Hohenštaufovci

(Presmerované z Hohenstaufovci)

Hohenštaufovci[2] (iné mená: Štaufovci[3], Hohenstaufovci[4][5], nem. Staufer, Hohenstaufen) bol nemecký panovnícky rod. Pôvodne vládli na rodových dŕžavách vo Švábsku, neskôr mali panstvá na Sicílii a dočasne aj v Sasku. V rokoch 1138 – 1208 a 1212 – 1254 boli jeho príslušníci kráľmi, resp. cisármi Svätej ríši rímskej. Okrem toho držali aj tituly sicílskych, talianskych, burgundských a jeruzalemských kráľov a ďalšie menšie tituly. Svoje meno odvodzovali od hradu Hohenštauf. Významnými príslušníkmi boli napr. Konrád III., Fridrich I. Barbarossa a Fridrich II.[2][6]

Hohenštaufovci
Or three leopards sable.svg
Tri čierne leopardy na zlatom poli.
KrajinaSvätá ríša rímska, Sicílske kráľovstvo
Titulyšvábsky vojvoda
jeruzalemský kráľ
taliansky kráľ
sicílsky kráľ
burgundský kráľ
cisár Svätej ríše rímskej
Zakladateľrytier Friedrich von Büren[1]
Nástup dynastie
na trón
1079 (Švábsko)
Posledná hlava dynastieKonradin
Rok zániku dynastie1268 (poprava Konradina)
Štátna príslušnosťnemecká

Dejiny roduUpraviť

 
Ruiny hradu Hohenštauf vo Švábsku

Zakladateľom rodu bol švábsky rytier Friedrich von Büren žijúci v prvej polovici 11. storočia. Jeho syn Fridrich I. nechal vo Württembergsku (resp. Švábsku) vystavať rodový hrad Hohenštauf, po ktorom rod dostal meno. Vplyv rodu významne vzrástol za vlády cisára Henricha IV. V roku 1079 získal Fridrich I. od cisára ako léno Švábske vojvodstvo a jeho manželkou sa stala cisárova dcéra Agneša z Waiblingenu. Po Fridrichovi sa moci vo Švábsku ujali jeho synovia Fridrich II. a Konrád. Vďaka rodinným väzbám na Sálsku dynastiu získali po smrti svojho strýka Henricha V. nárok na vládu v ríši. Korunu však nezískali, pretože ríšska šľachta za panovníka zvolila Lothara II. (III.) Konrád sa nárokov na ríšsku korunu nevzal a proti voľbe vystúpil. V roku 1127 sa nechal korunovať nemeckým (proti)kráľom a o rok neskôr kráľom Talianska. Prevahu však nezískal a nakoniec sa s Lotharom musel uzmieriť.[7][1][6]

V roku 1138 Lothar zomrel a po voľbe sa Konrád stal nemeckým kráľom. Voľbu neuznal bavorsko-saský rod Welfovcov na čele s Henrichom Hrdým, ktorý bol s Lotharom pokrvne spriaznený. Konrád Henricha zosadil, no ten sa do Saska už o pár rokov vrátil. Rivalita medzi rodmi sa následne tiahla niekoľko desaťročí a proti Štaufovcom postupne povstali Henrich Hrdý, Henrich Lev a Oto IV. Po tom, čo v roku 1150 zomrel Konrádov syn a spoluvládca Henrich Berengar, Konrád za svojho dediča ustanovil svojho synovca, švábskeho vojvodu Fridricha III. Ten po Konrádovej smrti vládol ako Fridrich I. Prezývaný bol Barbarossa. Fridrich sa snažil uzmieriť s Welfovcami a vrátil Henrichovi Bavorské vojvodstvo. Túžil po cisárskej korunovácii a jeho záujmy preto ležali v Itálii, kde čelil opozícii lombardských miest a Pápežského štátu. V roku 1155 korunovaný za cisára, no spory v Itálii sa urovali až po roku 1176. V nemeckých krajinách zatiaľ znovu ožil spor s Welfovcami, ktorých ale Barbarossa porazil. Záver Barbarossovej vlády sa spája s jeho účasťou na tretej križiackej výprave, počas ktorej zomrel pri prechode rieky Salef.[8]

