko nesprávneho vyslovenie slova je vysoké. Avšak zostatky starších tvarov sa zachovali v regionálnych dialektoch, obzvlášť na juhozápade Anglicka.
V roku 1755 vydal Samuel Johnson prvý významný slovník anglického jazyka, ktorý mal názov Dictionary of the English Language.
Ukážky historických textov upraviť
Text modlitby Otčenáš v starej angličtine (západnej sasčine):
|
|