Cisársku korunu získal aj Fridrichov syn Henrich VI.. Opäť však musel o moc bojovať s Welfovcami podporovanými pápežom. Prostredníctvom sobáša so sicílskou princeznou Konstanciou sa mu podarilo získať pre svojho syna Sicíliu. Jeho nástupníctvo v ríši však už zabezpečiť nestihol, pretože v roku 1197 zomrel. Spor s Welfovcom Otom IV. mal aj druhý syn Fridricha I. Barbarossu Filip Švábsky. Po jeho vražde v roku 1208 rod dočasne o rímskonemeckú korunu prišiel a k moci sa vrátil až v roku 1212. Na strane sicílskeho kráľa Fridricha II., ktorý sa hlásil o trón, tento raz stál aj pápež Inocent III. Moc v ríši Fridrich plne získal až po Otovej smrti v roku 1220.[8]

Fridrichova vláda znamenala zenit štaufskej moci. Fridrich podporoval umenie a vzdelanosť, sám sa však viac zdržiaval v Taliansku a na Sicílii než v nemeckých krajinách. V ríši zatiaľ silnela moc miestnych nemeckých feudálov a českého kráľa. V roku 1226 poveril Rád nemeckých rytierov dobytím Pruska. Hoci sa mu podarilo urovnať spor s Welfovcami reprezentovanými Otom prezývaným Dieťa, znovu ožil spor s pápežom. Aby sa zbavil exkomunikácie, prisľúbil Fridrich pápežovi účasť na križiackej výprave a v Jeruzaleme sa nechal korunovať jeruzalemským kráľom. Fridrichovým spoluvládcom a správcom ríšskych záležitostí zatiaľ bol jeho syn Henrich VII. Neskôr v rokoch 1237 – 1250 ako jeho spolukráľ vládol aj jeho druhý syn Konrád IV. Fridrichovu moc i naďalej podkopávali pápeži, s ktorými bol neustále v konflikte, a ktorí ho dokonca znovu exkomunikovali a nechali prehlásiť za kacíra na Lyonskom koncile. Cisárovu slabosť využili jeho oponenti Henrich Raspe (1246 – 1247) a Viliam II. Holandský (od 1247), ktorí začali vládnuť ako rímskonemeckí protikráli. V roku 1250 Fridrich zomrel a moci sa ujal Konrád IV., ktorý ale zomrel už o štyri roky neskôr.[9][8]

Moc rodu upadla a Fridrichov druhý syn Manfred ríšsku korunu nezískal. Musel dokonca bojovať aj o svoje panstvo v Sicílii, na ktorú s podporou pápeža zaútočil Francúz Karol z Anjou. Definitívne dynastia zanikla v roku 1268, keď bol jej posledný legitímny príslušník Konradin popravený v Neapole.[8][1][6]

Rímskonemeckí králi a cisáriUpraviť

Mená a roky podľa:[10]

Sicílski králiUpraviť

Mená a roky podľa:[10]

  • Henrich I. (ako rímskonemecký kráľ VI.) (1194 – 1197)
  • Fridrich I. (ako rímskonemecký kráľ II.) (1198 – 1250)
  • Konrád (ako rímskonemecký kráľ IV.) (1250 – 1254)
  • Konradin (1254 – 1258/1268)
  • Manfred (1258 – 1266)

ReferencieUpraviť

  1. a b c Hohenstaufovci In: Hrvatska enciklopedija [online]. www.enciklopedija.hr, [cit. 2020-08-23]. Dostupné online.
  2. a b Hohenštaufovci In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch A-L. 1. vyd. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 8096915932. S. 482.
  3. Štaufovci In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch M-Ž. 1. vyd. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 8096915940. S. 495.
  4. Hohenstaufovci In: Filit [online]. dai.fmph.uniba.sk, [cit. 2020-08-23]. Dostupné online.
  5. BAMM, Peter. Alexander Veľký alebo Premena sveta. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1971. Dostupné online. S. 119.
  6. a b c Hohenstaufen dynasty In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-08-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  7. Conrad III In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-08-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. a b c d Obrazové dejiny sveta. 1. vyd. Bratislava : Slovart, 2006. 656 s. ISBN 80-8085-101-8. S. 170 – 171.
  9. Frederick II In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-08-23]. Dostupné online. (po anglicky)
  10. a b Historica. Jedinečný atlas svetových dejín s viac ako 1200 mapami. 1. vyd. [s.l.] : Slovart, 2011. 512 s. ISBN 978-80-556-0487-9. S. 169, 262.

Iné projektyUpraviť